Úvod
Článok sa zaoberá komplexnou problematikou populačnej politiky, s dôrazom na politiku jedného dieťaťa v Číne a jej dôsledky. Analyzuje historický kontext, príčiny a vplyvy tejto politiky, ako aj súčasné demografické výzvy, ktorým čelia Slovensko a Európa. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto tému a poukázať na zložitosť demografických procesov a ich dopad na spoločnosť a ekonomiku.
Historický kontext a populačná politika v Československu
Československá republika vznikla v roku 1918 spojením území s rôznou hospodárskou, spoločenskou a kultúrnou úrovňou, ale aj s odlišným reprodukčným správaním obyvateľstva. Táto rôznorodosť sa premietla do nejednotnej populačnej politiky československého štátu.
Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia sa v Česku objavili aj prvé odborné práce o negatívach tohto procesu. Pokles plodnosti však naďalej pokračoval aj v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Opatrenia na účinnú populačnú politiku preto mali v západnej časti republiky výrazne propopulačné smerovanie.
Situácia na Slovensku, resp. vo východnej časti republiky však bola odlišná. Výraznejší pokles pôrodnosti a zmenu populačnej klímy badať zreteľne od prvej dekády dvadsiateho storočia, čo sa prehĺbilo počas prvej svetovej vojny. Výraznejšie znižovanie manželskej plodnosti na Slovensku naďalej pokračovalo v medzivojnovom období a venovali mu pozornosť najmä odborné kruhy (napríklad lekár a univerzitný profesor Alojz J. Oživenie pôrodnosti po prvej svetovej vojne bolo iba dočasné a následne opäť pokračoval nastúpený trend jej kontinuálneho znižovania, čo bolo dôsledkom rôznych faktorov. Demografi tiež upozorňujú, že dôležitým aspektom, ktorý na Slovensku vplýval na zmenu populačnej klímy, bola zásadná transformácia podmienok vlastníctva pôdy súvisiaca s dedením, ku ktorej došlo v druhej polovici devätnásteho storočia. Analýza údajov jasne ukazuje, že dochádzalo k vedomému a zámernému obmedzovaniu plodnosti.
V medzivojnovom období sa preto v Československu do praxe aplikoval súbor viacerých protichodných opatrení súvisiacich s kontrolou populácie a determinujúcich postavenie a každodenný život žien. Štát sa usiloval podporiť pôrodnosť v prípade sociálne zabezpečených rodín. Veľká pozornosť sa sústredila na starostlivosť o matky s deťmi a mládež, skvalitnenie zdravotníctva a hygieny, s dôrazom na znižovanie detskej a dojčenskej úmrtnosti. Dôležitým faktorom populačného správania sa stávali samotné ženy. Demokratické ovzdušie medzivojnovej republiky vytvorilo priaznivé prostredie na ich emancipáciu, možnosti vzdelávania, pracovného uplatnenia. Mnohé zamestnané vydaté ženy, ženy s kariérou či jednodetné matky boli odsudzované okolím a nepochopené. Medzi samotnými ženami, ale aj v odborných kruhoch sa však už v tomto období kládol veľký dôraz na zdravé a podnetné prostredie pre výchovu dieťaťa v rodine a jeho ekonomické a sociálne zabezpečenie.
Prečítajte si tiež: Demografická Kríza v Číne po Politike Jedného Dieťaťa
V rokoch 1938 až 1945 došlo k zásadným zmenám v nastavení populačnej politiky. Predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky sa pri definovaní koncepcie aktívnej propopulačnej politiky inšpirovali nemeckými vzormi realizovanými v Tretej ríši, avšak vo veľmi religióznom a konzervatívnom kontexte. Komunistická strana Československa postupne po roku 1945 ovládla hlavné oblasti hospodárskeho a spoločenského života a po februárovom prevrate v roku 1948 monopolizovala svoju moc, čím dovŕšila proces radikálnej transformácie spoločnosti. Už medzi rokmi 1948 a 1950 vláda veľmi rýchlo prepracovala celé rodinné právo, vytvorila systém mladomanželských pôžičiek, ktoré mali skoncovať s inštitúciou vena a triednou endogamiou, podporovala väčšiu zamestnanosť žien, zjednodušila rozvodovú legislatívu a prax, pokúsila sa kolektivizovať domáce práce či zakázala činnosť Československej eugenickej spoločnosti.
Veľkou výzvou pre socialistický režim bol nepriaznivý demografický vývoj. Kým v štyridsiatych rokoch sa odborníci a následne štát museli vyrovnávať najmä s problémom vysokej dojčenskej úmrtnosti, v päťdesiatych rokoch to bola najmä vysoká potratovosť a s ňou súvisiaca klesajúca pôrodnosť. Keďže medzi časté príčiny úmrtí novorodencov patrili bližšie neurčené choroby a poranenia pri pôrode, štát presadzoval neustále zvyšovanie počtu pôrodov v nemocniciach. V priebehu päťdesiatych rokov úmrtnosť dojčiat postupne klesala. Problémom bol najmä úbytok ekonomicky aktívnej časti populácie. Československá ekonomika, založená na extenzívnom využívaní pracovnej sily, bola z hľadiska dlhodobej perspektívy odkázaná na trvalý populačný rast. Režim teda zaviedol vyplácanie prídavkov na deti (ich výška bola odstupňovaná podľa počtu detí), novomanželských pôžičiek, ktoré sa využívali najmä v neskoršom období normalizácie, a mimoriadnych príspevkov pri narodení dieťaťa. Postupne sa predlžovala tzv. materská dovolenka a v roku 1964 bola zavedená tzv. ďalšia materská dovolenka (dnes známa ako rodičovská dovolenka) až do jedného roka života dieťaťa, pričom nadväzovala priamo na materskú dovolenku. Zároveň sa navyšovala peňažná pomoc v materstve. V roku 1969 bola tzv. ďalšia materská dovolenka predĺžená na dva roky. V roku 1970 začal platiť zákon o materskom príspevku. V roku 1971 bolo vyplácanie materského príspevku predĺžené z jedného na dva roky. V roku 1979 sa zvýšili prídavky na deti a výchovné, v roku 1982 aj výška materského príspevku a niektorých sociálnych dávok na deti. Režim tak priznal rodine výchovnú funkciu a automaticky očakával pokles záujmu o jasle. Výchova najmenších detí sa mala preniesť späť do rodín.
Okrem zlepšenia sociálno-ekonomického postavenia rodín s deťmi, ale aj samotných žien režim týmito opatreniami sledoval snahy „udržať“ ženy v domácnosti a pri starostlivosti o dieťa. Socialistický režim podporoval sobášnosť a preferoval manželskú rodinu pred inými formami rodinného života a jednotlivcami. Manželstvo a následné narodenie dieťaťa zvyšovali pravdepodobnosť prednostného získania bytu alebo povolenia na výstavbu rodinného domu, poskytovali sa mladomanželské pôžičky s odpisom za každé narodené dieťa a podobne. Zvolené stratégie a konkrétne podoby intervencie boli vonkajšou kulisou, ktorá však výrazne ovplyvňovala aj osobné a intímne postoje mužov a žien k otázke plánovania rodiny. Socialistický režim ovplyvňoval procesy individuálneho rozhodovania o uzavretí manželstva, počatia dieťaťa či umelom prerušení tehotenstva. V odbornej literatúre, tlači a televízii sa prezentovali idealizované obrazy socialistickej rodiny a manželského života. Režim využíval aj symbolickú rovinu na dosiahnutie želaného cieľa a oceňoval materstvo, napríklad prostredníctvom inštitútu zaslúžilých matiek. V tomto duchu bol formulovaný zákon o čestnom odznaku materstva, ktorý sa udeľoval pri príležitosti MDŽ matkám s piatimi a viac deťmi. Mal pritom výlučne symbolickú hodnotu, keďže s ním nebola spojená nijaká materiálna podpora. Propagovanie viacdetných rodín však narážalo v spoločnosti na veľmi rozšírený názor, že malý počet detí je prejavom kultúrnosti rodičov.
V období socializmu došlo v porovnaní s predchádzajúcim obdobím k rýchlemu a intenzívnemu rastu zamestnanosti, ktorý súvisel so snahou o dosiahnutie plnej zamestnanosti ako jedného z nevyhnutných krokov k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva. Kým v roku 1930 bol na Slovensku podiel ekonomicky aktívnych na obyvateľstve v produktívnom veku 54,3 %, v roku 1970 to bolo už 78,3 %. Tento ukazovateľ bol za celé Československo približne o 15 % vyšší ako vo väčšine európskych krajín. Ženám sa ich pracovná mobilizácia predkladala ako spôsob na dosiahnutie rovnosti, ako prostriedok emancipácie. Súčasťou zmien sa tak stala aj tzv. kultúrna revolúcia, ktorá prinášala rozvoj oblastí súvisiacich s postavením a miestom žien v spoločnosti. Ženy sa stali súčasťou propagandy, ktorá im a ich rodinám za plánované radikálne zvyšovanie zamestnanosti a v záujme ich optimálneho pracovného výkonu sľubovala veľkorysé sociálne a zdravotné zabezpečenie. Prostriedkami boli rovnaká šanca na zamestnanie a rozsiahly program „na oslobodenie žien od handicapu materstva“ realizovaný výstavbou siete predškolských zariadení (škôlok a jaslí).
Po niekoľkých rokoch sa ukázalo, že totálna mobilizácia ženskej pracovnej sily je ekonomicky problematická. Matky malých detí chronicky absentovali v práci pre častú chorobu dieťaťa a náklady na jedno miesto pre dieťa v jasliach boli vyššie ako vyčíslená nadhodnota z práce zamestnanej ženy. Keďže sa príjmy mužov znížili natoľko, že základnú životnú úroveň si udržala len rodina, v ktorej boli zamestnaní obaja rodičia, opätovná pracovná demobilizácia žien neprichádzala do úvahy. Hľadal sa kompromis, a ten sa od polovice šesťdesiatych rokov začal otvárať v možnosti predĺženia neplatenej materskej dovolenky na dva roky. Tie isté expertné skupiny, ktoré sa pokúsili oživiť socialistickú plánovanú ekonomiku, vypočítali daňové zvýhodnenie a rodinné prídavky a navrhovali reformy, vďaka ktorým budú môcť matky zostať v domácnosti.
Prečítajte si tiež: Riešenie problému s odmietaním prsníka
Zamestnané manželky a matky museli zladiť platenú prácu a rodinný život, zamestnanie a kariéru s úlohou matky a gazdinky, čím režim reálneho socializmu udržiaval kontinuitu rodového usporiadania. V slovenskom prostredí pretrvával konzervatívny postoj niektorých žien, ako aj mužov k zamestnaniu a platenej práci žien mimo domácnosti. Jedným z následkov enormného pracovného, rodinného a spoločenského zaťaženia žien boli nepochybne aj problémy v manželskom súžití.
Politika jedného dieťaťa v Číne: Príčiny a priebeh
Populačný vývoj v Číne predstavuje jeden z doposiaľ najzaujímavejších demografických javov. Tak veľká krajina si v pomerne krátkom časovom období prešla náhlymi zmenami v troch základných demografických činiteľoch, a to v pôrodnosti, mortalite a migrácii. V týchto javoch hovoríme najmä o rapídnom poklese. Pri tomto skúmaní, je dôležité prepojene politických a ekonomických javov v krajine. Rapídne demografické zmeny v Číne je potrebné chápať ako väčší komplex. V dnešnom svete nie je možné, aby zmena v populácii v krajine tak trhovo dôležitej neniesla globálny dopad. Najdôležitejší činiteľ naprieč históriou krajiny ostáva aj do dnešného dňa vláda, ktorá od minulého storočia najmä v oblasti natality kontroluje svojich občanov.
Vláda Čínskej ľudovej republiky bola na jej samom začiatku prenatálna. Verili, že je potrebné po vojnách a ťažkých časoch zvýšiť populáciu. Avšak keď pôrodnosť začala v prvých dekádach vládnutia stúpať a mortalita klesať, prišli prvé obavy, či dokážu čínske polia a potravinový priemysel uživiť prudko narastajúci počet obyvateľov. Hlavný predstaviteľ vládnucej strany Mao Zedong veril, že plánovanie a obmedzenie pôrodnosti je nevyhnutné. Jedine týmto spôsobom môže Čína ekonomicky napredovať a stať sa svetovou veľmocou. Myšlienka za akoukoľvek reguláciou populácie ostáva prostá. Ak čitateľ v ekonomickej rovnici - zásoba obilia, nemôže rásť dostatočnou rýchlosťou, menovateľ - populačná základňa, sa musí zmenšiť.
Prvé oficiálne kampane s myšlienkou kontrolovania pôrodnosti štátom prišli už v 60. rokoch 20. storočia. Neboli však veľmi efektívne, koncentrovali sa najmä na vidiek a ich efekt na demografickom vývoji populácie je takmer zanedbateľný. Dôležitejšie ako výsledky však bol psychologický efekt, ktorý prvé nenásilné kampane vyvolali na populácii. Pomalé predstavenie regulovania populácie štátom najprv v podobe odporúčania vytvorili pôdu pre ďalšie drastickejšie kampane, ktoré sa neskôr nestretli so skoro žiadnym odporom.
Prvá veľká kampaň (stále však len s odporúčacím charakterom) pochádza z roku 1971 a nesie názov WAN XI SHAO. Jej trvanie je udávane až do konca dekády, kedy ju nahradili legislatívne úpravy. Myšlienka je známa už v samotnom názve, WAN znamená neskorá svadba, XI dlhší interval medzi deťmi a SHAO menej pôrodov. Od tohto roku začali byť rôzne formy kontracepcie a umelé ukončenia tehotenstva dostupné zadarmo pre všetkých občanov. Oficiálne vláda odporúčala, aby jeden pár žijúci v meste nemal viac ako 2 deti a pár žijúci na vidieku viac ako 3 deti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Svetovo najznámejšia a zároveň prvá kampaň na kontrolu populácie, ktorá v sebe nesie aj úpravu zákonov bola politika jedného dieťaťa. Táto kampaň začala v roku 1980 a nahradila jej predchodcu kampaň WAN XI SHAO. Od tohto roku boli všetky páry zákonom limitované na 1 dieťa s povinnosťou získať povolenie na pôrod od lokálneho úradníka. Čínska vláda verila, že touto politikou splní svoj stanovený cieľ - mať do roku 2000 populáciu nie väčšiu ako 1,2 miliardy ľudí. Hlavný argument prezentovaný na zdôvodnenie tejto politiky spočíval v zvýšení životnej úrovne pre ďalšie generácie. Deti ďalšej generácie sa majú rodiť do prosperujúcej krajiny, kde občania nepoznajú hladomor či chudobu. Veľký vplyv predošlej prvej kampane môžeme pozorovať na prijatí legislatívnej úpravy občanmi. Štúdia z roku 1980 na ženách v Pekingu zisťovala verejnú mienku na túto politiku. Až 50% žien si myslelo, že táto politika prospieva deťom, 70% odpovedalo, že táto politika prospieva aj matke a 90% žien sa stotožňovalo s názorom, že politika jedného dieťaťa prospieva národu. Na otázku, či počet detí je na rozhodnutí jednotlivca len 42,4% žien odpovedalo áno. Na otázku, či národ musí adaptovať politiku na kontrolu populácie až 82,8% žien odpovedalo áno. Táto štúdia poukazuje, že politika jedného dieťaťa sa nestretla so žiadnym veľkým odporom, ženy ju brali ako svoju občiansku povinnosť voči štátu.
Motiváciu za podradenie sa tejto politike rozdával štát v podobe rôznych výhod. Za podstúpenie sterilizácie mohol občan dostať pracovné voľno. Ak mal pár len jedno dieťa, všetky výdavky na zdravotnú starostlivosť do jeho 14. roka života hradil štát. Pravdepodobnosť, že dieťa, ktoré je jedináčik bude prijaté na dobrú vysokú školu, alebo dostane lepšiu pracovnú ponuku bola oveľa väčšiu ako u občanov, ktorí neboli jediným dieťaťom v rodine. Rodičia jedináčika dostávali vyšší dôchodkový príspevok. V prípade, ak žena otehotnela pričom pár už jedno dieťa mal a rozhodla si ho nechať, bolo potrebné zaplatiť sankčný poplatok. Navyše bol plat každého z rodičov znížený o 10% počas ďalších 14. rokov.
Politika dvoch a troch detí a súčasné problémy
Politika jedného dieťaťa začína po 20. rokoch slabnúť. V roku 2000 čínska vláda uvoľnila opatrenia a uviedla 22 výnimiek, ktoré vďaka zastaveniu prudkému rastu populácie a ekonomickému napredovaniu krajiny povolí mať istým rodinám viac ako 1 dieťa. Každý pár mohol mať ďalšie dieťa ak prvé dieťa bolo zdravotne, alebo mentálne postihnuté. Taktiež mohla dvojica požiadať o povolenie na ďalšie dieťa, ak od narodenia prvého dieťa uplynul dlhý časový interval. V roku 2013 už bolo povolené druhé dieťa všetkým párom, ak aspoň jeden rodič bol jedináčik. Definitívny pád politiky jedného dieťaťa prišiel v roku 2015. Všetkým párom bolo povolené mať 2 deti, ale stále bola odporúčaná osobná regulácia občanov. Cieľom bolo podporiť prínos potencionálnych pracovníkov do ekonomiky, nakoľko aj vláda si začala uvedomovať problém starnúcej populácie, ktorý môže vyvrcholiť nedostatkom pracovnej sily. Bol zavedený pojem suzhi, ktorý znamená kvalita nad kvantitu, teda radšej jedno dieťa, ktoré môže dostať najlepšie vzdelanie a najlepšiu výchovu, ako 2 deti, ktoré dostanú len o polovicu tak dobré prostriedky a príležitosti.
Súčasným najväčším problémom Číny je nezvládnutie výmeny starnúcej populáciu. V roku 2010 bolo až 12% obyvateľstva nad 65 rokov. Je predpokladané zvýšenie tejto hodnoty na 30% do roku 2050. Otázkou teda zostáva, kto ponesie ekonómiu Číny, a kto sa postará o mnohopočetnú staršiu populáciu.
Ďalší problém, s ktorým sa musí Čína vysporiadať je nerovnomerné rozloženie pohlaví v populácii. Bežná proporcia pohlaví je 105 narodených chlapcov na 100 dievčat. V Číne sa však tento podiel pohybuje na hodnote 118 chlapcov na 100 dievčat. Dôvod prečo je medzi novonarodenými dievčatami a chlapcami takýto veľký rozdiel je potrebné hľadať na mape. Najhoršie sú na tom regióny, ktoré sú najviac rozvinuté a tým pádom bolo najťažšie ukryť tehotenstvo. Mnohé páry podstupovali umelé ukončenie tehotenstva až kým nečakali chlapca. Tento prístup plynie z historického nastavenia v spoločnosti - každá rodina túžila po dedičovi, ktorý musel byť muž.
V 21. storočí sa pokles populácie a jej starnúci charakter v Číne stal neignorovateľným javom, proti ktorému musela vláda predstaviť nové opatrenia na ochranu ekonomiky a budúcnosti krajiny. Preto v roku 2021 Čína povolila všetkým párom mať 3 deti. Rétorika vlády sa zmenila a propagandu za menej detí vymenila propaganda za viac detí. V tomto roku čínska vláda začína poskytovať aj veľkú sociálnu dávku počas materskej dovolenky. Taktiež počas nej zaručia rodičom ochranu pracovného miesta. Kvôli tomuto činiteľovi stojí krajina pred veľkým problémom, a jej plán zbohatnúť sa mení na heslo zbohatnúť skôr ako zostarnúť.
Aktuálne sa vývoj starnúcej populácie nachádza v hodnote, kedy ju nie je možné prirodzeným vývinom zvrátiť. Vinník sa hľadá veľmi ľahko, a potvrdia nám ho aj prieskumy verejnej mienky, predchádzajúca propaganda regulácie populácie ostala v ľuďoch tak silno zarytá, že je už nemožné ju zvrátiť. V momente, keď nastane pokles výrobnej sily na základe nedostatku ekonomicky aktívnej populácie sa Čína bude musieť spoľahnúť na automatizáciu, no nie je isté, či stroje dokážu nahradiť nežnosť ľudskej práce. Otázkou zostáva, aké budú kroky čínskej vládnucej strany v tomto storočí. V tomto bode nie je možné vylúčiť, že vláda siahne po zbrani, ktorú má na svojich občanoch už rokmi overenú. Propaganda pôrodnosti, prípadne legislatívna úprava prikazujúca pôrodnosť môže pokojne písať budúcnosť demografie Čínskej ľudovej republiky.
Demografická situácia na Slovensku a v Európe
Štatistiky pôrodnosti a plodnosti za ostatné roky aj predbežné údaje ukazujú kritickú situáciu, v ktorej sa nachádza nielen Slovensko, ale v podstate celý európsky kontinent. Slovensko zaznamenáva negatívny rekord v počte narodených detí, keď sme sa dostali pod hranicu 49-tisíc, čo nie je ani polovica najplodnejšieho obdobia z obdobia prelomu 70. a 80. rokov 20. storočia, keď sa pôrodnosť pohybovala nad 100-tisíc detí ročne. Podobnému problému čelí takmer celá Európa s výnimkou niektorých (štatisticky nevýznamných) miništátov. Klesá nielen pôrodnosť, ale dostali sme sa do stavu, keď začína každoročne klesať celkový počet obyvateľov. Platí to pre Slovensko aj pre celú Európu, hoci ak si kontinent geograficky rozdelíme, prepad je zjavný vo východnej a južnej Európe, v severnej a západnej stále evidujú mierny nárast.
Spolu s pôrodnosťou klesá aj plodnosť. Tzv. reprodukčné minimum potrebné na udržateľné zachovanie početnosti populácie je 2,1 dieťaťa na ženu a takúto úroveň nedosahuje prakticky žiadna európska krajina, ani tie, ktoré si tento level ešte donedávna držali a boli premiantmi - Írsko a Francúzsko.
Príčiny poklesu v zásade poznáme. Ide o kombináciu viacerých faktorov. Odkladanie založenia rodiny na vyšší vek (predovšetkým u žien) a s tým spojená následná nemožnosť mať väčší počet potomkov, menšia reprodukčná úroveň v materiálne bohatších krajinách, zhoršenie reprodukčného zdravia, teda biologickej schopnosti splodiť dieťa (týka sa mužov i žien), predchádzajúce populačné poklesy a následne znížený počet žien vo vhodnom reprodukčnom veku, ekonomická a geopolitická neistota, komplikácie pri zladení rodinného a pracovného života (zasahuje najmä ženy), propagácia bezdetnosti ako životného štýlu či spôsobu boja za záchranu klímy atď. Alarmujúci je aj nezdravý pomer. Väčšina žien, ktoré sú matkami, má len jedno dieťa (v EÚ 46,3 percenta).
Rovnako ako negatívne zmeny v reprodukčnom správaní z minulosti majú dobeh do súčasnosti, rovnako budú mať dlhý dobeh aj akékoľvek pozitívne zmeny či opatrenia, ktoré urobíme. Demografický vývoj je komplexná záležitosť, neexistuje žiadne zázračné riešenie, musí ísť o vhodný mix viacerých opatrení. Takisto to nie je problém, ktorého riešenie sa dá spozorovať v horizonte jedného volebného obdobia. A niektoré jeho súčasti riešenie ani nemajú, napríklad nemôžete doplniť populačne slabé ročníky z minulosti, aby ste odrazu mali dosť žien v plodnom veku. Tieto fenomény sa dajú len postupne zmierňovať, čo je však program na desaťročia dopredu.
Príklad: nedávny populačný peak z polovice minulého desaťročia vyvolal potrebu zvýšenia kapacít škôlok. Projekty sa však rozbehli až v čase, keď tento nápor reálne prišiel. Podobne keď sa populačne silnejšie ročníky dostali do základných škôl. Iste, je to lepšie ako nerobiť vôbec nič. No v tomto prípade platí, že v čase, keď sa problém rozhodneme riešiť, už zväčša doznieva. Ak v čase populačného vrcholu v škôlkach investujeme do budov škôlok, o niekoľko rokov budú zívať prázdnotou a to isté platí aj pre základné školy.
Riešenia tohto problému si vyžadujú komplexnú stratégiu, ktorá zahŕňa podporu rodín, zlepšenie zladenia rodinného a pracovného života, a tiež zmenu spoločenského vnímania rodičovstva.