Epidémie rôznych ochorení boli súčasťou ľudských dejín od nepamäti. Historické záznamy ukazujú, že hromadné ochorenia mali obrovský dopad na spoločnosť. V kontexte Československa a neskôr Slovenska, očkovanie, najmä proti kiahňam, zohralo významnú úlohu v zlepšovaní verejného zdravia.
História epidémií a vakcinácie
Prvá dôveryhodná správa o epidémii moru v Európe pochádza z konca 40. rokov 14. storočia, keď janovské obchodné lode zavliekli nákazu z Krymu na Sicíliu a odtiaľ sa rozšírila do celého vtedy známeho sveta. Od 16. storočia sa začali opakovať epidémie kiahní, ktoré neskôr v 17. a 18. storočí dosiahli rozsiahle rozmery. Mor sa podarilo zničiť koncom 18. storočia a postupne sa začalo s očkovaním proti kiahňam.
Prvá myšlienka spojená s vakcináciou nadobudla reálnu podobu v boji proti pravým kiahňam, chorobe, ktorá sa šírila z človeka na človeka a každý sa ňou mohol nakaziť len raz. Ľudia, ktorí sa nakazili zámerne, mali ľahší priebeh ochorenia ako tí, ktorí sa nakazili prirodzenou cestou. Táto technická vymoženosť bola známa v Oriente, na Kaukaze či Balkáne. Lady Mary Wortley Montagu, manželka anglického veľvyslanca v Istanbule, sa snažila zaviesť vakcináciu v Európe od roku 1721. Variolizácia, teda vpichnutie malého množstva mikroorganizmov do tela druhého človeka, sa postupne začala praktizovať v ďalších európskych krajinách vrátane Habsburskej monarchie.
Presné záznamy o tom, koľko ľudí podľahlo kiahňam, neexistujú, ale kiahne predstavovali veľké zdravotné riziko pre deti aj dospelých. Príkladom je rodina Márie Terézie, ktorej na toto ochorenie zomreli štyri zo šestnástich detí. Mária Terézia sama sa nakazila a takmer na toto ochorenie zomrela.
Očkovanie proti kiahňam na Slovensku
Na Slovensku sa prvýkrát začalo povinne očkovať v roku 1836. Podľa uhorského zákona sa očkovanie ako štátna záležitosť uskutočňovalo v každej obci raz ročne. Právna úprava obsahovala sankčné ustanovenie, podľa ktorého bolo riadne vykonanie očkovania a zachovanie obozretnosti pri odoberaní očkovacej látky a jej úschove nutné pod hrozbou pokuty alebo trestu odňatia slobody do dvoch dní.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Predmetný zákon bol novelizovaný v roku 1887, od kedy sa požadovalo, aby lekár s časovým odstupom posúdil úspešnosť očkovania, ďalej aby bola povinná školská dochádzka podmienená predložením očkovacieho certifikátu, aby došlo k preočkovaniu detí, tiež aby sa očkovalo na miestach zvýšenej koncentrácie ľudí (napr. sirotince či domovy seniorov) a pre prípad epidémií sa mohlo nariadiť povinné preočkovanie dospelých, a to pre celú populáciu alebo pre tú časť, ktorá bola nákazou v dôsledku svojho spôsobu života a bývania najviac ohrozená. Porušenie povinností zákonným zástupcom malo za následok napomenutie, resp. pokutu.
Po vzniku Československa v roku 1918 sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska bol nahlásený v roku 1924. Od roku 1980 sa očkovať prestalo, keďže Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila koniec výskytu tohto ochorenia na celom svete.
Očkovanie v období socializmu
V období socializmu sa Československo zaradilo k popredným krajinám v povinnom očkovaní. Povinné očkovanie proti tuberkulóze sa začalo v roku 1953. V roku 1957 sa začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej obrne. Od roku 1959 sa zaviedlo povinné očkovanie proti čiernemu kašľu.
V školskom roku 1949 bola zavedená povinnosť očkovania proti kiahňam na tunajšej škole 18. mája. Štepenie proti tuberkulóze bolo prevedené v dňoch 13., 17. a 20. júna.
Okrem očkovania proti kiahňam a tuberkulóze, v roku 1942 bola zavedená zákonná očkovacia povinnosť voči záškrtu. Očkovanie proti záškrtu sa vykonávalo v 3., 5., 11. mesiaci života a preočkovanie v 6. a 13. roku.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
V priebehu 20. storočia sa zaviedli povinné očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu. Mumps pribudol medzi povinné očkovania až v roku 1987.
Výroba vakcín v Československu
Československo vyrábalo svojho času vakcíny rôzneho druhu a vo veľkom. S vývojom a výrobou očkovacích látok začala ČSR už krátko po svojom zrode. V novembri 1925 vznikol Štátny zdravotný ústav (ŠZÚ), ktorý mal svoje filiálky aj v Brne a v Bratislave. Ústav postupne vytvoril osobitnú československú epidemiologickú a vakcinačnú školu. Už tri roky po vzniku ústav vyrábal vakcíny proti tuberkulóze a pravým kiahňam. V roku 1938 ústav rozbehol vlastnú výrobu kombinovanej očkovacej látky proti záškrtu, osýpkam, šarlachu a dávivému kašľu. Okrem toho začal rozsiahlu výrobu vakcíny proti brušnému týfusu.
V 50. rokoch sa začalo s vývojom protichrípkovej vakcíny. Tím okolo Dimitrija Slonima v pražskom Imunologickom ústave a Blažkovičov ústav sa na týchto výskumoch podieľal.
Z pohľadu Slovenska je dôležité založenie podniku IMUNA v Šarišských Michaľanoch. Vznikol na zelenej lúke, ale už o tri roky vyrobil prvé šarže protitetanového séra a niekoľkých očkovacích látok. Postupne rozširoval výrobu a koncom 60. rokov zamestnával vyše 600 pracovníkov.
Dopad očkovania na zdravie obyvateľstva
Vďaka očkovaniu sa v súčasnosti na Slovensku vyskytuje veľmi málo infekčných ochorení, ktoré sú bežné v rozvojových krajinách. Očkovanie spolu s pitnou vodou zachránilo mnoho ľudských životov. Prevencia je vždy lacnejšia ako liečba, navyše v prípade liečenia maloletých detí treba okrem nákladov na liečbu k celkovej sume pripočítať aj náklady spojené s absenciou v práci rodičov, ktorí sa o deti v čase choroby starajú.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
tags: #ockovanie #proti #kiahnam #socializmus