Hranice materstva a otcovstva sa neustále posúvajú, a čoraz bežnejšie je vidieť starších rodičov. Tento trend však vyvoláva otázky o vplyve veku a životného štýlu rodičov na zdravie a vývoj ich detí. Článok sa zameriava na komplexný pohľad na vplyv otca na dieťa, pričom zohľadňuje genetické faktory, zdravie a výchovu.
Genetické aspekty a vek otca
Čím starší sú rodičia, tým vyššie je riziko vrodených genetických chýb u dieťaťa. U starších otcov sa častejšie vyskytujú duševné choroby u potomkov, zatiaľ čo u matiek je vyššie riziko Downovho syndrómu u dieťaťa.
Štúdia publikovaná v časopise Nature skúmala 78 000 rodín na Islande a zistila, že vyšší vek otca je spojený so zvýšeným rizikom schizofrénie a autizmu u detí. Muži odovzdávajú svojim potomkom viac genetických mutácií so stúpajúcim vekom ako ženy. Dôvodom je, že ženy sa rodia so všetkými vajíčkami, zatiaľ čo mužom sa spermie tvoria celý život a tak odrážajú aj vek muža.
Vedci vypočítali, že riziko genetických mutácií odovzdávaných z otca na potomka sa zdvojnásobuje každých 16,5 roka od puberty. Napríklad, ak muž v dvadsiatke odovzdá dieťaťu 25 mutácií, v šesťdesiatpäťke je to už 65. Až 97 percent genetických mutácií pochádza od starších otcov.
Napriek týmto zisteniam nie je možné určiť kritický vek, po ktorom by už muž nemal mať deti, pretože zdravie detí ovplyvňuje množstvo ďalších faktorov.
Prečítajte si tiež: Zdravotné odvody počas materskej
Zdravie otca a epigenetika
Nová štúdia publikovaná v časopise Cell Metabolism prináša prekvapivý záver: fyzická kondícia otca ešte pred počatím môže zásadne ovplyvniť zdravie jeho potomkov. Cvičenie mení samotnú „informačnú stopu“ v spermii - nie genetický kód, ale to, ako sa gény správajú.
Experimenty na myšiach ukázali, že potomkovia cvičiacich otcov mali nižšie množstvo telesného tuku, viac svalovej hmoty a vyššiu spotrebu kyslíka. V testoch behu do vyčerpania dokázali bežať dlhšie a ďalej, mali nižšiu hladinu laktátu po výkone, viac mitochondrií vo svaloch a lepšiu schopnosť spaľovať tuky.
U cvičiacich samcov sa v spermii mení aktivita takzvanej microRNA - drobných regulačných molekúl, ktoré ovplyvňujú expresiu génov. Tieto microRNA po oplodnení „inštrukčne preprogramujú“ embryonálny vývoj tak, že podporujú tvorbu mitochondrií a oxidačný metabolizmus. Vedci identifikovali niekoľko kľúčových microRNA, z ktorých najdôležitejšia sa ukázala byť miR-148a-3p.
Potomkovia vykazovali aj lepšiu glukózovú toleranciu a vyššiu citlivosť na inzulín - teda odolnosť voči metabolickým poruchám, ktoré vedú k diabetu 2. Zaujímavým zistením je aj to, že tieto výhody pretrvávajú len jednu generáciu, teda u priamych potomkov. U vnúčat už efekt mizne.
Analýzy spermií trénovaných a netrénovaných mužov ukázali, že sedem z desiatich identifikovaných microRNA sa vyskytlo aj v ľudskom genóme. A všetky boli v spermii športovcov výrazne zvýšené.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty starostlivosti o dieťa
Spermie tak prenášajú do vajíčka nielen genetický kód, ale aj molekulárnu pamäť otcovho životného štýlu. Táto pamäť sa pritom neukladá v génoch, ale v ich regulácii, teda v tom, ako sa budú „čítať“.
Spôsob stravovania, tabak a alkohol pôsobia na genetické informácie zasielané spermiami. Svoj vplyv tu má tiež vek budúceho otca. Otcovia úplne rovnako ako matky nesú zodpovednosť za zdravie detí pri narodení a potenciálne za zdravie novej generácie.
Psychologický a výchovný význam otca
Pre normálny psychický vývoj dieťa potrebuje vzťahy. Dieťa od najútlejšieho veku jasne rozlišuje medzi mužom a ženou a potrebuje každého z nich na niečo iné. Už v maternici dieťa komunikuje s otcom. Matka dáva teplo, otec dáva svetlo. Matka dáva bezpečie dovnútra, otec dáva bezpečie navonok. Z bezpečia, ktoré prináša vzťah, dieťa získava vnútornú rovnováhu, v ktorej môže optimálne rozvinúť svoje schopnosti.
Najviac zo všetkého dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku. Potrebuje cítiť, že či je milé a zlaté alebo je zlé, či má jednotky alebo päťky, rodič ho má stále rovnako rád. Pocit bezpodmienečnej lásky dáva pocit bezpečia do života. Deti, ktorým chýba vzťah s otcom, prežívajú strach, neistotu. Krátka neistota im nevadí, problémom je toxický, teda dlhotrvajúci alebo veľmi veľký stres. Celý vzťah s otcom by mal byť zavŕšený otcovským požehnaním, ktoré má obrovský význam.
Najväčšiu hodnotu pre dieťa má sila každodenných pozitívnych skúseností. Ak otec s dieťaťom pravidelne trávia spolu čas a je im spolu dobre, dieťa prežíva lásku, prijatie, radosť, bezpečie a nadobúda vzťahovú väzbu, z ktorej potom ďalej žije a ktorú potom neskôr môže dávať ďalej. Prítomnosť otca teda musí byť aktívna.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka pre otcov: Čo potrebujete vedieť
Najkľúčovejšie obdobie pre vzťah dieťaťa s otcom je rané detstvo, ktoré je, žiaľ, nesmierne podceňované otcami. Dieťa dokonca už v maternici emočným vnímaním dokáže vycítiť, či je milované a prijaté, alebo nie. Druhé obdobie, kedy dieťa nutne potrebuje vzťah s otcom, je puberta. Je to obdobie hľadania identity, dieťa hľadá odpoveď na otázku Kto som? A odpovede na ňu má prinášať v prvom rade otec.
Synovi má otec veľmi často hovoriť „Máš na to!“. Syn to potrebuje vedieť, tam pramení jeho zodpovednosť, hrdosť a viera v samého seba. Dcére má otec hovoriť, „Si moja krásna princezná!“, aby mala ženskú sebaistotu. A obom má často hovoriť „Som na Teba hrdý!“.
Ľavá ruka, tá od srdca, má dávať bezpodmienečné prijatie. Milujem ťa, či si dobrý, zlý, škaredý či pekný, či máš jednotky, päťky alebo šestky. Pravá ruka, na ktorú sa často zabúda, má dávať hranice. Toto môžeš, toto nemôžeš, toto je dobré, toto je zlé. Dieťa, ktoré popri bezpodmienečnej láske nedostáva aj hranice, je nervózne, zmätené, nevie, čo je dobré a čo je zlé. Kladieme naň viac zodpovednosti, než je schopné uniesť a ono potom „nevie, čo od dobroty“. Naopak, dieťa, ktoré dostáva len hranice bez lásky, je v podstate týrané a má sklony samo byť tyranom pre ostatných. Tieto dva aspekty, pravá i ľavá ruka, musia byť vo vzájomnej symbióze.
Dieťa vie, že trošku inak vychováva otec a trošku inak matka. Čo sa deje, ak nie sú prepojení, môžeme sledovať v mnohých rozvedených rodinách so striedavou starostlivosťou o deti. Dieťa vycíti, že u otca platia iné pravidlá ako u matky a začne to využívať, nastáva chaos, až nakoniec dieťa riadi rodičov, miesto toho, aby to bolo naopak.
Najťažšie to majú muži, ktorí sami nemali dobrých otcov. Neveria si, neveria v svoje schopnosti, v svoju mužnosť, a čo je najťažšie, nevedia prijať zodpovednosť - za seba, za partnerku, za rodinu, boja sa rodiny a utekajú z nej. Žena môže v takomto prípade mužovi doplniť citovú istotu a povzbudzovať ho. Môže mu nájsť iného muža, ktorý ho bude formovať. Ona ho ako muža nevychová, to musí urobiť iný muž.
Ak otec chýba, je naozaj nutné, aby ho niekto nahradil. Otca, teda muža, môže vo výchove nahradiť len iný muž. Žena ani pri najlepšej vôli muža nemôže a nevie nahradiť. Otca môže nahradiť starý otec, strýko, starší brat, učiteľ, tréner, kňaz, rehoľník…
Dieťa potrebuje na svoju výchovu obe ruky - pravú dáva otec, teda muž, ľavú dáva matka, teda žena.
Dôležité je, aby dieťa vnímalo, že otec ho miluje, aj keď je na týždňovke. Čaro a krása prítomnej chvíle sú v takýchto prípadoch kľúčové. Keď je otec s dieťaťom, nech je s ním naplno - nech hľadá, čo ho baví, kde sa cíti bezpečne, nech začne postupne vnikať do jeho sveta. A tak postupne môže vzťah rásť. Deti veľmi túžia po otcovi. Ak by bolo dieťa spočiatku nedôverčivé, v hĺbke prirodzene túži po otcovi a vzťahu s ním.
Rodičia vo všeobecnosti veľmi podceňujú silu každodennej reality. Viac než sto liekov je liečivejšie, ak sa dieťa doma denne cíti prijaté, milované a je mu s rodičmi dobre.
Človek dokáže dobehnúť veľmi veľa, ale nie všetko. Najmä rané detstvo sa neskutočne ťažko dobieha. Keď úpenlivo prosia, aby Boh doplnil, čo oni zanedbali, zvyčajne sa to podarí. Vo veľkej miere záleží na tom, ako to dieťa subjektívne vníma. Deti dokážu žiť so stratou otca, ak vedia, že ich otec miloval, kým mohol a bol by ich miloval, ak by mu niečo v tom nezabránilo, napríklad choroba či smrť. Naopak, ak otec trebárs aj žije, ale nie je prítomný alebo je prítomný pasívne, jednoducho nemá s dieťaťom vzťah, tak ten pocit nemilovanosti je pre dieťa veľmi ničivý. Tu zohráva dôležitú úlohu odpustenie. Odpustiť otcovi je ťažšie, ale prináša to oveľa väčšie výsledky, čo sa týka zmeny v živote dieťaťa.
Vplyv nezrelých matiek na vytesňovanie otcov
Článok sa zameriava na tabuizovaný problém, kedy sa matky s nízkou mierou emocionálnej zrelosti snažia vytesniť otca zo života dieťaťa. Popisuje možné vplyvy i motívy pôsobiace na také matky a taktiež uvádza súčasti vytesňovacieho systému. Zmieňuje sa i o dvoch sesterských stratégiách a to o hyperprotektivite a narcistickom zneužití.
Podstatnou charakteristikou týchto matiek je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné.
Avšak je ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie.
Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba.
Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve"
Čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.
Do vytesňujúceho systému matky patria:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia (kladné, či devalvačné) ďalších osôb a ich kategorizácie.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, priateľstvo či spojenectvo s ďalšími osobami.
- Korupcia dieťaťa.
- Odhaľovanie vinníka.
Tieto aktivity sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné", prípadne tolerované v rámci širšej normy výkyvov nálad u stresovaného rodiča a pod. Nepoučený vonkajší pozorovateľ - i dosť bystrý - nepostrehne, že majú spoločný cieľ. Až pri bližšej analýze väčšieho množstva popisov takýchto rodinných situácií si tieto súvislosti uvedomíme a môžeme matkine aktivity správne označiť ako vytesňujúci systém.
V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často i dehumanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca, akoby napr. mohlo byť: "Ocko sa kvôli tvojej chorobe veľmi trápil, zháňal tých najlepších lekárov." " Ocko bol zo stavby domu veľmi unavený, ale hovoril, že má veľkú radosť z toho, že to môže urobiť pre svoje deti." Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: "Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás…" atď. " Ty budeš isto lepší ako on".
Tím vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom, manželom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú.
Rodičia by mali dieťa viesť k jeho zdravému vývoju telesnému, citovému, rozumovému a morálnemu. Tak hovorí zákon o rodine. Avšak, ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.
Do systému vytesňovania patrí i príprava detí na to, kto zlyháva, neskôr potom na to, kto je vinníkom všetkého nedobrého, nepríjemného, zlého. Je to subsystém hodnotenia - kto sa snažil, kto mal dobré úmysly, kto sa naopak chcel chváliť, kto riskoval, nebral ohľad na city druhých, kto ich poškodil a pod. Línia uvažovania sa dieťaťu prefabrikuje, previnenia sa odkrývajú postupne, aby potom v závere mohol byť otec odmaskovaný ako vinník a odhalený s definitívnou platnosťou.
Sesterské stratégie: Hyperprotektivita a narcistické zneužitie
Vytesňovanie otca nezrelými matkami má dve „sesterské“ stratégie, ich cieľ sa v podstatných veciach prekrýva a často vyústi do ešte prepracovanejšej stratégie vedúcej k vypestovaniu syndrómu zavrhnutého rodiča, podrobnejšie popísanému na inom mieste.
1. Hyperprotektivita
Jav materskej hyperprotektivity (nezdravá nadmerná starostlivosť) je v odbornej literatúre zmieňovaný len veľmi zriedka. Skôr sa s ním stretávame v hovorovej reči, napr. „mamičkin maznáčik“, „opičia láska matky k deťom“, „neurobí bez mamičky ani krok“ apod.
Prejavom hyperprotektivity sú: nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom, stále sprevádzanie dieťaťa, nadmerné láskanie, infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení, odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery.
U hyperprotektívnych matiek autori zistili vysokú mieru úzkosti, nutkavé myšlienky a zvýšenú potrebu ovládať. „Materská hyperprotektivita viedla paradoxne k nízkej miere skutočnej materskej starostlivosti“!
Hyperprotektívne matky vždy očakávajú, že sa ich dieťaťu môžu stať hrozné veci. Tieto obavy matky majú úzky vzťah k jej hnevným myšlienkam a citom. Matka môže napríklad odmietať rolu a povinnosti, ktoré kvôli dieťaťu musí zastávať. Objavia sa u nej primitívne impulzy a priania, aby sa niečo stalo (nemusí to byť nič hrozné). Má z toho pocit viny, lebo vie, že dobré matky sa zo svojho materstva plne tešia. Pocitov viny sa zbaví tak, že hnev potlačí a nakoniec vyjadrí v podobe pre matku prijateľnejšej - v hyperprotektivite. Tá môže byť - a často býva - akýmsi tréningom, predstupňom pre vypestovanie Syndrómu zavrhnutého rodiča.
Nezdravá nadmerná starostlivosť matky o dieťa má výrazne škodlivý vplyv na jeho adaptáciu.
E. Jesenská v článku Neznesiteľná „starostlivosť“ matiek popisuje typické chovanie matiek v roli svokry , ktoré je vo svojom dôsledku pre postihnuté dieťa ťažko deštruktívne. Skrytým cieľom týchto matiek je - tak ako aj v predchádzajúcich ukážkach - vlastniť „svoje“ deti , aj keď sú už vekom dávno dospelé.
Hyperprotektívny rodič predáva dieťaťu v podstate toto posolstvo: „ Svet je nebezpečným miestom a pohromy v ňom prichádzajú naďalej. Drž sa mňa a ja ťa pred nimi ochránim. Odtrhni sa a môžeš skoro umrieť, ani si neuvedomíš, čo sa vlastne stalo.“
2. Narcistické zneužitie dieťaťa
Narcistické zneužitie dieťaťa rodičom je popísané v rovnako nazvanej subkapitole štúdie W. Andritzkého, citujeme: „ Ako som sa už zmienil, pocit „vnútorného prázdna“ je typický pre hraničné osobnosti. Tieto pocity sú kompenzované stále prítomným pudením po uznaní a po narcistickej „výžive“ či uspokojovaniu. To je dôvod, prečo taký rodič lipne na dieťati silou osoby, ktorá sa topí.
Heyne podrobnejšie popísal psychodynamiku , ktorú dieťa vyvinie v dôsledku „narcistického zneužitia“ a výstižne popísal vzorce chovania a seba prežívania : „Rozumiem tým konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a exploatáciou. Dieťa je,…
Vplyv otca na inteligenciu, sebavedomie a EQ dieťaťa
Na základe skúmania dedičnosti inteligencie pomocou chromozómov vedci zistili, že je to práve žena, ktorá dieťaťu odovzdáva svoju inteligenciu, a nie muž. Na základe viacerých štúdii je to chromozóm X, ktorý je zodpovedný za dedenie inteligencie. Dôvodom má byť to, že ženy oproti mužom (XY) majú tieto chromozómy dva (XX) a mali by teda mať 2-krát väčšiu šancu preniesť inteligenčný potenciál.
Netreba však zabúdať, že inteligencia nie je určite čisto záležitosť genetiky. Netreba teda za všetko hneď viniť matku, no treba sa pozrieť na celý svoj život a dospievanie. Puto medzi otcom a dieťaťom je veľmi dôležité. Milujúci otcovia prispievajú k šťastiu dieťaťa.
Milujúci otcovia prispievajú k šťastiu dieťaťa. To je fakt. Stačí sa pozrieť, pozorovať, sledovať. Otec veľakrát znamená pri hre hrozitánsky rev, krik, neporiadok, chaos, ale aj hlasný smiech, výskanie, zábavu a nekonvenčné bláznenie. Otcovia si často s radosťou pripomínajú vlastné detstvo so svojimi deťmi a radi sa v deťoch vidia. Matky dávajú pozor, sú starostlivé, opatrné, deti hýčkajú, otcovia ich vyhadzujú do vzduchu, podporujú ich vyliezť vyššie na preliezky, neboja sa porozbíjať nábytok (trochu preháňame), nestarajú sa, že domácnosť vyzerá ako po výbuchu.