Ľudia sú jedineční nielen svojím vzhľadom, ale aj svojou mimikou. Výraz tváre každého človeka je jedinečný a ľudia si ho zvyčajne neosvojujú zámerne. Ide skôr o automatický prejav jednotlivca, ktorý si často ani neuvedomuje.
Mimika tváre v génoch
Mimiku tváre má každý - dieťa, dospelý aj starec. Ak si však začnete pozornejšie všímať svoju mimiku a porovnáte ju s grimasami, ktoré robí vaše dieťa alebo rodič, pravdepodobne zistíte, že majú veľa spoločného. Prejavy tváre, ktoré sa objavujú pri určitých emóciách, si osvojujeme aj samovoľným napodobňovaním svojho okolia, známych osobností alebo svojich vzorov. Určité mimické zvyky sú však skôr genetického charakteru.
Štúdia Haifskej univerzity dokázala, že geneticky je výrazne ovplyvnené najmä krčenie nosa a vrásky na čele. Skúmala mimické správanie nevidiacich ľudí a ich príbuzných. Predmetom výskumu boli aj malé mimické pohyby, ako napríklad zdvíhanie obočia alebo našpúlenie pier. Záver bol jednoznačný. Nevidiaci mali v situáciách hnevu, smútku alebo hlbokého premýšľania často rovnaké výrazy tváre ako ich rodinní príslušníci. Keďže títo ľudia trpia slepotou od narodenia, nemali nikdy možnosť vidieť svojich príbuzných a ich mimiku.
Sledujte svoje dieťa
Pre zaujímavosť sa zamerajte na výrazy tváre vášho dieťaťa a sebakriticky ich porovnajte so svojimi alebo s výrazmi tváre vášho manžela. Vidíte nejakú podobu? Často rozpoznáme spojenie medzi rodičom a dieťaťom nie na základe vizuálnej stránky, ale práve podľa mimických prejavov. Aj keď často vidíme určité spoločné črty v bežných životných situáciách, kľúčové býva zvyčajne prežívanie extrémnejších momentov, ako je smútok, radosť, trápenie, nervozita, odpor alebo strach.
Vývoj detskej mimiky
Dieťa v predškolskom a školskom veku zvyčajne odpozoruje mimiku tváre od svojich kamarátov alebo sa snaží napodobniť niekoho staršieho. Tieto prejavy tváre si však často osvojí len dočasne. S pribúdajúcim vekom detskú mimiku vystrieda pubertálna, neskôr mnohé výrazy tváre mladí ľudia napodobňujú po svojich idoloch alebo známych osobnostiach. Až po dvadsiatke tieto trendové záležitosti postupne odznejú a človek dáva priestor svojej prirodzenosti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
A čo vaši rodičia alebo starí rodičia?
Už vám niekto povedal, že ste v konkrétnej situácii vyzerali rovnako ako vaša matka? Nemusí ísť vôbec o podobu čŕt tváre, na svedomí to môže mať práve spomínaná mimika. Tú zdedenú si človek totiž zvyčajne vôbec neuvedomuje, robí ju samovoľne bez vedomého usmerňovania. Ak vám niekto neúnavne tvrdí, že ste celý váš otec a vy pritom viete, že máte oči, nos a ústa po mame, možno dotyčného zaujala práve zdedená mimika. Nezainteresovaní totiž zvyčajne podobu vidia aj inde ako len vo farbe očí alebo tvare nosa.
Skúste prelistovať rodinný album a zamerajte sa na tzv. momentky.
Príbeh embrya v sklenenej dóze
Embryo bolo dosť staré a veľké. Aspoň sa mi tak zdalo. Malo aj dosť veľký zmysel pre humor, pretože som ho objavil v deň svojich jedenástych narodenín, keď som spadol do pivnice a vybil som si dva zuby. S krvácajúcimi ďasnami som zodvihol hlavu a uvidel som číslo jedenásť, napísané na zaprášenej sklenenej dóze medzi zaváraninami. A tak sa to celé začalo.
Život sa zvyčajne začne v jednom konkrétnom bode a nemusí to byť nutne narodenie. Môže to byť čokoľvek na dlhej priamke od prvého otvorenia očí až po ich definitívne zavretie. Ale musí to byť dôležité.
Starý otec bojoval v roku 1916 v Holandsku. Nikto nevie prečo a ani on sám o tom nerozprával. Len raz mi prezradil, že "hachenslach" sú po holandsky tie malé čokoládové odrobinky, ktorými sa zdobí torta, a "snuptje" je cukrík. Nič viac. Všetko, čo viem, som sa dozvedel od svojej starej matky, ktorá si už naňho spomínala len každý druhý deň. Front sa zastavil v jednom malom mestečku neďaleko belgických hraníc. Zo všetkých domov zostala stáť len lekáreň a výrobňa čokolády. Do tej druhej sa nasťahovali dôstojníci. Lekáreň stála na rohu dvoch malebných ulíc. Starý otec do nej vkročil ako prvý, spolu s jednookým čiernym kocúrom, ktorého všade nosil so sebou a ktorý bol navyše nemý. Zoskočil mu z pleca na zem, trikrát obehol miestnosť a krátko zamňaukal. Bolo to znamenie, že všetko je v poriadku.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Starý otec vkročil dnu do lekárne. Za ním sa dovnútra nahrnuli vojaci z jeho roty. V rohu sa krčilo vystrašené dievča. "Nikto sa jej ani nedotkne!" povedal starý otec a namieril na ostatných revolver. Aby bol vo vojne aspoň trochu užitočný, stal sa kuchárom. Niekedy nadránom, keď všetci ešte spali, ho dievča pozvala do zadnej miestnosti plnej fľaštičiek, ampuliek a lekárskych preparátov a ukázala na veľkú kovovú skriňu v rohu. Starý otec ju bez váhania otvoril a zostal stáť v nemom úžase. Ukrýval sa tam, vyčkávajúc lepšie časy? Čakal na nejaké magické znovuzrodenie? Čakal na záhadnú anonymnú matku, ktorá ho po prebratí z bizarnej hybernácie donosí až do konca? Nikto nevie. Ani moja stará matka to nevedela.
Tomuto príbehu som, pochopiteľne, vôbec neveril, možno aj preto, lebo stará mama ho rozprávala vždy inak, často aj s úplne inými postavami a miestom deja. Faktom však zostáva, že embryo tu bolo. Rozprávanie sa však zvyčajne končilo tak, že odvtedy ho nikdy nikto nevidel.
Introvertné detstvo s embryom
Bol som veľmi introvertný a s nikým mimo rodiny som sa nerozprával. Detstvo som prežil so sklenou dózou, v ktorej sa skrývalo niečo, čo bolo aj nebolo človekom. Bol to môj najväčší poklad. Pred rodičmi som ho z pochopiteľných dôvodov zatajoval, beztak neverili v jeho skutočnú existenciu. Ukrýval som ho starostlivo vo svojej izbe. Už párkrát sa stalo, že ho takmer objavili, stačilo len zdvihnúť hlavu alebo odhrnúť záves. Ale sama neuveriteľnosť výjavu, ktorý by sa im zjavil pred očami, zaručovala, že si ho vôbec nevšimli. Žiarlivo som si ho strážil. Bol som hrdý na to, že mám svoje tajomstvo, pretože dospelí ich mali tiež.
Najradšej som mal chvíle, keď všetko naokolo zamrzlo. V izbe žiarila len sviečka. Prišli dlhé večery okolo Vianoc a celá krajina zostala pod snehom. Keď bolo dobré svetlo, dóza priezračne svietila. Na chodbe visela reprodukcia Klimtovej "Nádeje". Často som ten obraz dlhé hodiny pozoroval. Bola na ňom nahá tehotná žena, za ktorou z tmy vystupovali prízraky. Držala sa za vystupujúce bruško. Niekedy som sa v takýto zimný čas cítil ako ona.
Stará mama mi celé detstvo rozprávala o vianočnom veštení. Starostlivo som zatiahol závesy, zatemnil izbu a sadol som si pred zrkadlo. Po pravej a ľavej ruke som zapálil sviečku. Bolo sa treba sústreďovať na svoj odraz. Po chvíli sa vraj zjaví niečo z budúcnosti. Oči mi slzili. Ako som ich upieral do šerého zrkadla, všetko sa mi rozpíjalo a rozmazávalo, ale rozhodol som sa, že to vydržím. Už-už sa mi zdalo, že niečo začínam vidieť, keď nejaký nepatrný pohyb vyrušil moju pozornosť. Svetlo sviečok sa slabo trepotalo. Všade bolo ticho. Mal som pocit, že sa niečo pohlo kdesi za mojím dvojníkom v zrkadle. Stála tam na skrini dóza s embryom. A zrazu som to uvidel. Jeho oči boli otvorené! Pozorovali ma, o tom som bol presvedčený. Boli zvláštne smutné. Vykríkol som a rozbehol som sa preč. Po chvíli som sa opatrne vrátil späť. Embryo pozeralo na mňa, nech som stál kdekoľvek v izbe.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Marieta a embryo
Marieta spadla do našej záhrady z neba. Padala čoraz nižšie chladným vzduchom a stratila z dohľadu tých, čo vyskočili spolu s ňou. A potom to prišlo. Neviem, čo presne to bolo, pretože som si Marietu prvýkrát všimol, až keď visela zo starého orecha dolu hlavou priamo nad stolom v záhrade, kde sme obedovali, a z vreciek jej vypadávali rôzne drobné predmety. Padák mala zachytený v korune stromu a dlhé vlasy sa jej máčali v horúcej polievke. "Dobrý deň," povedala.
Marietine šaty boli špinavé a dotrhané. Zaviedol som ju do svojej izby, kde mala počkať na oblečenie, ktoré jej pripravovala moja matka. Zrazu som začul výkrik. Rozbehol som sa teda naspäť. Siahol som na skriňu. Bol som z toho nesvoj, držal som dózu za chrbtom a snažil sa ju ukryť, ale už ho videla. Embryo. Zvláštne, že si ho všimla… práve ona… Najprv som sa to snažil zahovoriť. Nikdy som toho nenarozprával viac ako vtedy za tých desať minút, kým prišla matka so šatami po starej mame. Keď vyšla z izby, embryo som dobre ukryl pod posteľou. Zdalo sa mi, že sa trochu pohlo. Vydýchlo nosom malú bublinku, ktorá pomaly stúpala k hladine. Ruku zovrelo v päsť.
O dieťa sme sa pokúšali márne. Deti, ktoré majú prísť na svet, si zrejme dosť vyberajú. V predstavách som stále videl ten malý ružový prstík obrátený dolu. Často sa mi sníval ten istý sen… Sme sami v prázdnej bielej izbe, ležíme na posteli, akoby pod hladinou. Za nami sa ťahajú neviditeľné zástupy otcov, matiek a pradedov ako plávajúce vodné hady. A pred nami len biela prázdnota. Zrazu zistím, že som vlastne embryom v konzervačnom roztoku, plynúcim a unášaným neviditeľnými spodnými prúdmi. Do očí mi tečie formaldehyd a rôzne pokrútené obrazy z vonkajšieho sveta, pretrhnutá pupočná šnúra ma pomaly nasleduje.
Embryo niekedy vydávalo krátke tenké nariekavé flautové zvuky. Marietu pískanie rušilo zo spánku. Najprv sme si mysleli, že niekto v susedstve hrá dlho do noci, ale pýtali sme sa všade po okolí a na nič sme neprišli. Marieta bola mrzutá a nevyspatá. Často som sa so sklenenou dózou zatváral sám do izby a pozoroval som ho. Nepredstaviteľne žiarlila. Stále sa pokúšala získať moju pozornosť, nosila a ukazovala mi rôzne nezmyselné predmety, pýtala sa na úplné absurdnosti, a keď som nereagoval, kričala, aké je to embryo nechutné. Niekedy sa aj rozplakala a trvala na tom, že musí ísť preč z domu. Vždy som jej vtedy sľúbil, že ho odnesiem do múzea. Už som aj párkrát kráčal po dlhej tmavej mramorovej chodbe, ale vždy som sa znovu vrátil, nemal som síl spýtať sa, či by ho tam zobrali. Možno by som musel vysvetľovať, odkiaľ ho vlastne mám, ako sa ku mne dostalo.
Marieta ho párkrát dokonca ukryla. Často trvalo dosť dlho, kým som ho našiel. Vždy keď som ho objavil niekde pod starými kožuchmi v pivnici, alebo za radiátorom, vydýchol som si, že našťastie nikdy nenabrala odvahu odniesť ho niekam mimo domu.
Osud embrya
Raz som odišiel autom do susedného mesta a zdržal som sa tam dlhšie, ako som predpokladal. Keď som sa vrátil, dom bol tichý. Až priveľmi. Prechádzal som dlhými radmi prázdnych izieb. "Marieta…!" volal som na ňu. Vybehol som teda do záhrady. Na stromoch ešte viseli zdrapy otrhaných listov. Embryo! Marieta ho držala medzi dvoma prstami za pupočnú šnúru. Dózu asi niekam odpratala. V tvári mala tvrdý odhodlaný výraz. Zmietalo sa a vydávalo drsné flautové zvuky. V záhrade vykopala hlbokú jamu a chystala sa ho do nej hodiť a zahrabať. Rozbehol som sa k nej. Chytil som jej ruku ešte skôr, ako ho stihla pustiť do chladnej jamy. Stisk jej zaťatých prstov povolil a embryo mi pristálo v ruke, teplé a slizké, predbežne zachránené. Opatrne som ho zabalil do svetra a vybral som sa k domu. Marieta sedela sklesnuto na záhradnom chodníku ako pristihnutá školáčka. Od chrbta sa mi odrazila hruda hliny, ktorú za mnou s výkrikom hodila.
Keď som upratoval rozbité zájdené sklo, ktoré zostalo z dózy, všimol som si malý zažltnutý štítok písaný švabachom. Bol prilepený na dne a ktovie prečo som ho nezbadal už dávno. Papier páchol konzervačnou látkou a odtlačkami prstov, ktoré nápis takmer zmazali. Tvorilo ho meno, ktoré som dešifroval až po značnej námahe: Arnold Täuber. Nemecké meno.
Zmieril som sa s tým. Prvýkrát som ho oslovil "Arnold" asi o týždeň neskôr, keď si už hovelo v čerstvej konzervačnej tekutine a v novej dóze získanej od istého medika. Marieta bola chorá. Ťahalo sa to už niekoľko týždňov, doktor vravel, že je zrejme príliš vyčerpaná. Bola bez nálady a skoro stále spala. Vždy ráno som pre ňu pripravil všetko, čo potrebovala, a odišiel som do práce. Jedného dňa som prišiel domov skôr. Otvoril som skriňu. Arnold tam nebol. Bežal som cez celý dom a spotený som vtrhol do spálne. Marieta ležala v posteli a v náručí, privinutú ako malé dieťa, držala sklenenú dózu, v ktorej si hovel Arnold. Túlila ho k sebe a čičíkala. Arnoldovi sa to zjavne páčilo, pretože privieral smutné oči. Možno práve vtedy som sa rozhodol.
Craig a Hugo v postapokalyptickom svete
Craig sa postavil od počítača, aby išiel na prechádzku so svojím psom Hugom. Hugo bol stredneformátový bytový pes, svojou veľkosťou vhodný ako náhrada dieťaťa vo veku 2-3 rokov. Craig bol rád, že ho má. Ako extrémne hanblivý a samotársky jedinec mal mizivé šance si zohnať partnerku a eugenici by mu nedali povolenie na dieťa, lebo nemá optimálny genetický profil.
Craig sa pustil do zložitej procedúry obliekania. Najprv overal, topánky s hrubou podrážkou, špeciálny dáždnik proti kyslým dažďom a kyslíková maska. Tak ešte navliecť Huga do jeho skafandra, pripevniť jemu aj sebe na chrbát kyslíkový prístroj, nastaviť správne režimy vykurovania, filtrácie vzduchu a výkonnosti slnečných kolektorov v dome - a ide sa!
Hugov dom sa nachádzal na samote hneď pri lese, takže sa príliš nemusel obávať kontaktu s nakazenými. Vzruch bol po Druhej ekologickej pohrome žiaľ nedýchateľný všade, takže kyslíkovú masku a batoh s kyslíkom musel mať všade kam išiel. Súčasní ľudia oproti ním pôsobili ako kozmonauti.
Craig rázne pokrútil hlavou a rozbehol sa pomalými ťažkými skokmi smerom do lesa. Hugo šalel od radosti. Skákal do výšky preskakujúc menšie stromčeky a nápadne naznačoval, žeby rád sa prebehol bez otravného vodítka.
Craig naňho pozrel kriticky a pochybovačne. "Ale ty mi zdrhneš, ty mrcha jedna!" Hugo mu samozrejme venoval ten najnevinnejší pohľad, akého bol schopný. "No dobre, ukecal si ma. Ale opováž sa zdrhnúť!"
Samozrejme, v ďalšej sekunde už plným tryskom trielil kamsi do lesa. "Potvora! Ja ťa dostanem!" - kričal Craig a pustil sa tiež o behu. Bola to ich zvyčajná hra na naháňačku.
Takto uháňali asi päť minúť, až zrazu Hugo zmizol. Terén sa totiž zvažoval dole kopcom k jazierku. Craig sa zdesene chytil za hlavu. V zápale hry mu nedošlo, že utekajú najhorším možným smerom…
"Hugo už aj k nohe! Nesmieš tam ísť! Jedovaté jazero! Fuj to, fuj!" Zadychčaný sa blížil k brehu jazierka, tak rýchlo ako len mohol.
Jeho obavy však boli zbytočné. Hugo sedel na brehu, vrtel chvostíkom a olizoval ruku malému asi 7-ročnému dievčatku. Vtom Craig na vlastnej koži pocítil, aké to je, keď sa človeku vlasy stávajú dupkom na hlave a pozdĺž chrbtice mu steká studený pot. V tej istej sekunde totiž uvidel dve veci: dievčatko nemá na sebe masku a práve dáva dole masku Hugovi.
Obrovským skokom sa vrhol k ním, cítil, ako sa mu v hrudníku rodí panický záchvat. Mal toho psa naozaj rád… A teraz nevedel čo skôr, či zachraňovať Huga alebo neznáme dievčatko. Rozhodol sa teda bleskovo - ako orol sa vrhol na Huga, schytil ho za šiju a v momente mu navliekol naspäť masku. Pritisol si ho k hrudi a opatrne sledoval, či žije. Vyzeral, že je v poriadku.
Dobre, tak teraz dievčatko. Rozhodol sa teda pre metódu výsluchu. "Kto si?" "Volám sa Agáta. A ty?" "Odkiaľ si?" "Nemôžem povedať." Dievčatko sa zachmúrilo. "Nechceš sa radšej okúpať? Voda je výborná!" na tvári sa jej objavil žiarivý úsmev. Zhrozil sa ešte viac.
"Ty sa v tom chceš kúpať? Ako to, že nemáš masku? Čo si ty za obludu? A prečo si chcela zabiť môjho psa?" (Celkom zabudol na správnu metodiku a vyštekol všetky otázky naraz.)
"Nechcela som ho zabiť" - dievčatko sa úprimne začudovalo. "Chcela som, aby sme sa hrali, tá vec mu prekáža. Poprosil ma, aby som mu ju dala dole." - šibalsky sa usmialo.
Craiga sa postupne zmocňovala zúrivosť. "Je to všetko mimoriadne podozrivé! Vôbec sa mi to nepáči! Musím informovať políciu! Stavím sa, že im chýba v laboratóriu nejaký pokusný klon!"
"Nerobte to, prosím vás." - ozval sa znepokojený hlas. Prišiel tak potichu, že si ho vôbec nevšimol. Šedivý starec s hustým obočím. Tiež bez masky. Objal dievčatko jednou rukou, druhú prosebne vystrel k Craigovi. "Nijako sme Vám neublížili, tak prosím neubližujte vy nám… Zabijú nás, ak sa dozvedia, že žijeme bez masiek."
"Tak asi k tomu majú dôvod!" (Craig vo vrecku nenápadne nahmatal mobil.) Starec naňho pozrel ešte úpenlivejšie. "Prosím vás! Počkajte! Vysvetlím vám to!"
"Čo mi chcete vysvetľovať, je jasné, že ste klony alebo mutanti, človek bez masky neprežije ani minútu!" (Craig naďalej zápasil so svojim panickým záchvatom s pomocou agresívneho správania. Kŕčovito pritom držal Huga za vodítko.)
Starec naňho smutne pozrel a pokýval hlavou. "Nebojte sa nás, nie sme nebezpeční. Mýlite sa! Je ťažké tomu uveriť, lebo posledných 10 rokov počujete odvšadiaľ stále to isté: bez masky zahynieš! Musíš mať masku! Musíš mať kyslíkový prístroj a filtračný systém v dome! Pitnú vodu musíš kupovať vo fľašiach! Ale je to klamstvo. Najväčšie klamstvo v dejinách. Všetkých vás oklamali."
Starec vzdychol. "Celý svet oklamali, doteraz mi nejde do hlavy, ako je to vôbec možné, že sa to podarilo. Možno si ľudstvo potom ani nezaslúžilo iný údel…" Starec bol zjavne filozof.
"Akože?" Craig nechápal kam smeruje. (Ale bál sa o už o trošičku menej. Tento Starcov intelektuálny vzdych ho povzbudil. Nezdalo sa mu pravdepodobné, že klon chovaný na orgány by mal toľko intelektu.)
"Svojmu psovi môžete dať pokojne dole masku. Vzduch je nezávadný. Vidíte, my ho predsa dýchame. Váš pes nie je očkovaný - zdalo sa im zbytočné očkovať aj psov, veď ľudia sa o nich tak starajú, keďže mnohým nahrádzajú deti, určite nedopustia, aby išli von bez masky… A v krajinách tretieho a štvrtého sveta - tam už dávno žiadne psy nie sú. Ani ľudia. Všetkých zlikvidovali naprogramovanými vírusmi.
My tiež nie sme očkovaní. Preto môžeme dýchať. Vy nie, lebo očkovacia látka spôsobila také zmeny vo vašom organizme, že nemôžete dýchať obyčajný vzduch, potrebujete, aby v ňom bolo ešte malé množstvo špeciálneho syntetického plynu. Toho, ktorý máte v kyslíkovom prístroji, aj doma vo „filtračnom systéme“. Vaše telo teraz tento plyn nutne potrebuje, je na ňom závislé. Spravili z vás všetkých narkomanov… Vzduch bez tohto plynu je pre vás nedýchateľný, zadusíte sa. Nám sa našťastie podarilo uniknúť nútenému očkovaniu a skryť sa v lese. Preto môžeme dýchať. A na psov tá droga neúčinkuje nijako, takže masku tiež nepotrebujú"
Craig na nich len tupo čumel. Starec naňho pozeral s veľkou obavou, či znovu nebude chcieť vytiahnuť mobil a volať políciu. Nespravil to. Ale po tom, ako informácie dôkladne zanalyzoval, pozrel uprene na Starca a vyhlásil: "Neverím. To je kyslíkový prístroj. Vyrába kyslík. Majú nato technológie…"
"A prečo vám ho potom predávajú? Koľko stojí jeden zásobník? Koľko svojho platu dáte za vzduch a vodu? Je to celé čistý obchod, nič viac. Konečne prišli na to, ako predávať ľuďom vzduch…"
"Neverím! Niekto by na to predsa určite prišiel!" - celá Craigova bytosť sa búrila proti takýmto rečiam. Zároveň však v kútiku srdca začal pochybovať…
"A kto? Všetky média hovoria to isté, od rána do večera. Akékoľvek protesty udusia v zárodku, so súčasnými možnosťami policajnej kontroly…"
V diaľke sa ozval zvuk vrtuľníka. Craig sústredne zvraštil čelo. Starec si vydesene pritisol dievčatko na hruď a spravil pohyb akoby chcel utiecť do lesa. Vzápätí však akosi sklesol, akoby si niečo uvedomil. Pozrel na Craiga prázdnym a beznádejným pohľadom. "Nedali ste nám šancu.." - povedal. Už mu bolo jasné, že zomrú. Všetci traja.
Dievčatko naňho pozrelo veľmi vyčítavo. "Ty si ale zlý."
tags: #nos #dieta #dospely #starec #porovnanie