Úvod
V snahe o dosiahnutie optimálnej pohody a zdravia sa často zameriavame na fyzické aspekty, ako je strava a cvičenie. Avšak, psychologické faktory hrajú rovnako dôležitú úlohu pri formovaní našich návykov a postojov k jedlu a vlastnému telu. Tento článok sa zameriava na prepojenie psychológie a stravovania, pričom zdôrazňuje dôležitosť sebaprijatia, emocionálnej inteligencie a pozitívneho prístupu k zmenám.
Andrea Vadkerti: Cesta od Moderátorky ku Koučovaniu
Andrea Vadkerti, bývalá moderátorka hlavného spravodajstva a tvár úspešných talkshow, prešla pozoruhodnou transformáciou od mediálnej osobnosti ku koučovaniu. Jej príbeh je príkladom toho, ako osobné krízy a výzvy môžu viesť k hlbšiemu sebapoznaniu a novým kariérnym smerom. Počas svojej kariéry v televízii, v dobe, keď sa ženské tváre vyberali podľa kritérií "jedna za peknú, jedna za múdru", si uvedomila, že svet bol v tomto smere zaostalejší a surovejší. Táto skúsenosť ju motivovala k hľadaniu hlbšieho zmyslu a k pomoci druhým.
Po narodení troch detí a prekonaní syndrómu vyhorenia sa Andrea rozhodla pre radikálnu zmenu. Začala sa venovať koučingu, kde mohla využiť svoje skúsenosti a empatiu na pomoc ľuďom pri hľadaní ich vlastnej cesty a prekonávaní prekážok. Jej prechod nebol jednoduchý, ale vďaka podpore transformačnej koučky z Londýna a hlbokému sebapoznaniu sa jej podarilo nájsť nové poslanie.
Psychologické Aspekty Zmien a Sebapoznania
Ľudia biologicky nie sú určení na to, aby sa vrhali do zmien. Telo a myseľ vnímajú zmenu ako ohrozenie. Existujú však jedinci, ktorí sú náchylnejší k zmene. Andrea Vadkerti je toho príkladom, keďže ju vôľa prežiť každú situáciu naučila nebrániť sa zmenám. Avšak, po štyridsiatke a narodení najmladšieho syna Filipa, prešla syndrómom vyhorenia a uvedomila si, že zmeny ju oberali o energiu a sústredenie.
Kľúčom k úspešnej zmene je sebapoznanie a pochopenie vlastných vzorcov správania sa a obmedzujúcich presvedčení. Koučing môže byť užitočný nástroj na prehádzanie týchto vzorcov a na nájdenie zdrojového kódu k sebe. Zmena je trvácna vtedy, ak si ju človek odrobí sám, ale efektívnejšie a rýchlejšie je, ak sa trafí do spojenca, ktorý mu posvieti na veci, na ktoré si sám neposvieti.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Vzťah Matky a Dieťaťa ako Zdroj Koučingu
Andrea Vadkerti je presvedčená, že obdobie materskej dovolenky nie je ideálne na prácu samej so sebou. Paradoxne, najlepší koučing dostávate cez biologický vzťah so svojím dieťaťom. Neexistuje silnejší nástroj nastavenia zrkadla, ako v tomto dynamickom a premenlivom vzťahu. Dieťa sa vyvíja a vy sa s ním vyvíjate tiež. Vo vzťahovej dynamike matka-dieťa panuje najvyššia kvalita lásky - nepodmienenej lásky, ktorá si nekladie nároky.
Každé dieťa vo Vadkerti aktivovalo inú mamu, čo vyplýva z ich charakteru. Ukázalo sa to už v útlom veku, kedy si vyžadovali iné prístupy a spôsoby výchovy. Prirodzene je zvedavý a tvorivý človek, ktorý hľadá podstatu veci. Pri Sophie ožilo jej systematické ja. Pri Ralphovi sa dá do hĺbky debatovať. Tretie dieťa, Philip Ernest, je vysoko kontaktný chlapec.
Počúvajte Svoj Jazyk: Chcem vs. Mala by Som
Pri hľadaní ďalšej práce, mnoho žien práve na materskej nájde skytý potenciál či koníček, ktorý začnú rozvíjať. Dôležité je počúvať dobre svoj jazyk, aby ste odhadli správny moment. Keď o niečom hovoríte „Ja to chcem“, používate vysoko asertívny tón. Akonáhle používate formulácie „Mala by som“, prípadne „Patrilo by sa“ a „Aj druhí mi už hovoria“, znamená to „Musíš“, čo je neasertívny jazyk.
Dobre si vo svojej mysli vyčistite, či musíte alebo chcete. Pokiaľ je to zdravé volanie, počúvajte ho. Tento vnútorný nepokoj signalizuje, že medzi tým, ako žijete a ako by ste chceli žiť, je disproporcia a hovorí vám, že s tým niečo treba robiť. Robte veci vtedy, keď chcete, nie vtedy, keď sa to od vás očakáva.
Prvé Tri Roky Života Dieťaťa: Základy Budúcnosti
Vývojoví psychológovia sa zhodujú, že prvé tri roky života dieťaťa sú tými najdôležitejšími. Počas nich my, rodičia, určujeme, ako sa bude cítiť vo svete a voči ľuďom. Akékoľvek problémy, ktoré sa v budúcnosti objavia, vznikajú chybami rodičov práve počas prvých rokov života dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Kanadský lekár Gabor Maté sa špecializuje na detský vývoj v spojitosti s traumatickými zážitkami. Tvrdí, že rozhodujúce sú práve prvé tri roky života dieťaťa - počas nich dokáže rodič pochovať zdravie, šťastie i budúcnosť dieťaťa, alebo naopak pripraviť ho na plnohodnotný život. Maté upozorňuje, že najčastejšou chybou rodičov je nebyť prítomný a nerozvíjať puto.
Podľa slov doktora Maté rodičia celé detstvo čakajú, kým dieťa vyrastie a vyrovná sa ich mentálnej kapacite. To znamená, že väčšina z nich netuší, ako sa majú s deťmi rozprávať, a preto čakajú, kým budú dospelí aby nadviazali kontakt - to je však už neskoro. To najdôležitejšie, čo deti potrebujú, je puto.
Deti dokážu cítiť z rodiča energiu, pocity a nastavenie. Pokiaľ s nimi rodič netrávi čas rád, cíti sa v ich prítomnosti napätý a nevie, ako k nim pristupovať, deti vycítia, že nie sú na tomto svete vítané, ale naopak odmietané. Pre zdravý vývoj potrebujú puto s dospelým človekom - môže ním byť podľa Matého aj otec.
Maté vysvetľuje, že obyčajná prítomnosť rodiča dokáže divy. Nemusíte zasahovať, participovať, stačí byť. Pokojne nechajte dieťa hrať sa samé, vy len buďte prítomní. Naša účasť a prítomnosť mu dáva pocit bezpečia, že sa môže samé hrať - prostredie, v ktorom sa hrá poskytuje istotu.
Deti potrebujú počas prvých troch rokov vzťah, kontakt a spojenie s rodičom; bez neho neprosperujú. Pokiaľ sú oň ochudobnené, vyhľadávajú ho medzi priateľmi, od ktorých sa učia kým majú byť, ako sa vyjadrovať a konať - tým sa však rodičom viac a viac odcudzujú.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Maté upozorňuje, že najväčším problémom je presvedčenie rodiča, že mu dieťa patrí, že je jeho majetok. Na deti by sme mali nahliadať ako na našich žiakov, stúpencov, prípadne nasledovníkov - ako na niekoho, kto sa nás nemá obávať, ale má nás ľúbiť a prirodzene (bez nátlaku) nasledovať. Disciplína a výchova sú pravým opakom trestu.
Ak dieťa počas prvých troch rokov plače, hovorí nám, že niečo nie je v poriadku - niečo, čo nevie ešte vyjadriť slovami, čomu nerozumie. Ak ho rodič ignoruje, učí ho, že jeho emócie nie sú dôležité, nezáleží na nich.
Ak tu nie sme pre dieťa počas prvých troch rokov, učíme ho, že vzťahy nie sú spoľahlivé, naopak sú niečím podmienené - a to najčastejšie tým, že aby bolo dieťa prijímané, musí sa podobať obrazu aký chce okolie (rodič, neskôr partneri alebo priatelia). Vyjadrujeme tým, že vzťahy sú nestabilné, nedá sa na nich spoľahnúť a aj ten najmilovanejší človek ho môže kedykoľvek ignorovať, opustiť a nezaujímať sa o jeho pocity a prežívanie.
Konanie, ktoré podkopáva puto a vzťah s dieťaťom, teda podkopáva a znemožňuje jeho vývoj, pretože ho zneisťuje. Kvôli tomu je dieťa v obrannom mechanizme bojuj alebo uteč, v ktorom nie je schopné učiť sa a prosperovať.
Deti Vnímajú Viac, Než Len Slová
Štúdia univerzity Ohio potvrdila, že ak požiadame dospelých, aby sa sústredili na konkrétnu vec, ostatné si prestanú všímať kvôli selektívnej pozornosti. Deti však vnímali prostredie vo svojej komplexnosti, hoci boli taktiež požiadané, aby sa sústredili na jednu konkrétnu vec. V konečnom dôsledku boli deti všímavejšie než dospelí. Nie je preto pochýb, že deti vnímajú to, čo nám rodičom uniká.
Neverbálna komunikácia je pre budovanie bezpečia a istoty rovnako silným a potrebným prvkom ako slová. Vo vzťahoch je azda dôležitejšia než to, čo vyslovíme nahlas. Všetky tieto neverbálne signály dieťa podvedome vníma. Nevie ich ešte pomenovať, vie však, že s mamičkou či ockom nie je niečo v poriadku a istota domova je v ohrození.
Dieťa nevedome vstrebáva atmosféru domova. Vníma, ak panuje medzi rodičmi napätie, ak vás niečo trápi, kedy sa mračíte na členov rodiny a podobne. Cítia dynamiku vzťahov v rodine, a je len na vás, či vyústia v úzkosť a strach, alebo pocit bezpečia a istoty.
Veľký počet rodičov si rieši svoje partnerské problémy cez deti, alebo aspoň pred nimi. V ich prítomnosti sa o druhom rodičovi vyjadrujú kriticky, očierňujú ho a preberajú jeho nedostatky. Podľa McCoy je veľmi dôležité hovoriť o druhom láskavo a úctivo, bez ohľadu na váš vzťah, pretože vďaka tomu sa deti cítia bezpečne a isto. Od vzťahu rodičov sa odvíja pocit dieťaťa, že je o neho postarané.
Rovnako je to aj s vyjadrovaním sa o druhých. Dieťa počuje, ako rozprávate o iných za ich chrbtom. Vníma, ak im do tváre lichotíte, ale len čo odídu z miestnosti, kritizujete ich. Pozoruje, ako sa s ľuďmi zhovárate, ako reagujete, ako si nastavujete hranice, do akej miery viete odmietnuť, či poprosíte alebo poďakujete. Vaše chovanie nevedome napodobňuje, pretože mu tým modelujete, ako sa zaradiť do sveta, medzi ostatných.
Deti vedia vycítiť atmosféru a náladu z vašich pohybov, výrazu a tónu hlasu. Vedia, ak ste smutná, hoci im hovoríte opak. Vnímajú, ak sa s partnerom hádate, hoci ich presviedčate, že je všetko v poriadku. Nemusíte na ne kričať, aby vedeli, že sa hneváte. Nemusíte ich hneď zahltiť vašim trápením, stačí byť k nim úprimná a potvrdiť, že sa skutočne cítite takto. Ak ich presviedčate o opaku, vytvoríte ešte silnejšiu neistotu a zmätok. V podstate deťom hovoríte, že sa mýlia a to, čo vidia, nie je v skutočnosti pravda. Následkom toho začnú o sebe pochybovať, že odhadli situáciu a neverbálne signály druhého človeka správne.
Aký vzťah budú mať deti k svojmu telu a jedlu, závisí od vás. Pozorujú vaše stravovacie návyky, vnímajú, ako sa vyjadrujete o konkrétnych potravinách a pokrmoch. Čo tá nevinná poznámka, že po kúsku narodeninovej torty budete musieť zabehnúť viac kilometrov alebo nasadiť prísnu diétu? Verte, že dieťa to počuje a presne tak ako vy, aj ono začne deliť potraviny na zakázané a povolené.
Podľa výskumu deti prirodzene jedia to, čo konzumujú rodičia. Deti vnímajú vašu reč tela, z ktorej dokážu vyčítať, či ste so sebou spokojná. Sledujú, ako sa na seba pozeráte v zrkadle, či sa mračíte alebo sa na seba žiarivo usmejete, či nemáte problém vyzliecť sa do plaviek, alebo akým spôsobom komentujete fotky, na ktorých ste.
Akým spôsobom pristupuje matka či otec k vlastnej chybe, taký preberú aj deti, rovnako aj mieru súcitu k sebe. Ak sa vaše dieťa kritizuje za pochybenie či zlú známku v škole, je načase zamyslieť sa, či to nemá od vás.
Ak sa vyjadrujete o jeho súkromnom živote a prežívaniu, ktoré je pre neho silná a intímna téma, cíti zradu. Jeho dôvera vo vás klesá a vedzte, že nabudúce sa vám nezverí s tým, čo ho trápi. Ak sa vyjadrujete o ňom v tretej osobe v jeho prítomnosti, môže to mať negatívny dopad na jeho sebaúctu. Z toho, čo o ňom poviete pred ostatnými, si vytvára obrázok o sebe.
Ak hovoríte jedno ale robíte druhé, dieťa bude prvé, kto si to všimne a upozorní na to. Ak máte problém priznať si chybu, pozrieť sa sama sebe do očí a prijať sa aj s negatívnymi stránkami, pravdepodobne budete dieťa za toto zrkadlo trestať. A to si nezaslúži. Dieťa je plnohodnotný človek, pre ktorého majú platiť rovnaké pravidlá ako pre vás. Ak žiadate, aby netrávilo toľko času na tablete, netrávte ho ani vy. Všetko, čo do vzťahu s dieťaťom dáme, sa nám raz vráti.
Strach z Hmyzu u Detí: Ako Reagovať?
Ak sa dieťa zľakne, najvhodnejšia reakcia je ostať pokojný a iba dať najavo že to vidíme, že sa bojí. Niečo ako „Zľakla si sa“. Pretože všetky naše reakcie v tej chvíli dieťa používa, aby sa naučilo, ako so svojim úľakom a strachom naložiť. Keď poviete, že sa nemá čoho báť a nech už prestane, učíte ju že svoj strach nemá počúvať a že je čudná keď ho cíti. Keď spanikárite a rýchlo oprášite skutočné, dokonca aj imaginárne mravčeky, učíte ju, že úľak je niečo hrozné, treba sa báť že sa zľaknem a zaslúži si pomaly psychické zrútenie. Keď poviete „zľakla si sa“, učíte ju, že človek sa občas zľakne, nie je to príjemné, ale zato je to normálne, že sú veci ktorých sa bojíme. A tiež že nemusíme to bagatelizovať ani sa tomu vyhýbať, ale ani si to posilňovať a "štengrovať" do paranoje. Navyše dieťa cíti, že niekto mu rozumie, a už to samotné ho upokojuje! Vie, že tam mamina stojí s ním a cíti oporu, ktorú necíti keď jej strach bagatelizujeme („ale prosímťa veď to je dobrý mravček to ti nič neurobí“) alebo posilňujeme svojou vlastnou úzkosťou. Takže v prvom rade „normalizujte“ tú emóciu.
Strach z hmyzu je vrodený. Normalizovať emóciu znamená vyslať signál že „áno zľakla si sa, vidím to, poznám to tiež som sa minule zľakla. Ľudia sa občas zľaknú. Tak si sa zľakla, už to nechceš zažiť znova taký úľak. Je to nepríjemné keď sa tak človek zľakne, to sa tak niekedy stane.“
Dcérke to pomôže prijať svoj strach a umožní jej čeliť mu a vysporiadať sa s ním. Neodstráni ho to, ale to nie je cieľ! Cieľ je aby sa dieťa učilo so svojimi emóciami zaobchádzať, pretože tie v nás všetkých vznikajú spotnánne či chceme či nie, či nám to schvália či nie. Čím skôr sa to bude učiť, tým menej problémov bude mať v dospelosti, tým zrelší a emočne inteligentnejší dospelý z nej vyrastie. Ale prvým krokom je VŽDY uznanie emócie.
Keď bude vidieť, že vidíte, že sa zľakla a že sa bojí, máte výhodnú pozíciu. Ste s ňou a jej strachom, cíti že ste s ňou, cíti oporu. Už to ju môže trochu upokojiť. Ale teraz ide o to, ako malému dieťaťu ktoré sa prvý krát stretlo so silou vlastného prežívania úľaku pomôcť sa s týmto strachom naučiť vysporiadať. Môže Vám pomôcť otázka „A čo teraz? Čo s tým? Čo by ti pomohlo? Čo vymyslíme?“ Napríklad ak idete po ceste a nechce niekam ísť, môžete skonštatovať. „Aha, ty sa asi bojíš či tam nebudú chrobáčiky. No tak čo vymyslíme, čo by ti pomohlo aby sme to vedeli prejsť?“ Možno budete prekvapená jej riešeniami. Možno ale vedieť nebude, potom jej môžete povedať napr. že niekomu pomáha mať so sebou niečo ako amuleti či hračku ktorá mu pomáha prekonať strach. Alebo držať sa s Vami za ruku.. a opýtať čo by sa jej páčilo z toho? A skúsiť to. Hľadať riešenia.
Ďalšia možnosť je jej na nejakom chrobáčikovi ukázať, že si ho viete zobrať na ruku, že po nej lezie, povedať že to napr. trochu šteklí ale že je to milé. Proste učiť vlastným vzorom. Nie je cieľom aby dieťa potom chrobáčika zobralo, nenúkame mu to. Ani nie je cieľom dieťa presvedčiť, že chorbák je „dobrý“ a neškodný. Nenútime ho tomu uveriť. Ide len o to, aby malo skúsenosť, že niekomu chrobáčik neublížil ani keď na ňom bol a že niekto sa nebojí, ale považuje ho za milého alebo niečo podobné. Nemá zmysel presviedčať dieťa verbálne, že niečo je inak než to cíti. Každý z nás reaguje podľa vlastného vnímania a prežívania. A to žiadne vysvetlenie veľmi neovplyvní. Ale takáto skúsenosť môže pomôcť dieťaťu aby si samo vytvorilo inú skúsenosť, môže to vzbudiť zvedavosť, treba dôverovať silám ktoré dieťa má aby svoje vlastné emócie zvládlo. Pretože ich naozaj má, ako každý z nás, keď dostane priestor. Možno by sa dalo aj pozerať rozprávky, ferdo mravec, včielka maja, a ktovie čo ešte, možno nejakého obľúbeného chrobáčika má.
Čo sa týka reakcií ktoré popisujete, treba si dať pozor aby sme nepodporovali strach dieťaťa. Keď tvrdí že sú nejaké chrobáčiky niekde, trojročné dieťa ich možno aj „vidí“ vo svojom magickom svete. Keď dospelý sám vyrieši situáciu napr. tak že povie „tak poď pôjdeme inadiaľ“ alebo „tak pyžamko dáme do práčky“, nepriamo mu potvrdzuje, že vidí správne a chrobáčiky tam sú, ba čo viac, treba sa ich ozaj obávať. Jedným východiskom môže opäť byť zapojiť dieťa. „Ty si myslíš, že tam sú nejaké chrobáčiky. Ja ale žiadne nevidím, kde sú?“ a prípadne sa opäť pýtať „no tak čo navrhuješ, čo teraz potrebuješ spraviť? Čo by ti pomohlo?“ Pretože nie Vy sa máte vysporiadaať s tým strachom ale ona. Je to jej strach.
Situácia, že pozerá na cestu a hľadá chrobáčiky isto nie je príjemná. Dá sa na to pozerať tak, že toto je spôsob ktorým sa snaží si zabezpečiť pocit bezpečia a istoty. Keď ju rozptyľujete a odvádzate od toho, čo jej vlastne hovoríte o jej strachu? Túto otázku si môžete skúsiť zodpovedať sama na základe toho čo píšem vyššie.
Takže normalizovať ten pocit, prijať že sa zľakne a že sa bojí, prejaviť porozumenie tomu, že to tak niekedy je, ľudia sa niekedy boja, a ona sa teraz zľakla. Môžete povedať aj nejaký svoj zážitok keď ste sa zľakla alebo bála a čo Vám pomohlo a rozprávať sa o strachu miesto o mravčekoch. A skôr hľadať ako zvládnuť keď má človek strach, než ako sa mu vyhnúť alebo ho „zahodiť“. Nehodnotiť, byť s dieťaťom, ak by sa aj dlho bála, tak len „vidím že sa bojíš, som tu s tebou“, netreba sa fixovať na hľadanie riešenia cez príliš.
Typy Detí: Púpava, Orchidea, Tulipán
Deti sa od seba líšia v mnohých ohľadoch vrátane tempa vývoja, správania alebo spôsobu, akým vnímajú svoje okolie. Väčšina detí vykazuje dobrú odolnosť voči výzvam každodenného života. No existuje ešte jedna menšia skupina detí, ktoré experti nazvali orchideové, pretože vykazujú väčšiu citlivosť a neurologickú reaktivitu na podnety.
Americký pediater Thomas Boyce sa vo svojom výskume zameral na konkrétny aspekt vývoja dieťaťa, presnejšie na citlivosť. Počas svojej dlhoročnej praxe si všimol, že je možné rozlíšiť dva typy detí - púpavy sa nedajú vyviesť z miery podnetmi z prostredia, a orchidey mimoriadne citlivé na vonkajšie faktory.
Až štyri pätiny detí by sme mohli kategorizovať k tým púpavovým. Jednoducho dokážu fungovať v rôznych typoch prostredia a podobne ako púpavy aj oni vykazujú odolnosť voči vonkajším faktorom. Dobre fungujú v meniacom sa prostredí a niekedy aj v nepriaznivých podmienkach, dokážu sa optimálne vyrovnať s výzvami a spracovať podnety.
Na rozdiel od púpav potrebujú orchidey špecifické podmienky, aby sa im darilo. Aj pre orchideové deti, ktorých je zvyšná pätina, platí, že sú veľmi citlivé, nezvyčajné, hanblivé a ich nervový systém nadmerne reaguje napríklad na zvuky, vône, dotyky alebo obrazy.
Táto veľká citlivosť znamená, že môžu veľmi nepriaznivo reagovať na rôzne podnety, ktoré sa vám na prvý pohľad môžu zdať neškodné. Precitlivenosť sa môže prejaviť častým plačom, problémami so spánkom, ťažkosťami s adaptáciou na nové prostredie alebo situáciu. Môžu tiež prudko reagovať na zmeny a byť podráždené a mrzuté, keď sú vystavené týmto podnetom - zvukom, vôňam, dotykom.
Nezvyčajné orchideové deti majú často vyšší potenciál než deti púpavové, no na jeho plné rozvinutie je potrebné aj vhodné prostredie. Napríklad je mimoriadne dôležité pre ich správny vývoj aj primerané zapojenie rodičov do starostlivosti. Deťom treba prejavovať bezpodmienečnú lásku a akceptovať ich odlišnosti. Dôležité je chrániť ich pred nadmernými podnetmi, aby neboli vystavené úzkosti a napätiu. Rutina často batoľatám poskytuje pocit stability a bezpečia.
Dôležité je však nájsť zlatú strednú cestu a povzbudzovať tieto deti, aby sa naučili čeliť situáciám, ktoré sú pre ne náročné, čo im pomôže ďalej sa rozvíjať.
Podľa Pluessa niektoré deti spadajú niekde doprostred - a okrem kategórie púpavové a orchideové deti vytvorili ešte kategóriu tulipánové. Teda deti, ktoré sa nachádzajú niekde medzi vysokou a nízkou citlivosťou.
Téma Sexu v Rodine: Ako Prelomiť Tabu?
Mnohí z nás vyrastali v rodinách, kde bola téma sexu obrovským tabu. Mama okamžite prepínača TV, keď sa tam len niekto bozkával. Keď som dostala menštruáciu, oznámila som to mame po 2 mesiacoch, pretože som sa strašne hanbila a potajomky som jej kradla vložky. Dodnes sa jej nikdy s ničím osobným nezverujem. Dodnes sú tieto témy tabu, hoc už máme vlastné deti.
Je dôležité prelomiť toto tabu a vytvoriť s dcérou dôverný vzťah, kde sa môže otvorene rozprávať o všetkých témach, vrátane sexu. Začať s týmto dialógom je možné už v ranom veku, ale s primeranou citlivosťou a s ohľadom na vek dieťaťa. Nemusíte čítať 3-ročnému dieťaťu o penise a vagine a semienkach a o slasti, ale môžete začať s jednoduchými vysvetleniami o tom, ako prichádzajú deti na svet.
Knihy o Výchove Detí: Inšpirácia a Praktické Rady
Existuje mnoho kníh zameraných na budovanie vzťahov a výchovu detí. Americký psychológ Kevin Leman ponúka recept ako s láskou, ale zároveň "s kázňou, ktorú prináša sám život" vychovávať a tvarovať svoje deti. Povzbudzuje, že nie sme dokonalí rodičia, no musíme v prvom rade pracovať na sebe, aby sme mohli pozitívne vplývať na potomkov. Navyše mu nechýba nadhľad a vtip. Obsahuje podnetné a inšpiratívne rady.
Diéta a Psychológia: Efektívne Chudnutie s Chuťou
Redukčná diéta 2 - Sprievodca efektívnym chudnutím je voľným pokračovaním úspešnej Redukčnej diéty - Schudnite za 28 dní. Táto kniha je určená pre všetkých, ktorí chcú schudnúť s chuťou a efektívne a pritom jesť vyvážene a zdravo. Nikdy vám neporadíme, aby ste sa spoľahli na zázračné prípravky, zvláštne procedúry, prístroje „na chudnutie“ či náhrady stravy. No podporíme vás v tom, aby ste verili tomu, čo naozaj funguje a zobrali veci do vlastných rúk.
Sladidlá: Mýty a Fakty
V modernej výžive sa často snažíme nahradiť cukor nejakou „lepšou“ alternatívou. No keď sa pozrieme na ich energetickú hodnotu a vplyv na metabolizmus, zistíme, že rozdiely sú minimálne. Najdôležitejšie je množstvo, nie typ.
tags: #nepokazit #dieta #rozpravanim