Strata dieťaťa je jednou z najtraumatickejších udalostí, ktoré môžu rodičia zažiť. Rovnako aj rozvod rodičov predstavuje pre dieťa obrovskú skúšku. Tento článok sa zaoberá psychologickými aspektmi týchto situácií a ponúka rady, ako sa s nimi vyrovnať.
Úvod
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka a existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku.
Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni.
Rozvod: Realita a jej vplyv na deti
Rozvod predstavuje formálno-právne ukončenie manželského vzťahu dvoch jednotlivcov, administratívnym riešením v procese rozvratu manželstva v prípade, ak zlyhali všetky ostatné cesty k vyriešeniu problémov, ktoré sa v rodine postupne objavili (Matějček, Dytrych, 1999). Rozvod, ako spoločenské opatrenie, ktoré zasahuje do života rodiny, prináša „celú radu negatívnych dôsledkov, ktoré sa prejavujú v najrôznejších oblastiach života“ (Matějček, Dytrych, 1999, s. 31). Pozitívne aj negatívne podnety pôsobiace na rozpadnutú rodinu predstavujú psychický stres. Táto rozvodová adaptácia je relatívne dlhodobý proces, v ktorom by malo postupne dôjsť k obnove pocitu životnej spokojnosti a tiež vytvorenia nového životného štýlu (Matějček, Dytrych, 1999). Adaptácia je subjektívna a závisí od niekoľkých faktorov, ako napr. od veku, osobného temperamentu či podpory sociálneho okolia.
Najzraniteľnejšie sú práve deti, pretože rodičia sú zárukou ich stability a bezpečia. Stres a negatívne aspekty rozvodu môžu pretrvávať u detí dlho po rozvode, a jeho dôsledky bývajú dlhotrvajúce (Heard 2007). Jedným z negatívnych dôsledkov u detí, ktoré vyrastajú v rodinách charakterizovanými rodičovskými konfliktami a hroziacou možnosťou odchodu jedného z rodičov, je ich väčšia náchylnosť podľahnúť problémom týkajúcich sa mentálneho aj fyzického zdravia. Príčinou je problém s rozvíjaním ich sociálnej kompetencie a efektívnych emocionálnych a behaviorálnych regulačných schopností (Troxel, Matthews, 2004).
Prečítajte si tiež: Prehľad diét
Ako deti reagujú na rozvod v rôznych vekových obdobiach
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela. Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom.
Deti v predškolskom veku: Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.
Deti v školskom veku: Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
Dospievajúci: V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.
Prečítajte si tiež: Sprievodca obchodmi pre bábätká v Bratislave
Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
Prvá fáza: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
Druhá fáza: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
Tretia fáza: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy. Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Prečítajte si tiež: Najväčší strach rodičov
Ako hovoriť s deťmi o rozvode
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.
Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ' bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka. Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít , čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Obranné mechanizmy dieťaťa a popieranie reality
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.
Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.. Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánov…
Syndróm zavrhnutého rodiča
Syndróm zavrhnutého rodiča je psychická forma detského zneužívania a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori najmä zahraničných štúdií poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov. Empirické výskumy týkajúce sa tohto fenoménu sú stále v začiatkoch, napriek tomu, ich zistenia poskytujú nový náhľad a hlbšie preskúmanie tohto syndrómu, najmä čo sa týka diagnostiky, prejavov, mechanizmov syndrómu, vlastností rodičov detí, u ktorých sa syndróm vyskytne.
Literatúra však poskytuje málo údajov napr. o jeho vplyve, či zavrhnutia z hľadiska veku dieťaťa, alebo obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.
Ako uľahčiť deťom zvládnuť rozvod
Ak rodičia včas skončia s konfliktami, podarí sa im prebudovať manželský vzťah na vzťah spolurodičovský (ľudsky korektný a slušný) a obaja pokračujú v starostlivosti o dieťa, vytvoria tým základný predpoklad na to, aby sa dieťa dostalo z rozvodovej situácie bez väčšej ujmy.
Dôležitá je kvalita vzťahu rodičov s dieťaťom. V predrozvodovom období majú mnohí rodičia sklon upadať v správaní voči dieťaťu do extrémov. Keď sú zaplavení deštruktívnymi emóciami, dieťa dostatočne nevnímajú, strácajú s ním kontakt a neberú ohľad na jeho city. Keď sa upokoja, začnú sa cítiť vinní a svoje či partnerove chyby sa snažia vynahradiť dieťaťu tým, že ho zahŕňajú nadmernou pozornosťou a láskou a dovoľujú mu aj to, za čo by ho inak trestali. Akoby sa potom dieťa proti svojej vôli viezlo na zážitkovom ruskom kolese, pričom nikdy nevie, kedy sa ocitne hore a kedy bude spustené dole. Stáva sa „vecou“ s ktorou rodičia narábajú podľa svojich aktuálnych potrieb, bez ohľadu na jeho vlastné potreby.
Dôležité je, aby rodič zvládol svoju úzkosť z obáv o dieťa, aby sám neunikal pred žiaľom dieťaťa a umožnil mu slobodne prejaviť všetky city, aj tie, ktoré v ňom vyvolávajú silné pocity viny. Schopnosť rodiča udržať stabilné rodinné podmienky, pokračovať v zabehnutom spôsobe života a v domácich stereotypoch (ako sú ranné alebo večerné rituály, spoločné stolovanie a pod.), kontakty a stretávanie sa s rovnakými ľuďmi ako predtým, dávajú dieťaťu záruku, že sa celý jeho dovtedajší život nerozsype a bude pokračovať podobne ako predtým.
Skutočnosť, že rodič smúti, vyrovnáva sa s vlastnou bolesťou a občas aj plače, dieťa určite znepokojí, ale zároveň môže mať preň aj pozitívny význam. Dieťa vidí, že prejaviť city je normálne, že rodič neberie rozvod na ľahkú váhu a musí preň mať vážny dôvod. Ak takéto správanie nemá dieťa hlbšie zasiahnuť, malo by ho vždy sprevádzať pozitívne posolstvo rodiča vo forme ubezpečenia, že je dosť silný na to, aby svoj žiaľ zvládol, a aj na to, že sa o dieťa dokáže postarať aj sám. Mal by mu dať nádej, že onedlho bude ich život v poriadku a opäť sa z neho budú môcť spolu tešiť.
V situácii rozvodovej zmeny dieťa prichádza o to, čo je pre jeho zdravý vývoj nevyhnutné - o pocit bezpečia a citovej istoty. Ak sa v rozvodovom období nemôže oprieť o svojich rodičov, o to dôležitejšou sa stáva opora iných ľudí v jeho okolí. Či už sú to starí rodičia, rodinní priatelia, kamaráti alebo aj príslušní odborníci, tí všetci môžu významne prispieť k tomu, aby dieťa vyviazlo z rozvodovej zmeny bez trvalejšieho poškodenia. Dieťa môže byť tiež aktívnym spolutvorcom svojich vzťahov a svojho života, v mnohých prípadoch mu môže pomôcť triedny učiteľ, aj keď nemá možnosť ovplyvniť správanie rodičov ani meniť podmienky jeho rodinného života. Tým, že učiteľ bude dieťaťu pomáhať v porozumeniu jeho situácie a pri spracovávaní toho, čo sa v jeho rodine stalo, že mu pomôže zvyšovať jeho odolnosť a posilňovať ochranné faktory v ňom samom, naštartuje v dieťati schopnosti, ktoré mu pomôžu vyrovnať sa s touto situáciou.
Striedavá starostlivosť: Áno alebo nie?
Mnohí rodičia sa po rozvode alebo rozchode dohodnú na striedavej starostlivosti. Striedavá starostlivosť je výhodná pre rodičov, nie pre dieťa. Dieťaťu to prináša len ďalšie problémy, okrem tých, ktoré má v spojitosti s rozpradom rodiny. Predstavuje to preň neustále sťahovanie a ‘chodenie s kufríkom‘ raz k jednému, raz k druhému rodičovi. Potrebujeme sa niekde cítiť DOMA, mať svoje útočisko a túto väzbu je ťažké urobiť na dve miesta. Pre dieťa je to zrazu akoby nikam nepatrilo, lebo u každého je len na chvíľku. Oveľa viac sa mi páči, keď je dieťa u jedného z rodičov, ale medzi rodičmi funguje dohoda, kde sviatky a prázdniny dieťa trávi na striedačku raz u jedného, raz u druhého, prípadne operatívne podľa dohody.
Plán starostlivosti o dieťa po rozvode
V prvom rade záleží na pomere, v ktorom sa rodičia podieľajú na výchove dieťaťa. Môže to byť 50:50 alebo asymetricky až do 30:70. Podľa toho sa tiež podieľajú na financovaní. Je možné platiť si aj vzájomne výživné - ak je striedavá starostlivosť v inom pomere ako 50: 50 alebo v prípade, kde jeden rodič má výrazne horšiu životnú situáciu (aj keď ide o pomer času 50: 50). Plán by sa mal zakladať na možnostiach a potrebách konkrétnej rodiny. Môžete teda následujúce plány použiť buď ako návod alebo len ako návod ako zostaviť svoj vlastný plán.
Tento plán sa môže po týždni obmieňať tak, že dieťa/deti začiatok týždňa (pondelok a utorok) strávi s otcom a potom piatok, sobotu a nedeľu. V ďalšom týždni strávia začiatok týždňa s matkou (pondelok a utorok) a potom piatok, sobotu a nedeľu. Tento plán je možné využiť s úspechom tam, kde vzdialenosť hrá veľkú rolu. Aj pre rodičov zvyknutých veľa cestovať alebo pre rodičov majúcich zamestnanie, ktoré im umožňuje cestovať po republike. Tento plán možno využiť pre dieťa / deti od 4-ročné (pre nižší vek je potrebné zvážiť schopnosti dieťaťa), ale aj pre staršie deti až do veku 10 - 12 rokov. Výmena dieťaťa / detí prebieha v nedeľu. Obdobia po 5tich a 7-mich dňoch sa pravidelne striedajú. Pre predškolský plán možno tiež tento plán po 14tich dňoch (po mesiaci) meniť tak, že krátky týždeň bude dieťa tráviť s oboma rodičmi (to isté platí o dlhom týždni). Tento plán možno tiež použiť ako plán pre školské deti v prípade, že rodičia žijú blízko seba a sú schopní sa spolu dohovoriť. Pre školský plán je treba počítať s "krúžkami" dieťaťa / detí a mimoškolskými aktivitami.
Pravidelne sa striedajúce periódy po dvoch týždňoch. Plán vhodný pre rodičov, ktorí sa chcú podieľať na každodennej starostlivosti o dieťa / deti, tráviť s ním večery a noci. Vzdialenosť hrá úlohu - tento plán možno úspešne využiť tam, kde sú rodičia od seba vzdialení.
Vianoce a sviatky v rozvedenej rodine
Vianoce, sviatky, prázdniny, ale i každodenný život, fungovanie úplne cudzích rodín zrazu spoločne, je úplne nová situácia pre všetkých. Pre rodičov aj pre deti. Ak hrozia konflikty, je dobré, ak si ich rodičia vyriešia bez prítomnosti detí. Deti sa musia vyrovnať s rozpadom rodiny a zvyčajne aj novým domovom, niekedy aj školou, netreba im pridávať ešte ďalšie stresy. Keď sa dohodnete, sadnite si s nimi, spolu alebo oddelene, a porozprávajte sa s nimi, ako budú Vianoce a Silvester vyzerať, kde budú na Štedrý večer, aké budú zvyky.
Čím lepšie si to deti budú vedieť predstaviť, tým pohodovejšie prijmú zmenu. Pre deti je veľmi dôležité, aby aj po rozvode mali v živote istoty, aby vedeli, čo sa bude diať. Inak môžu cítiť neistotu, strach z neznámeho. V podstate sa vedia prispôsobiť akémukoľvek variantu, ale musia byť naň včas pripravené. Od určitého veku je dobré dať dieťaťu na výber, kde chce byť, a toto rozhodnutie potom rešpektovať. A samozrejme, neventilovať pred dieťaťom svoje emócie typu: „Ty si budeš užívať Vianoce u ocka a mama bude sama doma smutná“.
Je dôležité dohodnúť sa aj na darčekoch, keďže deti z rozvedených rodín majú väčšinou darčeky pod viacerými stromčekmi a rodičia majú, žiaľ, tendenciu predháňať sa, akoby množstvo či cena darčeka určovali, kto je lepší rodič. Urobte si vlastný zvyk na sviatky, keď ste bez detí, môže to byť dovolenka v teple, alebo návrat na Vianoce k rodičom, kde sa na chvíľu vrátite do sviatkov svojho detstva. Prípadne si vytvorte nejakú tradíciu s novým partnerom. Urobte skrátka čokoľvek, čo vám pomôže si sviatky užiť.