Sociálne zabezpečenie na Slovensku predstavuje komplexný systém, ktorý sa neustále vyvíja. Jednou z dávok, ktoré sú poskytované v rámci tohto systému, je aj materská dávka. Tento článok sa zameriava na podmienky, za ktorých je možné túto dávku získať, a to najmä v kontexte samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO) a neplatcov odvodov. Cieľom je poskytnúť ucelený prehľad o tejto problematike, zohľadňujúc rôzne aspekty a zmeny v legislatíve.
Úvod do Sociálneho Poistenia na Slovensku
Sociálne poistenie na Slovensku je nastavené tak, že každý, kto do neho prispieva, z neho zase môže v prípade potreby čerpať dávky. Nie je to len práceneschopnosť či dôchodok, ale napríklad aj materské. Takýmto spôsobom sú zabezpečení nielen zamestnanci, ale aj živnostníci či ľudia, ktorí si sociálne odvody platia dobrovoľne.
Materské pre Živnostníkov: Podmienky a Aspekty
Živnostníčky a živnostníci majú v porovnaní so zamestnancami stanovené odlišné podmienky pre čerpanie materského. Materské je dávka zo sociálneho poistenia, preto je prvým predpokladom pre jeho získanie platenie sociálnych odvodov. Povinnosť platiť tieto odvody vzniká až po prvom podaní daňového priznania. Výška odvodov je stanovená buď v minimálnej výške, ktorá sa mení vždy na začiatku roka, alebo v sume podľa reálnych príjmov živnostníka.
Podmienky Nároku na Materské
Nárok na materskú nevzniká automaticky. Živnostník musí platiť sociálne odvody aspoň 270 dní v posledných dvoch rokoch. Pri podaní žiadosti sa tiež posudzuje, či má živnostník, resp. živnostníčka včas zaplatené sociálne odvody a či sú v správnej výške. Zároveň platí, že živnostníčka pri podaní žiadosti už nemusí mať otvorenú živnosť. Stačí, ak je v takzvanej ochrannej lehote, ktorá pri tehotenstve trvá až osem mesiacov po skončení nemocenského poistenia. Štát to v takom prípade posudzuje tak, ako keby žiadateľka stále platila odvody.
Súbeh Zamestnania a Živnosti
Vo výhode sú živnostníčky, ktoré sú zároveň zamestnané. Materskú dávku v takom prípade matka dostane z nemocenského poistenia zo zamestnania aj živnosti. V tom prípade treba podať dve samostatné žiadosti o materské. Dávku môže poberať aj otec živnostník, ak sa napríklad matka kvôli zdraviu nemôže starať o dieťa alebo zomrela.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Práca Počas Materskej
Najzásadnejším rozdielom medzi zamestnancom a živnostníkom pri nástupe na materskú je v možnosti pracovať. Kým zamestnanec popri materskej nemôže chodiť do práce, živnostníčka či živnostník na materskej nemusia prerušiť živnosť ani ju zrušiť.
Odvody Počas Materskej Dovolenky
Na čas čerpania materského sa tiež pre živnostníka menia pravidlá platenia odvodov. Počas materskej dovolenky nemusí platiť sociálne ani zdravotné poistenie. Pri živnostníčke je to približne osem a pol mesiaca. Ak platí len minimálne odvody, na sociálnom poistení môže v tomto roku ušetriť približne 1 837 eur. Po skončení materskej jej Sociálna poisťovňa nebude robiť žiaden prepočet platenia odvodov podľa príjmu, takže jej nevznikne povinnosť niečo doplácať. Na materskej je totiž každý poistencom štátu.
Iné podmienky platia pri zdravotnom poistení, ktoré živnostník na materskej takisto nemusí platiť. Ak bude mať počas materskej zároveň príjem zo živnosti, môže mu podaní daňového priznania vzniknúť nedoplatok. V prípade minimálnych odvodov to bude približne 830 eur.
Výška Materskej Dávky
Výška materskej dávky je 75 percent z vymeriavacieho základu. Ide o sumu, z ktorej živnostníčka platí odvody. Spravidla sa počíta podľa vymeriavacieho základu z minulého roka. Vlani minimálny vymeriavací základ dosahoval 605,50 eura. Kto platil minimálne odvody, dostane v prípade 30-dňového mesiaca materskú dávku vo výške 448 eur. Rodič na materskej môže tento rok dostať maximálne 1 929,30 eura za 30-dňový kalendárny mesiac a 1 993,60 eura za mesiac, ktorý má celkovo 31 dní. Na získanie maximálnej dávky by musela živnostníčka vlani platiť odvody aspoň zo sumy 2 608 eur mesačne.
Rodičovský Príspevok
Živnostníčka môže po skončení poberania materského začať poberať aj rodičovský príspevok z úradu práce. Nie je to zásluhová, ale štátna sociálna dávka, ktorá má rodičovi pomôcť pri zabezpečení riadnej starostlivosti o dieťa do troch rokov veku alebo do šiestich rokov veku, ak je dieťa dlhodobo choré. Ľudia, ktorí boli aj na materskej dovolenke, tento rok dostávajú 473,30 eura mesačne. Ak živnostníčka pred pôrodom neplatila odvody, tiež má nárok na príspevok. V tomto roku je na úrovni 345,20 eura mesačne.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Súbeh Rodičovského Príspevku a Živnosti
Tak, ako pri materskom, aj pri rodičovskom príspevku platí, že živnostníčka nemusí prerušiť ani zrušiť živnosť. Môže tak ešte zhruba 2,5 roka poberať dávku aj dosahovať príjem z podnikania. Rozdiel oproti materskej dávke je v tom, že živnostníčka pri poberaní rodičovského príspevku musí platiť sociálne poistenie. Inak povedané, po materskej musí začať platiť odvody vo výške, ktorú jej naposledy predpísala Sociálna poisťovňa. Živnostníčka nemusí platiť zdravotné odvody. Aj počas poberania rodičovského príspevku za ňu tieto odvody platí štát. Vzniká tak súbeh platcov poistného. Keď ale živnostníčka naďalej podniká, po podaní daňového priznania jej zdravotná poisťovňa vypočíta sumu, ktorú mala platiť podľa jej príjmu.
Sociálna Solidarita a Očakávania od Štátu
Nezanedbateľná časť verejnosti na Slovensku stále verí v schopnosť štátu zabezpečovať dosiahnutú úroveň sociálneho zabezpečenia a myslí si, že štát by mal zohrávať dôležitú úlohu vo vzťahu k ich životným podmienkam. Potvrdili to napríklad aj výsledky prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Jedným zo zistení je presvedčenie ľudí, že štát dokáže dlhodobo garantovať výšku dôchodkov minimálne na ich súčasnej úrovni, preto je podľa nich štátny dôchodkový systém lepší ako súkromný. Túto mienku zastáva o niečo viac ako polovica z opýtaných. Až tri štvrtiny respondentov prieskumu veria tomu, že bez zásahov štátu a ním poskytovaných dávok by sa značná časť spoločnosti ocitla v chudobe.
Silné kolektivistické postoje ľudí na Slovensku potvrdilo aj to, že až 67,5 % respondentov podľa toho istého prieskumu preferovalo tvrdenie, že „štát by mal zabezpečiť každému prácu a slušnú životnú úroveň,“ zatiaľ čo iba 16 % sa priklonilo k alternatíve, že „o svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať predovšetkým každý sám.“ Zároveň mnohí prejavujú skepsu voči dobrovoľnej solidarite a schopnostiam súkromných poskytovateľov v sociálnom systéme. Až 69 % respondentov uvedeného prieskumu uviedlo, že ľudia nie sú ochotní si dostatočne dobrovoľne pomáhať v núdzi, preto sa musí o nich postarať štát.
Veľa ľudí tak má stále neprimerané očakávania od vlády a rôzne sociálne dávky vnímajú ako samozrejmosť, a to i bez ohľadu na objektívne preukázateľnú potrebu. Takéto predstavy ľudí súvisia s pretrvávajúcimi deformáciami v ich myslení zo socializmu a s veľkými a navyše rastúcimi garanciami sociálneho štátu, ktoré sa týkajú ich životných udalostí a celkovo životných podmienok. Živia ich aj „sociálne balíčky“ a opierajú sa o ekonomické mýty „získavania niečoho zadarmo“ či „nespravodlivosti trhu“ a potreby jeho korekcií štátom, napríklad na vyrovnávanie príjmových a majetkových rozdielov. Tieto a podobné ilúzie podporujú rast štátu a bývajú ospravedlnením jeho zásahov do vlastníctva a osobných slobôd ľudí.
Silný príklon k sociálnemu a intervenčnému štátu má pritom viacero príčin, napríklad príjemnejšie sociálne pohodlie ako tlak konkurencie, neuvedomovanie si jeho nezamýšľaných dôsledkov či nevnímanie sociálneho zabezpečenia v kontexte osobnej zodpovednosti a ďalších princípov, ktoré sú nosné pre fungovanie slobodnej spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Rozsiahla Vládou Garantovaná Sociálna Solidarita
Hlavnou systémovou charakteristikou sociálneho systému nielen u nás je rozsiahla vládou garantovaná „sociálna solidarita,“ ktorá sa odvíja od nadmernej úlohy, veľkosti, miery a zasahovania vlády v spoločnosti a je súčasťou sociálneho systému s dominanciou verejných schém a princípu povinnosti. Predstavuje de facto centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a poskytuje ich ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Ľudia sú tak prostredníctvom daní a odvodov nedobrovoľnými klientmi verejného sociálneho systému a mnohí aj jeho poberateľmi, vrátane tých, ktorí sociálne dávky a služby vzhľadom na svoje finančné možnosti nepotrebujú.
Sociálny systém je tiež príliš komplikovaný a komplexný na to, aby bežný človek dokázal uchopiť jeho fungovanie, pričom stále existuje početná skupina tých, ktorým štát pre nízku flexibilitu nedokáže pomôcť. Zo strany rozdeľovania prostriedkov tak znamená zložitú štruktúru vyše osemdesiatich sociálnych dávok a služieb v rámci štátnej sociálnej podpory, sociálnej pomoci a sociálneho poistenia a z pohľadu zdrojov príjmy z daní a sociálnych odvodov.
Vládou vynucovaná solidarita je pritom rozsiahla a rastúca, pričom poskytuje ľuďom široko garantované nároky, bez dostatočných limitov, neraz relatívne veľké, univerzálne bez kritérií objektívnej oprávnenosti a finančného krytia (osobitne v starobnom dôchodkovom zabezpečení). Podporovaním nárokov ľudí na benefity v sociálnom systéme bez ohľadu na možnosti zdrojov popiera kľúčový ekonomický koncept: vzácnosť. Ústava Slovenskej republiky otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom v sociálnom systéme napríklad garantovaním práva občanom na prácu, na odmenu za prácu nie nižšiu ako je minimálna mzda, na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu.
Centrálne prerozdeľovanie vyžadujúca sociálna solidarita je široko nastavená, keďže sa pretavuje aj do dávok, ktoré sú v rámci klasického chápania sociálnej politiky (zameranej na chudobných a objektívne znevýhodnených) spochybniteľné. Patria medzi ne dávky, ktorých reálnym cieľom je univerzálna podpora všetkých poberateľov, napríklad jednorazové nesystémové dávky štátnej sociálnej podpory a prídavky na deti a iné rodinné dávky. Súčasťou rozširovania sociálnej solidarity sú rôzne selektívne „podpory“ spoločenským skupinám, napríklad študentom či dôchodcom ako „obedy a vlaky zadarmo.“ Spôsobujú nezamýšľané dôsledky ako nižšiu zodpovednosť ich užívateľov, väčšie plytvanie, neefektívnosť, nižšiu kvalitu služieb a dodatočné náklady.
Sociálna solidarita je zároveň štedro nastavená vo viacerých segmentoch sociálnej sféry, aj keď nastavenie je podstatne nižšie ako vo viacerých sociálnych štátoch na Západe. Štedrosť nastavenia sociálnej solidarity na Slovensku vnímame najmä vo vzťahu k jej zameraniu významne nad rámec pomoci a k obmedzeným zdrojovým možnostiam. Týka sa to predovšetkým priebežného dôchodkového systému a iných súčastí „sociálneho poistenia.“ Tie na rozdiel od adresnejších dávok (typu hmotnej núdze) financujú najmä z odvodov životnú úroveň, ktorá výrazne prevyšuje základný životný štandard reálne chudobného.
Takáto rozsiahla sociálna solidarita spolu s ostatnými systémovými deformáciami ako dominantnosť povinného princípu (osobitne vo financovaní), verejného piliera a obmedzenej a deformovanej konkurencie spôsobujú závislosť mnohých ľudí od štátu v sociálnej sfére, nízku mieru motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pascu ekonomickej neaktivity, pasivitu a spoliehanie sa na štát, cudzie zdroje a (politické) rozhodnutia. Tým sa zároveň výrazne oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život. Príkladom je starobný dôchodkový systém, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí a kde sa vytratila väčšina osobnej iniciatívy. Takto nastavený systém vyvoláva nemorálne očakávania získavania podpory z peňazí iných a motivuje ľudí k snahe o ich získavanie.
Súčasný sociálny systém tak prehlbuje zo socializmu zdedenú kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti, vytláča dobrovoľnú (reálnu) solidaritu a súkromné aktivity v sociálnej sfére, a spôsobuje vysoké a do budúcnosti devastačné náklady. Takýto sociálny systém výrazne tlačí na zdroje financovania a generuje veľké objemy výdavkov v súčasnosti a neúmerné finančné nároky do budúcnosti, tak u nás ako inde, najmä v rozsiahlych sociálnych štátoch. Neprehľadný a administratívne náročný verejný systém sociálneho zabezpečenia prináša plytvanie zdrojov a dodatočné náklady. Celkovo tak vyžaduje značné príjmy z daní a odvodov. Veľká záťaž týmito administratívne vynútenými platbami tiež vytláča dobrovoľnú solidaritu a súkromnú iniciatívu ľudí.
Financovanie Sociálneho Zabezpečenia
Výdavky na celkové sociálne zabezpečenie na Slovensku predstavovali v roku 2018 až 34,3 % celkových verejných výdavkov, pričom ich pomer k HDP zodpovedal vyše 14 % HDP. Je to menej ako vo viacerých európskych krajinách s rozsiahlym sociálnym štátom, najmä vo Fínsku a Francúzsku, ale viac ako v niektorých iných krajinách, predovšetkým ako v Írsku a na Islande. Výrazný rozdiel je tiež napríklad medzi Švajčiarskom (s nižším pomerom aj ako na Slovensku) a napríklad Nemeckom, Švédskom, Rakúskom a najmä Francúzskom, ktoré analyzujeme v druhej sekcii publikácie ako príklady sociálnych štátov.
Z daní sú financované najmä výdavky v rámci štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci, ktoré sú na centrálnej úrovni dominantnou súčasťou výdavkov kapitoly Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR). Celkové výdavky kapitoly ministerstva sú rozpočtované v roku 2020 na 2,9 mld. eur, čo je takmer 3 % HDP. V porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2019 to predstavuje zvýšenie o 494 mil. eur.
V rámci nich sú výdavky na rodinnú politiku a sociálnu pomoc súčasťou „sociálnej inklúzie“, ktorá predstavuje približne 80 % výdavkov kapitoly ministerstva. Zatiaľ čo výdavky na štátnu podporu rodiny sa v minulých rokoch mierne zvyšovali a v roku 2020 sa rozpočtuje ich nárast až o 183 mil. eur, tak výdavky na pomoc v hmotnej núdzi majú klesajúci trend a v roku 2020 sa rozpočtujú iba vo výške 139 mil. eur. Ich podiel na výdavkoch kapitoly ministerstva práce je tak malý (5,7 %) a na celkových výdavkoch na sociálne zabezpečenie úplne zanedbateľný (v roku 2018 na úrovni približne 1,1 %).
Rozsiahlejšia štátna podpora rodiny s deťmi je v rámci kapitoly ministerstva práce tvorená finančnými jednorazovými a opakovanými štátnymi dávkami (v roku 2020 vo výške 939 mil. eur), pričom prevažnú časť týchto výdavkov tvorí rodičovský príspevok a prídavok na dieťa. Pri ich poskytovaní sa nesleduje a ani netestuje príjem rodiny. Napríklad nárok na prídavok na dieťa vzniká tým, že sa oprávnená osoba stará o nezaopatrené dieťa a má trvalý alebo prechodný pobyt na území SR.
Tieto dávky boli zavedené s cieľom pomôcť rodičom so zabezpečením starostlivosti o nezaopatrené deti s ich výchovou a výživou. Sú výrazne zamerané na peňažné benefity na úkor služieb oproti iným krajinám EÚ. Ich plošným poskytovaním sa dostávajú aj do rodín, ktoré ich vzhľadom k svojim vyšším príjmom nepotrebujú a stráca sa tak pri nich zmysel pomôcť tým, ktorí pomoc reálne potrebujú. Aj chudobnejší daňovníci tak nedobrovoľne prispievajú na prídavky na deti či rodičovský príspevok bohatším rodičom. K tomu sa pridáva ďalšia deformácia, ktorá je obsiahnutá v rodičovskom príspevku, a to nárok na neho aj poberateľovi, ktorý zároveň v tom čase pracuje.
Foriem štátnej podpory rodiny je viac a celkovo predstavujú väčší objem peňazí ako sme zatiaľ uviedli. Napríklad podľa prepočtov INESS je celková výška štátnej podpory na priemernú rodinu počas prvých piatich rokov až na úrovni takmer 9900 eur ročne, resp. 824 eur mesačne. Súčasťou tejto podpory je aj dávka materskej dovolenky, ktorá je tiež plošná a navyše je značne štedrá. Z nemocenského poistenia garantuje poberateľom až 75 % ich hrubej mzdy. Nárok majú aj otcovia (dokonca aj súčasne matka i otec), pričom priemerná výška otcovskej dávky bola v roku 2019 až 891 eur mesačne. Táto štedrá a navyše v čase zvyšovaná podpora z peňazí iných (v tomto prípade prostredníctvom nemocenského poistenia) a motivuje k jej získaniu. Výsledkom je rýchly nárast poberateľov, najmä u otcov. Aj to je v menšom meradle príklad absurdného nastavenia viacerých sociálnych dávok, ktoré spoločne neúmerne tlačia na rast nákladov.
Odvodové Zaťaženie
Náklady sa najvýraznejšie kumulujú celkovo v odvodovom systéme, zameranom predovšetkým na financovanie nárokov na dôchodky a zdravotníctvo. Celkové odvodové zaťaženie predstavovalo na Slovensku v roku 2018 až takmer 35 % mzdových nákladov zamestnanca s priemernou mzdou, pričom záťaž odvodov do Sociálnej poisťovne bola na úrovni 21,6 %. Najväčšiu záťaž v súčasnosti a enormné finančné tlaky predstavujú do budúcnosti nároky na dôchodky. V spoločnosti pritom prevláda názor, že štát je schopný zabezpečiť minimálne súčasnú výšku dôchodkov aj do budúcnosti. Verejnosť si však plne neuvedomuje systémovo deficitný charakter priebežného piliera, ktorý bol prehĺbený nedávnymi zmenami ako minimálny dôchodok, trinásty dôchodok a najmä zastropovanie dôchodkového veku.
Výdavky na starobné dôchodky pritom už v súčasnosti raketovo rastú. Pri zavádzaní opatrení tohto typu sa zabúda, odkiaľ pochádzajú zdroje financovania. Tie vytvára súčasná produktívna časť populácie a následne sa len prerozdeľujú na dôchodky a iné sociálne dávky. Pre finančnú udržateľnosť priebežného dôchodkového systému je dôležitý pomer prispievateľov a dôchodcov. Problém nastáva vtedy, ak sa výdavky automaticky neupravujú k výške zaplatených odvodov. Keby sa pomer podpory rovnal hodnote 100 v priebežnom dôchodkovom systéme, znamenalo by to, že jeden prispievateľ by mal odviesť dostatočnú sumu odvodov na pokrytie jedného dôchodku. Tento pomer podpory by sám o sebe nemusel byť problémom, ak by sa znížila miera náhrady (teda pomer priemerného starobného dôchodku k priemernej mzde). Tá je však na Slovensku v súčasnosti na úrovni 42,2 %. Znamená to, že pri pomere podpory 100 by jeden prispievateľ s priemernou mzdou z nej odvádzal približne 42 % len na financovanie dôchodku jedného dôchodcu. Je ťažké si predstaviť pracujúceho človeka ochotného financovať niekomu takto vysoký dôchodok. Odvodové zaťaženie je už príliš vysoké.
Vo verejnom priebežnom dôchodkovom systéme sa tak aj s vedomím takto vysokej kompenzácie vytráca individuálna zodpovednosť a zainteresovanosť za svoje finančné zabezpečenie v starobe. Dnešný dôchodkový systém je financovaný hlavne z povinných odvodov pracujúcich, pričom mzdové odvody sa pritom delia na zamestnanecké a zamestnávateľské, čo znižuje transparentnosť financovania. Pracujúcich zaujíma, koľko im príde na účet a zamestnávateľov to, koľko ich bude zamestnanec stáť celkovo jedno pracovné miesto. Na výplatu súčasných dôchodkov sa pritom používajú všetky príjmy z odvodov a zostávajúca nepokrytá časť sa hradí z iných súčastí systému sociálneho poistenia a transferom zo štátneho rozpočtu, teda z daní. Štát miesto úpravy výdavkovej časti pristupuje k riešeniu problému zo strany príjmov.
Zmenou z roku 2012 sa rozšíril vymeriavací základ pre výpočet odvodov, a to dvomi spôsobmi. Radikálne sa zvýšil vymeriavací základ, vďaka čomu dnes už len 0,5% poistencov presiahne strop odvodov sociálneho poistenia. V zdravotných odvodoch strop zmizol úplne. Druhým spôsobom bolo zmenšenie príjmov II. piliera. Každé zvýšenie odvodovej sadzby do II. piliera dnes znamená zníženie nákladov I. piliera. Čiastočnou úpravou systému sociálneho poistenia z priebežného systému na súkromný kapitalizačný systém sa začali tvoriť predpoklady na určité, i keď obmedzené a nedostatočné, redukovanie úlohy štátu v dôchodkovom zabezpečení. Dôchodková reforma z rokov 2004 a 2005 spustila II. pilier, do ktorého sa presmerovalo 9 % z hrubej mzdy na sporiace účty sporiteľov. Týmto klesli zdroje I. piliera a najjednoduchšou cestou pre politikov bolo opätovné navýšenie sadzby do I. piliera s ďalšími reformami podporujúcimi navýšenie toku peňazí do tohto piliera.