Stať sa rodičom je pre mnohých prirodzenou súčasťou života, no pre iných sa táto cesta stáva náročným a zdĺhavým procesom. Čo to vlastne oplodnenie je a aké sú možnosti, keď sa otehotnenie prirodzenou cestou nedarí? Tento článok sa zameriava na problematiku oplodnenia, s dôrazom na asistovanú reprodukciu, a prináša príbehy žien, ktoré sa s touto výzvou stretli.
Prirodzené oplodnenie: Zázrak života
Zrodenie nového života je jedným z najväčších zázrakov prírody. Tento proces sa začína oplodnením - spojením vajíčka a spermie - a pokračuje sériou biologických krokov, ktoré vedú k vzniku nového človeka. U mužov sa spermie začínajú tvoriť v období puberty. Tento proces prebieha v špeciálnych telových štruktúrach, ktoré zabezpečujú optimálne podmienky na ich vývoj. U žien sa vajíčka vytvárajú už pred narodením. Vaječníky obsahujú približne 1 - 2 milióny nezrelých vajíčok, z ktorých počas života dozrie len niekoľko stoviek. Počas ovulácie praskne dozretý folikul a vajíčko sa uvoľní do vajíčkovodu. V tele sa zvyšuje hladina progesterónu, ktorý pripravuje sliznicu maternice na prijatie embrya. Oplodnenie prebieha vo vajíčkovode. Aby k nemu došlo, musí sa stretnúť dozreté vajíčko so životaschopnou spermiou v správnom čase. Z miliónov spermií sa k vajíčku dostane len niekoľko stoviek. Zygota sa počas niekoľkých dní mení na blastocystu - zhluk buniek, ktorý sa následne zahniezdi v sliznici maternice. Tento proces trvá približne 5 - 7 dní od oplodnenia. Z blastocysty sa vyvinie embryo a placenta. Oplodnenie je prvým krokom na ceste k zrodu nového života. Je to jemný, no nesmierne významný proces, ktorý si zaslúži pozornosť, rešpekt a pochopenie.
Keď sa prirodzené snaženie nedarí
Problém prirodzene splodiť dieťa je v súčasnosti veľmi aktuálnou témou. Až jeden z ôsmich párov má problém spontánne otehotnieť. Počet tých, ktorí potrebujú pomoc odborníkov v centrách asistovanej reprodukcie, neustále narastá. Okrem najčastejších príčin, ako sú problémy reprodukčných orgánov či spermií, môžu mať neplodnosť na svedomí aj genetické poruchy, hormonálne poruchy, nedostatočne fungujúca imunita, stres, nezdravý životný štýl, fajčenie, obezita, faktory prostredia, ale aj odkladanie tehotenstva do vyššieho veku. Platí pravidlo, že čím je žena staršia, tým by mal byť čas neúspešného snaženia kratší. No každý pár je jedinečný, a taká by mala byť aj diagnostika či riešenie problému, na ktorý neexistuje univerzálny návod. Neplodnosť muža je príčinou neplodnosti až v 30 % prípadov, v 25 % je chyba na oboch stranách a u 15 % párov je dokonca príčina úplne neznáma. Aj preto je dôležité, aby bola liečba neplodnosti páru vždy nastavená individuálne.
Kedy vyhľadať pomoc?
U žien po 35-ke sa odporúča problém riešiť už po pol roku neúspešného snaženia. Ak pár pozná možnú príčinu neplodnosti, napríklad, nepriechodné vajcovody, nedostatok vajíčok či patologický spermiogram, vtedy netreba nič odkladať, pretože čas strávený čakaním len zbytočne znižuje šancu na otehotnenie.
Asistovaná reprodukcia: Nádej pre mnohých
Asistovaná reprodukcia predstavuje súbor metód a postupov, ktoré pomáhajú párom s neplodnosťou dosiahnuť tehotenstvo. Medzi najznámejšie metódy patrí:
Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o IVF
- Hormonálna stimulácia: Podpora ovulácie pomocou liekov.
- Intrauterinná inseminácia (IUI): Zavedenie spermií priamo do maternice.
- In vitro fertilizácia (IVF): Oplodnenie vajíčka spermiou v laboratóriu a následné zavedenie embrya do maternice.
- Intracytoplazmatická injekcia spermie (ICSI): Injekčné umiestnenie jednej spermie do vajíčka, používa sa vtedy, ak sa zistí problém v odobratom ejakuláte.
Skúsenosti žien s asistovanou reprodukciou
Maja: Mala tridsať a vydala sa za muža snov. Po prvej ovulácii radšej ani nepila víno. Veď čo ak by… nebola. Po sérii vyšetrení sa v centre asistovanej reprodukcie po prvýkrát dozvedela nepríjemnú novinku: „Ovariálne zlyhávanie. Moje vaječníky boli už v tridsiatke nefunkčné a chystali sa na prechod. Gynekológ mi povedal, že s mojimi hodnotami hormónu FSH sa zrejme ani nepokúsia o umelé oplodnenie. Našťastie, v reprodukčnom centre majú radi výzvy, alebo platiace pacientky. Skúsili to. Nastavili mi hormonálnu stimuláciu a prešli sme všetkými ďalšími procesmi - odberom vajíčok, kultiváciou, embryotransfermi. Stále mi pritom hovorili, že najdôležitejšia je psychická pohoda. Pred prvým transferom embrya som v pohode nebola. Dieťa som šialene chcela a takmer som nedýchala, keď som si robila prvý tehotenský test. Na vlastnej koži sa neskôr presvedčila, že tie otravné reči o psychickej pohode sú pravdivé. Len ako ju dosiahnuť, keď sa vám v hlave všetko točí len okolo myšlienky na vlastné dieťa? Majke s manželom pomohol relax a cestovanie. „Indonézia, potápanie, veľa jedla, veľa zábavy a my dvaja. Ihneď po dovolenke sme sa do centra vybrali druhýkrát. Opálená, oddýchnutá, so zdravou, teraz už normálnou nehysterickou túžbou, aby to vyšlo. Išli sme na KET - embryotransfer zmrazeného embrya. Test som si robila na 13. deň, skôr mi to ani nenapadlo. A vyšlo to! Krvný test už len potvrdil zázrak. Neverila som vlastným očiam. Odborná literatúra ma predsa odpísala. Ďalšie zmrazené embryo sa ale neujalo, a tak sa, teraz už v trojici, vybrala rodina na ďalšiu dovolenku. Tentokrát padla voľba na Guadeloupe. „Bolo nám výborne. Opäť relax, potápanie, my traja, ryby a veľa lásky. V schránke ma už čakala schválená žiadosť z poisťovne, a tak sme išli na to. Injekcie, kontroly, odbery, oplodnenie, transfer. Na prvýkrát to väčšinou nevyjde. Vedela som, že aj keď by všetko prebehlo na 100 %, aj tak som štatisticky viac netehotná, ako tehotná. V deň embryotransferu som začala výbornými raňajkami a decilitrom červeného vína. Po transfere sme si s mužom dopriali dobrý obed v reštaurácii. IVF je také drahé, že jeden obed hore-dole… Po návrate z kliniky som si v rámci pokojového režimu išla zakopať s dcérou futbal a večer som sa nasmiala s kamarátkou pri víne. „Môžete piť ananásovú šťavu, pojedať vitamíny, chodiť na akupunktúru, alebo cvičiť Mojžišovú, ale tie hlavné faktory, ktoré o celom rozhodnú, zostávajú neodhalené. Po mojich skúsenostiach a skúsenostiach kamarátok, ktoré na „milióntykrát“ nevedeli otehotnieť, viem, že najdôležitejšia vec, ktorú viete ovplyvniť, je psychická pohoda.
Tea: Patrí medzi tie šťastnejšie prípady. S manželom boli úspešní hneď na prvý pokus, aj keď mali len jedno embryo. Z toho je dnes už spokojné bábätko. Dvojica od začiatku vzťahu vedela, že to nebude ľahké, keďže manžel sa od pätnástich rokov liečil na poruchu cievneho zásobenia semenníka - varikokélu. Otehotnieť prirodzenou formou sa snažili asi rok a pol. Najťažší bol pre Teu začiatok, hneď pri návšteve kliniky. „Keď mi doktorka veľmi stručne vysvetľovala, ako to funguje. Že sa vlastne všetko udeje mimo nás. Na začiatku mi to skutočne prišlo tak, že konám proti prírode, ale potom som na to okamžite zabudla. Keď sa pozriem na svojho syna, vôbec mi nenapadne, že je vlastne, ako to všetci volajú, zo skúmavky. Názory ostatných ma však nezaujímali. Keď som mala pochybnosti, porozprávala som sa so svojím gynekológom, ktorý ma upokojil a povedal, že nie je žiadny rozdiel medzi deťmi počatými spontánne a tými, kde pomohli doktori. Tak, ako mnoho ďalších, aj ona musela absolvovať „prefukovanie“ vaječníkov, ktoré bolo mimoriadne nepríjemné. Potom si do brucha pichala hormonálne injekcie počas celého mesiaca. Najskôr len jednu, potom dve, tri a na záver aj štyri naraz. Po všetkých ďalších vyšetreniach, úkonoch, odbere vajíčok a ich oplodnení spermiami boli výsledkom dve embryá. „Lekári však vedeli, že jedno nemá šancu kvôli oneskorenému vývoju pri kultivácii. Po dohode mi však predsa len vložili do maternice obe. Je to lepšie v prípade, že maternica „odmietne“ cudzie teleso. Vraj má menšiu šancu bojovať, keď sú tam dve. Potom som išla na krvné testy, kde mi oznámili radostnú novinku, že sa všetko podarilo. A na fakt, že dieťa bolo splodené mimo nás, sme zabudli už pri prvej kontrole, keď sme videli, ako mu bije srdiečko.
Zuzka: Našla lásku až v neskoršom veku. V štyridsiatke sa jej dokonca podarilo otehotnieť, no o bábätko v siedmom týždni prišla. Nasledovali základné vyšetrenia, no ďalšie tehotenstvo už neprišlo. „Gynekológ podľa mňa dlho otáľal s odporúčaním umelého oplodnenia, vlastne to ani nenavrhol, len medzi rečou spomenul, že ešte je tu taká možnosť. Po roku bez posunu som zmenila gynekológa, ktorý mi pomohol nielen svojím prístupom, ale doplnil aj ďalšie vyšetrenia. Navštívila som kliniku asistovanej reprodukcie v Bratislave, no prístupom lekárov som bola sklamaná. Lekárka mi v každej druhej vete pripomínala vek a ukazovala tabuľky a grafy, z ktorých vyplývalo, že mám s mojimi starými vajíčkami takmer nulové šance. Odišli sme odtiaľ s partnerom bez slov a asi pol hodiny sme sa ani nezmohli na slovo. Lekárka urobila jedinú dobrú vec - skonštatovala, že z vyšetrení mi chýba už len reprodukčná imunológia. Špeciálne vyšetrenie ukázalo, že mám zvýšené embryotoxické cytokíny, ktoré spôsobujú, že moje telo bojuje proti embryu. Lekárka mi nasadila kortikoidy, ktoré zabrali. Uľavilo sa mi, že poznám problém a že sa dá riešiť,“ hovorí Zuzka, ktorá zmenila lekára. „Jeho prístup bol tiež deprimujúci - ukazovanie grafov a odporúčanie na darcovské vajíčka. Napriek tomu sme to tam skúsili s mojimi vajíčkami. Nasadili mi maximálnu stimuláciu. Z desiatich vajíčok sa oplodnilo šesť, nakoniec mi na tretí deň vložili tri embryá. Z bratislavskej kliniky, ktorej podľa Zuzky chýba rešpektovanie samotnej ženy, pre ktorú je celý proces intímnou, súkromnou a zároveň stresujúcou záležitosťou, sa na odporúčanie kamarátky objednali na kliniku do Brna, kde zažili úplne iný prístup. Lekár okamžite skonštatoval, že klasická stimulácia nie je potrebná. Druhé IVF skončilo so siedmimi vajíčkami a dvoma embryami vhodnými na transfer. Tehotenstvo však z toho ešte nebolo. „Bola som sklamaná, ale cítila som, že tu to vyjde, len asi nebola vhodná doba. O ďalších päť mesiacov sme cyklus zopakovali, tentokrát úspešne. Hovorila som si, že bude, ako má byť. A je Filipko,“ usmieva sa spokojne. Najťažšie na celom procese bolo podľa Zuzky počúvať lekára, u ktorého hľadáte pomoc a on sa na vás pozerá ako na číslo zo štatistík: „Nesnaží sa vám pomôcť, ale získať peniaze. Na bratislavskej klinike som sa stretla so ženami, ktoré boli na IVF opakovane a nemali pritom urobené všetky vyšetrenia. Odporúčala by som im dať si ich urobiť pred IVF, aby ušetrili nielen peniaze, ale najmä svoju psychiku. Myslím si tiež, že by sa ženy mali viac pýtať na soft stimuláciu, ktorá je šetrnejšia, prirodzenejšia a, ak sa bavíme o ženách po štyridsiatke, o polovicu lacnejšia. Zároveň je to podľa mňa aj cesta zohľadňujúca morálnu otázku, keďže sa ráta s dvoma či troma embryami.
Elena: Na reprodukčné centrum v susedných Čechách sa obrátila aj Elena. Tri pokusy hradené zo zdravotného poistenia ale absolvovala ešte na Slovensku: „Vyberali sme si podľa referencií a naozaj dôkladného skúmania skúseností žien a párov na diskusných fórach. Dôležitú rolu zohrala aj ekonomická stránka - vybrali sme si centrum, kde som podstupovala iba minimálnu stimuláciu (keďže problém bol na strane partnera) a platili sme naozaj iba za lieky, zvyšok bol hradený z povinného zdravotného poistenia. No aj tak sme nakoniec skončili na klinike v susedných Čechách. Povesť tamojších centier bola totiž výborná, veľa Sloveniek tam v tom čase úspešne absolvovalo proces IVF. A podarilo sa to aj nám,“ konštatuje dnes spokojne, no cesta k dieťaťu nebola ani v jej prípade jednoduchá. Snahu však prerušila strata zamestnania a obavy o budúcnosť, smutné udalosti v rodine a náročné pracovné obdobia. „Skúšali sme to v podstate takmer desať rokov, vrátane rokov, kedy sa nám už snažili pomôcť v rámci asistovanej reprodukcie. Vždy som absolvovala iba minimálnu hormonálnu stimuláciu, čo bolo veľmi príjemné a príliš to nezaťažovalo môj organizmus. Dokonca som dvakrát aj otehotnela. „Viem, aké dôležité je povzbudenie. No taktiež viem, že na každú ženu funguje niečo úplne iné. Ja som typ, ktorý sa sám prehrabával množstvom informácií, zdrojov, ale aj fórami. Hľadala som príbehy, ktoré boli podobné nášmu a veľa žien som spoznala aj osobne. Pre mňa bola podpora tejto komunity vtedy najdôležitejšia. Boli to ženy, ktoré prechádzali, alebo už prešli tými istými procesmi. Verte mi, že miera empatie je neporovnateľná s kýmkoľvek iným. Na celom procese bola pre Elenu najhoršia neistota a pocit, že sa možno snaží úplne márne. Popri tom sa rovnako zúfalo zvyšovala túžba po dieťatku. Spolu to vytváralo neskutočnú záťaž na psychiku, čo isto ovplyvňovalo aj všetky fyziologické procesy v tele. Na druhej strane ju však držala nad vodou stále prítomná iskierka nádeje, povzbudenie z príbehov so šťastným koncom od žien, ktoré sa snažili aj oveľa dlhšie a prešli si neporovnateľnými zákrokmi.
Janka: Svojho manžela Juraja som stretla po veľmi nevydarenom vzťahu. Môj predchádzajúci priateľ mal manipulatívne sklony a stále ma presviedčal, že bez detí bude náš spoločný život jednoduchší, budeme môcť cestovať a užívať si jeden druhému. Roky mi pribúdali a ja som pochopila, že bude lepšie zo vzťahu odísť. Rozhodla som sa vymeniť život v zlatej klietke za to, čo ma urobí naozaj šťastnou. Chcela som svoj život zmeniť k lepšiemu. Chcela som byť mamou. Po necelom roku od toho nešťastného rozchodu som stretla Juraja. Po pár mesiacoch sme obaja vedeli, čo chceme zo všetkého najviac - rodinu. Celé to išlo rýchlo, začali sme spolu bývať a po krátkom čase sme sa vzali. No a keďže moje biologické hodiny odbíjali 5 minút po 12-tej, na nič sme nečakali a pustili sme sa "do práce". Ale nedarilo sa nám ani po dlhých mesiacoch intenzívneho snaženia. Úprimne?! Žiadna žena nečaká, že práve ona je tá, ktorá nedokáže prirodzene otehotnieť.",,Na začiatku som sa tvárila, že som nad vecou. Že mi všetky tie negatívne tehotenské testy vôbec netrhajú srdce, ale postupne som sa začínala cítiť ako rozdvojená bytosť. Na jednej strane som neprestávala veriť v zázrak života a na druhej strane som mala pocit, že som tá najhoršia žena pod slnkom. Prichádzali hádky, frustrácia a pocit zúfalstva. Vadil mi detský džavot a odmietala som stretnutia s priateľmi, ktorí už patrili do radov šťastných rodičov. Viem, je to zvláštne správanie, ale kto to nezažil, nevie. Nutne som sa potrebovala vyrozprávať. Zdieľať svoju bolesť a problémy s niekým, kto má neutrálny postoj. Psychologička, ku ktorej som začala chodiť, sa venovala fertility coachingu, teda špeciálne párom, ktoré majú problémy s otehotnením a riešia umelé oplodnenie. Zakaždým mala pre mňa iba tie isté slová: ,,Janka, najdôležitejšia je psychika ženy. Ak budete žiť v neustálom strachu a živiť v sebe výčitky, tak vás to zomelie. Majte trpezlivosť sama so sebou.“ Poviem ti, vtedy som jej mala plné zuby, i keď som vedela, že má pravdu. Ale povedala mi aj jednu dôležitú vec, na ktorú asi nikdy nezabudnem. ,,Čakanie na 2 čiarky, všetky tie týždne a mesiace očakávania, prežívajte šťastne. Milujte svojho partnera. Naučte sa prijímať aj sklamania, no nevzdávajte sa.",,Po niekoľkých sedeniach so psychologičkou sme usúdili, že je čas vyhľadať pomoc odborníkov. Rozhodli sme sa navštíviť centrum asistovanej reprodukcie a podstúpiť potrebnú liečbu. Napokon, potvrdila sa mi stará známa pravda, že na niektoré rozhodnutia musíme jednoducho dozrieť. Aj na rozhodnutie pre IVF a na to, že chceme naše rodičovstvo začať riešiť pomocou asistovanej reprodukcie, sme s Jurajom museli obaja DOZRIEŤ. Obaja sme podstúpili všetky potrebné vyšetrenia, ako, napríklad, spermiogram či vyšetrenie ovariálnej rezervy. Partneri musia byť pripravení aj na to, že 1. cyklus oplodnenia nemusí byť vždy úspešný a možno bude potrebné vykonať viac pokusov oplodnenia. Mne sa podarilo otehotnieť až po 2. IVF cykle, úspešnom embryotransfere a týždňoch hormonálnej liečby.",,Lekár mi vysvetlil, že páru často pomôže zmierniť životné tempo, odbúrať stres, zmeny v jedálničku, sledovanie cervikálneho hlienu alebo hoci aj minimálna hormonálna liečba. Pri liečbe neplodnosti sa postupuje od najjednoduchšej metódy, ako, napríklad, hormonálna stimulácia, k tej najzložitejšej, akou je umelé oplodnenie.
Prečítajte si tiež: Otehotnenie a ovulácia: Dôležité informácie
Psychická pohoda ako kľúčový faktor
Mnohé ženy, ktoré podstúpili asistovanú reprodukciu, zdôrazňujú dôležitosť psychickej pohody. Stres a úzkosť môžu negatívne ovplyvniť šance na úspešné otehotnenie. Dôležité je nájsť si spôsob, ako sa uvoľniť a zbaviť sa stresu. Niekomu pomáha cestovanie, inému relaxačné cvičenia alebo podpora v skupine žien s podobnými skúsenosťami.
Elena zdôrazňuje: „Ak váhate, či do umelého oplodnenia vôbec ísť, hľadajte predovšetkým odborné a kvalitné informácie. Poraďte sa s lekármi, ktorým dôverujete. Dnešná medicína, našťastie, už dokáže pomôcť aj v prípadoch, ktoré boli ešte prednedávnom prakticky neriešiteľné."
Financovanie asistovanej reprodukcie
Asistovaná reprodukcia je finančne náročná. Na Slovensku existujú možnosti, ako získať príspevok na liečbu neplodnosti. Niektoré zdravotné poisťovne ponúkajú svojim poistencom príspevky na vybrané výkony a vyšetrenia súvisiace s liečbou neplodnosti metódami umelého oplodnenia.
Čo potrebujete k prvej návšteve centra asistovanej reprodukcie?
V prvom rade svojho partnera, výmenný poukaz od vášho obvodného gynekológa, kópie lekárskych záznamov a výsledky všetkých predchádzajúcich vyšetrení, ktoré ste už absolvovali.
Príbeh Ingridy: Boj za dieťa
Inga otehotnela hneď po tom ako ma prijali na vysokú školu, mala som 19 rokov. Veľmi som na tú školu chcela ísť a keďže som bola tiež veľmi mladá, nevedela som, či sa mám zo svojho otehotnenia tešiť, alebo mám plakať. Nakoniec som sa rozhodla, a teraz viem že správne, neštudovať a stať sa matkou. Takže otehotnieť nebol problém. Ľahké to však potom nebolo…Počas celého tehotenstva som o dieťa bojovala, pretože hneď pri prvom vyšetrení mi lekár na ultrazvuku povedal, že dieťa určite nedonosím, nakoľko placenta bola tesne pri bránke (myslím, že placenta praevia alebo nejako tak na lekárske výrazy nie som odborník). Samozrejme som stále krvácala, ale môj gynekológ povedal, že keď chcem donosiť, dá sa s tým bojovať a až do piateho mesiaca mi pichal do zadku injekcie nakoľko som stále krvácala. Všetci boli proti mne, lebo že keď krvácam to dieťa určite nebude v poriadku, že bude určite choré a mala by som ho nechať odísť. Aj pri krvných vyšetreniach mi povedali, že nie sú v poriadku a je možné že dieťa bude postihnuté. Odmietla som všetky ostatné vyšetrenia a dieťa som s podporou môjho gynekológa donosila. Po narodení dostal infekciu, kedy my opäť primár detského oddelenia povedal, že ju neprežije, nakoľko táto infekcia zasiahla všetky jeho orgány. Mal zápal močových ciest, mechúra, prestávali pracovať obličky. K tomu sa pridal zápal pľúc, žalúdočnej steny a srdcového svalu. Mal 3 týždne, keď bral 3 druhy antibiotík. Aj vtedy som si povedala, že to prežije, pretože určite sme celé tehotenstvo nebojovali preto, aby teraz umrel. V nemocnici sme strávili ďalšie 2 mesiace. Teraz mám krásneho a šikovného 17-ročného syna a som šťastná že som oňho bojovala.
Prečítajte si tiež: Depresia a problémy s otehotnením
Po týchto skúsenostiach som sa rozhodla a najhoršie na tom bolo že som aj všetkým a nahlas vyslovila že už nikdy, nikdy… nechcem a ani nebudem mať žiadne iné dieťa. Začala som brať hormonálnu antikoncepciu, ktorú som brala 5 ďalších rokov a samozrejme celý ten čas som bola presvedčená o tom, že žiadne iné deti mať nechcem. Keď syn začal chodiť do školy strašne sa vypytoval na súrodenca a ja som videla, že samému mu je naozaj smutno. Vysadila som antikoncepciu a začali sme sa snažiť o dieťa. Ale ako to už býva, človek mieni, pán Boh mení. Dieťa neprichádzalo ani po 12-tich mesiacoch snaženia a tak sme s manželom pristúpili k hormonálnej stimulácií. Nakoľko ani po 5-tich ďalších mesiacoch papkania tabletiek dieťa neprichádzalo, pristúpili sme k vyšetreniam, kde je problém. Zistilo sa, že manžel má málo pohyblivé spermie a tak začal jesť tabletky spolu so mnou. Keďže nám lekári povedali, že to je dlhodobá záležitosť, papkali sme tabletky obaja ďalších 8 mesiacov a dieťa stále neprichádzalo. To ja som už bola riadne na to dieťa naštartovaná a každá menštruácia ma privádzala do zúfalstva. Na návrh môjho lekára sme sa rozhodli, že tento problém vyriešime umelým oplodnením, nakoľko pohyblivosť manželových spermií sa podľa všetkých vyšetrení nezmenila. Nastala strastiplná a veľmi drahá niekoľko mesačná cesta k dieťaťu. Nechcem umelé oplodnenie ako možnosť mať deti zavrhnúť lebo mnohým ženám to pomohlo, ale pre nás, po dvoch neúspešných umelých oplodneniach to znamenalo obrovské sklamanie a moje úplné psychické a taktiež fyzické vyčerpanie. Napichali do mňa množstvo hormonálnych stimulov aby sa vytvorili vajíčka, ktoré potom vybrali, v skúmavke oplodnili a vrátili späť do maternice. Avšak ani jeden pokus nevyšiel a vždy po dvoch - troch týždňoch po oplodnení som dostala menštruáciu. Potom ale jedno tehotenstvo - akoby zázrakom prišlo… Áno, keď som si už myslela, že nikdy viac deti mať nebudem, vlastne tak ako som si to pred rokmi želala, tak som otehotnela. Bolo to asi 3 mesiace po druhom umelom oplodnení. Veľmi sme sa všetci tešili na príchod dieťatka, ale na moje veľké sklamanie som v 9-týždni potratila. Samozrejme som sa z toho obviňovala, nakoľko som po otehotnení vôbec neznížila svoje pracovné tempo. No akosi som sa z toho dostala a život bežal ďalej. Ja som po tomto zistila, že môžem otehotnieť aj bez tabletiek a umelého oplodnenia a tak som začala manžela aj seba opäť týrať. Sex iba v plodné dni (samozrejme aby boli manželove spermie kvalitné). Stojky po milovaní a podobné kraviny. Jasne, že som niekoľko mesiacov opäť neotehotnela a bola som psychicky na začiatku.
tags: #oplodnenie #mami #poviedky