Fenomén materskej a rodičovskej dovolenky prešiel na Slovensku búrlivým vývojom. Od čias, keď naša generácia babiek pracovala naplno už pol roka po pôrode, až po súčasnosť, kedy je trojročná rodičovská dovolenka hlboko zakorenená v spoločenskom vedomí. Ako sa však rozhodujú dnešné slovenské matky a aké faktory ovplyvňujú ich rozhodnutie, či sa vrátiť do práce skôr alebo zostať doma s dieťaťom dlhšie? Skončí sa fenomén trojročnej rodičovskej dovolenky?
História a vývoj materskej dovolenky
Ešte v 70. rokoch minulého storočia rodičovská dovolenka v podstate neexistovala. Najprv vznikla takzvaná predĺžená materská dovolenka, ktorá trvala dva roky. Trojročná rodičovská dovolenka, ako ju poznáme dnes, vznikla až koncom 80. rokov, aj vtedy sa ešte stále volala predĺžená materská dovolenka. Až od 90. rokov hovoríme o rodičovskej dovolenke, ale ten koncept sa menil, prešiel turbulentným vývojom.
Po roku 1968 sa komunisti rozhodli zaviesť pro-populačné opatrenia, ktorých cieľom bolo upokojiť situáciu a náladu v krajine. Na to, aby odviedli pozornosť od politických tém a aby zahnali spoločenskú depresiu, umožnili ľuďom vrátiť sa k rodine.
Naše mamy už boli vo väčšej miere doma aj do troch rokov dieťaťa. Tá zmena vzorcov správania bola postupná. Na Slovensku nemáme presné výskumy, ale z českých výskumov vyplynulo, že koncom 50. rokov ostávali ženy najdlhšie do roka a pol doma, potom išli pracovať. Matky, ktoré rodili v 70. rokoch, boli doma do dvoch rokov dieťaťa. V 80. a 90. rokoch väčšina matiek už ostávala doma do troch rokov, aj napriek výpadku jedného platu.
Jasle: Minulosť a súčasnosť
V prvom rade, jasle ako také neboli výmyslom komunistov, tie existovali po druhej svetovej vojne po celej Európe, aj v Československu. U nás boli dokonca už v 19. storočí, boli určené pre chudobné matky, ktoré si nemohli zaplatiť opatrovateľku. Medzi svetovými vojnami bola u nás veľká debata, či by mali jasle patriť do školského systému, lebo predsa len malé deti sú špeciálnou kategóriou.
Prečítajte si tiež: Politické aspekty plánovaného rodičovstva
Po roku 1948 roku sa všetko prestavalo na sovietsky vzor a jasle, ktoré dovtedy patrili pod ministerstvo práce, prešli pod ministerstvo zdravotníctva, aby sa o tieto deti staral hlavne vyškolený zdravotnícky personál. Tento stav trval až do pádu komunizmu. Potom boli z tohto systému vyradené, ale neboli zrušené, len sa vyňali zo zoznamu zdravotníckych zariadení. Neboli teda zahrnuté nikde inde, čiže stratili inštitucionálnu strechu. Neboli v žiadnom systéme a to trvá doteraz. Jasle zanikali z dôvodu, že nemali subvencie od štátu. Áno, je pravda, že prudko klesal aj podiel detí v materských školách. Menila sa spoločenská atmosféra.
Spoločenské nastavenie a postoje
Slovenské ženy sa teda relatívne rýchlo chytili na trojročnú rodičovskú dovolenku, a to napriek tomu, že finančná situácia mnohých rodín po zmene režimu nebola jednoduchá. Treba povedať, že počas komunizmu mali rodičia väčšinou deti v mladom veku, navyše hneď po sebe s malým vekovým rozdielom, takže sa im neoplatilo sa vracať hneď na trh práce.
Existujú medzinárodné komparatívne výskumy, v ktorých sa respondentom kladie otázka, či si myslia, že by matky do troch rokov dieťaťa mali pracovať alebo nie. V roku 1990 prevažoval veľký nesúhlas medzi ľuďmi na Slovensku aj v Česku. Po desiatich rokoch sa nesúhlas posunul do mierneho súhlasu a v roku 2008 sa už väčšina opýtaných vyjadrila, že nevadí, ak matka ide pracovať. Vo verejnom povedomí je už silnejší postoj, že matka, ktorá ide do práce skôr, neubližuje svojmu dieťaťu.
Súčasná realita a výzvy
Jedna vec je verejná mienka, trend v správaní sa slovenských žien sa však nemení. Ten návrat do práce nie je jednoduchý, zvlášť v prípade, ak sa viažu viaceré pôrody na seba. Mnohým rodinám to teda takto vyhovuje. Na druhej strane rastie počet ľudí, ktorí chcú zosúladiť svoju prácu s rodinným životom.
Problém je, že na Slovensku máme veľmi monolitnú rodičovskú dovolenku. Napríklad v Česku alebo Švédsku si môžu vybrať rodičovskú dovolenku buď celú, alebo v blokoch. Matka ju môže napríklad prerušiť pre obdobie, keď sa chce zapojiť do nejakého projektu a potom sa môže vrátiť naspäť. U nás systém motivuje rodiny využiť to naraz, lebo ak skončia skôr, rodičovský príspevok im padne.
Prečítajte si tiež: Ako zvládať nervozitu matky
Keď sme si robili naše prieskumy, zistili sme, že dopyt po jasliach je pomerne veľký. Samozrejme, ostať doma s deťmi ostáva ako priorita, ale rastie potreba mať kontinuitu s prácou, najmä ak majú dobrú prácu a dobre zarobia. Pri týchto výskumoch, ktoré kladú na prvé miesto záujem ženy, sa však zo zreteľa stráca záujem dieťaťa. Starostlivosť rodiča o malé dieťa je niečo, čo sa nedá nahradiť. Nemôže to stáť tak, že v mene nejakých spoločenských noriem šupneme všetky deti do jaslí a škôlok. To absolútne nie. Otázka je, ako dať rodičom, ktorí majú iné predstavy, možnosť voľby. Už to tu aj v malom máme, rodičia môžu pracovať počas rodičovskej dovolenky a nestratia príspevok. Takisto sa uhrádzajú výdavky na jasle či aupairku.
Na druhej strane, neexistuje objektívna hranica, dokedy by malo byť dieťa doma s mamou či otcom. Prečo do troch rokov, a nie do dva a pol roka? Výskumy nepotvrdili negatívne vplyvy na deti, ktoré sú mladšie než tri roky a chodia do materských škôl prípadne jaslí. Niektoré výskumy dokonca ukázali pozitívny vplyv, ak išlo o deti z veľmi deprivovaných rodín. Podľa mňa diskusia by nemala byť od akého veku, ale do akého zariadenia. Napríklad tam, kde si dieťa vie držať pevný vzťah s jednou referenčnou osobou.
Alternatívne formy starostlivosti a flexibilita
Babysitting na Slovensku nie je vôbec rozšírený. Využíva ho však až smiešne nízke číslo, okolo 2 tisíc ľudí, najmä ženy. Je to dané aj tým, tak ako je nadizajnovaný, motivuje najmä ľudí z vysoko zárobkových skupín. Neoplatí sa to tomu, kto zarába málo a ešte z toho mála by mal doplácať súkromné zariadenie, hoci má aj príspevok od štátu.
V niektorých krajinách existuje model takzvanej viacrýchlostnej rodičovskej dovolenky, v rámci ktorého si rodiny sami volia, za aký čas vyčerpajú štátom garantovanú podporu. Určite sa tým možno inšpirovať. Jeden typ flexibility majú v Česku, kde si môžu rodiny vybrať, či budú brať vyššiu sumu povedzme počas dvoch rokoch rodičovskej, alebo nižšiu sumu počas štyroch rokov. Zaujímavým trendom zo Škandinávie alebo Nemecka sú špeciálne otcovské kvóty. Čiže mesiace navyše doma, ak však ostane s dieťaťom otec. Otázkou je, či je správne, ak štát takto tlačí na otcov, aby sa počas rodičovskej vymenili s matkou, lebo inak štátna podpora prepadne. Nemá to byť dobrovoľná voľba rodiny? Ťažko povedať, či je to správne. Je to motivujúce. Tam to však prepláca poisťovňa, až 70 percent zo mzdy. Celková rodičovská dovolenka sa tam neskrátila, tam len tie motivačné mesiace boli pridané v prospech otca.
Vplyv štátnych opatrení na pôrodnosť
V tomto som skôr skeptický, aj z medzinárodných výskumov skôr vyplýva, že či sa štáty vydajú smerom zvyšovania rodičovských príspevkov alebo budovaním jaslí, tak to má len malý vplyv na zvyšovanie pôrodnosti. Tu sa bavíme často krát o maličkostiach, nejde len o jasle či rodinné dávky, ale napríklad to, či sa môžete prechádzať kočíkom bezbariérovo, či matka s malým dieťaťom môže ísť pokojne do kaviarne. Ďalším problémom je, že slovenské matky stoja väčšinou pred radikálnou voľbou, buď byť stále doma, alebo naplno pracovať, len veľmi málo žien využíva čiastočné úväzky. Už aj kríza tomu trochu pomohla, predtým sme mali v Európe najmenej ľudí pracujúcich na čiastočný úväzok. Kríza prispela k tomu, že ten podiel sa zvyšuje, pretože veľa veľkých firiem nechcelo ľudí prepustiť úplne, tak si ich ponechalo aspoň na čiastočný úväzok.
Prečítajte si tiež: Vplyv genetiky na zdravie
Ideálne by bolo, keby bol dostatok predškolských zariadení aj dostatok práce, vtedy by sa ukázalo, čo ľudia naozaj chcú. Určite je prvým krokom rozširovanie miest v materských školách. Štátne škôlky treba viac otvoriť pre deti od dvoch rokov, keďže miera zaškolenosti dvojročných detí je len 11 percent.
Skúsenosti matiek a návrat do práce
Pani poslankyňu Simonu Petrík nepustili na rokovanie do parlamentu s dieťaťom v šatke. Výsledok jej angažovania bol, že si bude nosiť dieťa do práce (ktorá sa evidentne dosť odlišuje od práce bežnej slovenskej ženy - minimálne v pracovnom čase a podmienkach). Mrzí ma, že zo široko diskutovanej témy nevyťažila niečo pre tisíce slovenských žien, ktoré pracovať s deťmi chcú a nemôžu, pretože štát im kladie rôzne prekážky.
Štát čisto teoreticky podporuje skorší návrat matiek do práce, teda pred tretím rokom veku dieťaťa. Umožní čerpať matke tzv. príspevok na starostlivosť o dieťa vo výške 280 eur mesačne (na každé dieťa do 3 rokov zvlášť). Táto ponuka je zo strany štátu atraktívna. Ale len do veku troch rokov. Vtedy má ísť dieťa do škôlky, kde s pomerne vysokou pravdepodobnosťou miesto nedostane. Jedine do súkromného zariadenia, čo sa pri mesačnej platbe v niekoľko sto eurách neopláca. Riešenie je z môjho pohľadu jednoduché: ak dieťa nedostane miesto v škôlke, ponechať matke príspevok 280 eur mesačne naďalej pre opatrovateľku, prípadne sumu znížiť na cca 210 eur (čo už je zhruba suma, ktorú štát dáva na škôlku). Pri menšom počte detí sa im môže pomerne dobre venovať, čo by rodičia ocenili. Povinná by mohla byť až predškolská príprava v materskej škole. Investíciu do stavby nových škôlok považujem za nerozumnú zo strany štátu. V blízkom čase očakávame prudké zníženie pôrodnosti (tzv. Husákove deti ukončia svoju reprodukciu) a začnú rodiť ženy z výrazne slabších ročníkov.
Mnohé ženy majú najmä vo veľkých mestách pracovne vyťažených manželov do neskorej poobednej hodiny. Po nástupe do práce dieťa nestačia vybrať zo škôlky. Jedinou možnosťou je tak pre ne skrátený úväzok, ktorý sa zamestnávateľom prudko neopláca. Mamičky preto často riešia tzv. predĺženú rodičovskú dovolenku. To znamená, že môžu doma zostať s dieťaťom vo veku 3-6 rokov života, pričom mesačne dostávajú naďalej tzv. rodičovský príspevok 203 eur. Pri dnešnom počte detí s alergiami, poruchami imunity a pod. nie je taký problém potvrdenie získať. Riešením by bola znovu možnosť dať dieťa opatrovateľke, na ktorú by prispieval štát. Pri menšom počte detí je riziko prenosu infekčných chorôb výrazne nižšie a je možné dodržať individuálny režim dieťaťa. Treba zdôrazniť, že slovenské zákony sú v mnohých veciach matkám, ktoré chcú zostať doma do troch rokov a viac pomerne naklonené. Skrátené úväzky sú tam však natoľko rozšírené, že do určitej miery to pre dieťa nemusí byť také frustrujúce.
Mnohé ženy sa cítia doma nedocenené spoločnosťou. Ide to ruka v ruke s tým, že slovenské mamy patria k tým najlepším na svete v zmysle, že neváhajú zostať s dieťaťom doma do troch rokov, čo je vo vyspelom svete pomerne rarita. Som doma s deťmi už osem rokov a pri prechádzkach často stretávam staršie dámy, ktoré ma ubezpečujú, že na všetku kariéru, ktorú v živote dosiahli, sa dávno zabudlo, ale jedine ich rodina na nich nezabúda.
Stres, večná únava, vyčerpanie. Výčitky, že sa nevenujú dostatočne deťom. Výčitky, že nie je v ich kapacitách venovať sa dostatočne ani práci. A hlavne neustály boj o čas. Tak opísali svoj život tri oslovené matky s podobným osudom. Po materskej dovolenke sa vrátili do práce. Keď sa blíži obdobie návratu do práce po materskej dovolenke, mnohé matky sa potešia, že si oddýchnu od domáceho stereotypu a kolotoča okolo domácich prác a detí. Realita však neraz vie poriadne zaskočiť. Mnohé ženy, ktoré boli pred tehotenstvom riadne zamestnané, po skončení materskej dovolenky zrazu zistia, že sa aj tak nemajú kam vrátiť. Dôvod? Pracovný čas. Zosúladiť koniec pracovného času s časom, keď sa zatvárajú brány škôlok, je náročné. Ak nemôže pomôcť manžel či starí rodičia, a nebodaj za prácou dochádza matka do vedľajšieho mesta, je to misia takmer nemožná. Keď sa blíži obdobie návratu do práce po materskej dovolenke, mnohé matky sa potešia, že si oddýchnu od domáceho stereotypu a kolotoča okolo domácich prác a detí. Ak zamestnávateľ nevyjde v ústrety, mnohé z nich sú nútené zmeniť prácu.
Tri zamestnané mamy, ktoré sa po skončení materskej dovolenky snažia skĺbiť prácu a rodinu, opísali Postoju, ako sa ich život zmenil a prečo sa nevedia vymaniť zo špirály večného stresu a nedostatku času.
Príbehy matiek
Dušana (42) z Pezinka je mamou prváčika a dochádza za prácou do Bratislavy. Jej pôvodné miesto zrušili. „Nástup na iné oddelenie bol komplikovaný. Nakoniec zmenila zamestnanie. Tam jej síce ponúkli flexibilný pracovný čas, problémom však zostávajú nadčasy, ktoré musí povinne odrábať. Dochádzať do Bratislavy za prácou jej umožňuje to, že ráno vychystá syna do školy manžel. Ona má na starosti jeho vyzdvihnutie. Napriek tomu má každý deň budíček ráno o piatej. Musí prísť do práce čo najskôr, aby mohla odísť do 15.30. Po návrate domov pripraví jedlo, robí spolu so synom domáce úlohy. O ôsmej je pre syna večierka. Počas pracovného dňa tak vidí svoje dieťa maximálne tri hodiny, z toho väčšinu času riešia domáce úlohy, jedlo či večernú hygienu. Na spoločné hry alebo spoločný voľný čas tak nie je čas, ten sa presúva až na víkendy. Už teraz majú s manželom obavy, ako zvládnu letné prázdniny. Syn chodil do súkromnej škôlky, kde mali prázdniny len dva týždne. Na starých rodičov sa zo zdravotných dôvodov spoľahnúť nemôžu. „Keď si s manželom vyčerpáme dovolenku, jedinou možnosťou budú tábory. Ako vníma Dušana svoj život po návrate do zamestnania? „Radikálne sa zmenil. Je veľmi hektický a plný stresu. Musím naozaj dobre plánovať, aby som stihla zvládať prácu na plný úväzok, dieťa a domácnosť. Cítim sa neustále unavená a vyčerpaná. Najhoršie sú nadčasy. Do toho sa pridáva stres z dopravy do Bratislavy a večných kolón v hlavnom meste. Keď má ranný autobus meškanie, vie, že o toľko bude musieť zostať v práci dlhšie, takže už hneď ráno zažíva stres, ako stihne prísť po dieťa. Dušana potvrdila, že odvtedy, čo sa stala matkou, je pre ňu dôležitejší pracovný čas a flexibilita ako pracovná náplň. „Keby som pracovala na polovičný úväzok, večný stres s meškaním by odpadol. Mohla by som tráviť so synom viac času. Plat by mi však klesol o polovicu a my platíme hypotéku. Najradšej by som si našla prácu v meste, kde bývam. Je to však veľmi ťažké. Aj u nás v Pezinku je ťažké nájsť si prácu, kde by sa končilo o štvrtej. Každý týždeň sledujem pracovné portály, ale väčšinou hľadajú predavačky. Nebránila by sa ani zostať v domácnosti, ale vzhľadom na spomínanú hypotéku je to nereálne. „V súčasnej dobe sa na ženu v domácnosti pozerajú viacerí cez prsty, ale podľa mňa zostať doma je rozumné. Nedá sa stíhať všetko. V súčasnej dobe je pracovné tempo skutočne rýchle, k tomu firmy šetria na zamestnancoch, a preto sú naozaj vyťažení. Zvládať aj prácu, aj rodinu je náročné a ak to žena robí, je to na úkor zdravia,“ zdôraznila. Sama priznáva, že odkedy sa vrátila do práce, má viacero zdravotných problémov.
Málo možností na výber má pre dochádzanie aj mama dvoch škôlkarov Jana (35) zo Senca. Pracuje na administratívnej pozícii v jednom z bratislavských obchodných domov. Mala šťastie, že jej zamestnávateľ po návrate z materskej dovolenky vyšiel v ústrety a zrušil jej prácu na zmeny. „Keby mi nevyšli v ústrety, nemohla by som sa vrátiť na svoje miesto. Osemhodinový pracovný čas by som nestíhala, pretože musím vyzdvihnúť deti zo škôlky,“ hovorí. Aj ona sa môže ráno spoľahnúť na manžela, ktorý odvedie deti do škôlky. Vyzdvihnutie chlapcov však už musí stíhať vo vlastnej réžii. A potom nastupuje ďalší kolotoč domácich povinností a starostlivosti o deti. „Keby mi nevyšli v ústrety, nemohla by som sa vrátiť na svoje miesto. Rodičia Jany i jej manžela sú vzdialení stovky kilometrov. Napriek tomu sú ich poslednou záchranou v prípade prázdnin. „Prázdniny sa nám nedarí vykrývať, plánujeme ich takmer rok dopredu a prosíme babičky, aby došli v termínoch, ktoré sa nám nedaria vykryť našou dovolenkou. Mám prísne podmienky na čerpanie dovolenky, z čoho som veľmi sklamaná. Nemôžem si vziať dovolenku, keď ju potrebujem a prázdniny tak musíme vykrývať inak. Dovolenku si musím čerpať v čase, keď ju vôbec nepotrebujem,“ dodáva. Aj keď je ich rodinná situácia zložitá, neľutuje, že je späť v práci. „Rada som sa vrátila medzi ľudí - dospelých ľudí,“ smeje sa. „Stresuje ma celý ten uponáhľaný život, stále nestíham, stále niečo zabúdam, stresujú ma prázdniny, deti sú každú chvíľu choré. Všetko je uponáhľané. Ale hlavne si vyčítam, že mám málo času na deti a málo sa im venujem.
Nešťastná z toho, aký dosah má na jej rodinu návrat do práce, je aj Lenka (39) z Bratislavy. Okrem štvorročnej dcérky sa stará o chorú mamu. Práce si snažia deliť s partnerom. Lenka pracuje v jednej korporátnej firme na administratívnej pozícii. Kvôli času pre rodinu sa rozhodla oželieť peniaze a tešila sa skrátenému 75-percentnému úväzku. „Reálne je však práce oveľa viac, často musím v práci zostávať dlhšie. Okrem toho sa musí doma dcérke intenzívne venovať a robiť špeciálne cielené aktivity pre zrakové problémy. „Denne jej musíme zakrývať očko aspoň na dve hodinky. Vtedy sa jej treba neustále venovať, aby si okuliarky nedávala dole. Popri tom odbieham do kuchyne. Po večeri a sprche ukladám malú okolo ôsmej spať. Keďže dcérku do štátnej škôlky nevzali, musia platiť drahú súkromnú. Vďaka tomu im odpadli problémy s dlhými prázdninami. Ťažšie je to už s chorobnosťou. „Choroby na začiatku škôlky, keď som popritom začínala na novom oddelení a zaúčala sa, boli pre mňa psychicky aj fyzicky veľmi náročné. Väčšinu ochorení jej zamestnávateľ povolil odpracovať z domu. „Bol to však pre mňa enormne veľký stres. Musela som opatrovať choré dieťa a podať dostatočný pracovný výkon, keď si nemôžete dovoliť ,fláknuť‘ to. Lenka priznáva, že materská dovolenka jej už niekedy išla na nervy. Znervózňoval ju stereotyp a chýbal jej sociálny kontakt. „Ale celkom rýchlo ma to prešlo. V práci si nestíham pokecať, terajšia moja práca je náročná a pre mňa stresujúca. V tomto kolotoči Lenka funguje už takmer rok a uvedomuje si, že na seba nemá skoro vôbec žiaden čas. „Koníčky nemám žiadne, som rada, že s rezervami stíham domácnosť. Tak rada by som si už zacvičila či zabehala. Čítam, len keď náhodou čakám u lekára. S priateľkami si idem na chvíľku večer posedieť raz za pár mesiacov. Ani tam sa už neviem uvoľniť, lebo mám výčitky, čo som mohla radšej urobiť doma za ten čas. Po nástupe do práce sa jej život dramaticky zmenil: „Dni sú uponáhľané a stresujúce. Každé ráno zažívam pravidelný stres, ako vychystať do škôlky uplakané a vzdorovité dieťa a zároveň prísť načas od práce. V práci nemám vôbec čas sa s kolegami porozprávať, po práci sa ponáhľam hneď domov. Tam ma čaká ďalšia šichta. Často si cez deň posedím akurát v MHD, ak sa dá. Cítim sa stále unavená, často už hneď od rána, vyčerpaná, vystresovaná, preťažená, nemám žiadny voľný čas a psychohygienu. Priznáva, že vôbec nemá pocit, že by zvládala dobre skĺbiť prácu i rodinu. „Naopak, mám pocit, že to nezvládam, stále mám výčitky, že nerobím poriadne doma ani v práci. A že si ani nemám čas oddýchnuť,“ dodáva. „Doslova celý deň mám rozpočítaný na minúty, ak si niekde pridáš, inde ti chýba.
Skrátené úväzky a pracovný trh
Príbehy týchto troch zamestnaných matiek sa určite nedajú zovšeobecňovať. Ženy sa chcú vrátiť do práce. Nielen pre chýbajúce sociálne kontakty, ale najmä pre zárobok. Na Slovensku sú stále raritou mladé rodiny, v ktorých dokáže potiahnuť celú domácnosť len príjem muža. Zároveň sa túžia venovať svojim deťom. A preto hľadajú riešenie, najčastejšie v skrátenom pracovnom úväzku. Pracovný čas je pre ne dôležitejší ako všetko ostatné. Samozrejme, ak si to môže rodina dovoliť, keďže príjem je o to nižší. Ak rodinný rozpočet nepustí a ženy musia pracovať na plný úväzok, je skĺbenie práce a rodiny ešte komplikovanejšie.
Napriek tomu je Slovensko dlhodobo na chvoste krajín, ktoré v rámci trvalého pracovného pomeru ponúkajú skrátený pracovný úväzok. Ani zamestnávatelia sa do ponuky skrátených úväzkov veľmi nehrnú. Dokazujú to čísla portálu Profesia.sk. „Čo sa týka inzerátov na našej stránke, v ktorých zamestnávatelia ponúkajú prácu na skrátený úväzok, v posledných rokoch sme nezaznamenali žiadnu veľkú zmenu. Slovensko je dlhodobo na chvoste krajín, ktoré v rámci trvalého pracovného pomeru ponúkajú skrátený pracovný úväzok. Skrátený pracovný úväzok je pritom v západnej Európe veľmi obľúbený. Najväčší podiel zamestnancov na kratší pracovný čas má už dlhodobejšie Holandsko s hodnotami nad 45 percent. Vysoký podiel je aj v susednom Rakúsku či Nemecku (nad 25 percent).
Za nízkou ponukou skrátených pracovných úväzkov je charakter slovenského pracovného trhu, ktorý je skôr priemyselný, tvrdí Rastislav Machunka, viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení. Podľa jeho skúseností ani samotní zamestnanci nemajú o tento druh úväzku veľký záujem. Priznáva však, že ochota ponúknuť takýto úväzok je u nás nižšia ako v západných krajinách. „Tam je pracovný trh menej priemyselný a viac smeruje k nejakej sofistikovanej činnosti,“ tvrdí. Horšie sa to podľa neho realizuje v nejakej výrobnej firme, kde by mal zamestnávateľ zabezpečiť na prácu pri páse dve ženy na štyri hodiny namiesto jednej na osem hodín. „To sa dosť ťažko realizuje. Podľa jeho skúseností rodičia z rodín s nižším príjmom sami žiadajú plné úväzky. Motiváciu pracovať na skrátený úväzok majú skôr zamestnanci s vyšším vzdelaním, ktorí sú lepšie finančne ohodnotení a majú za sebou už isté finančné zázemie.