Očkovanie patrí medzi najvýznamnejšie objavy v dejinách medicíny, ktoré zásadným spôsobom prispeli k záchrane miliónov ľudských životov. Jeho história siaha až do konca 18. storočia a je úzko spätá s bojom proti pravým kiahňam, jednému z najničivejších ochorení v dejinách ľudstva. Tento článok sa zameriava na históriu očkovania proti pravým kiahňam, s osobitným dôrazom na vývoj a zavedenie vakcinácie na území dnešného Slovenska.
Pravé kiahne: Mor ľudstva
Pravé kiahne, známe aj ako variola, boli vysoko nákazlivé vírusové ochorenie, ktoré sprevádzali vyrážky po celom tele. Smrtnosť bola obzvlášť vysoká v novoveku a pohybovala sa medzi 20 až 40 %. Aj tí, ktorí chorobu prežili, často trpeli doživotnými následkami, ako sú početné jazvy, slepota alebo deformačné zmeny. Epidémie kiahní pravidelne decimovali obyvateľstvo po celom svete. Napríklad, počas štyroch mesiacov v roku 1800 zomrelo v Bratislave na pravé kiahne 104 obyvateľov.
Počiatky boja proti kiahňam: Variolizácia
Prvé pokusy o preventívne očkovanie proti kiahňam sa objavili už v stredovekej Číne, kde sa praktizovalo nafukovanie prášku z chrást kiahní do nozdier zdravých ľudí s cieľom vyvolať miernejšiu formu choroby. Neskôr sa v Ázii rozšírila variolizácia, ktorá spočívala v aplikácii hnisu odobratého z pravých kiahní do kože zdravého človeka.
Prvý známy prípad variolizácie v Európe sa datuje do roku 1718, keď lady Mary Wortley Montagu nechala zaočkovať svojho syna v Istanbule. V roku 1721 začal s variolizáciou aj prešovský mestský lekár Ján Adam Rayman, ktorý sa tak stal priekopníkom tejto metódy v Uhorsku. Rayman sa naučil očkovať od potulných Grékov a Arménov na východnom Slovensku. Hoci bol veľkým propagátorom očkovania, doma nemal takmer žiadnych podporovateľov a nasledovníkov.
Variolizácia so sebou prinášala aj riziká, pretože mohla spôsobiť prepuknutie silnej infekcie. Pravidelná lekárska starostlivosť bola v 18. storočí dostupná len pre malú časť obyvateľstva a lekárov s univerzitným vzdelaním bolo v Uhorsku nedostatok. Bežní ľudia sa navyše k variolizácii stavali negatívne.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Edward Jenner a vakcinácia
Prelom v boji proti pravým kiahňam nastal vďaka britskému lekárovi Edwardovi Jennerovi. Jenner si všimol, že dojičky kráv, ktoré sa nakazili kravskými kiahňami, boli imúnne voči pravým kiahňam. Na základe tohto pozorovania uskutočnil 14. mája 1796 prvý pokus, keď vzal tekutinu z pupencov dievčaťa nakazeného kravskými kiahňami a preniesol ju na obe paže osemročného chlapca Jamesa Philipsa. Chlapec sa po šiestich týždňoch uzdravil a získal imunitu voči pravým kiahňam.
Jennerova metóda, nazývaná vakcinácia (z latinského vacca - krava), sa ukázala ako bezpečnejšia a účinnejšia alternatíva k variolizácii. Jennerov prínos spočíval predovšetkým v tom, že dokázal dostať vakcináciu medzi odbornú verejnosť a s pomocou ďalších lekárov ju presadiť v celosvetovom meradle. Vakcináciu preto mnohí doboví autori spomínajú aj ako „Jennerovu metódu“.
Šírenie vakcinácie v Európe a Uhorsku
Pre šírenie vakcinácie bolo kľúčové, ako sa k nej postavia ostatní odborníci z radov lekárov. Pre celú strednú a východnú Európu bolo rozhodujúce rýchle prijatie vakcinácie odbornou verejnosťou vo Viedni. Mladý lekár Jean de Carro, pôvodom zo Ženevy, sa stal nadšeným propagátorom Jennerovej metódy. Začal si s Jennerom dopisovať a požiadal ho o vakcínu.
Dňa 10. mája 1799 de Carro očkoval pred konzíliom lekárov z Viedenskej univerzity svojich dvoch synov Pierra a Charlesa. Pokus bol úspešný a de Carro dostal možnosť očkovať ďalších päť detí priamo na lekárskej fakulte. Všetky vakcíny sa ujali a nová „Jennerova metóda“ si postupne získala vo Viedni podporovateľov. Rakúska vláda zaviedla vakcináciu do bežnej praxe nariadením z 20. augusta 1801.
Očkovanie proti pravým kiahňam na Slovensku
Krátko po úspešných pokusoch Jeana de Carro vo Viedni začali vakcináciu uplatňovať aj v Bratislave, ktorá mala s Viedňou stáročné kultúrne a sociálne prepojenie. Prvé pokusy o aplikovanie vakcíny v Bratislave pravdepodobne prebehli krátko pred Schönbauerovým pokusom, v tichosti, v príbytkoch bratislavských lekárov.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Ako jeden z prvých príspevkov k dejinám vakcinácie (očkovania kravskými kiahňami) v Uhorsku si zaslúži byť všeobecne známe, že doktor Schönbauer v máji roku 1801 v Malinove, na pozemku grófa Balassu a za jeho značnej podpory, zaočkoval šesť detí. U piatich z nich bolo očkovanie účinné. Tak znie titulný článok novín Pressburger Zeitung z 9. júna 1801. Schönbauerova vakcinácia v máji 1801 v Malinove tak bola prvou, o ktorej sa nielen písalo, ale ktorá bola vykonaná mimo „rodinného kozuba“. Je to míľnik, ktorý môžeme považovať za symbolický začiatok systematického očkovania na území Slovenska.
Nasledovala prvá masová vakcinácia v Uhorsku, keď 5. augusta 1801 bratislavský lekár Teodor Huszty a svätojurský lekár Štefan Lumnitzer spoločne s dvoma ránjhojičmi očkovali 63 osôb. „Jennerovou metódou“ očkovali aj ďalší rešpektovaní bratislavskí lekári Ignác Endlicher či Pavol Kolbányi. Dr. Kolbányi napríklad v novinách z 26. apríla 1803 uverejnil oznam, v ktorom vyzýval, aby deti chudobných prišli do jeho bytu na Ventúrskej ulici, kde ich medzi 11. a 12. hodinou bezplatne zaočkuje.
Spomenutí lekári neúnavne propagovali vakcináciu, písali o nej odborné pojednania i správy do novín. Očkovacie látky rozosielali do ďalších miest po celom Uhorsku, pomáhala aj Viedeň, odkiaľ sa vakcíny posielali do celého sveta (napríklad aj do Ruska). Verejné očkovania poddanských detí prispeli k tomu, aby sa počiatočná nedôvera verejnosti voči očkovaniu postupne otočila a vakcinácia proti pravým kiahňam sa stala v Uhorsku bežným lekárskym zákrokom.
Legislatíva a povinné očkovanie
Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada ako najvyšší verejno-správny orgán v Uhorsku sa čoskoro tiež prihlásila k vakcinácii a vydala dve nariadenia o očkovaní v rokoch 1804 a 1808. Podľa nariadenia z roku 1804 bola vakcinácia dobrovoľná a poskytovaná každému bezplatne. Tieto nariadenia boli dôležité, ale v niektorých regiónoch takmer nenašli odozvu. A preto bolo veľkou úlohou stoličných a mestských lekárov, aby túto situáciu postupne zlepšovali.
Všeobecnému prijatiu vakcinácie v Európe napomohla aj nepriama povinnosť očkovania. Napríklad v rakúskej časti monarchie bolo očkovanie podmienkou prijatia do sirotinca, gymnázia, kňazského seminára, armády, či dokonca pre uzavretie manželstva. Situáciu v Rakúsko-Uhorsku definitívne potvrdil zákon z roku 1873, ktorý ukladal všeobecnú povinnosť pre rodičov a opatrovníkov očkovať deti proti pravým kiahňam do prvého roku ich života.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
Na Slovensku sa prvýkrát začalo povinne očkovať v roku 1836. Očkovanie ako štátna záležitosť, sa podľa uhorského zákona uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala všeobecné sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo "riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove" nutné "pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní."
V Československej republike bol zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam zavedený v roku 1919 a posledný prípad ochorenia bol evidovaný v roku 1924. Od roku 1980 sa očkovať prestalo, keďže Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila koniec výskytu tohto ochorenia na celom svete.
Význam očkovania proti pravým kiahňam
Vakcinácia proti pravým kiahňam výrazne znížila úmrtnosť a prispela aj ku kvalite života ľudí vo všeobecnosti. Obrovská vakcinačná kampaň, ktorá odštartovala koncom 50. rokov minulého storočia, doviedla snahy lekárov do úspešného konca. Vďaka očkovaniu mohla Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1979 vyhlásiť, že sa podarilo vyhubiť variolu (kiahne) vo svete.
Vakcína proti pravým kiahňam sa stala prvým veľkým úspechom globálneho očkovania. Ukázala, že správne zorganizovaná očkovacia kampaň dokáže poraziť aj najnebezpečnejšie choroby. Tento úspech sa stal modelom pre boj proti iným chorobám - napríklad detskej obrne či osýpkam. Jennerov objav položil základy imunológie a vakcinológie.
Ján Adam Rayman: Zabudnutý priekopník
Ján Adam Rayman je meno prešovského rodáka, ktorý sa výrazne prispel k vzniku imunológie. V júni 1721 publikoval dva vedecké články v prestížnom wrocławskom časopise Sammlung von Natur und Medicin. Od začiatku svojej lekárskej kariéry sa Rayman venoval pozorovaniu najrozmanitejších chorobných procesov a triedeniu získaných poznatkov.
Keď sa kiahne v roku 1720 opäť raz do Prešova vrátili a keď ochorel jeho päťročný syn, pozbieral v sebe nevšednú obdivuhodnú odvahu a zaočkoval svoju dvaapolročnú dcérku. V tom istom roku uverejnil podobný experiment aj anglický lekár Charles Maitland. Zatiaľ čo v Anglicku pokusy s variolizáciou pokračovali, v Uhorsku túto metódu oficiálne nepovolili vykonávať.
Rayman vedel, že kiahne môžu mať rozličné podoby, od ľahšej formy, keď sa postihnutému človeku síce vytvoria pľuzgiere, ale choroba ho celkom neschváti, až po ťažké stavy končiace sa smrťou. Iste vedel aj to, že taký človek, ktorý kiahne prekonal, na ne už druhý raz neochorie.