Očkovanie patrí medzi najvýznamnejšie objavy v medicíne a zohráva kľúčovú úlohu v prevencii a kontrole prenosných ochorení. Na Slovensku má povinné očkovanie dlhú a bohatú históriu, ktorá sa začala už v období Rakúsko-Uhorska a pokračuje dodnes. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o vývoji povinného očkovania detí na Slovensku, od jeho počiatkov až po súčasný Národný imunizačný program.
Počiatky očkovania v Rakúsko-Uhorsku
História očkovania na území Slovenska sa začína písať v období Rakúsko-Uhorska. Prvé snahy o zavedenie očkovania boli spojené s bojom proti pravým kiahňam, ktoré v minulosti spôsobovali rozsiahle epidémie s vysokou úmrtnosťou.
Prvé pokusy a priekopníci
Už v roku 1768 zaviedla Mária Terézia prvý očkovací program na našom území. Jedným z prvých priekopníkov očkovania proti pravým kiahňam bol Michal Schönbauer (1776-1860), rodinný lekár grófa Balassu. Práve na jeho panstve v Eberharde (dnes Malinovo) v máji 1801 Schönbauer zaočkoval šesť detí. Táto udalosť je považovaná za prvý zdokumentovaný prípad úspešnej vakcinácie proti pravým kiahňam na území dnešného Slovenska. Správa o tomto úspechu sa objavila aj v novinách Pressburger Zeitung 9. júna 1801.
Prvý zákon o povinnom očkovaní
Významným míľnikom v histórii očkovania bol 9. júl 1836, kedy bol vydaný prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam. Tento zákon predstavoval dôležitý krok k systematickej ochrane obyvateľstva pred touto nebezpečnou chorobou. Očkovanie ako štátna záležitosť sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní." Predmetný zákon bol novelizovaný v roku 1887, od kedy sa požadovalo, aby lekár s časovým odstupom posúdil úspešnosť očkovania, ďalej aby bola povinná školská dochádzka podmienená predložením očkovacieho certifikátu, aby došlo k preočkovaniu detí, tiež aby sa očkovalo na miestach zvýšenej koncentrácie ľudí (napr. sirotince či domovy seniorov) a pre prípad epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých, a to pre celú populáciu alebo pre tú časť, ktorá bola nákazou v dôsledku svojho spôsobu života a bývania najviac ohrozená. Tomu zodpovedal sankčný mechanizmus: porušenie povinností zákonným zástupcom malo za následok napomenutie, resp. pokutu, resp.
Šírenie vakcinácie a prekonávanie nedôvery
Po úspešných pokusoch Jeana de Carro vo Viedni začali vakcináciu uplatňovať aj v Bratislave. Prvé pokusy o aplikovanie vakcíny v Bratislave nemáme zachytené. Pravdepodobne sa tak udialo krátko pred Schönbauerovým pokusom, v tichosti, v príbytkoch bratislavských lekárov. Tí akiste očkovali najskôr seba a svoje deti, tak ako bolo bežným zvykom. Schönbauerova vakcinácia v máji 1801 v Malinove tak bola prvou, o ktorej sa nielen písalo, ale ktorá bola vykonaná mimo „rodinného kozuba“. Je to míľnik, ktorý môžeme považovať za symbolický začiatok systematického očkovania na území Slovenska. Nasledovala prvá masová vakcinácia v Uhorsku, keď 5. augusta 1801 bratislavský lekár Teodor Huszty a svätojurský lekár Štefan Lumnitzer spoločne s dvoma ránjhojičmi očkovali 63 osôb. „Jennerovou metódou“ očkovali aj ďalší rešpektovaní bratislavskí lekári Ignác Endlicher či Pavol Kolbányi. Dr. Kolbányi napríklad v novinách z 26. apríla 1803 uverejnil oznam, v ktorom vyzýval, aby deti chudobných prišli do jeho bytu na Ventúrskej ulici, kde ich medzi 11. a 12. Spomenutí lekári neúnavne propagovali vakcináciu, písali o nej odborné pojednania i správy do novín. Očkovacie látky rozosielali do ďalších miest po celom Uhorsku, pomáhala aj Viedeň, odkiaľ sa vakcíny posielali do celého sveta (napríklad aj do Ruska). Verejné očkovania poddanských detí prispeli k tomu, aby sa počiatočná nedôvera verejnosti voči očkovaniu postupne otočila a vakcinácia proti pravým kiahňam sa stala v Uhorsku bežným lekárskym zákrokom. Nebola to však jednoduchá a rýchla cesta, o čom svedčí množstvo opatrení a „stratégií“, ktorými to uhorské úrady chceli dosiahnuť.
Prečítajte si tiež: Sprievodca výživou po pôrode
Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada ako najvyšší verejno-správny orgán v Uhorsku sa čoskoro tiež prihlásila k vakcinácii a vydala dve nariadenia o očkovaní v rokoch 1804 a 1808. Podľa nariadenia z roku 1804 bola vakcinácia dobrovoľná a poskytovaná každému bezplatne. Tieto nariadenia boli dôležité, ale v niektorých regiónoch takmer nenašli odozvu. A preto bolo veľkou úlohou stoličných a mestských lekárov, aby túto situáciu postupne zlepšovali. Veľkým propagátorom vakcinácie v stredoslovenskej banskej oblasti bol napríklad kremnický banský fyzikus Jozef Veselý, ktorý absolvoval odbornú prax vo Viedni. Veselý v spolupráci s ostatnými kolegami neváhal navrhnúť aj radikálnejšie spôsoby presadzovania očkovania a „presviedčania“ verejnosti. Požadoval napríklad, aby farári každého štvrť roka vypracovávali súpis osôb zomrelých na kiahne a mená mŕtvych čítali z kazateľnice. Tak mali apelovať na príbuzných, aby zmenili svoj názor, čím sa mal postupne zmeniť aj názor celej komunity. Na podnet Veselého žiadal Hlavný komorskogrófsky úrad, čiže centrálny štátny úrad pre stredoslovenskú banskú oblasť, Dvorskú komoru vo Viedni, aby vydala nariadenie o povinnom očkovaní pre stredoslovenské banské mestá. Viedeň nakoniec toto nariadenie skutočne vydala. Všeobecnému prijatiu vakcinácie v Európe napomohla aj nepriama povinnosť očkovania. Napríklad v rakúskej časti monarchie bolo očkovanie podmienkou prijatia do sirotinca, gymnázia, kňazského seminára, armády, či dokonca pre uzavretie manželstva. Ešte stále sa neočkovalo všade, ale vakcinácia sa aspoň vo veľkých mestách stala normou a mestské rady mohli od „novousadlíkov“ pýtať lekárske potvrdenie, ktoré o očkovaní podávalo hodnoverné svedectvo. Svedčí o tom napríklad aj Potvrdenie o očkovaní z roku 1846, ktoré sa zachovalo v Archíve mesta Bratislavy. Situáciu v Rakúsko-Uhorsku definitívne potvrdil zákon z roku 1873, ktorý ukladal všeobecnú povinnosť pre rodičov a opatrovníkov očkovať deti proti pravým kiahňam do prvého roku ich života.
Očkovanie v Československu
Po vzniku Československa v roku 1918 sa v očkovacej politike pokračovalo. V roku 1919 bolo zavedené povinné očkovanie proti pravým kiahňam.
Ďalšie povinné očkovania
Postupne pribúdali ďalšie povinné očkovania proti rôznym infekčným ochoreniam:
- Očkovanie proti tetanu: Začalo sa v roku 1927 a ako povinné bolo zavedené v roku 1958.
- Očkovanie proti záškrtu: Začalo sa v roku 1942, pričom od roku 1946 bolo povinné očkovanie detí.
- Očkovanie proti tuberkulóze: Povinné od roku 1953.
- bola zavedená zákonná očkovacia povinnosť voči záškrtu (z. č. 71/1942 Sl.z. Vakcína bola objavená prvým nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu, nemeckým lekárom Emilom von Behringom v roku 1913.
Celonárodné očkovanie proti detskej obrne
V roku 1957 sa v ČSR začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. Vďaka tomuto rozsiahlemu programu sa ČSR stala jednou z prvých krajín na svete, kde toto ochorenie úplne vymizlo.
- Od roku 1959 sa zaviedlo povinné očkovanie proti čiernemu kašľu.
- V roku 1982 prvýkrát zaočkovali 14-ročné dievčatá proti rubeole.
- V roku 1987 sa zaviedlo očkovanie kombinovanou vakcínou proti osýpkam a mumpsu.
Očkovanie na Slovensku po roku 1993
Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v roku 1993 Slovenská republika nadviazala na existujúci systém povinného očkovania.
Prečítajte si tiež: Recepty s rebarborou pre deti
Súčasný Národný imunizačný program
V súčasnosti sa na území Slovenskej republiky povinne očkujú deti proti 11 ochoreniam, ktoré v minulosti spôsobovali celosvetové epidémie. V SR dnes funguje komplexný program prevencie prenosných ochorení - Národný imunizačný program. Je legislatívne zabezpečený Vyhláškou MZ SR o prevencii a kontrole prenosných ochorení č. 585/2008 Z.z., zákonom č. 355/2007 Z.z. Medzi povinné očkovania aktuálne patrí očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam a proti osýpkam, mumpsu a ružienke.
Právny rámec ochrany zdravia
Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Teda už to nie je len o tom, že štát nezasahuje, práve naopak, má povinnosť konať, a ak tak neurobí poruší to-ktoré právo. Avšak pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť.
Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní je údaj o povinnom očkovaní jednou z podmienok prijatia dieťaťa do predprimárneho vzdelávania, teda do materskej školy. Táto požiadavka sa nevzťahuje na prijatie na základné vzdelávanie.
Súdne dialógy a rozhodnutie ESĽP
V rozmedzí rokov 2013 až 2015 sa paralelne na Slovensku i v Česku začali viesť súdne dialógy o tom, či je povinné očkovanie pre deti, ktoré nastupujú do predškolského vzdelávania naozaj povinné. Dialóg medzi výkonnou mocou, ktorá vydala nariadenie o povinnom očkovaní a súdmi, ktoré sa zákonnou úpravou mali riadiť nakoniec rozlúskol až Štrasburský súd vo svojom prelomovom rozhodnutí Vavrička a ostatní proti Českej republike. V roku 2021 tak Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal jasný signál obom stranám - zástancom očkovania i sťažovateľom argumentujúcim proti povinnému očkovaniu.
ESĽP konštatoval, že predmetom sťažnosti je jednak samotná očkovacia povinnosť a jednak dôsledky spojené s jej dodržiavaním. Podľa ustálenej judikatúry je fyzická integrita zaradená pod pojem súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý do určitej miery zahŕňa aj právo na rozvíjanie vzťahov v ďalšími osobami. V prípade vyslovenia záveru, že bol vykonaný zásah do práva alebo slobody, môže [súd] pristúpiť k testu proporcionality.
Prečítajte si tiež: Hrazdička pre bábätko: kedy je čas ju odložiť?
Štrasburský súd uznal, že rozhodnutie o tom, že očkovanie detí bude povinné, predstavuje odpoveď zákonodarca na naliehavú spoločenskú situáciu - potrebu chrániť verejné zdravie. Očkovanie je povinné voči deviatim ochoreniam, pričom všetky sú zdravotnou komunitou uznané za bezpečné a účinné. Nejde o povinnosť absolútnu ani priamo vynútiteľnou. Z povinnosti sú vylúčené deti s trvalou kontraindikáciou.
Kontroverzie a diskusie
Napriek nesporným úspechom očkovania, existujú aj kontroverzie a diskusie týkajúce sa povinného očkovania.
Odmietavé postoje a antivakcinačné hnutia
Uhorskom sa šírili rôzne fámy. V najchudobnejších vrstvách mala dlhý život najmä tá o dobrom cisárovi, ktorý vraj chce rozdať časť panských majetkov medzi poddaných. Preto ich páni chcú otráviť, či už liekmi alebo vakcínami. V polovici minulého storočia sa povinne i dobrovoľne očkovalo proti ďalším infekčným chorobám. Podľa zistení Anny Falisovej z Historického ústavu SAV už v roku 1945, hneď po oslobodení, prebehla v Bratislave prvá vakcinácia proti týfusu a cholere. Od roku 1946 sa u nás celoplošne očkovalo proti záškrtu a od roku 1958 proti čiernemu kašľu. Významným medzníkom bol rok 1960, keď Československo dosiahlo ako prvý štát na svete vylúčenie prenosnej detskej obrny.
Etické a právne aspekty
Stret práv jednotlivca so štátom, ktorého záujem je ochrana verejného zdravia, je naozaj zložitá a kontroverzná téma. Ak sa však štát rozhodne svojim obyvateľom vnútiť určitú liečbu, mal by aspoň ponúknuť silné a presvedčivé zdôvodnenie takéhoto zásahu do telesnej integrity jednotlivých osôb.
Vyplýva zo zákona, že sa musím dať zaočkovať za každých okolností? Jednoznačne nie. Výnimkou je napríklad svetská výhrada svedomia, ktorú Ústavný súd ČR vyhlásil za jednu z podmienok, kedy sa nemusí trvať na povinnom očkovaní. Ďalšou výhradou môže byť už vyššie spomínaná zdravotná kontraindikácia, prípadne že je voči chorobe preukázateľne [občan] imúnny.