Kultúru spoločnosti formujú tí, ktorí zomierajú, a to, ako si ich smrť pripomíname. V slovenskom kontexte sa potraty javia ako dlhodobý problém, ktorý presahuje politické režimy a ovplyvňuje každú rodinu.
Smrť ako definícia kultúry
"O kultúre rozhodujú mŕtvi." Táto veta vystihuje, že kultúru našej doby definuje to, kto a prečo zomiera. Smrť definovala pred vyše pol storočím aj druhú svetovú vojnu. Tragédie vojny charakterizovali podrobené územia s kolaborujúcimi armádami a odbojnými partizánmi, rovnako ako odvážni letci s obetavými zdravotnými sestrami na strane suverénnych a nedobytých území. Pre každú spoločnosť je tragédiou, keď to tak nie je, ale ešte väčšou, ak si niet koho pripomínať.
Potraty ako problém Slovenska
Na Slovensku minulý rok po prvýkrát od roku 1988 stúpol počet potratov. Dvadsať rokov po sebe počty potratov klesali, minulý rok to bolo naopak a medziročne sa zvýšili. Hoci roky, keď počty umelých potratov v pomere ku 100 narodeným deťom dosahovali najbarbarskejšie úrovne, máme už (zdá sa) za sebou, a hoci sa celkový trend v počte umelých potratov blíži k rokom, keď boli na Slovensku zlegalizované, stále nie je dôvod na radosť. Pokiaľ na tri narodené deti pripadne jeden umelý potrat, nemožno hovoriť o okrajovom jave. Keď teda hovoríme o smrti a mŕtvych, potraty sú stále, nech počítate ako počítate, už 50 rokov hlavným problémom Slovenska. Ich rozsah je taký, že sa pravdepodobne týkajú každej (v širšom zmysle slova) rodiny na Slovensku, generácie starších, ako aj mladších žien, matiek, aj tých, ktoré ešte matkami nie sú.
Kontinuita potratov cez režimy
Keď sa raz, povedzme v roku 2109, budú naši potomkovia dívať na súčasnosť, všimnú si síce pád totalitného režimu a nastolenie demokratického štátu, rovnako ako rozpad Česko-Slovenska a vznik suverénneho štátu či jeho vstup do Európskej únie, ale viac ako všetky štátoprávne a politické rozdiely bude do očí biť kultúrna podobnosť národa, ktorý v roku 1959, 1989 a povedzme v roku 2009 v masovom meradle praktizuje umelé ukončenie tehotenstva. Sú to práve potraty (a ďalšie sociálne zločiny na čele s rozvodmi), ktoré dejiny Slovenska nevykresľujú v zlomoch, ale naopak, v historickej, ale aj právnej kontinuite, ktorá - podobne ako životy miliónov z nás - spája komunizmus s demokraciou. Potraty viac ako čokoľvek iné hovoria o tom, že národ, ktorý tu žil v roku 1988, sa za rok či dva nevymenil. Naopak - to, čo mu bolo vnútené komunistickou vládou, slobodne prijal.
Náboženstvo a diskusia o potratoch
Ak hovoríme pri diskusii o potratoch o nejakých prekliatiach, neexistuje azda väčšie, pre hľadanie spoločného riešenia škodlivejšie ako to, keď sa z názoru na potrat robí predmet viery. Liberálny pohľad perfídne podsúva niečo, čo mu následne nestojí za diskusiu, vytlačí svojho názorového oponenta do vôd viery a ako vieru potom tento názor odmietne. Pretože čo iné než názor, podmienený niečím tak individuálnym a nerozumným ako len náboženstvo môže byť, to vlastne je? A keď sa neoplatí diskutovať s náboženským pohľadom pri takých témach, ako je pohyb planét vo vesmíre, evolúcia či vznik Zeme, prečo by mal opak platiť pri vzniku života?
Prečítajte si tiež: Príznaky zamĺknutého potratu
Politické postoje a KDH
Netreba azda rozsiahle dokazovať, že veriaci, ktorí to príjmu, prijali slobodne vlastné väzenie. Po prvé tak, že politici, ktorí sa majú usilovať o zmenu legislatívy a obnovenie práva a zákonnosti pri ochrane života, na túto úlohu rezignujú, a buď si vystačia s prezentovaním názoru bez snahy status quo zmeniť, prípadne postupne prestanú aj s prezentovaním svojich argumentov. Presne tak vyzeral vývoj kontinentálnej pravice, kresťanských demokratov z Berlína, Ríma či Viedne. A presne podobný zápas sa začal pred pár rokmi odohrávať v slovenskom KDH. Druhou pascou, do ktorej môžu zástancovia ochrany života spadnúť, je prijatie Kusého paradigmy, že ide o náboženskú tému.
Prezidentské voľby a Iveta Radičová
Žiadny rok, žiadne voľby doteraz neukázali tento problém jasnejšie, ako prezidentské voľby a kandidatúra Ivety Radičovej. Vo svojej predvolebnej knihe na otázku týkajúcu sa interrupcií odpovedala nasledovne: „Som za zachovanie daného právneho stavu v tejto veci. Nemôžem súhlasiť s tým, aby sme úplným zákazom interrupcií spochybňovali mieru uvedomelosti rodičov na Slovensku.“ Radičová však zašla ešte ďalej: „Sú témy, ktoré si zaslúžia verejnú diskusiu. A sú témy, ktorým verejné pretriasanie, jemne povedané, nesvedčí. Už elementárna slušnosť velí rešpektovať súkromie. A intimita je tá najcitlivejšia oblasť nášho súkromia, nášho života. (..) A čím sú okolnosti tehotenstva komplikovanejšie, tým chúlostivejšia je akákoľvek neprimeraná zvedavosť a zasahovanie do nich. Verejná diskusia na túto tému uráža dôstojnosť žien a snaha o presadzovanie zákona s úplným zákazom interrupcií spochybňuje inštitút rodičovstva.
Zdravotné dôvody a potraty
Pod zdravotnou indikáciou na ukončenie tehotenstva si väčšina predstaví závažné prípady, keď je ohrozený život tehotnej ženy. Realita je však iná. Príloha potratového zákona dovoľuje zo zdravotných dôvodov ukončiť život nenarodeného dieťaťa pri v podstate ľubovoľnej diagnóze, vrátane toho, ak otehotnie žena po štyridsiatke. Napriek tomu, že parlament pravidelne rokuje o návrhoch na zmenu v potratovej politike, v platnosti stále zostáva úprava z polovice 80. rokov, teda z čias komunistického Československa. Zákon dovoľuje usmrtiť dieťa do 12.
Novelizácia potratovej legislatívy
Návrh novely potratovej legislatívy z dielne OĽaNO okrem sociálnej pomoci tehotným ženám a zvýšenia ich informovanosti obsahoval aj zrušenie preplácania potratu, ak sa ako zdravotný dôvod matky uvádza vek nad štyridsať rokov. Zo všetkých návrhov k potratom, o ktorých parlament rokoval, mal tento najväčšiu šancu na úspech, získal si podporu poslancov z opozície i z koalície. Rozhodnutie pre potrat nie je pre drvivú väčšinu žien, ktoré ho nakoniec podstúpili, určite jednoduché. Cítia sa byť k nemu dotlačené sociálnou situáciou, rodinou či partnerom.
Historický kontext potratov
Na území Slovenska interrupcie v minulosti zakázali hneď dvakrát. Najskôr v 19. storočí a potom znovu počas druhej svetovej vojny, keď bolo umelé prerušenie tehotenstva tabu aj pre ženy, ktorých život bol v dôsledku tehotenstva ohrozený. Zdravotné riziká pritom ignorovali aj lekári, ktorí sa jednohlasne postavili za zastavenie potratov.Po vzniku Československej republiky sa v podstate nič nezmenilo. Republika prevzala zákon z Rakúsko-Uhorska. V praxi sa však polooficiálne interrupcia tolerovala - a to v prípade, keď bol život ženy v ohrození alebo jej hrozili závažné zdravotné problémy. V slovenskom štáte najprv platila legislatíva z Rakúsko-Uhorska, ale novovzniknutý štát ju chcel sprísniť. V roku 1939 mal ministerský predseda Vojtech Tuka prejav v parlamente v rámci programového vyhlásenia vlády. Pohoršoval sa nad tým, že ženy zneužívajú zákon, a preto chcel pololegálnosť potratov sprísniť.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrovnať s potratom v skorom štádiu
Prístup k antikoncepcii
Akákoľvek antikoncepcia, ktorá slúžila výlučne zabraňovaniu počatia, bola zakázaná pod hrozbou peňažných trestov, ale aj trestov odňatia slobody, hoci nižších ako v prípade interrupcií. Trestať sa mala výroba, distribúcia aj používanie akejkoľvek antikoncepcie. Bolo však možné používať ju zo zdravotných dôvodov, napríklad pri ochrane pred pohlavnými chorobami. Mnohí Slováci boli na východnom fronte a museli sa chrániť pred infekciami. Na rozdiel od interrupcií sa absolútny zákaz antikoncepcie nepodarilo presadiť a vojakom nakoniec zaobstarali kondómy.
Legalizácia potratov komunistami
Stalo sa tak v roku 1957, teda takmer desať rokov po komunistickom prevrate. Ľudia sa už otriasli, realitu brali takú, aká bola. Mnohí lekári boli stále proti, ale napríklad ministerstvo sociálnych vecí malo na vec iný pohľad. Moskva napokon interrupcie povolila a neskôr to prešlo aj do moskovských satelitov vrátane Československa. Sovietsky zväz bol naozaj prvou krajinou na svete, kde ešte v roku 1920 uzákonili interrupcie. Komunisti sa chceli vrátiť ku koreňom boľševizmu a spravili to aj tým, že opäť povolili interrupcie.
Súčasná legislatíva a postoje
Slovenská republika je exaktným príkladom liberálneho postoja k interrupciám, dá sa povedať, že je modelom propotratového zákonodarstva. Podľa § 4 sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody, § 5 žene možno prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu, alebo ak ide o genetický chybný vývoj plodu. Vychádzajúc z tohto zákona je potrat do 12 týždňov od počatia možný z akéhokoľvek dôvodu, požaduje sa (podľa §7) iba písomná žiadosť.
Právny pohľad na potraty v Európe a USA
Na základe uvedeného vidieť, že neexistuje žiadne právo na interrupcie zakotvené v Európskom dohovore o ochrane základných ľudských práv a základných slobôd, zároveň je však zrejmé (podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva), že Dohovor chráni iba práva osôb od momentu narodenia. Príklad Írska dokazuje, že Európska únia nie je zďaleka tak homogénna, ako si to snažia nahovoriť bruselskí úradníci. Rovnako je badateľné, že Slovensko sa v problematike potratov zaraďuje medzi liberálne štáty (aj keď nie až tak ako napríklad Holandsko), je to dané skôr niekdajším socialistickým zákonodarstvo (treba si uvedomiť, že vôbec prvá krajina na svete, ktorá legalizovala potraty, bol ZSSR, kde boli povolené zákonom z 16. novembra 1920) ako nejakou tradíciou. V Spojených štátoch, kde je táto problematika výraznou súčasťou zápasu politických strán je na základe analýzy precedensov, ktoré predchádzali výroku v spore Roe vs. Wade, viac-menej zjavné, že samotné právo na potrat nevychádza z Ústavy Spojených štátov, ale je z nej iba veľmi zložito odvodené.
Prečítajte si tiež: Vplyv potratu na psychiku ženy