Úvod
Článok sa zaoberá problematikou vplyvu šťastného detstva na životnú spokojnosť a finančný úspech v dospelosti. Analyzuje najnovšie poznatky z výskumov, ktoré poukazujú na prepojenie medzi kvalitou detstva a neskorším životom jedinca. Cieľom je poukázať na dôležitosť investícií do detí, nielen finančných, ale najmä emocionálnych a rodinných.
Investície do detstva: Viac ako len peniaze
Investície do detí sa bezpochyby oplatia. Najväčšia a najdôležitejšia je každá investícia, ktorá pripraví dieťaťu šťastné detstvo. Samozrejme, nehovoríme o peniazoch, alebo len o nich, ale najmä o tom, čo deti pre svoje šťastie najviac potrebujú - o láske a harmonickom rodinnom zázemí. Šťastné detstvo nie je pre deti dôležité len preto, aby mali pekné spomienky. Šťastné deti sú spravidla aj zdravšie a menej problémové.
Súvislosť medzi šťastným detstvom a bohatstvom v dospelosti
Najnovšie však odborníci našli súvislosť šťastného detstva s bohatstvom v dospelosti. Ukázala to analýza údajov 15000 mladých dospelých ľudí, ktorú realizovali ekonómovia z University College v Londýne. Na základe tejto analýzy odborníci zistili, že mladí ľudia, ktorí vykazovali vyššiu mieru životnej spokojnosti, zarábali viac peňazí, ako ich menej šťastní kolegovia a rovesníci. Je to spôsobené tým, že pozitívne naladení ľudia so šťastným detstvom sú väčšinou zároveň tými, ktorí si dokončia vzdelanie, zabezpečia prácu a rýchlejšie bývajú povýšení. Súvislosť medzi šťastím a príjmom bola prvýkrát preskúmaná až do takejto hĺbky.
Výsledky štúdie konkrétne priniesli zistenie, že aj jeden bod na stupnici od jednej do piatich, pokiaľ ide o zvýšenie životnej spokojnosti, vedie vo veku 22 rokov k o 2000 dolárov vyššiemu zisku ročne.
Vplyv rodinnej harmónie a podpora blaha
Podľa Dr. Jana-Emmanuela De Neve z University College v Londýne, výsledky štúdie majú významné dôsledky pre akademikov, politikov, ale aj širokú verejnosť. Pre akademikov sú dôležité preto, lebo odhaľujú silné možnosti obrátenej kauzality medzi príjmom a pocitom šťastia - vzťah, o ktorom si väčšina z nich myslela, že je jednosmerný a kauzálny. Štúdia dokázala aj presne opačnú väzbu a súvislosť, teda že šťastie môže viesť k vyššiemu príjmu. Andrew Oswald z University of Warwick vyzval rodičov k vytvoreniu a udržaniu emocionálne zdravého domáceho prostredia, pretože to je pre deti a ich šťastie to najdôležitejšie. Podľa tohto odborníka by aj politici mali plne akceptovať výsledky tejto štúdie - podporovať všeobecné blaho, a to nielen preto, aby boli obyvatelia šťastní, ale aj pre hospodársky vplyv, ktorý z toho môže vyplynúť.
Prečítajte si tiež: Celostný prístup k zdraviu: Kraniosakrálna terapia
Žiaľ, šťastie detí neovplyvňujeme len my, ale aj celý rad faktorov, ktoré na deti vplývajú mimo domova, ale napríklad aj súrodenci. Všetko nemôžeme mať pod kontrolou, ale zdravé jadro určite áno. Takže, máme sa skutočne prečo snažiť. Detstvo jednoducho nie je nič, z čoho sa dá vyrásť a na čo sa dá zabudnúť.
Dôležitosť podpory fyziologického smútenia po perinatálnej strate
Príspevok sa zaoberá problematikou podpory fyziologického smútenia po perinatálnej strate. Zdôrazňuje úlohu sestier a pôrodných asistentiek v zdravom procese smútenia. Cieľom štúdie bolo zistiť mieru využívania špecifických ošetrovateľských intervencií minimalizujúcich riziko vzniku maladaptačných reakcií v súvislosti s perinatálnou stratou. Súbor tvorilo 106 sestier a pôrodných asistentek. Na zber údajov sme použili empirickú metódu dotazníka so škálovanými položkami. Škála vyjadrovala mieru využívania špecifických intervencií, pričom skóre 1 predstavovalo nikdy, 2 ojedinele, 3 niekedy a 4 takmer vždy.
Počnúc rokom 1980 odborná literatúra (predovšetkým zahraničná, v našej odbornej literatúre je problematike venovaná stále okrajová pozornosť) začala venovať zvýšenú pozornosť aj problematike neúspešného tehotenstva ako bolestnej strate, a nie iba jednoduchej pôrodníckej udalosti. Problém adaptácie na neúspešné tehotenstvo sa stáva predmetom intenzívneho výskumu mnohých profesionálov z oblasti ošetrovateľstva, pôrodnej asistencie, pôrodníctva, psychiatrie, psychológie, sociálnej práce, teológie, bioetiky, a ďalších príbuzných disciplín.
Neúspešné tehotenstvo a perinatálna strata
Ako neúspešné tehotenstvo môžeme označiť každé tehotenstvo, ktoré sa končí potratom (spontánnym alebo umelým), intrauterinným alebo intrapartálnym odumretím plodu. Niektorí odborníci rozlišujú prirodzenú a umelú smrť plodu a pod pojem perinatálna strata nezaraďujú interupciu. V súčasnosti však vzrastá akceptovanie umelého potratu, predovšetkým vo vyšších štádiách tehotenstva ako perinatálnej straty. Tento druh straty môže narušiť fyzický i psychický dobrobyt rodičov a narušiť rodinné vzťahy. Rovnako špecifická situácia vzniká vtedy, keď je prenatálne u plodu stanovená diagnóza, ktorá je nezlučiteľná so životom, alebo limitujúca prežitie dieťaťa na krátku dobu po narodení, a rodičia sa nerozhodnú pre umelé ukončenie tehotenstva, ale pre „zdieľanie“ (Resolve Through Sharing - RTS). Rozhodnú sa pre narodenie dieťaťa a následnú perinatálnu paliatívnu starostlivosť (perinatal palliative care). V tejto situácii je potrebné rodičom poskytovať kontinuálnu podpornú starostlivosť integrovanú cez perinatálnu paliatívnu starostlivosť.
Podpora rodičov po strate
„Support care“ predstavuje poskytnutie emočnej, fyzickej, sociálnej, duchovnej a informačnej podpory. Zabezpečiť komfort, súkromie a dostatočný časový priestor (tieto opatrenia umožnia trúchliacim rodičom prejaviť zármutok, zabráni sa situáciám ako napr. kontakt s novonarodeným dieťaťom inej matky a pod.). Hovoriť s rodičmi a vysvetliť potrebu otvoreného vyjadrovania pocitov. Pýtať sa aj otca na jeho pocity, na jeho otázky (často sa stáva, že otec preukazuje menej emócií ako matka, a pritom môže byť zaťažený podporou matky aj vlastným zármutkom a žiaľom). Vyjadriť spoluúčasť - slovne (napr. „Je mi ľúto, čo sa stalo.“), neverbálne (napr. držaním klientkinej ruky počas rozhovoru, tichou prítomnosťou). Používať prvky terapeutickej komunikácie, ktoré podporia verbalizáciu pocitov (napr. „Porozprávali by ste mi viac o …“, „Čoho sa obávate?“, vhodné je aj využiť tvrdenia s otvoreným koncom - napr. „Musí to byť pre Vás isto ťažké….“, alebo reflexiu pocitov, ktoré klienti prejavia - napr. „Cítite vinu preto, že ste nedodržala kľud na lôžku?“). Tieto príklady otvorenej komunikácie povzbudzujú rodinu k vyjadrovaniu pocitov, ktoré v nich utrpená strata vyvoláva, čo je prvým krokom k ich prekonaniu. Podporiť rodičov pri otvorenej komunikácii s ďalšími svojimi deťmi. Deti nemôžu pochopiť plný význam situácie, takýto prístup však kladie základ pre budúce porozumenie a dôveru v rodine. Keď hovoríme so súrodencom zomrelého dieťaťa, je potrebné vyhnúť sa nasledovným formuláciám: „…už ho nebude nič bolieť…“ alebo „žije teraz s Bohom alebo zosnulými príbuznými…“, či „…odišiel…“ Tieto informácie sú pre dieťa mätúce. Vysvetlenie by malo byť krátke, pravdivé a priame. Ak rodičia pomenovali plod, používať toto meno pri kontakte s nimi. Pri strate dieťaťa v ranných fázach tehotenstva nepoužívať pojem „potrat“ ale hovoriť o „strate dcéry/syna“. Využívať relaxačné cvičenia (môže ich viesť psychológ alebo iný vyškolený zdravotnícky pracovník pre viac pacientok naraz). Pomáhať pri vytváraní spomienok (ak je možnosť poskytnúť fotografie ultrazvukového obrazu plodu, hovoriť o stupni vývoja plodu v období perinatálnej straty, diskutovať o možnosti pohrebu, zabezpečiť kontakt s mŕtvym dieťaťom (potrebné individuálne zváženie), poskytnúť rodine predmety, ktoré môžu vyvolať spomienky, niektoré pôrodnice pripravujú pre rodičov pamätný balíček obsahujúci napr. pramienok vlasov, fotografiu alebo odtlačok prstov, oblečenie, či perinku). Ak spomienkové predmety odmieta rodina momentálne prevziať, treba ich uchovať na neskôr (minimálne jeden rok), častokrát sa rodiny po určitom čase dožadujú týchto predmetov. Obmedziť počet pracovníkov, s ktorými musí prísť rodina do kontaktu. Hovoriť s rodinou o fyziologickom procese smútenia a možnostiach jeho podpory (Bowles et al., 2000, Mattson, 1993, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská 2012). Kontinuálnu, rutinnú postabortívnu alebo postpartálnu ošetrovateľskú a medicínsku starostlivosť o matku. Ošetrenie mŕtveho dieťaťa s úctou, pri vybavení živého plodu poskytnutie „comfort care“, respektíve perinatálnej paliatívnej starostlivosti. Manipuláciu s pozostatkami ako so živým dieťaťom. Sledovanie psychického a somatického stavu. Pri výskyte telesných problémov môže ísť o somatizáciu - prenesenie psychického prežívania stresu do telesnej oblasti (Gold, 2007, Lehotská, 2012). Zabezpečiť kontakt s podporným systémom. Na požiadanie umožniť kontakt s kňazom alebo iným duchovným. Oboznámiť klientku a jej rodinu s možnosťami ďalších podporných zdrojov (psychológ, psychiater, podporné skupiny, internetové linky zamerané na danú problematiku…), v prípade záujmu, či v prípade opísaných patologických prejavov adaptácie zabezpečiť kontakt s nimi. Podporovať rodinu v udržiavaní doterajších sociálnych kontaktov a v nadväzovaní nových. Zabezpečiť hodnotovú podporu a zvážiť či žena nie je pod tlakom okolia (rozhodnutie pre UUT). Ak koná pod tlakom okolia vníma situáciu ako dvojité zlyhanie. V žiadnom prípade nekomentovať a neodsudzovať konanie a rozhodovanie ženy (Bowles et al., 2000, Mattson et al., 1993, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská, 2012). Oboznámiť rodičov s možnými emocionálnymi zmenami a rešpektovať jednotlivé fázy smútku, ktorými trúchliaca rodina prechádza. Znalosť jednotlivých fáz v procese smútenia umožní pochopiť reakcie i správanie sa klientov a adekvátne na ne reagovať. Napr. hľadanie vinníka je normálna súčasť zármutku a nemusí byť konkrétne namierené proti zdravotníkom. Sledovať psychický a emocionálny stav členov rodiny, aj po prepustení matky z nemocnice (aj v prípade, že počas hospitalizácie neboli zachytené žiadne prvky patologickej adaptácie u žiadneho člena rodiny). Skúmať psychický a emocionálny stav členov rodiny po týždni, mesiaci, od prepustenia (osobne, telefonicky). V prípade výskytu patologických reakcií aj častejšie. Po roku sa odporúča opätovná návšteva s opätovným preskúmaním emocionálneho a psychického rozpoloženia klientov. Potvrdiť vysvetlenie, ktoré podal lekár a používať jednoduchú reč (napr. v čom bol problém, prečo sa to stalo atď.) Je to dôležité z toho dôvodu, že ľudia v zármutku nepočúvajú vysvetlenie alebo mu neporozumejú na prvýkrát, pretože sa nemôžu sústrediť (Bowles et al., 2000, Mattson et al., 1993, Ney et al., 1998, Neubert et al., 1999, Leifer, 2004, Lehotská, 2004, Lehotská, 2012).
Prečítajte si tiež: Cvičenie a pohyb pre ľahší pôrod
Úloha zdravotníckeho personálu a štandardizácia postupov
Ak chceme poskytovať kvalitnú a individualizovanú ošetrovateľskú starostlivosť ženám a rodinám s neúspešným tehotenstvom, je potrebné, aby sme si ako poskytovatelia zdravotníckej starostlivosti uvedomili potrebu stať sa členom podporného systému smútiacich rodičov. Niektoré pôrodnícke, pediatrické, či neonatoloogické pracoviská, predovšetkým v zahraničí, si vytvárajú guidelines, dokumentáciu, plány ošetrovateľskej starostlivosti a štandardizované postupy pre rodiny s neúspešným tehotenstvom. Dokonca niektoré pracoviská vyžadujú od svojich zamestnancov absolvovanie kurzov a školení (bereavement programs).
Prieskum využívania špecifických intervencií
Relevantnosť jeho využitia v našej práci spočíva v zabezpečení anonymity, a tým v zistení objektívnejších informácií, ako by tomu bolo pri priamom kontakte s respondentmi. Prieskum prebiehal na vybraných pracoviskách na Slovensku. Spôsob administrácie dotazníka bol kombinovaný. Spolu sme distribuovali 130 dotazníkov, vrátilo sa 106. Prostredníctvom číselnej škály sme zisťovali do akej miery personál integruje do starostlivosti o ženy (rodiny) s perinatálnou stratou intervencie, ktoré prispievajú k zdravému procesu smútenia. Išlo konkrétne o nasledovné špecifické prístupy (v Tab. 19 - v prípade, že rodičia odmietajú spomienkové predmety, tieto archivujeme ešte nejaké obdobie. Škála vyjadrovala mieru využívania špecifických intervencií v starostlivosti o ženy s perinatálnou stratou, pričom skóre 1 predstavovalo nikdy, 2 ojedinele, 3 niekedy a 4 takmer vždy.
Výsledky prieskumu a najčastejšie intervencie
Na základe odpovedí respondentiek ako aj ich súhrnných štatistík môžeme konštatovať, že najvyužívanejšou intervenciou je umožnenie neobmedzeného kontaktu s rodinou ( x̄ = 4, x̃ = 4). Zo súhrnných štatistík vyplýva, že sestry a pôrodné asistentky z nami sledovaného súboru využívajú v ošetrovateľskej starostlivosti o ženy s perinatálnou stratou len niekedy (x̃ = 3) nasledovné intervencie: otvorený rozhovor o pôrode/potrate (x̄ = 3,40), podanie psychofarmák (x̄ = 2,92) a umiestenie ženy na samostatnú izbu (x̄ = 2,57). Ojedinele (x̃ = 2) v praxi realizujú: zabezpečenie kontaktu so psychológom (x̄ = 2,29), otvorený rozhovor o dieťati (stupni vývoja, vývojových chybách a vzhľade); (x̄ = 2,21), aktívne zisťovanie pocitov ženy (x̄ = 2,21), priamy kontakt rodičov s mŕtvym dieťaťom (x̄ = 2,21, väčšinou na neonatologických pracoviskách) a informovanie o možnosti pochovania potrateného a predčasne odňatého plodu (x̄ = 2,19).
Podľa odpovedí sledovaného súboru nikdy (x̃ = 1), respektíve ojedinele využívajú štandardizované meracie a hodnotiacie techniky v diagnostike maladaptačných reakcií (x̄ = 1,55) , sledujú psychický a emocionálny stav ženy po prepustení (x̄ = 1,51), vysvetľujú ako prebieha proces smútenia (x̄ = 1,51), posudzujú ako situáciu zvládajú ostatní členovia rodiny (x̄ = 1,51). Rovnako nikdy (x̃ = 1) alebo ojedinele poskytujú konkrétne spomienky na dieťa (ulastrazvukový obraz, odtlačok stupaje, fotografiu); (x̄ = 1,21), realizujú spomienkové akcie (x̄ = 1,21), obmedzujú počet personálu v styku so ženou po perinatálnej strate (x̄ = 1,21), archivujú spomienkové predmety (x̄ = 1,21) a odporúčajú kontaktovať podporné skupiny. Tabuľka 2 zobrazuje mieru využívania (prostrednú hodnotu) jednotlivých ošetrovateľských intervencií.
Vývoj vnímania smútenia po strate dieťaťa
Di Marco et al. Kým proces smútenia po strate blízkej osoby študoval už Freud v r. 1890, smútenie rodičov, ktorí stratia svoje dieťa sa dostalo do centra záujmu profesionálov (psychológov, psychiatrov, sestier, pôrodných asistentiek, gynekológov, sociálnych pracovníkov…) až v 70- tych rokoch minulého storočia. Včasné štúdie vnímali smútenie žien ako progresívny, lineárny syndróm alebo proces, ktorý priebieha v istých štádiách a krokoch, ale nie je dlhodobý.
Prečítajte si tiež: Trendy v pôrodníctve na Slovensku
Starostlivosť o ženu s perinatálnou stratou na Slovensku
V našich podmienkach sa starostlivosť o ženu s perinatálnou stratou sústreďuje predovšetkým na zvládnutie somatických komplikácií, súvisiacich s neúspešným tehotenstvom a minimálna pozornosť sa venuje psychickej odpovedi na stratu dieťaťa, či samotnému procesu smútenia. Z uvedeného dôvodu sme sa snažili zmapovať mieru využívania špecifických intervencií, ktoré môžu prispieť k podpore zdravého smútenia na pracoviskách kde predpokládáme najčastejší kontakt personálu so ženami/rodinami, ktoré utrpeli perinatálnu stratu. Najmenej zo sledovaných specifických intervencií (priemerné skóre 1,21 = nikdy - ojedinele) využívali sestry a pôrodné asistentky informovanie o podporných skupinách, poskytovanie a uchovávanie spomienkových predmetov, organizáciu spomienkových aktivít, respektíve limitovanie počtu personálu v kontakte s pacientkami, ktoré utrpeli perinatálnu stratu. Myslíme si, že nízka miera využívania týchto intervencií (ale aj mnohých ďalších) je do značnej miery ovplyvnená charakterom práce a zaužívanými postupmi na jednotlivých pracoviskách, ale aj absenciou siete služeb, či nedostatkom personálu. V porovnaní so zahraničím nemáme sieť služeb (tzv. bereavement support service), ktoré by ženy a ich rodiny so skúsenosťou perinatálnej straty mohli využívať. Inati (2018) vo svojej štúdii, kde sledovala ženy s komplikovaným procesom smútenia uvádza, že až 90 % žien využilo odborné poradenstvo v tejto oblasti a 50 % z nich podporné skupiny.
Podpora spomienok a zapojenie rodiny
Začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia sa v odbornej literatúre začalo písať o potrebe sprostredkovať rodičom konkrétne spomienky na dieťa v prípade jeho straty ešte pred narodením. V roku 1988 na základe žiadosti rodičov so skúsenosťou perinatálnej straty sa v USA začal uvedený postup overovať v praxi. Okrem poskytovania spomienkových predmetov niektoré nemocnice, predovšetkým v anglosaských krajinách, organizujú akési spomienkové akcie „remembrance services“ na „stratené“ deti v tom roku. Je nevyhnutné sledovať ako situáciu zvláda nielen žena, ale aj jej partner, prípadne aj ostatní členovia rodiny. Johnson a Puddifoot (1996), Vance et al. (1995), Overpack et al. (2002) sledovali smútenie mužov, ktorých ženy potratili. S využitím rovnakých sebahodnotiacih škál a štandardizovaných dotazníkov u mužov i žien zistili niektoré rovnaké (elevácia depresívneho skóre), ako aj niektoré odlišné prejavy smútenia (muži menej prejavovali svoj smútok navonok, napr. plačom, avšak vykazovali väčšiu potrebu hovoriť o strate, prejavovali viac hnevu a agresívnych reakcií). V dlhodobých štúdiách (Overpack et al., 2002) bolo potvrdené, že muži vykazujú kratšie trvajúcu anxietu a depresiu, v neskoršom období však majú sklon ku agresívnemu správaniu a nadmernej konzumácii alkoholu (Klier et al., 2002). Meredith et al, 2017 sledovali ako vnímali ženy so skúsenosťou perinatálnej straty poradnestvo pre ich partnerov. Aj keď niektoré uvádzali, že muži mali niekedy problém zúčastniť sa, hodnotili túto možnosť veľmi pozitivne. Uvádzali, že na partnera pôsobilo „upokojujúco“, že sa mal v prípade potreby možnosť na niekoho obrátiť, veľmi…
Prenatálny vývoj a jeho vplyv na budúcnosť
Koniec i začiatok života spolu úzko súvisia. "Pohodové tehotenstvo a pokojný pôrod súvisí s lepšou schopnosťou objavovať a učiť sa aj zvládať stresové situácie," tvrdí doktorka Markéta Keller, ktorá skúma, čo a ako v živote ovplyvní našu kondíciu v starobe. Stav mozgu v prenatálnom a ranom veku dieťaťa veľmi zásadne predurčuje zdravotné dispozície, vrátane napríklad prípadného nástupu demencie, tvrdia vedci. "Ak si predstavíte mozog ako cibuľu a dostanete sa takmer k stredu, nájdete tri, povedzme komponenty: talamus, amygdala a hippokampus. Veľmi voľne povedané, tu sa ukladajú rané spomienky, krátkodobá pamäť sa prepisuje do dlhodobej, je tam centrum pre vnímanie bolesti a pamätania si, čo ju spôsobilo. Čas pre matku a dieťa"
Vplyv emócií a stresu v tehotenstve
"Ak dieťa plače alebo sa bojí a nie je utešené, ak sa necíti bezpečne, čo sa asi do mozgu zapíše?" uvažuje vedkyňa. Naučiť sa zaobchádzať s prvými, viacmenej elementárnymi emóciami do značnej miery podľa nej určuje to, ako sa človek bude správať v ohrození a ako bude zvládať traumy aj dlhodobo emočne vypäté situácie a stres. Čo najpohodovejšie tehotenstvo, najmä v treťom trimestri a takzvaná zlatá popôrodná hodina sú nesmierne dôležité. "Nie je prečo a kam sa ponáhľať. Ponáhľame sa všetci a stále. Aj dieťa sa bude zrejme niekam ponáhľať 'celý život, takže ak môže, nech je v pokoji so svojou mamičkou. Som za, aby mamička i dieťa mali na seba čas, kým sa bábätko samo neupokojí. Dojčenie potom pôjde lepšie, pretože dieťa bude mať nižšie hladiny stresových hormónov. Spokojnejšia bude tým pádom aj mamička i najbližšie okolie. "
Dôležitosť popôrodného kontaktu a dojčenia
"Po pôrode by som poslúchla prírodu a podporila emócie, ktoré sú evolučne najstaršie a teda najlepšie etablované a ako také pomáhajú k vytvoreniu dobrého vzťahu medzi dieťaťom a rodičmi. Jedná sa o zmyslové vnemy ako čuch, hmat, telesné teplo. Ľudovo povedané, kvalita starostlivosti matky výrazne ovplyvní, ako dieťa a následne dospelý jedinec, bude riešiť sociálne a emočne komplikované situácie, ako dobre sa bude učiť atď. "Zatiaľ len z výskumu na potkanoch však vieme, že pár prvých sekúnd po narodení, môže, nacvičiť 'daný gén na zvyšok života. Dôležité je podľa nej odsať z úst novorodenca možnú zvyšnú plodovú vodu, ale ďalšie oplachovanie a meranie môže počkať, teda v prípade, že nenastali akékoľvek zdravotné komplikácie ohrozujúce život dieťaťa či matky.
Pohoda matky a harmonické puto
Farby či zvuky v pôrodnej miestnosti nepovažuje lekárka za bezprostredne významné pre dieťa, ale skôr pre matku. "Iste sa rodí lepšie v pokojnej, čisto vymaľovanej miestnosti, ideálne v jemných farbách než napríklad na štadióne pri koncerte metallovej kapely. Tiež prítomnosť otecka či ďalších ľudí pri pôrode by epidemiologička nechala na matkách. Najdôležitejšie je v pokojnom matkinom náručí podporiť v novorodenci pocit pokoja a bezpečia. K tomu je podstatná aj možnosť, aby rodička nemala z pôrodu strach väčší, než je fyziologicky prirodzené a aby si sama mohla zvoliť okolnosti, ktoré sú pre ňu pohodlné a pohodové. "Kto má právo povedať, čo je dobre a čo nie? Ja by som si to rozhodne nedovolila. Bráňte sa stresu, ponúknite kontakt
Zdravý životný štýl a zvládanie stresu v tehotenstve
Tehotenstvo nie je choroba, ale dočasný stav a je potrebné si ho aj s ohľadom na zdravie svoje aj dieťaťa užiť. Ak je mamička silná fajčiarka alebo závislá na niečom inom, je potrebné sa poradiť s ošetrujúcim lekárom. "Okamžité vysadenie tabaku môže byt pre matku i plod horšie, než výrazne zníženie príjmu. Zdravo jesť je samozrejme to najlepšie, ale ak sme zvyknutí si raz za čas dať vyprážaný syr a hranolky, nevidí odborníčka dôvod, prečo si to nedopriať aj v tehotenstve. "Samozrejme viem, že nemožno žiť v absolútne nestresovom prostredí, to nebolo v histórii nikdy možné. Avšak ak sa rozhodnete pre bábätko, skúste sa naučiť nejakú vám vyhovujúcu techniku na zvládanie stresu," radí nastávajúcim matkám. Vedkyňa mamičkám odporúča, aby sa vopred dohodli alebo aspoň skúsili dohovoriť, na bezprostrednom popôrodnom kontakte s dieťaťom. "Ak bude pri tom aj otecko a ak je to celé v pokoji, potom ešte lepšie," hovorí Keller s tým, že je jasné, že keď tých pár minút kontaktu matky s dieťaťom po pôrode chýba, nedôjde k žiadnej nezvratnej katastrofe. Z rovnakých dôvodov, teda aby medzi dieťaťom a matkou nastalo harmonické puto určujúce zdravý rozvoj mozgu, odporúča lekárka dojčenie. V rámci materskej starostlivosti potom čo najviac s dieťaťom komunikovať prostredníctvom hier i inšpiratívnych hračiek, láskavej interakcie. "Keď potom dieťa povyrastie, naučte ho si správne čistiť zuby," upozorňuje na jeden z dôležitých návykov osobnej hygieny, ktorý má do budúcnosti pre podporu správnej funkcie mozgu až nečakaný význam.
Vplyv starostlivosti po návrate do práce a ADHD
Po návrate matky do práce ovplyvní harmonický rozvoj dieťaťa celá rada ďalších vecí. "Minimálne do 18 mesiacov by malo dieťa zostať s mamičkou či iným primárnym opatrovateľom. Môžu za diagnózu ADHD (poruchy pozornosti a hyperaktivita) gény, podmienky a priebeh pôrodu, alebo to, že matka nedostala šancu si svoje dieťa užiť v kontakte koža na kožu hneď v prvej hodine po pôrode? Môže za ňu správanie rodičov? "Samozrejme je to súhrn mnohých vecí, ktoré sa ovplyvňujú navzájom," argumentuje Keller. "Veľké percento detí rodiacich sa s ADHD môžeme vďaka genetickým štúdiám vysvetliť genetikou. Rovnako tak ale vieme, že u detí, ktorých matka v tehotenstve prežila nejaké výrazné trauma, sa pravdepodobnosť rovnaké diagnózy tiež zvyšuje, rovnako ako v prípade, že mamička bola predtým liečená pre iné psychické ochorenie. V jednej dlhodobej londýnskej štúdii dokonca namerali, že zo 73 percent na diagnózu ADHD u dieťaťa prispievajú spory medzi rodičmi, uvádza doktorka. Stres v tehotenstve ovplyvňuje podľa nej aj pôrodnú váhu dieťaťa, ktorá je tiež jedným z mnohých faktorov určujúcich, ako bude dieťa zvládať učenie, ako bude zvládať svoje emócie a pocity ako dieťa, adolescent aj v dospelom veku. Nízka pôrodná váha zas môže súvisieť s chorobami srdca, vysokým tlakom, mŕtvicou, depresiami a úzkosťami. Môžu teda za ADHD gény, stres v tehotenstve, alebo kombinácia? "Gény dieťaťa zatiaľ nenaprogramujete, ale môžeme aspoň urobiť maximum pre jeho prenatálny i postnatálny vývoj, aby sme podporili jeho duševné a telesné zdravie v dospelosti.