V súčasnosti sa mnohí starí rodičia trápia, keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené, a to napriek ich snahe vychovávať vlastné deti vo viere. Tento jav je čoraz bežnejší aj na Slovensku a vyvoláva medzigeneračné napätie, keďže starí rodičia neradi sledujú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi. Ich znepokojenie je o to silnejšie, ak pomáhajú pri výchove a starostlivosti o novonarodené deti.
Pre veriaceho človeka, ktorý si uvedomuje, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi prináša prístup k mnohým milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé vykonať krst "vo vlastnej réžii". Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný aj krst vykonaný laikom, ak je vykonaný predpísanou formou, predovšetkým v stave bezprostredného ohrozenia života. V opačných prípadoch sa však tento postup neodporúča.
Historický kontext a súčasný pohľad Cirkvi
Paradoxne, táto rezervovanosť má pôvod vo vlastnej skúsenosti. V roku 1851 bol židovskému chlapcovi Edgardo Mortarovi udelený krst jedným z rodinných služobníkov. Na základe vtedy platných zákonov v Taliansku, katolík mohol byť vychovávaný len katolíkom. Pápež Pius IX. sa rozhodol chlapca vychovávať sám, čo spôsobilo množstvo právnych problémov a sporov v krajine. Edgardo sa nakoniec stal kňazom, čo len prispelo k rozporu so židovskými autoritami. Tento prípad poznačil politickú atmosféru a zákonodarcovia urobili zmeny, aby sa podobné prípady už nemohli opakovať.
V podobnej situácii ako v prípade židovských rodičov sa dnes môžu ocitnúť aj vnúčatá, ktorých krst uskutočnili starí rodičia v tajnosti. Katolícka cirkev sa preto snaží katechetickým spôsobom viesť veriacich k poznaniu, že samotný krst je začiatkom cesty v raste a pestovaní viery, a preto kladie dôraz na to, aby krstnými rodičmi boli tí, čo majú vieru. Viera sa totiž krstom získava, ale životom je skúšaná a človek ju vie aj stratiť.
Dedičný hriech a význam krstu
Dôvod, pre ktorý sa starí rodičia trápia, ak vidia nepokrstené vnúčatá a prečo neraz urobia krst v tajnosti, súvisí s otázkou, čo sa stane deťom, ktoré zomrú bez krstu? Katolícka cirkev učí, že krstom sa z človeka zmýva hriech. U dieťaťa, ktoré ešte žiaden hriech nespáchalo, je to dedičný hriech a u tých, čo sa dajú pokrstiť neskôr, krstom sa zmývajú všetky hriechy života. Krst je vlastne akoby zároveň aj dokonalou generálnou spoveďou. Druhý atribút krstu je, že uspôsobuje dušu, aby po smrti mohla byť prijatá do života v nebi. Krst akoby dáva pečať duši, že dokáže túžiť po nebi a ak zomrie v stave milosti posväcujúcej, tak sa po smrti dokáže rozhodnúť pre život v nebi.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Čo sa teda deje, ak zomrie nepokrstený človek a aký je osud nepokrstených detí, ktorých moderná spoločnosť produkuje v čoraz väčšom počte? Ročne je 50 miliónov detí na svete zavraždených len v rámci potratovej politiky. Aj tieto deti patria do tejto obrovskej armády.
V skutočnosti je v tejto otázke odpoveď Cirkvi skôr problematická. V rannom období, až do čias sv. Augustína, Cirkev hlásala, že nepokrstené deti po smrti sú v stave prirodzeného šťastia, pre ktoré sa vžil pojem "limbus infantium". Svätý Gregor Naziansky zhrnul túto pozíciu nasledujúcim spôsobom: "Tí, ktorí zomrú týmto spôsobom (nepokrstené deti), nebudú prijatí do neba, ale budú ochránení aj od pekla, pretože nezomreli ako duše skazených ľudí. Len preto, že niekto je uchránený od trestu, neznamená, že mu bude udelená koruna víťazstva. Naopak, len preto, že tieto duše nie sú takto uctené, neznamená, že by mali byť potrestané."
Teologické pohľady sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského
V čase svätého Augustína sa rozmáhal pelagianizmus, teda hnutie, ktoré tvrdilo, že aj nepokrstené deti sa dostanú po smrti do neba. Svätý Augustín preto dôkladnejšie rozpracoval teologickú argumentáciu, prečo je krst nevyhnutný pre to, aby sa duša mohla dostať do neba. Problémom nepokrsteného dieťaťa nie je totiž ním nenadobudnutá hriešnosť počas pozemského života, ale to, že každý človek má na sebe dedičný hriech, ktorý vie byť zmytý iba krstom. Ak by existovala možnosť, ako sa človek s dedičným hriechom vie dostať do neba, samotné ukrižovanie Krista by bolo zbytočné, pretože aj on sa musel narodiť z nepoškvrnenej Panny, aby dokázal priniesť dokonalú, čistú obetu za zadosťučinenie hriechov a najmä za odstránenie dedičného hriechu ako prekážky vstupu do neba. Ak by sa Ježiš nenarodil z Nepoškvrnenej Panny, mal by na sebe rovnaký dedičný hriech ako celé ľudstvo a tá istá obeta a ukrižovanie by neboli dostatočným zadosťučinením Bohu za hriechy ľudstva, pretože Ježiš by to nebol práve z dôvodu dedičného hriechu dokonalou obetou. Preto nepokrstený človek nevie dosiahnuť ten stav svätosti, potrebný na prebývanie v nebi.
Svätý Augustín preto svoj pohľad na nepokrstené deti videl skôr negatívne a z titulu svojej autority jeho názor začali zdieľať aj ostatní cirkevní otcovia. Až v stredoveku sa svätý Tomáš Akvinský rozhodol rozpracovať teologický pohľad svätého Augustína, a to viac v duchu zohľadnenia "Božieho milosrdenstva". Kým svätý Augustín tvrdil, že nepokrstené deti z pohľadu večnosti budú trpieť, aj keď najmenej možným spôsobom, svätý Tomáš Akvinský za "trest" považuje nemožnosť vzhliadnuť Boha z tváre do tváre. Nepokrstené dieťa však po smrti vníma Božiu lásku a má prirodzené poznanie Boha. Z toho vyplýva, že aj nepokrstené dieťa je schopné prebývať v prirodzenom šťastí. Duša nepokrsteného však nebude nikdy môcť vidieť Boha nakoľko jej duša nie je krstom na to uspôsobená. Táto duša ani nebude po tejto túžbe priahnuť, nakoľko táto vlastnosť je daná len pokrsteným dušiam.
Súčasný teologický vývoj a dokument Medzinárodnej teologickej komisie
Katolícka Cirkev sa dnes prikláňa k teológii krstu tak, ako ju predostrel sv. Tomáš Akvinský. Napriek tomu existujú aj teológovia, ktorí tvrdia, že aj nepokrstené deti budú môcť vidieť Boha. Cirkev tieto názory berie na vedomie, ale nevyhodnocuje ich ako platné v takej miere, že by to oprávňovalo dospelých odoprieť poskytnúť krst dieťaťu. Cirkev s istotou tvrdí, že veriacemu ľudu bolo zjavené, že krst otvára brány neba.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu. V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje. V tejto situácii sa javí potreba zamyslieť sa nad možnosťou spásy pre tieto deti ešte naliehavejšou.
Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech. Táto teória, rozvíjaná teológmi už od stredoveku, však nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná, hoci sa o nej vo svojom učení zmieňovalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zostáva teda možnou teologickou hypotézou.
No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu. Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení.
Žiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia. Nakoniec jedna metodologická poznámka. Spracovanie tejto témy dobre zapadá do celkového vývoja dejín chápania viery, o ktorých hovorí Dei verbum (8) a ktorých činiteľmi sú reflexia a štúdium veriacich, skúsenosť s duchovnými vecami a ohlasovanie magistéria. Keď sa v dejinách kresťanského myslenia začala vnímať otázka osudu detí zosnulých bez krstu, možno nebolo presne známe, aká je jej povaha a aký celkový doktrinálny prínos je v nej implicitne obsiahnutý. Iba vo svetle stáročného dejinného a teologického vývoja - až po Druhý vatikánsky koncil - si bolo možné uvedomiť, že si táto špecifická otázka zasluhuje, aby sa o nej uvažovalo v čoraz širšom horizonte doktrín viery. A zároveň, že tento problém možno nanovo premyslieť len po jeho explicitnom zaradení do celkového kontextu katolíckej viery a za dodržania princípu hierarchie právd, ktorý sa spomína v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (11).
Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii. Na prípravu študijných materiálov bola vytvorená subkomisia zložená z členov. Všeobecná diskusia sa uskutočnila počas plenárnych zasadaní Medzinárodnej teologickej komisie, ktoré sa konali v decembri 2005 a októbri 2006. Komisia schválila tento text v upresnenej forme a následne ho predložila predsedovi komisie, kardinálovi Wiliamovi J. Levadovi, ktorý po schválení Svätým Otcom na audiencii.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Sv. Peter vyzýva kresťanov, aby boli vždy pripravení zdôvodniť nádej, ktorá je v nich (porov. 1 Pt 3, 15 - 16) (1). Tento dokument hovorí o nádeji, ktorou môžu byť kresťania naplnení, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Objasňuje, ako sa v posledných desaťročiach táto nádej rozvinula a na akých základoch spočíva, aby ju bolo možné zdôvodniť.
Rastúci počet nepokrstených detí a teologická reflexia
V tejto dobe citeľne vzrastá počet detí, ktoré zomierajú bez toho, aby boli pokrstené. Čiastočne preto, že rodičia - ovplyvnení kultúrnym relativizmom a náboženským pluralizmom - nie sú praktizujúci veriaci, ale sčasti aj v dôsledku oplodnení in vitro a potratov. Vo svetle takéhoto vývoja sa vynára otázka osudu týchto detí s novou naliehavosťou. V tejto situácii sa javia cesty, prostredníctvom ktorých možno dôjsť k spáse, ešte komplexnejšie a problematickejšie. Cirkev, verná strážkyňa cesty spásy, vie, že spásu možno dosiahnuť iba v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. No ako matka a učiteľka nemôže prestať premýšľať o osude všetkých ľudských bytostí stvorených na Boží obraz (2) a najmä tých najslabších. Dospelí - obdarení rozumom, svedomím a slobodou - sú zodpovední za vlastný osud podľa toho, či prijmú alebo odmietnu Božiu milosť. Avšak deti, ktoré ešte nemôžu užívať rozum, svedomie a slobodu, nemôžu rozhodovať samy za seba. Rodičia, keďže nemajú morálnu istotu ohľadne spásy svojich detí, zakúšajú veľkú bolesť a pocit viny, a je pre nich stále ťažšie prijať - či už sú alebo nie sú kresťanmi - že Boh je spravodlivý a milosrdný, keď z večného šťastia vylučuje deti, hoci nemajú osobné hriechy. Z teologického hľadiska vývoj teológie nádeje a ekleziológie spoločenstva, spolu s uznaním veľkosti Božieho milosrdenstva, spochybňuje príliš reštriktívnu interpretáciu spásy.
Teória limbu, ku ktorej sa Cirkev po stáročia uchyľovala, aby opísala osud detí, ktoré zomreli bez krstu, nemá žiadny výslovný základ v Zjavení, napriek tomu, že dlhý čas bola súčasťou tradičného teologického učenia. Navyše predstava, že deti, ktoré zomreli bez krstu, sú pozbavené blaženého videnia - dlho považovaná za všeobecné učenie Cirkvi - vyvolala viaceré pastoračné problémy vedúce k tomu, že mnohí dušpastieri požadovali hlbšiu reflexiu ohľadne ciest spásy. Nevyhnutné opätovné premyslenie týchto teologických otázok nemôže ignorovať tragické dôsledky prvotného hriechu.
Uvažujúc o osude detí, ktoré zomreli bez krstu, si musí cirkevné spoločenstvo vždy pripomínať, že v prísnom slova zmysle je Boh skôr subjektom, ako objektom teológie. Prvou úlohou teológie je teda počúvanie Božieho slova. Teológia počúva Božie slovo vyjadrené v Písme, aby ho s láskou odovzdávala každému človeku. Avšak o spáse tých, ktorí zomreli bez krstu, hovorí Božie slovo len málo alebo nič. Preto je nevyhnutné interpretovať zdržanlivosť Písma ohľadne tejto témy vo svetle textov, ktoré hovoria o univerzálnom pláne a cestách spásy. Stručne povedané, riešenie tohto problému znamená tak pre teológiu, ako aj pre pastoračnú starostlivosť, zachrániť a zmieriť dve skupiny biblických tvrdení: tie, ktoré sa vzťahujú k Božej univerzálnej spásnej vôli (porov. 1 Tim 2, 4) a tie, ktoré v krste spoznávajú nevyhnutný prostriedok na oslobodenie od hriechu a na pripodobenie sa Kristovi (porov.
Po druhé, keď berieme do úvahy princíp lex orandi lex credendi, kresťanské spoločenstvo si uvedomuje fakt, že v liturgii sa limbus vôbec nespomína. V skutočnosti liturgia zahŕňa sviatok svätých neviniatok, ktoré sú uctievané ako mučeníci, i keď neboli pokrstené, pretože boli usmrtené „pre Krista“ (3). Dôležitý posun v liturgii nastal aj zavedením pohrebných obradov za deti, ktoré zomreli bez krstu. Nemodlíme sa predsa za tých, ktorí boli zatratení. Rímsky misál z roku 1970 zaviedol pohrebnú omšu za nepokrstené deti, ktorých rodičia si želali dať ich pokrstiť. Cirkev zveruje deti, ktoré zomreli bez krstu, Božiemu milosrdenstvu. V inštrukcii o krste detí z r. 1980 Kongregácia pre náuku viery zdôrazňuje, že „pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne“ (4).
Po tretie, Cirkev nemôže nepovzbudzovať k nádeji, pokiaľ ide o spásu detí, ktoré zomreli bez krstu, a to pre samotný fakt, že „sa modlí, aby sa nik nezatratil“ (6) a modlí sa v nádeji, aby „boli všetci ľudia spasení“ (7). Na základe antropológie solidarity (8), posilnenej ekleziálnym chápaním spoločnej personality, Cirkev vie, akou pomocou tu môže byť viera veriacich. Markovo evanjelium opisuje práve takú situáciu, keď sa viera niekoľkých ľudí stala príčinou spásy ďalšieho človeka (porov. Mk 2, 5). Hoci si je Cirkev vedomá, že normálnym prostriedkom na dosiahnutie spásy je krst in re, predsa dúfa, že existujú aj iné spôsoby, ako dosiahnuť spomínaný cieľ. Keďže sa Boží Syn prostredníctvom svojho vtelenia „určitým spôsobom spojil“ s každou ľudskou bytosťou, a pretože Kristus zomrel za všetkých a „konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, t. j.
A konečne, v teologickej reflexii týkajúcej sa spásy detí, ktoré zomreli bez krstu, rešpektuje Cirkev hierarchiu právd, a preto začína tým, že jasne potvrdzuje primát Krista a jeho milosti, ktorý má prednosť pred Adamom a hriechom. Kristus - svojím bytím pre nás a spásnou mocou svojej obety - zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých. Celým svojím životom a učením zjavoval Božie otcovstvo a jeho univerzálnu lásku. Ak nutnosť krstu je de fide (z viery), potom treba vysvetliť tradíciu a dokumenty magistéria, ktoré potvrdili túto nutnosť. Je pravda, že Božia univerzálna spásna vôľa neprotirečí nutnosti krstu, ale je tiež pravda, že deti zo svojej strany, nekladú pôsobeniu spásnej milosti žiadnu osobnú prekážku. Na druhej strane deti, ktoré nemajú osobný hriech, sa krstia nielen kvôli ich oslobodeniu spod dedičného hriechu, ale aj preto, aby boli začlenené do spoločenstva spásy, ktorým je vďaka účasti na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní Cirkev (porov. Rim 6, 1 - 7). Milosť je úplne nezaslúžená, lebo je vždy čisto Božím darom. Zatratenie je však zaslúžené, pretože je dôsledkom slobodnej ľudskej voľby (10). Dieťa, ktoré zomrie po tom, ako bolo pokrstené, je Božou milosťou - či už s ňou spolupracuje alebo nie - a na príhovor Cirkvi spasené.
Dôsledný teologický výskum akejkoľvek cirkevnej náuky alebo praxe musí vychádzať zo štúdia jej biblických základov. Teda pokiaľ ide o našu tému, musíme sa pýtať, či Sväté písmo tým alebo oným spôsobom rieši otázku osudu nepokrstených detí. Už pri zbežnom preskúmaní Nového zákona sa zdá byť zrejmé, že prvé kresťanské spoločenstvá ešte neriešili otázku, či novorodenci alebo deti, ktoré zomreli bez krstu, majú možnosť dosiahnuť Božiu spásu. Keď sa v Novom zákone spomína prax krstu, vo všeobecnosti ide o krst dospelých. Novozákonné svedectvá však predsa len nevylučujú možnosť, že spoločne s dospelými boli pokrstené aj deti. Keď sa v Skutkoch apoštolov 16, 15 a 33 (porov. 18, 8) a v 1 Kor 1, 16 hovorí o rodinách (oikos), ktoré prijali krst, mohli byť deti pokrstené spolu s dospelými.
Skutočnosť, že v Novom zákone nenachádzame explicitné učenie ohľadne osudu detí, ktoré zomreli bez krstu však neznamená, že by teologická diskusia o tejto téme nebola formovaná rôznymi základnými biblickými náukami.
- Božiu vôľu spasiť každého človeka (porov. Gn 3, 15; 22, 18; 1 Tim, 2, 3 - 6) prostredníctvom víťazstva Ježiša Krista nad hriechom a smrťou (porov.
- univerzálnu hriešnosť ľudských bytostí (porov. Gn 6, 5 - 6; 8, 21; 1 Kr 8, 46; Ź 130, 3), a skutočnosť, že po Adamovi sa všetci rodia v hriechu (porov. Ź 51, 7; Sir 25, 24) a preto musia zomrieť (porov.
- pre spásu nutné podmienky - zo strany veriaceho viera (porov. Rim 1, 16), ako aj prijatie krstu (porov. Mk 16, 16; Mt 28, 19; Sk 2, 40 - 41; 16, 30 - 33) a Eucharistie (porov.
- kresťanskú nádej prevyšujúcu akúkoľvek ľudskú nádej (porov. Rim 4, 18 - 21); kresťanská nádej spočíva v tom, že živý Boh, Spasiteľ celého ľudstva (porov. 1 Tim 4, 10), dá všetkým účasť na svojej sláve a všetci budú žiť s Kristom (porov. 1 Sol 5, 9 - 11; Rim 8, 2 - 5. 23 - 25) a kresťania musia byť pripravení zdôvodniť túto nádej, ktorá je v nich (porov.
- Cirkev má prednášať „prosby, modlitby a orodovania a vzdávať vďaky za všetkých ľudí“ (1 Tim 2, 1 - 8) s vierou, že pre Božiu stvoriteľskú moc „nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37; Job 42, 2; Mk 10, 27; 12, 24.27) a s nádejou, že celé stvorenie bude mať nakoniec účasť na Božej sláve (porov.
Zdá sa, akoby medzi dvoma práve citovanými biblickými náukami bolo isté napätie: na jednej strane je tu Božia univerzálna spásna vôľa a na druhej nutnosť sviatostného krstu. Nutnosť krstu akoby obmedzovala rozsah Božej univerzálnej spásnej vôle. Preto je potrebná hermeneutická reflexia nad tým, ako svedkovia Tradície (cirkevní otcovia, magistérium, teológovia) čítali a používali texty a biblické náuky vo vzťahu k téme, ktorej sa venujeme. Osobitne treba vysvetliť, akého typu je „nutnosť“ sviatosti krstu, aby sa vyhlo mylným interpretáciám. Nutnosť sviatostného krstu je až na druhom mieste vzhľadom na to, čo je pre konečnú spásu každej ľudskej bytosti absolútne nutné, a to je Božie spásne konanie prostredníctvom Ježiša Krista. Sviatostný krst je nutný ako riadny prostriedok, pomocou ktorého má osoba účasť na zásluhách Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. V našej analýze budeme pozorne posudzovať, ako boli v Tradícii využité biblické svedectvá. Okrem toho, keď budeme hovoriť o teologických princípoch (2. kapitola) a dôvodoch našej nádeje (3.
Pohľady gréckych otcov a Gregora Nysského
Iba veľmi málo gréckych otcov sa zaoberalo problémom osudu detí, ktoré zomreli bez krstu, keďže ohľadom tejto témy sa na Východe nevyskytol žiaden spor. Navyše títo otcovia mali odlišnú predstavu o aktuálnom stave ľudstva. Podľa gréckych otcov zdedili ľudské bytosti následkom Adamovho hriechu porušenie, citovosť a smrteľnosť, z ktorých môžu byť opäť pozdvihnuté vďaka procesu zbožštenia, ktorý umožnilo Kristovo vykupiteľské dielo. Predstava o dedičnosti hriechu či viny, bežná v západnej tradícii, bola takejto perspektíve cudzia, pretože podľa niej môže byť hriechom len slobodný a osobný akt (11). Z tohto dôvodu nebolo veľa gréckych otcov, ktorí by sa výslovne zaoberali problémom spásy nepokrstených detí. Predsa však diskutovali o stave alebo podmienkach - nie však o akomsi mieste, kde sa tieto deti po smrti nachádzajú. Z tohto hľadiska hlavný problém, s ktorým sa museli vyrovnávať, spočíval v napätí medzi Božou univerzálnou spásnou vôľou a evanjeliovým učením o nutnosti krstu. Pseudo-Atanáz jasne vyhlasuje, že nepokrstená osoba nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Tvrdí navyše aj to, že nepokrstené deti nevstúpia do kráľovstva, ale nie sú ani zatratené, pretože nemajú hriech (12). Anastáz Sinajský sa vyjadruje ešte jasnejšie: podľa neho nepokrstené deti neprídu do pekla (gehenna).
Spomedzi gréckych otcov jedine Gregor Nysský napísal dielo, ktoré je špecificky zamerané na osud detí, ktoré zomreli bez krstu - De infantibus praemature abreptis libellum (14). Obava Cirkvi presvitá v otázkach, ktoré si Gregor kladie: osud týchto detí je tajomstvom, „niečím oveľa hlbším, ako môže pochopiť ľudský rozum“ (15). Gregor vyjadruje svoj názor ohľadne cnosti a odmeny za ňu. Podľa neho nemá Boh nijaký…
Súčasné výzvy a pastoračné aspekty
Mnohé cirkvi učia, že keď rodičia nedajú pokrstiť svoje deti, tak ohrozujú ich vstup do neba v prípade úmrtia ešte v detskom veku. Toto učenie udržiava mnohých rodičov v strachu a preto mnohí rodičia, aj keď nie sú veľmi praktizujúcimi kresťanmi, dávajú krstiť svoje deti. Takže krstom sa z mnohých detí stáva katolík alebo evanjelik, krstom sa utešene rozrastá cirkev, krstom začína nadvláda cirkvi nad človekom.
V týchto dňoch je veľa starých rodičov, ktorí sa trápia keď vidia svoje vnúčatá nepokrstené a to napriek tomu, že sa vlastné deti snažili vychovávať vo viere. Je to čoraz častejší jav aj v slovenských rodinách, ktorý vyvoláva medzigeneračné napätie, kedy sa starí rodičia neradi pozerajú, ako sú ich vnúčatá vychovávané mimo Cirkvi. Je to pre nich o to silnejšie, keď starí rodičia v rodinách vypomáhajú pri výchove a starostlivosti novonarodených detí. Je prirodzené, že pre veriaceho človeka, ktorý vie, že byť súčasťou Kristovej Cirkvi je sprevádzané prístupom k veľa milostiam a duchovnej pomoci, môže byť lákavé urobiť krst vo “vlastnej réžii.” Cirkev totiž umožňuje a považuje za platný krst, ktorý uskutoční aj laik, ak ho uskutoční predpísanou formou.
Dôvod, pre ktorý sa starí rodičia trápia, ak vidia nepokrstené vnúčatá a prečo neraz urobia krst v tajnosti, súvisí s otázkou, čo sa stane deťom, ktoré zomrú bez krstu? Katolícka cirkev učí, že krstom sa z človeka zmýva hriech. U dieťaťa, ktoré ešte žiaden hriech nespáchalo, je to dedičný hriech a u tých, čo sa dajú pokrstiť neskôr, krstom sa zmývajú všetky hriechy života. Krst je vlastne akoby zároveň aj dokonalou generálnou spoveďou. Druhý atribút krstu je, že uspôsobuje dušu, aby po smrti mohla byť prijatá do života v nebi. Krst akoby dáva pečať duši, že dokáže túžiť po nebi a ak zomrie v stave milosti posväcujúcej, tak sa po smrti dokáže rozhodnúť pre život v nebi.
Čo sa teda deje ak zomrie nepokrstený človek a aký je osud nepokrstených detí, ktorých moderná spoločnosť produkuje v čoraz väčšom počte? Ročne je 50 miliónov detí na svete zavraždených len v rámci potratovej politiky. Aj tieto deti patria do tejto obrovskej armády.
V skutočnosti je v tejto otázke odpoveď Cirkvi skôr problematická. V rannom období a to až do čias sv. Augustína, Cirkev hlásala, že nepokrstené deti po smrti sú v stave prirodzeného šťastia, pre ktoré sa vžil pojem “limbus infantium.”
tags: #nepokrstit #dieta #hriech