Úvod
Rodina zohráva nezastupiteľnú úlohu vo vývine dieťaťa a je najdôležitejším faktorom, ktorý naň pôsobí. Rodinné prostredie je primárne prostredie socializácie a edukácie dieťaťa a významne ovplyvňuje rozvoj jeho osobnosti. Vplyv rodiny je primárny, každodenný a veľmi široký, natrvalo kladne alebo záporne poznačuje život dieťaťa. Tento článok sa zameriava na definíciu nedostatočnej starostlivosti o dieťa a jej závažné následky. Skúma rôzne faktory, ktoré prispievajú k tomuto javu, vrátane socioekonomického statusu rodiny, emocionálnej nedostupnosti rodičov a rozvodových konfliktov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku a zdôrazniť dôležitosť lásky a starostlivosti pre zdravý vývin dieťaťa.
Faktory Ovplyvňujúce Vývin Dieťaťa v Rodinnom Prostredí
V štúdii objasňujeme vplyv socioekonomického statusu rodiny na dieťa (z hľadiska jeho fyzického i duševného rozvoja), ako jedného z možných determinantov jeho rozvoja. Súhlasíme s E. Frýdkovou (2013, s. 81) podľa ktorej „je dieťa produktom rodiny, ktorá sa odráža v jeho vlastnostiach, správaní, v hodnotách“. Máme na mysli: vzťahy v rámci rodiny, kultúru jej členov, akým vzorom sú pre svoje deti, aká je ich starostlivosť o deti, aké sú prejavy vzájomnej úcty, ako sa stavajú k riešeniu problémov, aké majú hodnoty, ako sa správajú k iným ľuďom, k majetku svojmu a k cudziemu, aký je ich postoj k svojmu okoliu atď. Na základe prác autorov Z. Bakošová (1994), Hroncová, J. (1996), S. vnútornú stabilitu rodiny ako základňu emocionálnej atmosféry rodinného prostredia. Spôsob života rodiny, v ktorom sa odráža vzťah rodiny k rôznym otázkam spoločenského života, vzťah k práci, k povolaniu, k obliekaniu, bývaniu, ako sa členovia rodiny správajú doma, aký majú vzťah k sebe, k vlastnému rozvoju. Vplyv techniky a technických prostriedkov na život rodiny, materiálne podmienky pre záujmovú činnosť, pre prípravu detí do školy a pod. Rodinné prostredie, determinované vyššie uvedenými podmienkami, môže zásadným spôsobom ovplyvniť ďalšie smerovanie detí, či už pozitívne alebo negatívne a natrvalo poznačiť ich život.
Socioekonomický Status Rodiny a Jeho Vplyv
Socioekonomický status významne koreluje s radom ukazovateľov osobnosti, výkonu, kariérneho sebapresadzovania a životnej úspešnosti (aj školskej). Jeho základ tvorí sociálna vrstva, ku ktorej jedinec patrí, a to najmä na základe: prestíže svojho povolania, príjmu (bohatstva), vzdelania (Helus, Z., 2007, s. 167). Postavenie človeka v ekonomickej a sociálnej štruktúre spoločnosti určuje jeho ekonomické zdroje, sociálny status, životný štýl, ako aj vzdelávaciu dráhu jedinca (Průcha, J. a kol., 1995, s. 167). Na rozdiely v kvalite rodinného prostredia - v jeho kultúrnej úrovni, majetkových pomeroch či v sociálnom kapitále rodiny poukazuje sociológ I. Možný (2006, s. 103-104), ktorý uvádza tri dôležité rodinné faktory ovplyvňujúce životné šance jednotlivcov. V prvom rade je to kultúrny kapitál rodiny (vzdelanie a kultivovanosť rodičov), ktorý sa prejavuje v schopnosti rodičov stimulovať a podporovať deti pri príprave do školy a v celkovom rozvoji ich schopností. Druhým je ekonomický kapitál, spočívajúci v tom, že bohatá rodina má možnosť kúpiť deťom stimulujúce hračky, dopraje mu zaujímavé a obzor rozširujúce prázdniny a trávenie voľného času, poskytne mu kvalitnejšie stravovacie návyky (a tým i základ pre lepšie zdravie), lepšie podmienky bývania a prostredie na štúdium. Posledným faktorom je sociálny kapitál, ktorý pozostáva z kontaktov, známostí či priateľstiev, teda zdrojov, ktoré má rodina uložené vo svojich konexiách a stykoch, resp. S problematikou sociálneho a kultúrneho kapitálu rodiny korešponduje teória kultúrneho kapitálu, ktorú sformuloval francúzsky sociológ P. F. Bourdieu. Podľa neho kultúrny kapitál predstavujú súbory kultúrnych vedomostí a jazykových zručností jedincov, ktoré získali v rámci príslušnosti k určitej sociálnej vrstve, čiže aj k rodine. Bourdieu zavádza aj pojem sociálny kapitál, ktorým označuje súhrn sociálnych kontaktov a známostí. Tie čiastočne pramenia z postavenia rodiny v spoločenskej štruktúre a umožňujú dosiahnuť hmotný úspech, bohatstvo, či úspech nehmotný, t.j. uznanie, prestíž (Kopecký, M., 2002).
Zaujímavo vyznieva teória o vplyve príslušnosti rodiny k istej sociálnej vrstve na rozvoj osobnosti dieťaťa. Podľa koncepcie anglického sociológa a sociolingvistu B.B. Bernsteina rodina vytvára tzv. jazykový kód, ktorý si jedinec z rodiny do života odnáša ako určité dedičstvo, čím autor naznačuje, že sa spôsoby komunikácie v rôznych sociálnych vrstvách do istej miery líšia. Príslušnosť rodiny k sociálnej vrstve uľahčuje alebo naopak sťažuje predpoklady pre školskú úspešnosť žiaka a pre jeho adaptáciu (Kozma, B., 2001). Bernstein sa snaží vysvetliť procesy, v ktorých sa sociálne rozvrstvenie spoločnosti premieta do prostredia inštitucionálnej výchovy a vzdelávania v škole, a tým samozrejme i do školských výsledkov jednotlivca. S jeho názorom korešpondujú výsledky rozsiahlej štúdie, realizovanej na Novom Zélande, podľa ktorej ovládanie materinského jazyka je predpokladom lepšieho výkonu v škole. Potvrdilo sa, že deti z anglicky hovoriaceho rodinného prostredia dosahovali lepšie výsledky v školách, kde sa používala angličtina ako komunikačný nástroj (Biddulph, F., Biddulph, J., Biddulph, Ch., 2003). Podobné sú zistenia autorov N. L. Aikens a O. A. Aj keď Bernsteinova teória aj teória P. Bourdieho vznikla ešte v 70. rokoch 20. storočia, ide stále o živú tému rozporov medzi prostredím rodiny a školy, medzi rovnosťou a nerovnosťou vzdelávacích šancí. V Slovenskej republike po spoločensko-politických zmenách v 90. rokoch 20. storočia došlo i k zmenám v ekonomických podmienkach mnohých rodín. To, že dochádza k tzv. otváraniu nožníc v príjmoch rodín, môžeme vidieť i v škole, kde je možné rozpoznať deti z bohatších a deti z chudobnejších rodín. Môžeme povedať, že sa v súčasnej dobe stále viac začínajú prejavovať majetkové rozdiely medzi jednotlivými rodinami a tým i medzi jednotlivými žiakmi v školskom prostredí. V súvislosti so socioekonomickým statusom rodiny sa hlavným problémom javí chudoba. Jej zdrojom je vo všeobecnosti nezamestnanosť, nízky príjem zo zamestnania, nízke vzdelanie a nedostatočná úroveň vlastnených zdrojov. V kontexte s chudobou J.C.Gersten (1993, In Vajda, Zs. - Kósa, E., 2005, s. Rizikové faktory môžu byť prítomné už pred narodením dieťaťa. Matky z chudobnejších štvrtí majú horšiu zdravotnú starostlivosť, častejší je u nich výskyt fajčenia a alkoholizmu, stiesnené bytové podmienky zvyšujú riziko stresu a interpersonálnych konfliktov. Podľa zdravotných štatistík majú ich deti nižšiu pôrodnú hmotnosť. V chudobnejších rodinách je vyšší výskyt osamelých, mladistvých matiek, s nižším vzdelaním, ktoré otehotneli neplánovane, ostali bez pomoci a podpory partnera, v horšom prípade bez pomoci orientačnej rodiny. V dôsledku absencie citovej a sociálnej opory počas tehotenstva nie sú často schopné primeranej starostlivosti o dieťa, dôsledkom je často odmietanie vlastného dieťaťa. Osobitným problémom v chudobnejších rodinách sú stravovacie návyky, resp. absencia niektorých zložiek stravy (napr. bielkovín, ovocia). Popri materiálnom nedostatku je závažným problémom kaloricky nezdravé stravovanie (napr. v zariadeniach rýchleho stravovania). Výchovné postupy rodičov z marginálnych subkultúr sú menej priaznivé pre rozvoj osobnosti dieťaťa (v porovnaní s rodinami zo stredných vrstiev). Rodičia sú menej citliví na špeciálne schopnosti svojich detí, pokladajú za menej dôležité podporovať ich v ich rozvíjaní (aj keď objektívne podmienky nie sú vždy vhodné). V oblasti výchovy detí je častejší výskyt konformizmu a autoritatívnej výchovy, rodiny sú častejšie hierarchicky usporiadané (v porovnaní s rodinami s vyšším socioekonomickým statusom). Častý je citový chlad rodičov, tradičné rolové rozdelenie úloh, vyšší výskyt trestov a citovej deprivácie. Podobné zistenia uvádzajú O. Matoušek - H. Pazlarová (2010), podľa ktorých chudoba prináša deťom zvýšené riziká nielen z hľadiska ich telesného a duševného vývoja, ale tiež z hľadiska ich budúceho zaradenia do spoločnosti. Na základe zahraničných zdrojov autori poukazujú na riziká v oblasti fyzického zdravia. Napr. Na ekonomickú situáciu rodiny má často vplyv i tá skutočnosť, že chýba jeden z rodičov. Zvyšovanie podielu neúplných rodín so závislými deťmi, resp. jednorodičovských rodín prináša so sebou nutnosť riešiť problematiku ich životnej úrovne. Ako upozorňuje Tydlitátová (2011), výdavky týchto rodín sú hradené z jedného príjmu a spravidla ide o príjem žien, ktoré majú v priemere nižšie pracovné príjmy v porovnaní s mužmi. Nezriedka tiež býva zanedbávaná vyživovacia povinnosť zo strany bývalého partnera (najčastejšie muža) voči svojim deťom.
Empirické zistenia potvrdzujú, že životné šance dieťaťa nie sú nezávislé od jeho sociálneho (sociokultúrneho) pôvodu. Jedna zo základných otázok teda znie: ako pôsobí socioekonomický status orientačnej rodiny na vzdelanostnú dráhu dieťaťa? Socioekonomické faktory pozitívne korelujú s rodičovskými investíciami do budúcnosti detí. Existuje vyššia pravdepodobnosť, že rodiny s vyšším socioekonomickým statusom investujú do svojich detí viac času, peňazí, energie, budú klásť vyššie nároky na akademický úspech svojich detí, vytvoria podnetne bohatšie prostredie, ktoré sa pozitívne odrazí v školskej úspešnosti dieťaťa, vo výške dosiahnutého vzdelania (Conger, R.- Donnellan, M. B, 2007, In Bomba, L. - Zemančíková, V., 2011). Podľa novozélandskej štúdie (Biddulph, F., Biddulph, J., Biddulph, Ch., 2003) rodiny s vyššou úrovňou vzdelávacích očakávaní majú najpozitívnejší vplyv na výkon detí na druhom stupni ZŠ. Deti z rodín s nižším socioekonomickým statusom, navštevujúce školy s prevládajúcim počtom žiakov s vyšším socioekonomickým statusom, dosiahli výsledky na vyššej úrovni ako keby navštevovali školu vo svojom okolí (s prislúchajúcim socioekonomickým statusom). Podľa mnohých výskumov existuje vysoká korelácia medzi socioekonomickým statusom rodiny a školskou úspešnosťou dieťaťa. Socioekonomický status rodiny a vzdelanie rodičov má veľmi významný vplyv na úspechy detí v škole. Tie deti, ktoré sa narodia do chudobnejšej rodiny, majú nižšiu šancu dosiahnuť vyššie vzdelanie, a teda i vyššie príjmy. „Dôležité je, či rodičia vnímajú vzdelanie ako dôležité a ako veľmi svoje deti podporujú v jeho získavaní - a to častejšie robia práve tí, ktorí už sami vyššie vzdelanie majú. V mnohých krajinách sveta hrá rolu i finančná situácia rodiny, ktorá ovplyvňuje, na aké kvalitné školy môže dieťa chodiť, k akým technológiám a knihám bude mať prístup, či ho niekto bude doučovať v prípade problémov atd.“ (Burns, J., 2011).
Prečítajte si tiež: Všetko o Riadnej Starostlivosti o Dieťa
Vzdelanie rodičov ovplyvňuje aj kvalitu času stráveného s dieťaťom. Podľa autorov M. S. Hilla a W. J. Yeunga (2000) rodičia s vyšším vzdelaním trávia viac času s deťmi pri aktivitách, ktoré ich rozvíjajú, pretože si uvedomujú ich vývinové potreby. Ich výskum však preukázal len malý vplyv spoločne tráveného času na dieťa. Napriek tomu, interakcia medzi rodičmi a deťmi zohráva významnejšiu úlohu v školskom výkone ako napr. etnická príslušnosť, zamestnanie, príjem a úroveň vzdelania rodičov. Vo všeobecnosti platí, že deti z rodín s vyšším príjmom majú doma viac podporné prostredie pre učenie sa ako deti z nízkopríjmových rodín. Ale ak má dieťa z takejto rodiny (s nízkym statusom) emocionálne podporné rodinné prostredie orientované na školskú úspešnosť, tak sa významne zlepšuje jeho akademický výkon. T. Nechyba a kol. (1999) uvádzajú, že príjem rodičov často koreluje s výsledkami dieťaťa v škole. Potvrdilo sa, že nižší výkon detí z rodín s nízkym statusom je zjavný na začiatku školskej dochádzky, čo môže následne ovplyvniť ich školský výkon v priebehu celého vzdelávania. Taktiež je dokázané, že deti s dobrými učebnými predpokladmi, z rodín s nízkym socioekonomickým statusom, ktoré dosahovali v piatich rokoch úroveň detí so stredným alebo vysokým statusom, skĺzli z dobrých výkonov do horších do ôsmeho roku života. Možno konštatovať, že socioekonomický status vysoko ovplyvňuje výsledky žiaka, aj keď iné rodinné faktory (emocionálna klíma, interakcie v rodine, skúsenosti a gramotnosť) môžu významne ovplyvňovať jeho výsledky v škole. Podľa štúdie príjem môže zohrávať úlohu len v podmienkach extrémnej chudoby, za špeciálnych podmienok a v útlom veku dieťaťa.
Finančné možnosti jednotlivých rodín sa u žiakov v školskom prostredí odrážajú v rôznych znakoch. Škola usporiada v priebehu roka akcie, ktoré do rozpočtu rodiny zasiahnu: plávanie, divadelné predstavenie, školský výlet, škola v prírode alebo lyžiarsky kurz, atď. V minulosti bývalo samozrejmosťou, že spoločných kultúrnych akcií poriadených školou sa zúčastnili všetky deti. Vstupné bolo skôr symbolické, účasť sa chápala ako povinná. O dôvodoch, prečo tomu tak bolo, môžeme diskutovať. Faktom zostáva, že deti i z toho najmenej podnetného sociokultúrneho prostredia počuli koncert vážnej hudby, prezreli si nejakú stavebnú pamiatku atď. Smutná je finančne motivovaná neúčasť dieťaťa na väčších spoločných akciách školy, akými sú škola v prírode či lyžiarsky kurz. Dôležitým faktorom, vyplývajúcim zo socioekonomického statusu rodiny, je aj miera rodičovskej podpory domácej prípravy dieťaťa do školy. Množstvo výskumov sociologickej či sociálno-psychologickej povahy potvrdilo existenciu diferencií v prístupe rodičov ku škole na základe ich príslušnosti k sociálnej triede. T. Katrňák (2004) uvádza, že rodičia z vyšších tried sú aktívnejší v podpore dieťaťa pri domácej príprave, viac zdôrazňujú rozvíjanie vedomostí a zručností detí ako rodičia z nižších tried. S deťmi sa spoločne do školy viac pripravujú, častejšie ich prihlasujú do knižníc, záujmových krúžkov, pravidelnejšie s nimi navštevujú školské podujatia a sami sa významnejšie zaujímajú o dianie v školskom prostredí. Rodičia z nižších tried uvedené síce robia taktiež, ale nie v takej miere, intenzite a s takou pravidelnosťou. Neznamená to, že rodičia z nižších sociálnych vrstiev si neželajú, aby ich dieťa v škole prospievalo, avšak skôr očakávajú, že dieťa samo bude prejavovať záujem a samo sa bude o pomoc hlásiť. Rodičovská pomoc u rodičov z nižších sociálnych vrstiev má skôr charakter dohľadu a kontroly nad splnením domácich úloh, ich záujem sa skôr sústreďuje na formálne vyjadrené známky. Rodičia deťom neobjasňujú, ako učebnú látku zvládnuť, aký má učenie zmysel - učenie nesprostredkovávajú.
Emocionálna Nedostupnosť Rodičov
Nedostatočná starostlivosť o dieťa môže prameniť aj z emocionálnej nedostupnosti rodičov. Emocionálna nedostupnosť sa prejavuje neschopnosťou rodičov reagovať na emocionálne potreby dieťaťa, poskytovať mu citovú podporu a vytvárať s ním hlboké a intímne puto. Táto nedostupnosť môže mať rôzne príčiny, ako napríklad:
- Osobné problémy rodiča: Rodič môže byť zaťažený vlastnými psychickými problémami, ako sú depresie, úzkosti alebo závislosti, ktoré mu bránia v tom, aby sa plnohodnotne venoval dieťaťu.
- Traumatické zážitky: Rodič, ktorý prežil traumatickú udalosť, môže byť emocionálne uzavretý a neschopný prejavovať city.
- Nedostatok vlastných skúseností: Rodič, ktorý sám nezažil v detstve dostatok lásky a starostlivosti, môže mať problém poskytnúť ju svojmu dieťaťu.
- Nadmerný stres: Rodič, ktorý je vystavený nadmernému stresu v práci alebo v osobnom živote, môže byť vyčerpaný a neschopný reagovať na potreby dieťaťa.
Emocionálna nedostupnosť rodičov môže mať pre dieťa vážne následky. Dieťa sa môže cítiť osamelé, nepochopené a nemilované. Môže mať problémy s vytváraním vzťahov, s reguláciou emócií a s rozvojom sebavedomia. V extrémnych prípadoch môže emocionálna nedostupnosť viesť k psychickým problémom, ako sú depresie, úzkosti alebo poruchy správania.
Rozvodové Konflikty a Syndróm Zavrhnutého Rodiča
Rozvod rodičov je pre dieťa vždy stresujúca udalosť. Konflikty medzi rodičmi, ktoré často sprevádzajú rozvod, môžu mať na dieťa obzvlášť negatívny dopad. Jedným z najzávažnejších dôsledkov rozvodových konfliktov je syndróm zavrhnutého rodiča (SZR). SZR je psychický stav, pri ktorom dieťa bez racionálnych dôvodov odmieta a očierňuje jedného z rodičov. Za týmto odmietaním stojí manipulácia druhého rodiča, ktorý sa snaží dieťa poštvať proti svojmu bývalému partnerovi.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o dieťa manželky
Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov. Empirické výskumy týkajúce sa tohto fenoménu sú stále v začiatkoch, napriek tomu, ich zistenia poskytujú nový náhľad a hlbšie preskúmanie tohto syndrómu, najmä čo sa týka diagnostiky, prejavov, mechanizmov syndrómu, vlastností rodičov detí, u ktorých sa syndróm vyskytne. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.
Pre zaujímavosť tohto fenoménu, nedostatok literatúry v slovenskom a českom odbornom prostredí a potreby riešenia jedného z rozvodových dôsledkov, sme sa rozhodli spracovať syndróm zavrhnutého rodiča v krátkom priblížení teoretického pozadia, výskumov a následne empirického preskúmania v kvalitatívnej analýze. Naša práca si kladie za cieľ prispieť empirickými dôkazmi k tomuto fenoménu z pohľadu samotného dieťaťa, ktoré jedného z rodičov zavrhovalo niekoľko rokov. Doteraz žiadna záverečná práca sa na Slovensku nevenovala syndrómu zavrhnutého rodiča z pohľadu dieťaťa. Kvantitatívne výskumy sú náročné z hľadiska získania vhodných participantov a na Slovensku nebola doteraz vyvinutá diagnostická škála určenie syndrómu a diagnostiku stupňa zavrhnutia rodiča u dieťaťa. Naša práca kvalitatívne analyzuje syndróm, ktorý sa vyskytol u participanta a rozoberá stratégie, ktorými programujúci rodič pôsobil a následne jeho prejavy zavrhnutia u dieťaťa. Tieto môžu prispieť k rozpoznaniu okolia pri podobnom výskyte u dieťaťa počas rozvodových konfliktov a napomôcť včasnému riešeniu situácie najmä u mladších detí, kde je potrebná terapeutická intervencia. Z retrospektívneho hľadiska participanta chceme prispieť k tematike obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a jeho faktormi, ktoré sú nápomocné k uzdraveniu vzťahu zavrhnutého rodiča s dieťaťom. Podľa niektorých odborníkov je takáto obnova je možná len vďaka odbornej intervencii, avšak zatiaľ žiadne empirické argumenty k tomuto názoru nie sú. Vek zohráva dôležitú úlohu pri výskyte tohto syndrómu a rovnako aj pri procese obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom.
Parentifikácia Dieťaťa
Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny (rodičov, mladších súrodencov). Vo veľkej miere sa odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí. Podľa americkej odborníčky na psychopatológiu Lisy M. Na základe toho, aké potreby dieťa rodičovi naplňuje, odborná literatúra rozlišuje dva typy parentifikácie - tzv. 1. Emocionálna parentifikácia prebieha v momente, keď dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa je dôverníkom svojho rodiča/rodičov - rodič je zvyčajne ten, kto žiada o radu, vyžaduje od dieťaťa prijatie, pochopenie, neadekvátne s ním zdieľa vlastné pocity a prežívanie, využíva ho na ventiláciu svojich emócií. Dieťa nemá priestor na rozoberanie vlastných tém - rodič si pri tomto type parentifikácie tému rozhovoru nevyberá podľa toho, čo chce riešiť dieťa, resp. čo sa týka dieťaťa (smútok, sklamanie, radosť v súvislosti so školou, či kamarátmi). 2. Inštrumentálna parentifikácia sa vzťahuje na prideľovanie funkčných povinností, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Pri spomenutých činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa. Napríklad je v poriadku poveriť 7-ročné dieťa podieľaním sa na poriadku v domácnosti upratovaním svojej detskej izby (napr. povysávať, utrieť prach na týždennej báze či vypratávaním po domácom zvieratku na dennej báze). Autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child, Gregory J. Existujú životné situácie, s ktorými sa spája vyššie riziko pre vznik parentifikácie dieťaťa rodičom. Ďalšou ohrozenou skupinou sú deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah. Dôvodom je, že starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Dieťa, na ktoré sú denne rodičmi kladené veku neprimerané požiadavky a na ktoré je prenášaná rodičovská zodpovednosť, môže prežívať stres, pocity neúspechu, zlyhania a nedostatočnosti a emocionálneho preťaženia. Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie. Parentifikácia ovplyvňuje aj vývoj jeho sebavedomia, keďže hodnota dieťaťa prevažne spočíva iba v tom, čo môže poskytnúť iným (napr. Následky dlhodobej parentifikácie sa častokrát vo veľkej miere vynárajú práve vo veku od 30 rokov. Časté sú opakujúce sa pocity strachu z opustenia, hnevu a odporu. Vo vzťahu k potrebám svojho okolia môže byť až hypersenzitívny, navonok vysoko empatický. Pomerne často sa u takto nastavených ľudí vyskytujú tzv. závislé vzťahy. Za životného partnera si napríklad vyberajú človeka, o ktorého sa môžu starať, často je to alkoholik či inak závislý jedinec. Typickým spoločným znakom parentifikovaných dospelých je takisto neschopnosť delegovať zodpovednosť a požiadať o pomoc. 1. Prvým krokom k uzdraveniu z parentifikácie je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to jednoducho stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčovým je uznanie, že ste boli ako dieťa v role dospelej osoby. 3. Náročnou výzvou pre ľudí, ktorí zažili parentifikáciu, je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc. Naučiť sa stanoviť si hranice znamená rozpoznanie vlastných potrieb a obmedzení a precvičovanie asertivity. Stojí za to vynaložiť úsilie, aby sme zistili, čo pre nás znamenajú hranice.
Prečítajte si tiež: VšZP: Pomoc pre rodiny s deťmi
tags: #nedostatocna #starostlivost #o #dieta