Je prirodzené, že všetci rodičia túžia po zdravých a "perfektných" deťoch, pričom mnohí majú vopred vytvorenú predstavu o tom, ako by ich dieťa malo vyzerať a čím sa stať. Spoločenské prostredie tiež zohráva významnú úlohu, keďže aj ono má svoju predstavu o "správnom" dieťati. Narodenie zdravého a bezproblémového dieťaťa je radostná udalosť, no čo ak sa vyskytnú komplikácie? Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty interakcie medzi rodičmi a deťmi, zdôrazňujúc dôležitosť vzájomného porozumenia a podpory, najmä v náročných situáciách.
Vplyv Závažnej Diagnózy na Rodičov
Po prvotnom období zžívania sa s novým členom rodiny si matka môže všimnúť, že niektoré prejavy dieťaťa sú "iné" alebo že dieťa mierne zaostáva za rovesníkmi či súrodencami. Niekedy je pri návšteve pediatra ubezpečovaná, že ide len o oneskorený vývoj, alebo je "chyba" pripisovaná jej precitlivenosti. Ak si však pozorný pediater všimne odchýlky, odporučí dieťa a rodičov na špecializované pracovisko, napríklad k detskému neurológovi. Vtedy sa rodičom začína rúcať ich optimistická predstava o rodinnom živote, sú vystavení enormnej psychickej záťaži a kvalita ich vzťahu je podrobená skúške.
Detský neurológ po vykonaní potrebných vyšetrení oznámi rodičom závažnú diagnózu, ktorá v nich môže vyvolať hnev, úzkosť, strach a beznádej. Preto je nesmierne dôležité, aby si obaja rodičia vypočuli oznámenie diagnózy súčasne, čím sa predíde neúmyselným dezinformáciám a laickým dezinterpretáciám. Rodičia prechádzajú niekoľkými fázami vyrovnávania sa s touto situáciou:
- Fáza šoku: Sprevádzaná iracionálnym myslením, zmätkom a dezorientáciou.
- Fáza popretia: Rodičia môžu nepríjemnú skutočnosť vytesniť.
- Fáza smútku: Objavujú sa pocity viny, zlosti, úzkosti; v tejto fáze sú rodičia schopní racionálne uvažovať o situácii.
- Fáza rovnováhy: Dochádza k ústupu depresií a úzkosti a k čiastočnému prijatiu situácie. Rodičia sú schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Fáza reorganizácie: Rodičia sú zmierení a hľadajú cesty do budúcnosti.
Doba vyrovnávania sa so situáciou je individuálna a môže prebiehať s rôznou intenzitou. Racionálnemu spracovaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo. Úroveň vyrovnania sa závisí od zrelosti osobnosti rodičov a ich životných skúseností. Správanie rodičov vo fáze akceptácie reality sa môže javiť ako nepochopiteľné, ale má dôležitú funkciu - udržuje psychickú rovnováhu. Rodičia v rámci týchto psychických obrán hľadajú zázračný liek, obviňujú niekoho, venujú dieťaťu nadmernú starostlivosť, unikajú do fantázie, izolujú sa alebo sa vracajú do predošlých štádií vývoja (regresia).
Napríklad, pri Duchennovej svalovej dystrofii (DMD) sa choroba rozvíja a postihnutie vzniká neskôr. Rodičia už majú svoje dieťa zafixované ako zdravé. Toto relatívne krátke obdobie im stačí na vytvorenie rodičovskej normality, a preto diagnóza nepôsobí ako znehodnotenie rodičovského statusu. Reakcie rodičov sa menia v závislosti od priebehu ochorenia. So zhoršujúcim sa stavom dieťaťa narastá strach a úzkosť rodičov.
Prečítajte si tiež: Extrémne podmienky Antarktídy
Vplyv Postihnutého Dieťaťa na Manželský Vzťah
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je významný. Štúdie poukazujú na zvýšenú súdržnosť a pevnosť rodín, ale aj na riziko narušenia stability vzťahu. Medzi faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú vzťah, patria:
- Výčitky a obviňovanie: Neustále výčitky alebo obviňovanie partnera môžu vzťah "otráviť".
- Narušenie chodu domácnosti: Postihnuté dieťa narúša chod domácnosti a vyžaduje zvýšenú spoluprácu a organizačné schopnosti partnerov. Odmietanie účasti na rodinnom živote vedie k odcudzeniu.
- Konflikty: Problémy spojené s opaterou a výchovou sú živnou pôdou pre konflikty. Partneri sa dostávajú do ťažko riešiteľných situácií, ktoré vyžadujú súhru postojov, toleranciu a komunikáciu. Únava a dlhodobý stres majú hlboký vplyv na komunikáciu a interakciu.
- Finančná záťaž: Zvýšené náklady na opateru, liečbu, výživu a dopravu predstavujú finančnú záťaž.
- Časová záťaž a deprivácia spánku: Časté návštevy lekára a náročnosť bežných úkonov (obliekanie, jedenie) obmedzujú čas na spoločné aktivity a odpočinok. Nedostatok spánku negatívne ovplyvňuje celkový zdravotný stav a vzťahy.
- Sociálna izolácia: Rodina sa izoluje od priateľov a známych z dôvodu vonkajších okolností, predsudkov a zábran rodičov. Prílišná izolácia spôsobuje "únavu" vo vzťahu a narúša partnerskú atmosféru.
Výskumy o narušení manželstva/vzťahu prinášajú rôzne údaje. Anglická štúdia (Donner, 1975) uvádza 8,6 %, zatiaľ čo americké výskumy (Hardman a kol., 1984) uvádzajú 26 % až 49 % rozchodov (Martin, 1975). Iné štúdie poukazujú na trojnásobné zvýšenie rozvodovosti. Na Slovensku sa v rodinách so stredne až ťažko postihnutými deťmi zistila väčšia stabilita manželstiev v porovnaní s bežnými rodinami. Stabilita súvisí s vyrovnanosťou partnerov, pretože narodenie postihnutého dieťaťa a nepretržitá starostlivosť vytvárajú špecifickú atmosféru, ktorá umožňuje rodičom lepšie sa vyrovnať so stresom a osobnostne dozrieť (Prevendárová, 1998).
Etiológia Ochorenia a Rodičovské Postoje
Príčina vzniku ochorenia (etiológia) má významný vplyv na akceptáciu dieťaťa a rodičovské postoje. Okrem rozsahu postihnutia má aj hlboký psychosociálny význam. Napríklad DMD je genetické ochorenie a patrí medzi stigmatizované poruchy. Skutočnosť, že ochorenie je dedičné, zasahuje potrebu sebarealizácie prostredníctvom rodičovstva a splodenia zdravého potomstva. Neschopnosť splodiť zdravé dieťa je vnímaná ako vlastná nedokonalosť a sprevádzaná pocitmi bezmocnosti, viny a hanby. V prípade genetickej diagnózy je v spoločnosti zakorenená predstava viny a trestu, ktorá má korene v histórii, kde bola za príčinu postihnutia dieťaťa považovaná matka. Všeobecné odmietavé tendencie spoločnosti sú výraznejšie smerom k matke ako k otcovi.
Oznámenie genetickej diagnózy môže nevedomky určiť "vinníka" v rodine, čo má negatívne dôsledky (Vágnerová, 2000). Pri ochorení viazanom na pohlavie (DMD) je matka zdravou prenášačkou.
Vplyv na Súrodencov
Pri závažnom, progredujúcom a nevyliečiteľnom ochorení je potrebné spomenúť aj rolu súrodencov. Zdravý súrodenec často preberá ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom čelí poznámkam okolia. Ak sa rodičia príliš sústredia na dieťa s postihnutím a vyžadujú od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tí to môžu vnímať ako preťažovanie. V opačnom prípade sa rodičia môžu extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Vzťah medzi rodičmi, deťmi a postihnutým súrodencom sa môže narušiť a následky sa môžu prejavovať po celý život.
Prečítajte si tiež: Tipy pre rodičov dvojročných detí
Reakcie zdravých súrodencov môžu byť rôzne, od rezignácie cez presadzovanie vlastných nárokov (napríklad prostredníctvom chorôb) až po trucovité alebo agresívne správanie (Bartoňová, 2005).
Náročné Výchovné Situácie
Pri výchove dieťaťa s degeneratívnym ochorením vznikajú náročné situácie, ktoré sa pri nesprávnom vedení môžu premeniť na neznesiteľný stav, ktorý negatívne vplýva na celú rodinu. Správanie dieťaťa, ktoré je dobre vychované a zvyknuté na spoluprácu, sa líši od správania dieťaťa, ktoré je rozmaznané a zvyknuté na okamžité uspokojenie potrieb (Matějiček, 2001). Medzi najčastejšie chyby vo výchove patria:
- Príliš úzkostná výchova: Rodičia nezdravo lipnú na dieťati, bránia mu v aktivitách a obmedzujú jeho sociálny vývoj.
- Rozmaznávajúca výchova: Rodičia sa snažia dieťaťu vynahradiť to, o čo bolo ochudobnené, podriaďujú sa jeho želaniam a strácajú autoritu.
- Perfekcionistická výchova: Rodičia uplatňujú neprimerané nároky a netrpezlivo očakávajú výsledky, čím dieťa preťažujú a bránia utváraniu jeho osobnosti.
- Protekčná výchova: Rodičia dieťaťu vo všetkom pomáhajú, čím mu nedovoľujú dospieť a osamostatniť sa.
- Zavrhujúca výchova: Rodičia vnímajú dieťa ako zdroj nešťastia, čo sa prejavuje skrytou formou.
Rodičia môžu nevedome posilňovať závislosť dieťaťa a obmedzovať jeho autonómiu. Následkom môže byť infantilizmus, keď sa dieťa "zabýva" vo svojej chorobe, pretože mu to prináša výhody. Rovnako zameranosť na školský výkon býva výrazná u rodičov postihnutých detí.
Špecifiká DMD a Kognitívne Funkcie
DMD je "svalové" ochorenie, ktoré negatívne ovplyvňuje hybnosť. Nedostatok bielkoviny dystrofín sa podieľa aj na činnosti mozgu, zasahuje kognitívne funkcie, sťažuje porozumenie a spôsobuje oneskorený vývoj reči. Na rozdiel od celkového fyzického stavu sa kognitívne funkcie nezhoršujú a môžu sa aj zlepšiť. V niektorých častiach mozgu dochádza kvôli nedostatku dystrofínu k zhoršenému prenosu informácií.
Niektoré výskumy poukazujú na nižšie IQ u jedincov s DMD v porovnaní so zdravou populáciou alebo inými nervovosvalovými ochoreniami (NSO) (Catlin, Hoskin et al., 2006). Väčšina chlapcov má však priemerné IQ. Častý je výskyt dyslexie, znížená krátkodobá sluchová a vizuálna pamäť a nižšie pracovné tempo. U detí s NSO sa môžu vyskytnúť poruchy správania podobne ako u bežnej populácie. Deti majú zdravý prístup k životu a nie sú nevyhnutne deprimované svojou situáciou. Starší chlapci s DMD, ktorí sú na pľúcnej podpore, vyjadrujú väčšiu spokojnosť so svojím životom, než ju vnímajú tí, ktorí sa o nich starajú. Pri DMD sa zaznamenal zvýšený výskyt prejavov autizmu, ktoré nedosahujú takú intenzitu, aby sa dalo hovoriť o čistom autizme. Tieto prejavy negatívne ovplyvňujú sociálne vzťahy a komunikáciu. U detí s nervovosvalovými ochoreniami sa vyskytujú aj prejavy poruchy pozornosti spojené s hyperaktivitou (ADHD) (Catlin, Hoskin et al., 2006). Deti s NSO sa nepovažujú za depresívnejšie než ich rovesníci, no poruchy emócií a nálad sa vyskytujú približne u polovice detí. Tieto stavy sú pravdepodobne spojené s psychickým a emocionálnym stavom rodičov.
Prečítajte si tiež: Tipy pre správanie sa počas pôrodu
Tábor ako Forma Podpory
Pre deti s DMD je možnosť zažiť skutočný pobyt na tábore neoceniteľná. Z prvej skupiny chlapcov s mamičkami sa vytvorila ucelená skupina, ktorá sa časom rozrástla, a tak sa realizujú dva tábory. Rodičia sú nadšení, keď vidia svoje deti v novom prostredí a majú možnosť stretnúť sa s ďalšími rodičmi v podobnej situácii. Minimálne sa dostanú na týždeň preč zo stereotypu a môžu si navzájom odovzdať rady a tipy, ktoré sa nedočítajú v knihách.
Adlerovská Psychológia a Výchova
Adlerovská psychológia zdôrazňuje, že ľudia sami rozhodujú o svojom správaní. Presvedčenia, ktoré si vytvárame v detstve, závisia od spôsobu výchovy. Ak je výchova krutá, dieťa vníma svet ako nebezpečné miesto a cíti, že sa musí chrániť. Každé správanie je účelové a zamerané na nejaký cieľ (snaha dosiahnuť pozornosť, boj o moc, snaha pomstiť sa, pocit neadekvátnosti).
Obdobie Vzdoru
Ak by existoval univerzálny návod na trucovité deti, rodičia by to mali jednoduchšie. Každé dieťa je individualita a prvé obdobie vzdoru a jeho riešenie sa môže líšiť. Obdobie vzdoru sa nazýva aj "prvá puberta", pretože sa v organizme dieťaťa odohrávajú zásadné zmeny, ktoré formujú jeho osobnosť. Je to prirodzený proces intelektuálneho vývoja, ktorý ovplyvňujú hormóny. Správanie dieťaťa ovplyvňuje emocionálny, sociálny a psychický vývin. Mozog dieťaťa citlivo reaguje na prostredie a rodičov. Dieťa sa snaží dosiahnuť svoje za každú cenu, ale nedokáže si uvedomiť, že môže raniť okolie. Reakcia rodiča by mala byť adekvátna. Nie každé dieťa prejavuje obdobie vzdoru krikom, plačom a návalmi emócií.
Obdobie vzdoru okolo 2. až 3. roku (13 až 36 mesiacov) je najtypickejšie, ale môže sa objaviť aj skôr alebo neskôr. Trvanie je individuálne a líši sa intenzitou. U niektorých detí trvá mesiace, u iných roky. Typické je aj druhé obdobie vzdoru v puberte (10 až 16 rokov).
Pochopiť, prečo sa deti správajú vzdorovito, je dôležité. Vzdor nemusí znamenať, že chcú ubližovať. Ide o to, že nedokážu ovládať svoje emócie, reagovať na impulzy, rešpektovať pravidlá a pocity iných. Dieťa spoznáva samo seba a jeho emočný vývoj mu bráni v zvládaní emócií. Frustráciu uvoľňuje krikom, plačom a hnevom, aby dosiahlo to, čo chce. Vzdorovité deti môžu odmietať aj lásku rodičov, pretože sa snažia presadzovať svoj vplyv.
Prejavy Obdobia Vzdoru
Typickými prejavmi sú frustrácia a výbuch zlosti. Aj menej nápadné impulzy môžu vyvolať hysterický záchvat. Dieťa si chce presadiť svoje a nedokáže svoju reakciu ovládnuť. Typické sú krik, plač, hádzanie sa o zem a majetnícke sklony.
Ako (Ne)riešiť Obdobie Vzdoru
Riešenie obdobia vzdoru nemá presný manuál, ale má určité zásady. Je dôležité vyvarovať sa postupov, ktoré môžu uškodiť:
- Ignorovanie dieťaťa: Dieťa nadobudne pocit, že rodič tu preňho nie je v núdzi.
- Hnev ako reakcia na hnev: Krik a snaha o prekričanie dieťaťa neprispievajú k riešeniu situácie.
- Bitka alebo trest: Agresívna reakcia je najhoršia.
- Poslať dieťa preč alebo odísť: Podporuje vznik úzkostných stavov.
- Dať dieťaťu najavo, že je zlé: Dieťa nadobúda pocit, že nie je dosť dobré pre svoje okolie.
Ako Zvládnuť Obdobie Vzdoru
Rodič nesie zodpovednosť za to, ako sa dieťa s týmito stavmi vyrovná. Dieťa si z tohto obdobia odnáša skúsenosti, ktoré bude využívať pri zvládaní ďalších emocionálnych situácií. Dôležité je využívať spôsoby, ktoré dieťaťu dajú pocit istoty, že rodič je tu na pomoc. Naučiť dieťa zvládať hnev je kľúčové, aby sa naučilo, že sa dá presadiť aj akceptovateľnejším spôsobom. Dieťa postupne pochopí svoje emócie a začne si budovať empatiu.
- Vcítiť sa do pocitov dieťaťa a pomenovať ich: Zachovať pokoj.
- Prihovárať sa dieťaťu a pomenovať dôvod vzniku situácie: "Hneváš sa, pretože ti nechceme kúpiť túto hračku?"
- Ak dieťa nevníma, objať ho a vziať z obchodu (zmena prostredia): Vysvetliť mu, prečo nedostalo, čo chcelo, v súkromí bez kriku a plaču.
- Stanoviť hranice razantne, no empaticky: Dieťa by si krikom, plačom a vzdorom nemalo nikdy vynútiť to, čo chce.
- Ak sa dieťa nedokáže upokojiť, vziať ho do náručia alebo ho hladiť: Keď záchvat odznie, je čas na pochopenie, vypočutie, pomenovanie a vysvetlenie, prečo je takáto reakcia nevhodná.
- Upriamiť pozornosť na iný podnet: Rozptýliť ho otázkami alebo upriamiť pozornosť na okolitých ľudí, zvieratá, autá.
- Vyvolať smiech u dieťaťa: Grimasy, vtipné zvuky, divadielko, šteklenie alebo hry.
Podľa skúseností sa mamičky s obdobím vzdoru stretávajú najmä v prípade, že má dieťa mladšieho súrodenca. Vzdorom prejavuje dieťa svoju žiarlivosť a dáva najavo, že sa mu nepáči, že už mu rodičia nevenujú toľko času.
Odmietavé Správanie Narcistických Rodičov
Narcistickí rodičia sú hyperkritickí a potrebujú, aby ich deti kŕmili ich vlastné ego. Znižujú sebavedomie svojich detí. Narcistická porucha osobnosti je duševná porucha, ktorá sa prejavuje nadmerným pocitom vlastnej dôležitosti a potrebou obdivu. Ľudia s narcistickou poruchou osobnosti sa dostávajú do konfliktov, reagujú odmietavo na kritiku a majú problém s empatiou. Často sa opájajú fantáziami o svojej jedinečnosti. Napriek talentu často nedoťahujú plány a hľadajú ocenenie v inej oblasti. Narcista často uráža okolie, aby vynikli jeho kvality. Ľudia s narcistickou povahou podkopávajú druhých, aby získali pocit kontroly a nadradenosti. Aj keď sa správajú milo, môže ísť o manipuláciu.
Narcistickí rodičia traumatizujú iných, najmä zraniteľných. Prejavujú sa skryto alebo viditeľne. Častý je nedostatok empatie, žiarlivosť, sebectvo, pocit dôležitosti, potreba obdivu, prehnané požiadavky, zneužívanie druhých, zastrašovanie, arogantné postoje. Hoci môžu skrývať svoju krutosť, znevažujú svoje deti.
- Prísne trestajú neposlušnosť: Odmeňujú poslušnosť pochvalou a trestajú neposlušnosť.
- Odopierajú im financie: Používajú financie na ovládanie.
- Kritizujú a znevažujú ich vzťahy: Kritizujú kamarátov a spolužiakov, ničia priateľstvá a lásky.
- Podporujú závislosť a bezmocnosť svojich detí: Nechcú nechať svoje deti dospieť a chcú sa cítiť potrební a nadradení.
- Nevnímajú dieťa ako samostatnú jednotku: Všetko, čo dieťa urobí, sa dotýka ich osobnosti. Zlyhávajú v empatii a nútia dieťa utlmiť svoje potreby.
- Dávajú deti do roly dospelých ľudí: Robia si zo svojich detí terapeutov.
- Znevažujú emócie detí: Prejavovanie emócií považujú za nedokonalé a slabošské. Vyvolávajú v deťoch choroby, stres, úzkosť a depresie.
- Neprejavujú o dieťa záujem, keď mu je najťažšie: Správajú sa odmerane a necitlivo.
- Odmietajú svoje deti: Dávajú dieťaťu najavo, že je nechcené. Znižujú hodnotu dieťaťa a jeho potrieb, čo je forma emocionálneho zneužívania.
- Vyhrážajú sa, kričia, nadávajú: Spôsobujú vážne psychické problémy.
Narcistickí rodičia vnímajú svoje deti len ako vlastníctvo, ktoré môžu používať pre svoje záujmy. Majú problém s hranicami a nakladajú na deti emocionálnu záťaž. Ako deti rastú, narcistickí rodičia vnímajú ich nezávislosť ako hrozbu a znižujú ich sebahodnotu a sebavedomie. Deti vychovávané narcistickými rodičmi majú pocit, že nikdy nie sú schopné vyhovieť svojim rodičom.
Nežiaduce Správanie u Detí a Mládeže
Dlhodobo sa pozoruje nárast nežiaduceho správania u detí a mládeže, čo je komplexná problematika s viacerými príčinami a faktormi. Dieťa s poruchou správania reaguje nežiaducim spôsobom, ale dôvodom nemusí byť nechcenie rešpektovať normy, ale neschopnosť správanie ovládať alebo správne vnímať a pochopiť, čo sa od neho očakáva. Okolie vníma dieťa negatívne, čo môže prejavy správania zhoršovať.
Nežiaduce formy správania sú úzko späté s poruchami správania, ktoré majú dopad na školský výkon, sociálne vzťahy a priebeh vyučovania. Žiak základnej alebo strednej školy je osobnosťou vo vývine so svojimi vekovými špecifikami. V procese výchovy a vzdelávania je potrebné túto skutočnosť rešpektovať. Zanedbanie špeciálnej výchovnej starostlivosti sa môže negatívne premietnuť do osobnostného vývinu žiaka a jeho života v dospelosti.
Vznik a vývin porúch správania je podmienený vnútornými a vonkajšími činiteľmi.
Najznámejšie Negatívne Formy Správania
- Disociálne správanie: Nie je spoločensky nebezpečné, ide o prejavy, ktoré sú ovplyvniteľné pedagogickými postupmi. Prejavuje sa ako odpor k výchovnému snaženiu a k autorite.
- Asociálne správanie: Správanie nezodpovedajúce spoločenským pravidlám a normám. Patrí sem úteky, túlanie a záškoláctvo.
- Egocentrické správanie: Predstavuje komplex špecifických prejavov dieťaťa.
- Impulzívne správanie: Prejavuje sa psychomotorickým nepokojom, zvýšenou dráždivosťou, neprimeranými reakciami, nedostatkom útlmu a sebakontroly.
- Maladaptívne správanie: Podmienené nedostatkami v sociálnom učení. Dieťa preferuje menej adekvátne formy správania.
- Negativistické správanie: Obsahuje odmietavé reakcie dieťaťa, ktoré sa prejavujú vzdorom a odporom.
- Inklinovanie k problémovej skupine: Dieťa sa začleňuje do činnosti skupiny, ktorá vybočuje zo sociálnych noriem.
- Hyperkinetické poruchy: Charakterizované neschopnosťou trvale sa sústrediť na danú úlohu.