Úvod
Očkovanie predstavuje jeden z najvýznamnejších objavov v dejinách medicíny, ktorý preukázateľne zachránil nespočetné množstvo ľudských životov. História očkovania na území Slovenska siaha do obdobia panovania Márie Terézie, ktorá v 18. storočí zohrala kľúčovú úlohu pri zavádzaní preventívnych opatrení proti pravým kiahňam. Tento článok sa zameriava na historický kontext, priebeh a význam zavedenia očkovania proti kiahňam na našom území, pričom vychádza z dostupných historických prameňov a súčasných poznatkov. Príspevok je náhľadom do dejín očkovania a súvisiacej štátnej regulácie v Habsburskej monarchii, resp. rakúskej časti Rakúsko-Uhorska. Ak chceme spoznať dejiny očkovania a vývoj súvisiacej právnej úpravy na území Slovenska (v minulosti súčasť Uhorska, Habsburskej monarchie, Rakúsko-Uhorska, Československa), začať musíme práve obdobím existencie Habsburskej monarchie, kde bolo v 19. storočí vydané nariadenie o nepriamych prostriedkoch donútenia k očkovaniu proti pravým kiahňam.
Pravé Kiahne: Hrozba pre Obyvateľstvo
Pravé kiahne (variola vera, variola maior) boli vysoko nákazlivé vírusové ochorenie, ktoré sužovalo ľudstvo po stáročia. Charakteristické boli vyrážkami po celom tele a vysokou úmrtnosťou, ktorá sa pohybovala medzi 20 až 40%. Okrem toho, preživší často trpeli trvalými následkami, ako sú jazvy, slepota alebo deformácie. Lokálne epidémie kiahní pravidelne prepukali po celom svete a decimovali obyvateľstvo. Napríklad, počas štyroch mesiacov roku 1800 zomrelo v Bratislave na pravé kiahne 104 obyvateľov.
Prvé Pokusy o Očkovanie: Variolizácia
Prvé pokusy o preventívne očkovanie proti kiahňam sa objavili už v stredovekej Číne, kde sa praktizovalo nafukovanie prášku z chrást kiahní do nozdier zdravých ľudí s cieľom vyvolať miernejšiu formu choroby. Neskôr sa v Ázii rozšírila variolizácia, ktorá spočívala v použití hnisu odobratého z pravých kiahní na očkovanie.
V Európe je prvý známy prípad variolizácie očkovanie syna lady Mary Worthleyovej Montaguovej v roku 1718 v Istanbule. V Uhorsku začal s variolizáciou v roku 1721 prešovský mestský lekár Ján Adam Rayman, ktorý sa naučil očkovať od potulných Grékov a Arménov na východnom Slovensku. Hoci bol Rayman veľkým propagátorom očkovania, doma nemal takmer žiadnych podporovateľov a nasledovníkov.
Variolizácia však so sebou niesla aj riziká, pretože mohla spôsobiť prepuknutie silnej infekcie. V období 18. storočia bola pravidelná lekárska starostlivosť dostupná len pre malú časť obyvateľstva a lekárov s univerzitným vzdelaním bolo v Uhorsku málo. V druhej polovici 18. storočia sa rôzne autority, aristokracia, lekári a kňazi snažili zmeniť vnímanie očkovania verejnosťou. Príkladom išla aj cisárovná Mária Terézia, ktorá v roku 1768 dala zaočkovať seba i svoje deti. Dôvodom bola snaha zachrániť ich životy, pretože pravé kiahne ju pripravili o tri ratolesti. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014 pripomenul, že Mária Terézia zaviedla prvý očkovací program na našom území v roku 1768.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Vakcinácia Edwarda Jennera a Jej Rozšírenie
Koncom 18. storočia vyvinul anglický lekár Edward Jenner vakcináciu, ktorá predstavovala bezpečnejšiu alternatívu k variolizácii. Jenner si všimol, že kravské kiahne, ktoré sa prenášajú na ľudí, nevyvolávajú rovnako ťažké symptómy ako pravé kiahne a nespôsobujú smrť.
Prvý pokus uskutočnil Jenner 14. mája 1796, keď preniesol tekutinu z pupencov dievčaťa nakazeného kravskými kiahňami na osemročného chlapca Jamesa Philipsa. Ten sa po šiestich týždňoch uzdravil. Jennerov prínos spočíval v tom, že vakcináciu dokázal dostať medzi odbornú verejnosť a s pomocou ďalších lekárov presadiť v svetovom meradle.
Pre celú strednú a východnú Európu bolo rozhodujúce rýchle prijatie vakcinácie odbornou verejnosťou vo Viedni. Mladý lekár Jean de Carro, pôvodom zo Ženevy, začal s Jennerom dopisovať a požiadal ho o vakcínu. Dňa 10. mája 1799 očkoval de Carro pred konzíliom lekárov z Viedenskej univerzity svojich dvoch synov Pierra a Charlesa.
Vakcinácia na Území Slovenska
Zakrátko po úspešných pokusoch Jeana de Carro vo Viedni začali vakcináciu uplatňovať aj v Bratislave. Prvé pokusy o aplikovanie vakcíny v Bratislave pravdepodobne prebehli krátko pred Schönbauerovým pokusom v máji 1801, v tichosti, v príbytkoch bratislavských lekárov.
Doktor Schönbauer v máji 1801 v Malinove, na pozemku grófa Balassu, zaočkoval šesť detí. U piatich z nich bolo očkovanie účinné. Ide o prvý zdokumentovaný prípad úspešnej vakcinácie proti pravým kiahňam na území dnešného Slovenska.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Prvá masová vakcinácia v Uhorsku sa uskutočnila 5. augusta 1801, keď bratislavský lekár Teodor Huszty a svätojurský lekár Štefan Lumnitzer spoločne s dvoma ránhojičmi očkovali 63 osôb. Ďalší rešpektovaní bratislavskí lekári, ako Ignác Endlicher či Pavol Kolbányi, tiež propagovali vakcináciu a rozosielali očkovacie látky do ďalších miest po celom Uhorsku.
Opatrenia na Podporu Očkovania
Verejné očkovania poddanských detí prispeli k tomu, aby sa počiatočná nedôvera verejnosti voči očkovaniu postupne otočila a vakcinácia proti pravým kiahňam sa stala v Uhorsku bežným lekárskym zákrokom. Nebola to však jednoduchá a rýchla cesta, o čom svedčí množstvo opatrení a „stratégií“, ktorými to uhorské úrady chceli dosiahnuť.
Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada vydala dve nariadenia o očkovaní v rokoch 1804 a 1808. Veľkým propagátorom vakcinácie v stredoslovenskej banskej oblasti bol kremnický banský fyzikus Jozef Veselý, ktorý navrhol, aby farári každého štvrť roka vypracovávali súpis osôb zomrelých na kiahne a mená mŕtvych čítali z kazateľnice. Na podnet Veselého žiadal Hlavný komorskogrófsky úrad Dvorskú komoru vo Viedni, aby vydala nariadenie o povinnom očkovaní pre stredoslovenské banské mestá.
V rakúskej časti monarchie bolo očkovanie podmienkou prijatia do sirotinca, gymnázia, kňazského seminára, armády, či dokonca pre uzavretie manželstva. Zákon z roku 1873 ukladal všeobecnú povinnosť pre rodičov a opatrovníkov očkovať deti proti pravým kiahňam do prvého roku ich života.
Štátna Regulácia Očkovania v Habsburskej Monarchii
Rakúsko bolo prvou krajinou, v ktorej sa s úspechom verejne očkovalo za hranicami Anglicka po Jennerovom vakcinačnom objave. Rakúsko však v období do rozpadu Habsburskej ani Rakúsko-Uhorskej monarchie neuzákonilo priamo vynútiteľnú očkovaciu povinnosť (peňažný trest alebo trest odňatia slobody za nesplnenie povinnosti).
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
Prvým celoplošným štátnym opatrením bolo vydanie obežníka dolnorakúskou vládou v roku 1802, v ktorom verejnosti odporúčala očkovanie ako bezpečný, neškodný a ľahko aplikovateľný ochranný prostriedok proti nákaze kiahňami. V roku 1808 bola v Oberdeutsche allgemeine Litteraturzeitung (Juhonemecký všeobecný literárny časopis) položená otázka, či štát môže k očkovaniu donútiť. Konštatovala sa len existencia nepriameho donútenia, a to karanténnymi prostriedkami (za života aj po smrti). Autor považoval priame donútenie (povinnosť dať zaočkovať dieťa v určitom veku, resp. uloženie peňažnej pokuty alebo telesného trestu rodičom, ktorí by nedodržali nariadenú povinnosť) za nadbytočné, ak štáty vytvoria vhodné a účelné zariadenia a príjmu potrebné opatrenia, lebo celoplošné zavedenie očkovania, dar od Boha, malo byť aplikované ako svätá povinnosť.
V Habsburskej monarchii boli tieto opatrenia zhrnuté a nepriame donútenie zo strany štátu potvrdené nariadením o očkovaní kravskými kiahňami v cisársko-kráľovských štátoch č. 13192/1113 z r. 1836. Ustanovenie § 1 ustanovovalo protomedika za vrchného zodpovedného za očkovanie v každej provincii. Ustanovenie § 3 ustanovovalo, že očkovať môže len preskúšaný lekár alebo ránhojič. Podľa § 7 musel byť zabezpečený dostatok dobrej, čerstvej a pravej očkovacej látky rozosielanej lekárom vykonávajúcim očkovanie. Podľa § 13 a) bola dvakrát ročne povinnosť kázať o potrebe podstúpenia očkovania, okrem toho si však duchovní a učitelia nemali nechať ujsť žiadnu príležitosť presviedčať o potrebe očkovania, najmä tam, kde bola vysoká úmrtnosť. Podľa § 13 b) veľkú publicitu mali očkovaniu svojich detí robiť príslušníci vyšších vrstiev a úradníci. Podľa § 13 c) sa mali rozdávať bezplatné ľudové letáky - spísané poučenia a osobné skúsenosti bežných ľudí s očkovaním, s cieľom preniesť ich presvedčenie na iných. Pri krste (resp. u židov pri obriezke) mal duchovný odovzdať rodičom novonarodeného dieťaťa list, ktorý obsahoval poučenie o potrebe očkovania.
Eradikácia Kiahní a Súčasnosť
Vďaka celosvetovému programu povinného očkovania sa Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať kiahne. Od roku 1980 sa proti pravým kiahňam očkovať prestalo. Posledné ochorenie na pravé kiahne bolo na Slovensku zaznamenané v roku 1924.
Významnú úlohu v procese definitívnej celosvetovej likvidácie vírusu pravých kiahní zohrali slovenskí a českí epidemiológovia. Profesor MUDr. Karel Raška, český epidemiológ, pracoval v 60. rokoch vo Svetovej zdravotníckej organizácii v Ženeve a vypracoval úplne novú koncepciu, ktorou sa po dlhých rokoch snaženia pravé kiahne podarilo zlikvidovať.
Povinné Očkovanie na Slovensku
Prvé očkovania zaviedla na našom území Mária Terézia, ktorá sama prišla kvôli pravým kiahňam o tri zo svojich 16 detí. Išlo práve o očkovanie proti tomuto ochoreniu. Bolo to tiež prvé očkovanie uzákonené ako povinné aj v Československu po jeho vzniku v roku 1919.
Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy. Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia.
V rozmedzí rokov 2013 až 2015 sa paralelne na Slovensku i v Česku začali viesť súdne dialógy o tom, či je povinné očkovanie pre deti, ktoré nastupujú do predškolského vzdelávania naozaj povinné.
Mária Terézia: Panovníčka a Matka
Mária Terézia bola našou prvou osvietenskou vládkyňou. Niekoľko rokov sa so svojou manželkou Alžbetou totiž neúspešne snažili splodiť potomka. Niečo z toho však zrejme zabralo, pretože 13. mája v roku 1717 sa jej narodila Mária Terézia. Zo zdravej dcéry sa rodičia veľmi tešili. Karol VI. tušil, že on aj jeho brat budú mať problémy s mužskými potomkami, a preto už v roku 1713 prijal pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala nástupníctvo aj ich dcéram. Keď mala Mária Terézia tri roky, začal Karol VI. lobovať za uznanie pragmatickej sankcie vo svojich kráľovstvách aj v okolitých krajinách a strávil tým v podstate zvyšok svojho života. Mária Terézia na Uhorskom sneme 1741. „Akonáhle otec zomrel, tak zmluvy akokoľvek boli podpísané, nič neplatilo. Vrhli sa na Máriu Teréziu ako supy. Mária Terézia však v pokladni veľa peňazí nenašla a armáda nebola práve v najlepšej kondícii. Zvolala členov uhorského snemu na Bratislavský hrad a s korunou na hlave a so synom Jozefom v náručí ich prosila o pomoc. „Ide o Uhorské kráľovstvo, o našu osobu, o naše deti, o korunu.“ Charizmatická, dvadsaťštyriročná Mária Terézia apelovala na ich rytiersky duch.
Keď jej šestnásťročná dcéra zomrela na čierne kiahne, začala podporovať očkovanie. Lekárom a ránhojičom kontrolovala diplomy a do každej stolice pridelila aspoň jedného.
Bratislava ako Centrum Diánia za Vlády Márie Terézie
Z Viedne hviezdicovito na všetky strany vychádzali cesty, ktoré ju spájali s ostatnými časťami ríše. Na šírku mali viac ako desať metrov, boli z pevne ubitého štrku a kraje mali vyspádované tak, aby voda odtekala do priekopy. „Stavalo sa to na etapy a už v tom čase to fungovalo ako PPP projekty. Mária Terézia týmito cestami urýchlila presun tovarov a zvýšila prosperitu celého regiónu. Na územie Uhorska v tom čase však veľa ciest nesmerovalo, pretože kráľovná nevychádzala s miestnymi stavmi. Tie jej síce na začiatku pomohli s armádou, ale neskôr sa s nimi spolupracovalo veľmi ťažko. Uhorsko sa jej nereformovalo ľahko.
Na bratislavskom námestí Ľudovíta Štúra sa kedysi nachádzal pomník Márie Terézie. Dva roky pred školskou reformou zrušila jezuitské rády, ktoré mali v rukách viacero škôl, a začala ich nahrádzať školami, ktoré mali byť svetské. Ako katolíčka si však nevedela predstaviť, že by na školách nebolo aj náboženstvo, a preto šlo o prakticky katolícke školy.
Bratislavčania slávnostne privítali Alberta Sasko-Tešínskeho ako nového palatína (miestokráľa) 7. januára 1766. Prvé mesiace jeho pobytu vypĺňali okrem pracovných povinností aj početné hostiny, plesy a iné formy zábavy organizovanej tunajšou aristokraciou. Všetci žili v očakávaní Albertovej blížiacej sa svadby s Mimi, ktorá sa konala 8. apríla v Schloßhofe. Pretože sa odohrala necelý rok po smrti cisára Františka I. Po skončení svadobných obradov prišla do Prešporka 12. apríla ako prvá Mária Terézia, príchod mladomanželov bol o deň neskôr. Bratislavčania pre nich pripravili veľkolepé uvítanie. Na určených štáciách defilovali vojenské oddiely a meštianska milícia, tradične pri Vydrickej bráne na nich čakali členovia magistrátu. Miestodržiteľský pár prešiel mestom v otvorenom koči a priateľsky odpovedal na pozdravy nadšeného davu. Uhorskí a rakúski magnáti sa medzitým zhromaždili na Hrade, kde sa uskutočnila slávnostná večera. V záhrade Grasalkovičovho (dnes Prezidentského) paláca sa konala posvadobná hostina. Palác naprojektoval architekt Andrej Mayerhofer. Mária Terézia palác navštívila dokázateľne aj v roku 1775.
Miestodržiteľský pár priniesol do mesta nad Dunajom atmosféru viedenského dvora - jazdy na saniach alebo na kočoch, koncerty, poľovačky, bály a rozličné letné slávnosti v palácoch v okolí mesta. Ako napísala Ingrid Kušniráková, vedecká pracovníčka v Historickom ústave SAV, v článku Návštevy Márie Terézie v Bratislave v Historickej revue (č. 2/2016), najväčšie rodinné stretnutie Habsburgovcov sa konalo na Bratislavskom hrade v júli 1770, keď sem najprv zavítal Jozef II., krátko po ňom jeho matka a mladší brat, toskánsky veľkovojvoda Leopold s plavovlasou manželkou Ludvíkou Španielskou, ktorá tak ako jej svokra priviedla na svet šestnásť detí. Počas týždenného pobytu sa panovníčka nevenovala len rodine, ale prezrela si aj vojenský tábor a cvičenie kavalérie v neďalekom Kittsee, nechýbala ani na plese krajinského sudcu Mikuláša Pálffyho a kniežaťa Mikuláša Esterházyho.
V máji 1773 tiež zostala v Bratislave celý týždeň. Osobne sa zaujímala, ako postupujú práce na opevňovacích hrádzach pri Dunaji, znovu navštívila niektoré ženské kláštory a školy. Celý deň strávila na zámku v Landsee v dnešnom Burgenlande u kancelára Františka Esterházyho. Ako vždy zašla na kus reči ku grófke Vilme Ogilvyovej (1728 - 1804), vdove po poľnom maršalovi Leopoldovi Pálffym. V deň 56. narodenín kráľovnej, 13. mája, v Dóme sv. Martina odslúžili slávnostnú bohoslužbu. Mária Terézia bola na omši v hradnej kaplnke a po jej skončení prijala blahoželania od uhorských magnátov. Nasledujúci deň doobeda poskytla audienciu manželkám tunajších aristokratov, zrejme v Zrkadlovej sieni, ktorú podľa starých nákresov tiež na Hrade nedávno obnovili.
Po zrušení jezuitského rádu roku 1773 Mária Terézia spustila v celej monarchii veľkú reformu vzdelávania. V decembri 1774 vydala Všeobecný školský poriadok, podľa ktorého malo nárok na vzdelanie každé dieťa, bez ohľadu na pôvod či pohlavie. Vlastne išlo o povinnú školskú dochádzku, ktorá dnešným žiakom dvíha mandle. Ale už vtedy začalo platiť Učiť sa, učiť sa, učiť sa… Panovníčka nariadila, aby sa v každej dedine založila škola, v ktorej sa chlapci a dievčatá mali učiť trivium: čítať, písať a počítať. Podporila tiež projekty viacerých vzdelávacích inštitúcií v Bratislave. Svoju návštevu v novembri 1776 venovala inšpekciám miestnych škôl. Jej srdcovou záležitosťou sa stala škola mladých šľachtičien vedených kanonistkami sv. Augustína de Notre Dame. Študentkám venovala štedrú fundáciu na ošatenie a výbavu. Zúčastňovala sa aj so svojimi deťmi na skúškach žiačok dievčenskej školy uršulínok, navštívila novozriadenú erárnu školu a stretla sa s učiteľmi tunajšieho kráľovského gymnázia. Sestry Notre Dame prišli do Bratislavy v decembri 1747. Na posvätení ich kláštora v sa 17. júla 1754 zúčastnila Mária Terézia s korunným princom Jozefom. Uršulínky sa v Prešporku usadili ako v prvom meste v Uhorsku v druhej polovici 17. storočia. Za hlavné poslanie si zvolili výchovu mladých dievčat a žien.
S pribúdajúcimi rokmi a zhoršujúcim sa zdravotným stavom prichádzala uhorská kráľovná do Bratislavy čoraz zriedkavejšie. V roku 1777 sa tu ukázala len dvakrát a čas trávila najmä v spoločnosti svojej dcéry a zaťa. Zaujímala sa o chod špitálov. Potom do mesta Mária Terézia zavítala až po troch rokoch. Pricestovala v apríli 1780 zrejme priamo z Viedne. Vtedy jej v ústrety k Dunaju vyšla Mimi s manželom a malým sprievodom. Spolu s nimi čakal na kráľovnú aj dav ľudí. Keď vstúpila v Petržalke na lietajúci most, vojenská kapela na hradnom kopci začala hrať rezkú tureckú hudbu. Panovníčka absolvovala mnohé stretnutia, prezrela si rozostavaný arcibiskupský palác na Primaciálnom námestí i novú budovu lazaretu na Dunajskej ulici. S Bratislavou sa rozlúčila 12. apríla.