Pôrod bol v minulosti jedným z najnebezpečnejších okamihov v živote ženy. Bez modernej medicíny, ultrazvuku či anestézie sa budúce mamy museli spoliehať len na múdrosť skúsených žien, ľudové tradície a prírodné metódy. V 18. storočí sa však začali prejavovať prvé snahy o zefektívnenie pôrodníckej starostlivosti, hoci pôrod zostával primárne ženskou záležitosťou. Ako vyzeral svet pôrodov v tomto období na Slovensku a aké zmeny so sebou prinieslo osvietenstvo?
Pôrod ako ženská doména
V bývalom Uhorsku, rovnako ako aj na území Slovenska, bol pôrod výlučne ženskou záležitosťou. Chlapi pri pôrode skrátka nemali čo robiť. Kým napríklad v anglosaských krajinách existovala aj funkcia pôrodníka, ktorý mohol vykonávať pri komplikovanom pôrode aj rezy, aby zachránil aspoň dieťa, u nás boli iba babice. Dokonca aj pravoslávny duchovný musel počas pôrodu opustiť dom.
Babice: Skúsenosti odovzdávané z generácie na generáciu
Prvá písomná zmienka o babiciach u nás pochádza z roku 1581 z mestskej knihy v Košiciach. Píše sa tam o jednej žene, že je babicou. Druhá zmienka je z roku 1596, našla sa pri Bratislave. Prvá prísaha babice je zaznamenaná v roku 1598 v Bratislave. Hovorí sa tam, že bola vykonaná pred mestskou radou. Babice, na rozdiel od pôrodníkov v anglosaských krajinách, do roku 1770 nemali oficiálne vzdelanie, vedomosti si posúvali z generácie na generáciu. „Matka vzdelávala svoju dcéru alebo neter, aby povolanie zostávalo v rodine. Brávala ich sebou k pôrodom, a to už od detstva,“ vysvetlil historik SAV Vavrinec Žeňuch, ktorý skúmal históriu pôrodníctva na našom území, najmä na východe Slovenska. Stretol sa s dokladmi, kde 44-ročná babica udávala, že má 36 rokov praxe, teda k pôrodom začala chodievať už ako osemročná.
Zo 17. storočia sa o babiciach zachovalo veľmi málo informácií, čo Vavrinec Žeňuch pripisuje vtedajším stavovským povstaniam (napr. Bočkajkovo, Rákocziho a iné). Záznamov je veľmi málo, veľa archívov bolo poškodených.
Babica mala v spoločnosti výsadné postavenie. V obci musela mať označený dom, aby každý vedel, aj pocestný, kde býva, musela byť zodpovedná a hodnoverná. Už vtedy mala vlastnú plácu, a nie malú. Za pôrod brala od 6 do 24 denárov, čo bolo podľa Vavrinca Žeňucha vcelku slušné. „Jeden florén bol 60 denárov, a babica pomáhala tak pri 30-40 pôrodoch za rok. Gréckokatolícke farnosti mali príjem 10 florénov, kým babica za tri pôrody dostala 1 florén, čo bol teda dosť vysoký príjem,“ približuje historik.
Prečítajte si tiež: Celostný prístup k zdraviu: Kraniosakrálna terapia
Od bosoráctva k právu krstiť
Babice to však nemali vždy ľahké, napríklad ešte v 17. storočí ak nedokázali žene pomôcť, boli často obviňované ako bosorky. Vyznali sa v bylinkách, z ktorých vyrábali rôzne oleje.
Najväčší rozmach povolania babíc nastal v 18. storočí. „Máme najviac písomných zmienok, o povolanie sa začal zaujímať štát,“ pripomína Vavrinec Žeňuch. V roku 1738 vznikla kráľovská zdravotnícka rada, ktorá mala pod sebou všetkých, aj lekárov, farmaceutov, aj babice. Mala dozerať na to, aby nevznikli epidémie a dala si za cieľ, aby v každej stolici bol aspoň jeden lekár, ktorý by vzdelával a kontroloval babice. „Žiadne záznamy, či sa to aj dialo, sa nenašli,“ podotýka historik.
Lieky, ktoré v archívoch objavil Vavrinec Žeňuch dokazujú, že aj pred stáročiami ženy riešili otázky ako vyvolanie pôrodu či zmiernenie bolestí. Na opuchy mali rôzne octany, na vyvolanie pôrodu mali kôru lykovca jedovatého.
Zákon z roku 1770, známy ako zdravotnícka reforma, venoval babiciam 9 paragrafov. Nariadil im zložiť aj predpísanú prísahu. Zákon vyzdvihoval dôležitosť ich profesie, pretože „pomáhajú životu na svet“. Apeloval na ich česť a svedomie, že majú v rukách dva životy - matky aj dieťaťa. Za interrupcie nariaďoval trest smrti, keďže krajina potrebovala nových obyvateľov. Babiciam tiež zakazoval povery a podávanie liekov bez súhlasu stoličného lekára. Zaväzoval ich mlčať o podmienkach, v akých rodina žije, aj o prípadnom postihnutí dieťaťa. Na druhej strane sa však mali deliť o skúsenosti, ako postupovať v komplikovaných prípadoch. Zákon tiež vyzdvihoval potrebu zvýšiť počet babíc, aby na tri obce pripadla aspoň jedna.
Babica mala ešte jednu výnimočnú právomoc, dokonca povinnosť - pokrstiť dieťa, ak hrozilo, že zomrie, a to bez ohľadu na vierovyznanie. Spása duše je najvyšší zákon, platilo. Od cirkvi sa im dostalo aj ponaučenia, ako krstiť postihnuté deti, napr. siamské dvojčatá „s dvoma hlavami“, ako krstiť pri spontánnom potrate, aj v iných situáciách.
Prečítajte si tiež: Cvičenie a pohyb pre ľahší pôrod
Štatistiky a postavenie babíc
Babice zrejme svoje povolanie vykonávali najlepšie ako mohli, sťažnosť na ne v archívoch niekdajšej Užskej župy historik nenašiel. Dospel ale k zaujímavým štatistikám - v 18. storočí tam mala napríklad najstaršia babica 70 rokov, najmladšia 28. Posledné babice pôsobili na našom území najmä na vidieku ešte v 50-tych rokoch 20. storočia.
Príprava na pôrod v minulosti
Príprava na pôrod bola však oveľa viac než len fyzická. Už v starovekom Egypte pomáhali rodičkám skúsené ženy, ktoré používali bylinky, masáže a špeciálne polohy na uľahčenie pôrodu. V stredoveku rodila väčšina žien doma za pomoci babíc, pretože nemocnice boli vzácne a často nebezpečné kvôli infekciám. Pôrod bol výlučne ženskou záležitosťou, mužskí lekári sa k nemu dostávali až v kritických prípadoch. Od 17. storočia sa už pôrodníctvo začalo rozvíjať ako medicínsky odbor, ale mnoho žien stále uprednostňovalo babice. Kým v starších časoch ženy rodili v podrepe alebo na špeciálnych pôrodných stoličkách, v 18. storočí sa začalo uprednostňovať rodenie v ľahu, no veľakrát to spôsobovalo závažné komplikácie.
Pôrodné babice v Košiciach
Už od stredoveku v Košiciach pôsobili pôrodné babice, ktoré vykonávali dôležité a nezastupiteľné úlohy pri pôrodoch, keďže zdravotná starostlivosť bola na nižšej úrovni a obzvlášť detská úmrtnosť bola veľmi vysoká. Pôrodné babice boli v službách mesta a za svoju činnosť dostávali pravidelný plat.
V určitých obdobiach mesto zamestnávalo až tri pôrodné babice. Napríklad, v roku 1733 dostávala ročne 20 zlatých, k tomu jej náležali aj naturálne náhrady, štyri gbely obilia a šesť vozov palivového dreva. Pre porovnanie, ročný plat mestského kata bol 60 a kominár mal 25 zlatých ročne. V 19. storočí sa mohli pôrodné babice dokonca vyučiť svojmu remeslu na Kráľovskej akadémii v Pešti. V roku 1801 sa takto na Peštianskej akadémii vyučila Barbora Saghy, ktorej mesto Košice ponúklo miesto a preplatilo náklady vo výške 38 zlatých.
Z titulu svojej funkcie a pracovnej náplne pôrodná babica z poverenia mestských orgánov vykonávala prehliadky žien, u ktorých jestvovalo podozrenie z mimozákonného styku pri deliktoch smilstva a cudzoložstva. Takisto pri delikte infanticídia, čo je vražda novonarodeného dieťaťa, bola povinná obhliadnuť a vyšetriť takúto ženu. V roku 1579 boli nariadením mestskej rady poslané tri pôrodné babice spolu s troma počestnými ženami, manželkami senátorov, do väzenia za účelom zdravotnej obhliadky istej ženy.
Prečítajte si tiež: Trendy v pôrodníctve na Slovensku
Aj pôrodné babice sa však niekedy pohybovali na hrane zákona. Takto dopadla pôrodná babica Dorka, ktorá slovne potupila istého Jána Tótha, keď ho nazvala zlodejom a jeho manželku, ktorej povedala, že je ženou dvoch mužov.
Postavenie pôrodných babíc v spoločnosti
Naši predkovia mali ľudský život vo veľkej úcte a z toho vyplývala aj úcta k žene a k dieťaťu. V minulosti sa detí rodilo podstatne viac ako dnes - nebývali výnimočné ani rodiny s desiatimi deťmi. Pôrody sa odohrávali v domácich podmienkach. Dokonca ešte na začiatku 50. rokov 20. storočia rodili takmer všetky ženy doma, nie v nemocnici. Do nemocnice odvážali iba „ťažko rodiace ženy“. Keď nastal čas pôrodu, domáci privolávali k rodičke staršiu ženu z rodiny, alebo už boli vopred dohodnutí s „babicou“, čiže - povedané dnešným jazykom - pôrodnou asistentkou. Funkciu babice poznali všetky staroveké civilizácie.
Prvé zmienky o pôrodných babách siahajú v Európe do 12. storočia. Boli to ženy zbehlé v bylinárstve a praktické znalkyne ľudovej psychológie, dedinčania sa s nimi často radili, takže patrili v dedinskom spoločenstve medzi najváženejšie osoby. Umenie starostlivosti o tehotné sa učili od skúsenejších babíc a navzájom si vymieňali získané poznatky. Oficiálna medicína vtedy ešte pôrodníctvo ako vedný odbor neuznávala. Preto bola starostlivosť o tehotnú ženu v rukách laikov. V celom stredoveku a sčasti aj v novoveku tehotným ženám pri pôrodoch pomáhali ženy, ktoré už mali pôrod za sebou a ich jediným pôrodníckym vzdelaním bola vlastná skúsenosť. Babicovanie v sebe spájalo skúsenosť žien a osvojenú tradíciu s množstvom povier. V stredoveku sa síce písali knihy pre potreby vzdelávania pôrodných báb, avšak hoci knihy písali školení lekári, išlo o teoretické znalosti bez praktických skúseností. V renesancii sa už ženy (samozrejme, najmä ženy z vyšších kruhov) v tomto smere aj vzdelávali.
Od druhej polovice 18. storočia platilo nariadenie, že iba ženy - baby - mohli „babiť“ (teda viesť pôrod). Najskôr však museli zložiť skúšky pred komisiou. Za Márie Terézie boli zavedené prvé kurzy pôrodníctva na vysokých školách (Trnavská, neskôr Budínska univerzita). Na slovenskom vidieku pôsobili aj absolventky šesťtýždňových pôrodníckych kurzov, takzvané ceduľové baby. V prvej polovici 20. storočia sa pôrodná baba zmenila na pôrodnú asistentku a táto profesia sa stala učebným odborom na stredných zdravotníckych školách. Tak či tak sa však vždy volal lekár aj k pôrodu doma, keď sa vyskytli akékoľvek komplikácie.
Prakticky každá obec na Slovensku mala svoju babicu, ktorá mohla mať na starosti aj viacero obcí. Napríklad obec Krušovce mala svoju babicu, ktorá po roku 1945 privolávala v prípade komplikácií lekára zo Žabokriek nad Nitrou, do jeho obvodu patrila i obec Horné Chlebany. Po lekára museli domáci zájsť vozom, niekedy prišiel na svojom koči, keď ho babica vopred informovala o predpokladaných komplikáciách. V ťažkých prípadoch sa po lekára chodilo aj do topoľčianskej nemocnice a veľmi vážne prípady odvážali do vojenskej nemocnice v Nitre. Lekár rozhodol o tom, či treba rodičku previezť do nemocnice. Vo všeobecnosti na Slovensku platilo, že babica bola vážená osoba a k jej povinnostiam a funkciám patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. Pri ťažkostiach masírovala rodičke brucho a kríže. Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si, musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku aj dieťa ošetrila.
Nemocnice a pôrody
V stredoveku rodila väčšina žien doma za pomoci babíc, pretože nemocnice boli vzácne a často nebezpečné kvôli infekciám. Pôrod bol výlučne ženskou záležitosťou, mužskí lekári sa k nemu dostávali až v kritických prípadoch.
Medicína a lekári v stredoveku
V prvom rade to boli študovaní lekári, ktorí sa nazývali doktori. Tí mali univerzitné vzdelanie a dnes by sme ich možno nazvali internistami. Druhá kategória boli „remeselníci“ typu spomínaných kúpeľníkov, ktorí vykonávali niektoré vybrané zdravotné procedúry, alebo holiči, ktorí vykonávali aj menšie chirurgické zákroky. Chirurgia bola vtedy samostatné remeslo. Na rozdiel od doktorov chirurgovia vykonávali „krvavé práce“ - teda všetko, kde bolo treba niečo riešiť odrezaním či zarezaním. Napríklad aj púšťanie žilou robil chirurg. Úplne špecifickou skupinou boli šarlatáni. Tí žili z toho, že ľudia trpeli, chceli vyzdravieť, báli sa, nechceli umrieť. To je v podstate to isté, čo robia novodobí šarlatáni dnes. Ľudia sa nemenia.
Dostupnosť lekárskej starostlivosti
Ľudia, ktorí sa v stredoveku starali o zdravie iných, si za svoju prácu, prirodzene, dávali zaplatiť. Veľká časť ľudí si to vtedy nemohla dovoliť. Obracali sa teda na tých, ktorí boli najlacnejší. Napríklad bylinkárky, miestne dedinské ženy so skúsenosťami v liečiteľstve, niekedy brali odmenu aj v naturáliách. Prečo? Boli drahé, ale predovšetkým ich bolo málo. Za celý stredovek, až povedzme do nejakého začiatku 16. storočia, poznáme mená možno dvadsiatich študovaných doktorov, ktorí na našom území pôsobili. Na našom území veľmi dlho neexistovala žiadna univerzita (prvá univerzita na území Slovenska, Academia Istropolitana alebo Universitatis Istropolitana, vznikla v roku 1467 a fungovala menej ako 30 rokov - pozn. red.), štúdium medicíny bolo možné len v zahraničí a bolo veľmi finančne náročné. Medicínu väčšinou študovali len synovia naozaj veľmi bohatých mešťanov.
Rôzne liečebné terapie
Bolo to známe púšťanie žilou, používanie preháňadiel a klystíru, vypaľovanie rán horúcim železom a podobne? Z dnešného pohľadu to tak asi vyzerá, ale dobový človek sa na to pozeral inak, neprežíval to tak. My dnes prevažnú väčšinu ťažkostí, vrátane bolestí hlavy, brucha či zubov, riešime liekmi. V stredoveku malo púšťanie žilou takpovediac „očistiť“ telo od rôznych chorôb. Ľudia vtedy predpokladali, že vypustením istej časti „chorej, nezdravej krvi“ vypustia jedy z tela. Používala sa aj metóda prikladania pijavíc. Tie v podstate robili to isté, čo púšťanie žilou, ale hygienicky bezpečnejšie. Špeciálne nástroje a nožíky, ktorými sa púšťalo žilou, sa totiž nedezinfikovali a nesterilizovali ako dnes. Pri pijaviciach riziko infekcie tohto druhu odpadalo. Móda pijavíc bola skutočne obrovská najmä v 18. Zaujímavé je, že Uhorsko bolo veľmi dlho veľmocou v exporte pijavíc.
Život ženy v stredoveku
Keď som hovorila o stredovekom zdravotníckom personáli, zámerne som nespomenula pôrodné babice. Boli to skúsené ženy, ktoré tvorili neodmysliteľnú súčasť života žien. Väčšinu chorôb a zdravotných problémov, ktoré ženy mali, totiž neriešil muž - doktor, ale ženy - bylinkárky a pôrodné babice. Doktori boli prítomní len vtedy, ak si žena mohla dovoliť zaplatiť vyšetrenie.
Manželstvo a tehotenstvo
Bolo bežné, že sa dievčatá vydávali v 14-tich alebo 15-tich rokoch? Bol to bežný vek u šľachty, ktorá mala inú manželskú politiku ako mešťania a poddaní. Dievčatá v podstate dosiahli dospelosť vtedy, keď dostali menštruáciu. Od toho okamihu sa stali zaujímavými na sobášnom trhu. Do akej miery zaujímavými, záležalo samozrejme na tom, aké bolo ich rodinné zázemie a výška majetku, ktorý s nimi potenciálny ženích vyženil. Je pravda, že ženy v tej dobe rodili podstatne viac ako dnes. Ak sa dievča vydalo v 14-tich alebo 15-tich rokoch, a my vieme, že fertilita žien sa končila okolo 40-tky, počet detí, ktoré žena porodila, sa odvíjal od jej fyzickej schopnosti otehotnieť a dieťa donosiť. Periodicita bola aj jeden a pol až dva roky. To znamená, že mnohé otehotneli takmer okamžite po skončení šestonedelia a rodili takto celý život. Boli prípady, keď žena v priebehu jedného kalendárneho roka porodila dve deti. Možnosti chrániť sa pred tehotenstvom vtedy neboli, navyše dobový človek premýšľal inak. Dieťa preňho nebolo len „darom božím“, ale bolo aj pokračovateľom rodu a všetkých pozitívnych vecí, ktoré ho reprezentovali. Navyše, detská úmrtnosť bola podstatne vyššia, preto sa počítalo s tým, že ak žena porodí povedzme šesť detí, prežijú možno dve, tri. Vskutku výnimočne prežili všetky deti, ktoré sa danej žene narodili.
Strava tehotných žien
Ženy, ani tie najvyššie postavené, to v oblasti zdravia nemali jednoduché. Znamená to, že jedli predovšetkým veľa mäsa. Ľudia v 15. až 18. storočí nemali naše vedomosti o vitamínoch ani o dôležitosti ovocia a zeleniny. Tehotným ženám sa dokonca konzumácia ovocia neodporúčala. Jedným z dôvodov bolo časté nadúvanie. Každá osoba, ktorá sa angažovala v starostlivosti o tehotné, mala svoj vlastný názor, svoje vlastné odporúčania, poznatky a predstavy. Ak sa napríklad vrátim k už spomínanej Uršuli Kanižajovej, aj jej úspešná terapia sa začala odporúčaním zmeny prostredia a kompletnej zmeny životosprávy. Doktor Gašpar Fraxinus zo Segedína jej odporúčal kúpele a zmenu jedálnička. Manželovi potom v listoch hlásil, že manželka „pekne priberá a ružovie“.
Slobodné matky a spoločnosť
Napriek všetkým príležitostiam a nástrahám sa v minulosti stávalo, že sa dievka „prespala“, nie však až tak často, ako by sa to zdalo podľa ľudových piesní a porekadiel. Výstražne pôsobilo najmä opovrhnutie, ktorým budúcu slobodnú matku vidiecka societa zahrnula. Nepísané pravidlá dedinskej etiky boli prísne. Od stredoveku ľudia aj cirkev prespanku tvrdo morálne a finančne trestali. Bola verejne vykričaná z kancľa, vystavená pred kostolom alebo na inom verejnom mieste (pred zvonicou, na pranieri), v kostole nesmela stáť medzi dievkami. Stávalo sa, že „padlú“ dievku dokonca bili či opľúvali alebo musela nosiť ostrihané vlasy. Kňaz im nepovolil po pôrode vádzku [obradné ukončenie šestonedelia, pozn. red.], čo v očiach dedinčanov privolávalo na celú obec hrozbu živelnej pohromy (preto jej ženy niekedy pomáhali oklamať kňaza alebo robili tajnú vádzku bez jeho účasti). Tehotné dievčatá sa usilovali zatajiť svoj stav čím dlhšie, prípadne aj hľadali spôsoby, ako sa plodu zbaviť. Budúca slobodná matka musela bez milosti nosiť čepiec už pred sobášom. Iba ťažko si hľadala plnohodnotného partnera, musela byť rada, ak si ju vzal napríklad muž zo susednej obce, alebo sa vydala za vdovca či telesne postihnutého muža.