Rodinné právo je oblasť, ktorá sa dotýka najintímnejších súkromných väzieb - vzťahov medzi manželmi, rodičmi a deťmi, ale aj majetkových štruktúr budovaných spoločným životom. Cieľom nie je len vyriešiť spor, ale pomôcť klientovi získať vnútorný pokoj a stabilitu do ďalších fáz života.
Úvod
Osvojenie dieťaťa je právny akt, ktorým vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom taký právny vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Na Slovensku upravuje túto oblasť zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. Tento článok sa zameriava na špecifický prípad osvojenia dieťaťa jedným z manželov po rokoch trvania manželstva, pričom zohľadňuje aktuálnu právnu úpravu a jej historický vývoj.
Osvojenie dieťaťa manželom rodiča
Podľa zákona o rodine môže dieťa osvojiť aj jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve. V tomto prípade osvojiteľ, teda manžel rodiča dieťaťa, musí podať návrh na osvojenie dieťaťa manželom matky dieťaťa na miestne príslušný súd, ktorým je podľa ustanovení zákona č. 161/2015 Z.z. súd, v ktorého obvode má dieťa v čase začatia konania bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom. Ak takého súdu niet, je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode sa dieťa zdržuje.
Náležitosti návrhu na osvojenie
K návrhu na osvojenie je potrebné priložiť nasledovné dokumenty:
- Sobášny list
- Súhlas matky maloletého s osvojením
- Potvrdenie o zdravotnom stave navrhovateľa
Následne je potrebné podať návrh na súd na osvojenie dieťaťa. Návrh podáva osvojiteľ proti biologickému otcovi. Účastníkom konania je tiež matka dieťaťa. K návrhu sa vyjadrí okrem biologického otca aj matka dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Sprievodca dehydratáciou u dojčiat
Súhlas s osvojením
Na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak zákon o rodine neustanovuje inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov. Ak jeden z rodičov zomrel, nie je známy, bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, vyžaduje sa len súhlas druhého rodiča. Ak spôsobilosť jedného z rodičov na právne úkony bola obmedzená, jeho súhlas na osvojenie sa vyžaduje iba vtedy, ak je spôsobilý posúdiť dôsledky osvojenia. Ak je maloleté dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia, je potrebný aj jeho súhlas.
Zrušenie osvojenia
V prípade, že po osvojení dieťaťa nastanú v manželstve nezhody a dôjde k rozlúčke manželov, môže nastať situácia, kedy si jeden z osvojiteľov praje zrušiť osvojenie. Podľa ust. § 107 ods. zákona o rodine, osvojenie môže súd zrušiť z vážnych dôvodov, ktoré sú v záujme maloletého dieťaťa, do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu. Z uvedeného zák. ustanovenia vyplýva, že zrušiť osvojenie môže iba súd a to v lehote do 6 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o osvojení. Samotné uplynutie lehoty však nemá vplyv na to, že dcéru by si nemohol osvojiť ďalší manžel terajšej manželky.
Vymazanie otca z rodného listu
Ak nevlastný otec si dieťa osvojil a zapísal do rodného listu, keď malo dieťa 6 rokov, nie je možné teraz, po určitých rokoch, vymazaného otca odstrániť z rodného listu. Len adoptívny otec mohol v súlade s ust. § 107 ods. "(1) Osvojenie môže súd zrušiť z vážnych dôvodov, ktoré sú v záujme maloletého dieťaťa, do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu."
Historický vývoj právnej úpravy osvojenia
Zaujímavý je historický vývoj tejto právnej úpravy, najmä po prijatí prvých rodinnoprávnych kódexov. Zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve v znení účinnom od 1.1.1950 do 28.5.1958 k tejto otázke v § 65 uvádzal v zásade podobne súčasnej právnej úprave, že ako spoločné dieťa môžu niekoho osvojiť len manželia a ak je osvojiteľ manželom, môže osvojiť len so súhlasom druhého manžela; tento súhlas netreba, ak je druhý manžel celkom pozbavený svojprávnosti alebo ak je opatrenie jeho súhlasu spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. Na základe vtedajšej právnej úpravy teda neexistovala možnosť, aby osvojiteľ nebol v manželskom zväzku.
K zmene tohto ustanovenia došlo na základe zákona č. 15/1958 Zb., kedy bol do § 68 doplnený odsek 4 v tomto znení: Ak je osvojiteľom manžel (druh) jedného z rodičov osvojencových, nedotýka sa osvojenie vzťahov medzi osvojencom a týmto rodičom i jeho príbuznými. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa vlastne nestala žiadna legislatívna zmena, pretože tento text sa týka právnych následkov osvojenia manželom rodiča dieťaťa. Ale v zátvorke je okrem manžela uvedený aj druh. Zákon teda jednoznačne počítal s tým, že dieťa môže byť osvojené aj len mužom, ktorý nie je manželom matky, ale žije s ňou v druhovskom pomere.
Prečítajte si tiež: Kreatívne knižky a vek detí
Toto však bolo možné vysloviť len v prípade zrušiteľného osvojenia, čiže takého, pri ktorom sa osvojiteľ nezapisoval do matriky na miesto rodiča dieťaťa a rozsudkom vznikali práva a povinnosti z osvojenia len medzi ním a dieťaťom. Nie medzi príbuznými osvojiteľa a dieťaťom. Tento druh osvojenia bol na Slovensku zrušený prijatím zákona č. 36/2005 Z. z. Konkrétne tento zámer zákonodarcu potvrdil aj NS v rozhodnutí, publikovanom pod R 23/1962: Osvojenie dieťaťa mužom, ktorý nie je manželom matky podľa § 63 ods. 2 o práve rodinnom nemožno vysloviť. Takáto právna úprava platila až do 31.3.1964, teda do nadobudnutia účinnosti druhého rodinnoprávneho kódexu - zákona č. 94/1963 Zb. o rodine.
Súdy v období účinnosti „prvého“ rodinného zákona jednoznačne preferovali osvojovanie detí do úplnej rodiny, keď bolo napríklad judikované, že prvoradým spoločenským účelom osvojenia je zabezpečiť osvojencovi riadnu výchovu v rodine. Preto v prípade, ak jeden z manželov, ktorí hodlali dieťa osvojiť, počas konania zomrel, súd sa musí zaoberať tým, do akej miery môže byť tento účel splnený po smrti tohto manžela. K podobnému výsledku dospel NS tiež v otázke nevhodnosti osvojenia pre dieťa ak nebol splnený základný účel osvojenia, ktorým je nahradiť maloletému dieťaťu chýbajúce rodinné prostredie… Tak je to najmä v prípade, keď osvojiteľ, ktorý je druhým manželom matky dieťaťa, nežije s matkou dieťaťa v spoločnej domácnosti a dieťa je vychovávané v rodinnom prostredí svojej matky, resp. jej rodičov. Zo citovaných rozhodnutí je zrejmé, že osvojením sa mala v prvom rade zabezpečiť dieťaťu úplná rodina. Rodina v najtradičnejšom zmysle, keď je tvorená jedným otcom, jednou matkou a dieťaťom, resp. deťmi.
Existencia viacerých detí v rodine sa v judikatúre skôr nepredpokladala, resp. sa považovala až za akúsi možnú prekážku osvojenia: V konaní o osvojenie dieťaťa druhým manželom matky musí byť predmetom šetrenia súdu aj to, či má manžel matky, ktorý zamýšľa osvojiť jej dieťa, zákonnú vyživovaciu povinnosť k svojim vlastným deťom. Súd v tomto prípade prihliadne tiež na to, aký vplyv by malo osvojenie na vyživovaciu povinnosť osvojiteľa k jeho vlastným deťom. Aj na túto judikatúru nadviazal svojim textom „nový“ zákon o rodine, ktorý bol prijatý pod číslom 94/1963 Zb.
V prijatom znení § 74 ods. 2 potvrdil, že nezrušiteľne môžu naďalej dieťa osvojiť buď len manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s rodičom dieťaťa v manželstve. Znova sa teda predpokladalo len osvojovanie detí do úplnej rodiny. Okrem tohto bolo v § 66 ešte zdôraznené, že ako spoločné dieťa môžu osvojiť len manželia. Pri zrušiteľnom osvojení zostala možnosť, že bude osvojiteľom len jeden z manželov, ale osvojiť mohol len, ak dal druhý manžel súhlas. Súhlas sa nevyžadoval, ak druhý manžel stratil spôsobilosť na právne úkony alebo ak zadováženie jeho súhlasu bolo spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou. Aj v tomto prípade však bolo dieťa (hoci len reálne, nie právne) začlenené do úplnej rodiny.
V období od 1. 4. 1964 (nadobudnutie účinnosti nového zákona o rodine) do 1. 4. 1983 (nadobudnutie účinnosti novely č. 132/1982 Zb.) bolo teda možné jedine také osvojenie, kde sa dieťa stalo súčasťou tradičnej úplnej rodiny. Či už boli osvojiteľmi obidvaja manželia spoločne alebo len jeden z manželov, ktorý buď osvojoval samostatne alebo bol manželom rodiča dieťaťa. Uvedený právny stav sa zmenil až prijatím už spomínanej novely. Zákonodarca dospel k záveru, že výnimočne môže takto osvojiť aj osamelá osoba, ak sú inak predpoklady, že toto osvojenie bude plniť svoje spoločenské poslanie. V takom prípade súd tiež rozhodne, aby sa z matriky vypustil zápis o druhom rodičovi dieťaťa. Po prvýkrát od prijatia rodinnoprávnych kódexov sa zaviedla možnosť, že dieťa bude osvojené len jednou osobou a zápis o druhom rodičovi v matrike nebude.
Prečítajte si tiež: Dieťa v turistickom nosiči
V zmysle dôvodovej správy novela zákona o rodine vychádzala z toho, že aj keď nezrušiteľné osvojenie bolo podľa pôvodného právneho stavu umožnené len manželom alebo jednému z manželov, ktorý žil s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, je dosť osôb, najmä žien, ktoré síce nežijú v manželstve, ale sú schopné vytvoriť deťom vhodné prostredie pre ich úspešný citový, rozumový a mravný vývoj; preto nová úprava umožňuje (a to ako výnimočné) nezrušiteľné osvojenie aj osamelými osobami, ak sú inak predpoklady, že toto osvojenie bude plniť svoje spoločenské poslanie. Vychádza sa pritom z prednosti, ktorú má výchova dieťaťa v čo aj v neúplnej rodine pred niektorými inými druhmi náhradnej výchovy, najmä však ústavnej, z ktorej sa deti spravidla berú do osvojenia. Podmienkou na takéto osvojenie je, aby spĺňalo všetky predpoklady na zabezpečenie riadnej výchovy osvojenca.
V tomto znení platil zákon o rodine č. 93/1964 Zb. do jeho zrušenia nadobudnutím účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z.., ktorý zhodou okolností tiež nadobudol účinnosť 1. Tento zákon o rodine je účinný aj dnes a jeho úpravy osvojenia sa (pomerne početné) zmeny a doplnenia zákona viac - menej nedotkli. Súčasná situácia je teda taká, že zákon stále preferuje osvojovanie detí do úplnej tradičnej rodiny.
Osvojenie osamelou osobou
Slovenské rodinné právo nepozná inštitút registrovaného partnerstva ani iného podobného zväzku, ktorý by svojim obsahom pripomínal manželstvo. Tým nemáme na mysli len inštitút pre osoby rovnakého pohlavia. Nemá ani podobnú právnu úpravu pre osoby rozdielneho pohlavia. Manželstvo sa stále považuje za jedinečný zväzok muža a ženy a od 1.9.2014 je toto ustanovenie aj súčasťou Ústavy SR v článku 41.
Napriek tomu zákon o rodine vo svojich základných zásadách vyslovuje, že chráni všetky formy rodiny, bez ohľadu na ich konkrétny model. Za základnú bunku spoločnosti ale jednoznačne považuje rodinu založenú manželstvom, ktorú preferuje nielen v obsahu súkromnoprávnych predpisov, ale aj vo verejnom práve. Napriek tomu zo žiadneho zákona nemožno vyvodiť, že by bolo nedovolené, resp. zakázané založiť rodinu, v ktorej by spoločne žili dve osoby rovnakého pohlavia a dieťa. Takáto rodina by nemohla byť teda štátom nijako postihovaná ani diskriminovaná. Antidiskriminačný zákon vo svojom § 2 uvádza zákaz diskriminácie na základe pohlavia hneď na prvom mieste. Fakticky teda takáto rodina existovať môže avšak nebude mať reálne možnosť získať od štátu výhody, ktoré sú poskytované manželom .
Za takýto postoj bola SR kritizovaná aj v poslednej správe (z roku 2016) Výboru OSN pre práva dieťaťa, kde pod bodom 32 Výbor uviedol, že je znepokojený, že definícia v rámci zmeny a doplnenia z júna 2015 článku 3 zákona o rodine z roku 2005, týkajúca sa stabilnej rodiny, ktorá sa skladá z otca dieťaťa a matky dieťaťa ako najvhodnejšieho prostredia pre komplexný a harmonický rozvoj dieťaťa, neberie do úvahy rôzne typy rodín, ktoré reálne existujú a nie je v súlade s definíciou rodinného prostredia v Dohovore. Na základe toho SR odporúča, aby zmluvný štát zmenil článok 3 zákona o rodine tak, aby zabezpečil úplný súlad s Dohovorom, so zameraním sa na blaho dieťaťa viac ako na zloženie rodiny. Napriek týmto odporúčaniam sa však doposiaľ žiadne legislatívne zmeny neudiali ani tri roky po zverejnení správy.
Fakticky existujú dve možnosti vzniku takejto rodiny. Prvá možnosť je, že rodič dieťaťa (ktoré má zverené alebo o ktoré sa prakticky stará bez rozhodnutia súdu) začne žiť so svojim lesbickým/gay partnerom. O zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a o zmene rozhodnutia rozhoduje vždy súd. Podobný prípad už riešil ESĽP v roku 1999 (Salgueiro de Silva Mouta proti Portugalsku), keď rozhodoval o sťažnosti muža, ktorému portugalský súd odmietol zveriť dcéru do starostlivosti z dôvodu jeho sexuálnej orientácie. Sťažovateľ namietal porušenie článku 8 v spojení s článkom 14 Európskeho dohovoru a namietal aj skutočnosť, že v rozpore s čl. 8 ho portugalský súd nútil k skrývaniu jeho sexuálnej orientácie pred dcérou. Rozhodnutie konštatovalo, že odmietnutie zveriť dieťa do starostlivosti otca z dôvodu jeho homosexuálnej orientácie predstavuje porušenie zákazu diskriminácie v súvislosti s právom na rodinný život. Argumentácia portugalských súdov, že „dieťa má vyrastať v portugalskej tradičnej rodine“ sa súdu nejavila ako dostatočne odôvodňujúca odlišné zaobchádzanie.
Druhá možnosť vzniku takejto rodiny je, že si jeden z partnerov osvojí dieťa ako osamelá osoba, pričom sa vymaže zápis o druhom rodičovi z matriky. Judikatúra k otázke, aké podmienky má spĺňať osamelá osoba uviedla, že za osamelú osobu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 2 ZR (v znení zákona č. 132/1982 Zb.) nemožno považovať osobu, ktorá žije v manželstve v čase, keď súd rozhoduje o osvojení. Za osamelú osobu teda nemožno považovať toho, kto je v manželskom zväzku, hoci nefunkčnom (manželia spolu nežijú). Vzniká teda problém, či za osamelú osobu možno považovať len osobu, ktorá žije sama v domácnosti, alebo to môže byť aj niekto, kto žije s partnerom/partnerkou, ktorí nebudú osvojiteľmi. K tejto otázke zatiaľ súdy stanovisko nezaujali. Pokiaľ by ale vyšlo najavo, že budúci osvojiteľ zdieľa domácnosť s inou osobou (bez ohľadu na pohlavie, resp. príbuzenský či iný pomer), posudzuje sa táto osoba a jej správanie podľa § 98 ZR pri rozhodovaní o tom, či sú hmotnoprávne predpoklady osvojenia splnené alebo nie.
Opäť treba zdôrazniť, že skutočnosť, ak by budúci osvojiteľ žiadajúci o osvojenie ako osamelá osoba aj priznal v konaní o osvojenie svoju sexuálnu orientáciu a svoj vzťah s osobou rovnakého pohlavia, tento argument nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd návrh na osvojenie zamietol. Skúma sa najlepší záujem dieťaťa, ktorý je bližšie vysvetlený jednak v článku 5 Základných zásad ZR, ale aj veľmi podrobne v General comment No. základné procesné pravidlo, podľa ktorého ak sa prijíma nejaké rozhodnutie, ktoré by mohlo ovplyvniť dieťa, je potrebné posudzovať, aké pozitívne a negatívne dopady na dieťa toto rozhodnutie môže mať. Komentáre Výboru OSN pre práva dieťaťa nie sú právne záväzné, ale napĺňanie ich obsahu Výbor sleduje prostredníctvom periodických správ každého štátu. Ako bolo už spomenuté, SR bola naposledy monitorovaná správou z roku 2016. Nasledujúci termín odovzdania je stanovený na 30. júna 2020.
Zahraničné právne úpravy
Je úplne nemožné v rozsahu jedného článku opísať celý kontext európskych právnych úprav, súvisiacich so skupinami osvojiteľov. EU má v súčasnosti 28 členov. Manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia umožňuje uzavrieť dvanásť z nich. Päť krajín pozná pre tieto zväzky pojem registrované partnerstvo. Ostatných 11 krajín (medzi nimi aj Slovensko) žiadny takýto zväzok nelegitimizovalo. Treba uviesť, že na Slovensku už boli dva pokusy inštitucionalizovať registrované partnerstvo v rokoch 2000 a 2012, najmä druhý pokus mal pomerne vysoké šance na úspech. Avšak práce na začlenení registrovaného partnerstva do textu vtedy pripravovaného OZ zastavilo priatie rozhodnutia ESĽP X. a ostatní proti Rakúsku, súvisiace s touto problematikou a následná zmena Ústavy SR v článku 41 v prospech manželstva ako jedinečného zväzku muža a ženy.
V súčasnosti je judikatúra ESĽP v otázke, či má štát povinnosť umožniť legalizáciu takýchto zväzkov alebo nie, naklonená skôr v prospech práv osôb rovnakého pohlavia. Pôvodne ESĽP rozhodol v prípade Rees. c. Spojené Kráľovstvo, že článok 12 Európskeho dohovoru hovorí, že „muži a ženy, spôsobilí vekom k uzatvoreniu manželstva, majú právo uzatvoriť manželstvo a založiť rodinu..“ Toto ustanovenie obsahuje dve vzájomne…