Predčasný pôrod je situácia, na ktorú sa nedá pripraviť. Mať deti narodené v termíne, nie je vôbec samozrejmosť. Na Slovensku sa totiž predčasne rodí každé jedenáste dieťa. Ročne je to okolo 55-tisíc detí. Každý rodič si najväčšmi želá, aby jeho dieťa bolo zdravé. Taktiež chce mať možnosť byť svojmu dieťaťu nablízku. Pomoc a podpora okolia je pre neho veľmi dôležitá. Dlhodobé zdravotné problémy sa práve u predčasniatok vyskytujú desaťkrát častejšie ako u donosených novorodencov. Práve tieto deti tvoria väčšinu malých detských pacientov.
Tento článok sa zameriava na problematiku predčasne narodených detí, starostlivosť o ne, podporu rodín a dôležitosť včasnej diagnostiky a intervencie. Priblížime si, čo to znamená byť predčasne narodeným dieťaťom, aké výzvy to prináša a ako sa s nimi dá úspešne vyrovnať.
Definícia predčasného pôrodu
Za predčasne narodené dieťa sa podľa Svetovej zdravotníckej organizácie považuje každé dieťa, ktoré sa narodí pred ukončeným 37. týždňom tehotenstva. Tieto detičky nie sú z biologického hľadiska pripravené na život mimo maternice a hrozí im preto množstvo zdravotných rizík.Predčasne narodené bábätko je každé, ktoré sa narodí pred ukončeným 37. týždňom. Dieťatko narodené dokonca ešte pred 27. týždňom.
Príčiny predčasného pôrodu
Nevieme vždy, čo spôsobuje predčasný pôrod, ale existujú faktory, ktoré zvyšujú jeho pravdepodobnosť.
Starostlivosť o predčasne narodené deti
Starostlivosť o predčasne narodené deti je veľmi náročná tímová práca, ktorá vyžaduje veľké skúsenosti nielen lekárov, ale najväčším a najpodstatnejším anjelom okrem lekára je práve sestra, ktorá je k dispozícií 24 hodín denne. "Správna starostlivosť v správnom čase na správnom mieste" je hlavnou myšlienkou Svetového dňa predčasne narodených detí pre rok 2019.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať cumlík pre novorodenca
Neonatologická jednotka intenzívnej starostlivosti (NJIS)
Navštívte novorodeneckú jednotku intenzívnej starostlivosti (NJIS) a zoznámte sa s tým, ako vyzerá a ako sa zamestnanci o predčasne narodené deti starajú. Dnešné JIS, na ktorých ležia predčasne narodené deti, budujú tak, aby boli priateľské k rodinám. Otec a matka pre nás nie sú návšteva, ale súčasť starostlivosti o bábätko. Z hľadiska poskytovania špeciálnej zdravotnej starostlivosti hodnotíme novorodencov podľa dvoch parametrov. Oba významným spôsobom ovplyvňujú starostlivosť o dieťa po pôrode a predstavujú riziká pre mnohé komplikácie zdravotného stavu bábätka.
Inkubátory
Inkubátory pomáhajú bábätkám udržať si teplotu, lebo keď sú narodené predčasne, túto schopnosť nemajú a môžu zomrieť na podchladenie.
Dýchanie
Najviac sa bojíme toho, ako dieťatko bude dýchať a ako sa adaptuje. Treba si však uvedomiť, že všetky orgány sú nezrelé a všetky sú veľmi zraniteľné. Tešíme sa, ak dieťatko dýcha samé a nemusí byť na riadenom dýchaní. Mnoho detí narodených pred 34. týždňom má ťažkosti skoordinovať satie, prehĺtanie a dýchanie. Pokiaľ nebude vaše dieťa pripravené, zdravotné sestry mu do nosa alebo úst jemne vložia hadičku, pomocou ktorej ho nakŕmia.
Materské mlieko
Materské mlieko je pre predčasne narodené deti tak dôležité, že pokiaľ im ich vlastné mamičky z akéhokoľvek dôvodu nemôžu zo začiatku dostatok mlieka poskytnúť samy, môžu byť kŕmené darcovským mliekom iných matiek tak, aby toto obdobie preklenuli. Áno - mamičky sú pripravené k produkcii materského mlieka už od polovice tehotenstva. Po pôrode placenty začnú klesať hladiny tehotenského hormónu progesterónu, čo zaháji v prsníku produkciu mledziva, skorého mlieka. Obvykle sa laktácia spustí tým, že sa po pôrode dieťa prisaje k bradavke a začne rytmicky sať. Materské mlieko obvykle „prichádza“ zhruba dva až štyri dni po pôrode, ale pokiaľ ste porodili predčasne, môže sa oneskoriť.
Ak je dieťa príliš slabé na to, aby sa vám prisalo k prsníku a dojčilo sa, môžete namiesto stimulácie prsníka od dieťaťa použiť ako náhradu nemocničnú odsávačku. Budete musieť odsávať mlieko tak často, ako často sa dojčí donosený zdravý novorodenec. Niektoré mamičky vedia podať malé množstvo odsatého materského mlieka injekčnou striekačkou priamo do úst dieťaťa, alebo môžete do úst dieťaťa vložiť vatovú tyčinku namočenú v materskom mlieku. Dieťa má tak šancu mlieko ochutnať, čo môže uľahčiť prechod na plné dojčenie a tiež pokryť ústa dieťaťa ochrannými imúnnymi látkami prítomnými v materskom mlieku. Deti s veľmi nízkou pôrodnou hmotnosťou, nižšou ako 1,5 kg, často potrebujú extra bielkoviny, vápnik a fosfor, a preto popri materskom mlieku dostávajú aj prípravky k obohateniu materského mlieka. Pokiaľ sa očakáva, že dieťa zostane nejakú dobu na NJIS, neonatológovia odporúčajú použiť odsávačku, ktorá odsáva mlieko z oboch prsníkov zároveň - ja vždy odporúčam typ Medela Symphony. Rovnako apelujem na mamičky, aby si na odsávanie vyhradili čo najpohodlnejšie podmienky. Je všeobecne známe, že najlepší okamžik na odsávanie je bezprostredne po alebo počas dlhodobého kontaktu skin-to-skin s dieťaťom (viac o „klokanej starostlivosti“ nižšie), alebo keď ste prítomná pri jeho postieľke a pri odsávaní sa na neho môžete pozerať.
Prečítajte si tiež: Život predčasne narodeného dieťaťa
Klokania starostlivosť
Klokania starostlivosť je situácia, kedy si rodičia často prikladajú na dlhšiu dobu dieťa na holý hrudník. Tento tesný kontakt koža na kožu (skin-to-skin) má pre vás, vaše dieťa aj tvorbu mlieka neuveriteľné množstvo výhod. Skin-to-skin kontakt pomáha upokojiť a regulovať dýchanie a tep dieťaťa, udržuje ho v teple a umožňuje mu odpočívať blízko vás alebo vášho partnera. Nečakajte a ihneď sestričky informujte, že chcete svojmu dieťaťu dávať materské mlieko, nie náhradnú mliečnu výživu. Je to úplne normálne a všetky mamičky s deťmi v NJIP sú v strese a plné starostí. Tieto pocity môžu niekedy produkciu mlieka ovplyvniť, a preto je veľmi dôležité nebáť sa požiadať o pomoc, keď ju potrebujete. Pamätajte si, že máte právo požiadať o podporu. Bez ohľadu na gestačný vek vášho dieťaťa, pokiaľ je dostatočne stabilné na to, aby zvládlo skin-to-skin kontakt, môže sa stať, že ležiace na vašom hrudníku začne dieťa samo hľadať vaše prsia a skusmo sať (nevýživové satie). Dojčatá milujú vôňu materského mlieka, takže pokiaľ si pretriete bradavku trochou materského mlieka, pomôžete mu nájsť bradavku a prinútite ho, aby začalo sať. Keď sa prisaje, môže sa mu dokonca podariť trochu mlieka vysať. Pokiaľ sa veľmi nesnaží, nemajte obavy - každým pokusom sa dieťa niečo nového naučí. Nakoniec môže raz alebo dvakrát mlieko nasať a potom úplne na dojčenie prejsť. Nevýživové dojčenie môžete zahájiť okamžite, akonáhle si zvyknete na klokaniu starostlivosť, dieťa však nesmie mať bradykardiu (pomalý srdcový rytmus) alebo desaturáciu (nízky obsah kyslíka v krvi). Dieťa sa samo začne dojčiť, až toho bude schopné.
Svetový deň predčasne narodených detí
Svetový deň predčasne narodených detí pripomína dôležitosť odbornej starostlivosti, emocionálnej podpory a moderných medicínskych postupov. Žilinská nemocnica sa purpurovým osvetlením pripája k celosvetovej iniciatíve podpory predčasniatok, ich rodičov a zdravotníkov, ktorí im pomáhajú zvládnuť všetky úskalia. Každé desiate dieťatko sa narodí predčasne, ich symbolom sú ponožtičky, kde práve jeden pár je veľmi maličký. Fakultná nemocnica s poliklinikou v Nových Zámkoch je jedným zo šiestich perinatologických centier na Slovensku, kde sa centralizujú novorodenci s najnižšou pôrodnou hmotnosťou a mamičky s nízkym týždňom tehotnosti, ktoré majú riziko predčasného pôrodu alebo ochorenia v tehotnosti. Aby rodičia „nezreláčikov“ cítili podporu zo strany zdravotníkov, ostatných rodičov i širokej verejnosti, každoročne si 17. novembra pripomíname Svetový deň predčasne narodených detí aj na Neonatologickej klinike v Nových Zámkoch. Na detičky a ich rodičov i tento krát čakali malé prekvapenia. Sestričky a lekári pripravili výzdobu. Na inkubátoroch sa objavili malinké šarkany ako symboly pre spoločné hry detí spolu s rodičmi. Mamičky a babičky, ale i mladé slečny sa pridali k výzvam na sociálnych sieťach a pripravili darčeky, ktoré samé ušili, uštrikovali, uháčkovali. Pridal sa k nim i Klub dôchodcov z Veľkého Medera. V inkubátoroch zažiarili nové plachtičky pastelových farieb, nové polohovacie podložky, v postieľkach pribudli deky i tieniace baldachýny s rozprávkovými vzormi. Mladá študentka sociálnej práce vyrobila celú sadu mydlových ponožtičiek, ako pamiatku na dnešný deň pre všetky novonarodené detičky, ktoré boli práve v nemocnici. Prežiarili oddelenie pestrými farbami i veľmi jemnými ovocnými vôňami. Od mamičiek z celého Slovenska, ktoré majú už svojho „nezreláčika“ doma, cez občianske združenie Malíček prišli balíčky plné povzbudivých odkazov pre mamičky a oteckov, ktorých malý bojovník zdoláva svoje prvé dni ešte v nemocnici. Aj mesto Nové Zámky sa pridalo.
Na znak podpory a spolupatričnosti osvetlila žilinská nemocnica svoj vstup do purpurovej farby. Purpurová symbolizuje krehkosť predčasne narodených bábätiek a zvyšovanie povedomia o ich potrebách. Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina sa pripája k Svetovému dňu predčasne narodených detí a vyjadruje podporu malým bojovníkom, ich rodinám i personálu Oddelenia neonatológie FNsP Žilina.
Výzvy po prepustení z nemocnice
Skorý vstup predčasniatok do života je pre rodinu, ako i dieťa samotné, veľkou psychickou záťažou a okrem obrovskej podpory, lásky a sily rodiny si vyžaduje zvýšenú starostlivosť aj po prepustení z nemocnice. Denno-denná prax a taktiež spätné väzby od rodičov našich predčasniatok hovoria, že im chýbajú hlavne informácie, ako sa starať o predčasne narodené deti. Najviac sa pýtajú na kŕmenie a možnosti rehabilitácie. Hľadajú rady odborníkov a často aj poradenstvo mamičiek samotných. Po príchode domov z nemocnice začína kolotoč viacerých odborných vyšetrení a preventívnych kontrol. Rodičia tak potrebujú pravidelne navštevovať pediatra, neurológa, klinického logopéda, rehabilitačného lekára a fyzioterapeuta. Návštevy lekárov sú pre rodiny náročné, najmä z pohľadu vhodného načasovania podľa vývoja dieťatka, čakania na vyšetrenie a mnohokrát problému mať viacerých odborníkov na jednom mieste. Včasná vývinová diagnostika je mimoriadne dôležitá pre predčasne narodené deti, ako aj pre bábätká, ktoré prešli komplikáciami počas tehotenstva, pri pôrode alebo krátko po ňom, prípadne tiež u detí, ktoré sa narodili síce bezproblémovo, avšak komplikácie nastali neskôr. Ak majú rodičia akékoľvek, čo i len menšie pochybnosti, je dôležité, aby nečakali, vyhľadali odborníkov a poradili sa s nimi. Treba si uvedomiť, že prvé mesiace až rok života dieťatka sú najdynamickejšie, čo sa týka jeho vývoja. Žiaľ, ešte i dnes pretrváva tzv. syndróm vyčkávania - keď sa po narodení dieťaťa objavia signály, že niečo nemusí byť v poriadku, tak sa namiesto okamžitého konania čaká. Následne sa u dieťaťa môžu vyvinúť nesprávne pohybové stereotypy. Strácanie času v tomto období môže mať trvalé následky.
Podpora rodín predčasne narodených detí
Ochrannú ruku rodičom , ale aj zdravotnému personálu, podáva OZ Malíček. Vzniklo v roku 2011 z iniciatívy rodičov na podporu predčasne narodených detí a ich rodín. Snažia sa byť mostom medzi odbornou verejnosťou a rodinami. Aktívne prispievajú k zlepšeniu starostlivosti o nedonosené deti a ich rodiny. Snažia sa o zviditeľnenie problematiky predčasných pôrodov, zapájajú sa do rôznych projektov. Víziou v o.z. Malíček je, aby deti odchádzali domov z nemocnice čo najzdravšie. Malíček založila Mgr. Ľubica Kaiserová, úžasne príjemná a charizmatická žena. Dodáva vlastnú skúsenosť: „Hoci ja sama som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti, keď sa mi narodil syn v 26. Mala som príliš veľa informácií. Aj to bol dôvod, prečo vzniklo OZ Malíček. Na vlastnej koži som videla, s akými problémami sa boria neonatologické pracoviská. Keď sa nato pozeráte z tej opačnej strany, vidíte čo všetko by sa ešte dalo a práve preto chceme, aby sme vedeli pomôcť pracoviskám, kde sa narodia takéto deti. Je veľmi náročné aj pre sestry navigovať rodičov, kde si môžu zohnať čo najmenšie plienky, aby nemuseli polkilovým deťom dávať dámske vložky alebo aby nemuseli sestry nejakým spôsobom prerábať plienky. Je to veľký komfort nielen pre rodičov, ale aj pre sestry vzhľadom na bežnú činnosť, ktorá by mala patriť k tým najjednoduchším.
Prečítajte si tiež: Predčasný pôrod a vývoj
Kristína Tormová, mama predčasne narodených dievčat priznáva: „Je to situácia, na ktorú sa nedá pripraviť, pretože všetky príručky o tehotenstve píšu, že v 33. týždni ešte máte čas. Tie, čo si niečo chystajú, sú už považované za hysterické a potom sa stane to, že človek sa zo dňa na deň stane rodičom predčasne narodeného dieťaťa. A to nie je o tom, že nemá plienky, že nemá nič, nemá ani informácie, nevie, čo má robiť, na koho sa obrátiť. „Ženám vysvetľujem, že každý deň, kedy deti môžu byť v brušku maminy, ak nie je ohrozená žena a nie je ohrozené bábätko, je v prospech toho dieťaťa“, hovorí doc. MUDr. Darina Chovancová, prednostka Novonarodeneckej kliniky M. Rusnáka SZU a UNB v Bratislave.
Príbeh Tomáška
Pre matkyPríbehy o dojčen튝astný piatok 13. Tomáško prišiel na svet v piatok 13. Nečakane. V ôsmom mesiaci. Do nemocnice som prišla rovno z bežnej poradne, kde mi namerali tlak 160/100. V priebehu niekoľkých hodín som sa dozvedela, že mám preeklampsiu, malinký zaostáva v raste 4 týždne a cez pupočník mu nejde skoro žiadna výživa. Tomáško prišiel na svet v piatok 13. o 20:50 hod. Mal 1700 g, 40 cm a museli ho rozdýchať. Putoval hneď do inkubátora na JIS-ke, namiesto toho, aby ho dali do kontaktu koža na kožu so mnou, ako by to malo byť. Dnes už viem, že kontakt s matkou pomáha bábätku regulovať dýchanie. Čakám na obdobie, kedy to pochopia aj naše nemocnice. Predčasne narodené bábätko potrebuje kontakt koža na kožu a dojčenie rovnako intenzívne ako lekármi poskytovanú starostlivosť. Tieto dve veci sa vzájomne dopĺňajú a zvyšujú jeho šancu na prežitie. Namiesto toho, aby som mohla pomáhať môjmu bábätku, bolo opustené v nezmyselnom inkubátore a ja som bola totálne zmätená, nešťastná, vystrašená … a nepripravená. Na druhý deň po obede ma manžel k nemu zobral. Bol taký maličký s plienkou až pod pazuchami. Všade hadičky a piskot prístrojov. Spinkal a ja som ho hladkala a plakala. Cítila som strašnú bezmocnosť. Pred pôrodom som navštevovala kurzy prípravy na pôrod: Štyri témy o pôrode + štyri o dojčení. Tie o dojčení viedla poradkyňa pri dojčení z MAMILY. Vtedy som si pomyslela, čo sa dá riešiť na dojčení tak dlho, veď je to najprirodzenejšia vec. Narodí sa bábo a bude piť mliečko. No teraz už viem, že práve táto prípravka mi zachránila dojčenie. Na druhý deň po pôrode som začala odstriekavať mliečko. Prvé dni ručne, s plačom a po kvapkách. Neskôr s ručnou odsávačkou. Cez deň každé tri hodiny, v noci aspoň raz. Možno to bude znieť smiešne, ale pri každom odsávaní som zavrela oči a predstavovala si, ako mám Tomáška na prsníku a spokojne pije moje mliečko. To bol môj sen, tak som si to predstavovala. Ignorovala som fakt, že najskôr ho kŕmili sondou priamo do bruška a neskôr cez fľašu. Podporu dojčenia som v mojej nemocnici skutočne dostala nulovú. Taký bol systém, ale ja som verila, že aj bez samoprisatia, napriek fľaške a s prvým dojčením až po mnohých dňoch od narodenia budem dojčiť. Po niekoľkých dňoch som zo šestonedelia išla na izbu matiek. Nedokázala som odísť z nemocnice domov. Návštevy detičiek na JIS boli povolené dvakrát za deň. Ako keby rodič bol návšteva… Okrem toho som chodila s odstriekaným mliečkom každé 3 hodiny. Tomáška po 10. Prvýkrát som ho mohla dojčiť 11 dní po jeho narodení. Pekne sa prisal a mne aj slzy vyhŕkli. Keďže v nemocnici majú zjavne tabuľky, ktoré určujú, koľko musí bábätko vypiť, nemohla som ho dojčiť stále, lebo pri prevážení pred a po dojčení nespĺňal normy a dokrmovali ho. Veľmi záležalo od sestričiek a od jeho stavu, ako často som mohla Tomáška dojčiť. Niekedy každýkrát, keď som prišla na kŕmenie, niekedy raz za deň… niekedy ani to. Stále sa nám tam motala fľaša… No a potom sa stalo malé šťastie v nešťastí - dostala som zápal prsníka. Ráno som mala prsia ako kamene, jeden prsník červený, teplota, no celé zle. Posťažovala som sa jednej milej sestričke a tá mi povedala, že v ten deň kašleme na tabuľky a budem celý deň dojčiť. Hlavne zo zapáleného prsníka. Tomáško sa toho chytil a pekne papal každé dojčenie - dokonca aj normu splnil. Od vtedy som už iba výlučne dojčila. Tomáško mal vtedy 14 dní a 1900g. Tvorbu mlieka som mala rozbehnutú parádne. Aj napriek dojčeniu som si stále odsávala mliečko. Tomáško sa začal správať ako klasické dojčené bábätko, prsník si vyžadoval aj v noci. Lenže v noci nás k detičkám nevolali. Hoci som prosila sestričky, nech ma zavolajú, že ja aj tak musím vstávať na odsávanie, v noci som ho mohla kojiť iba raz. Detičky v noci dostávali čajík fľaškou. V duchu som sa smiala cez slzy, keď sa mi sestrička ráno posťažovala, že Tomáško v noci robí krik, fľašu, ani cumlík nechce. Po mesiaci sme išli domov. Tomáško mal 2300g a 46cm. Moje odstriekané litre mliečka zostali v nemocnici pre ďalšie bábätká. Od narodenia sme si prešli všeličím, museli sme s Tomáškom navštevovať kopu lekárov, cvičili sme vojtovku, absolvovali sme 3 operácie, ale všetko sme to zvládli a dojčili sme sa 2 roky. Dnes má Tomi skoro 3 a pol roka a dobehol všetko. Hoci som sama mamou, priznávam, že až donedávna ma problematika predčasne narodených detí veľmi nezaujímala. Nikto z môjho okolia ani blízkych to neriešil. Táto téma ma nejako prirodzene obišla. Až nedávno, po rozhovore so známou, mamou dnes už odrastených dvojičiek, som si uvedomila, že mať deti narodené v termíne, nie je vôbec samozrejmosť.
Príbeh Kubka
Kubko sa nám mal narodiť koncom mája. Tešili sme sa, že po takmer silvestrovskej Dorotke budeme mať májovčiatko. Do nemocnice ma ale prijali v 31. týždni tehotenstva, skoro 9 týždňov pred termínom pôrodu, s náhlym krvácaním. Lekár sa vyjadril, že je to začiatok predčasného pôrodu. Kubko sa narodil predčasne, nakoniec „až“ v 34. týždni tehotenstva (33+3), vážil 2050 g a meral 46 cm. Hneď po pôrode sa zdal byť v poriadku, ale po pol hodine od narodenia začal mať problémy s dýchaním, nepomáhal mu ani kyslík pod nosíkom, tak ho museli uviesť do umelého spánku a dýchali za neho prístroje. V tom čase naše nemocnice snáď o kontakte koža na kožu ani netušili. V inkubátore nám Kubko schudol na 1800 g. Dvakrát za deň som sa mohla prísť za ním pozrieť, pohladkať ho. Neskôr mi ho dali na krátke klokankovanie. Bolo to pre mňa nesmierne ťažké obdobie: odlúčená od rodiny, s bábätkom v inkubátore, ktorému sa menil zdravotný stav zo dna na deň, raz bolo lepšie, raz horšie. Potoky slz, strach, smútok, sebaobvinovanie, striedali stavy radosti z každého Kubkovho pokroku a nádeje ísť domov. A každé tri hodiny odsávacka v ruke, vo dne v noci, so slzami rinúcimi sa po lícach, keď okolo mňa cuckali spokojné bábätká pri svojich mamičkách. Snažila som sa udržiavať dostatočnú tvorbu mlieka, až nadprodukciu. Vedela som, že to, čo Kubka priláka k prsníku bude výdatná tvorba mlieka. Túžila som mať malého pri sebe, dojčiť ho. Lekárky mi to zakázali. Vraj má presne odmeranú dávku výživy v infúzii. Pri klokankovaní sa dral na prsník a ja som si ho nemohla priložiť. Bolo to strašné. Raz som neposlúchla a Kubko si trochu potiahol. Joj, aká som bola šťastná, že to vedel! Mala som našťastie toľko mlieka, že nikdy nemusel dostať mlieko od iných matiek ani umelé mlieko. V nemocnici ho po istej dobe infúzií kŕmili sondou. Och, ako som sa bála, aby nezabudol sať na prsníku. Nevyhli sme sa ani krátkemu kŕmeniu fľašou v nemocnici, napriek mojim zúfalým pokusom zabrániť tomu, vraj aby si oddýchol! Napriek tomu, že existuje množstvo dôkazov o tom, že pitie z fľaše zhoršuje saturáciu bábätka (okysličenie) a že nie je jediný dôvod, aby sa najskôr naučilo piť z fľaše. Namiesto podpory dojčenia som bola za extrémistku. Veď sme všetci nedojčení a sme tu, počúvala som vysvetlenie, prečo moje dieťa nemôže byť dojčené. Zaužívané zvyky v nemocniciach neprajú dojčeniu, u nedonosených detí ešte viac, keďže sú pod ich vplyvom oveľa dlhšiu dobu. Postupne mi dovolili dojčiť 1-krát denne, 2-krát denne, neskôr každé druhé kŕmenie, až nakoniec každé kŕmenie, samozrejme, podľa nemocničného režimu - každé 3 hodiny. Raz išli robiť nejakú reorganizáciu na novorodeneckej JIS-ke (Jednotke intenzívnej starostlivosti), bol tam veľký chaos a Kubko už bol v postieľke, nie v inkubátore. Skúsila som vtedy poprosiť, čí si ho nemôžem zobrať na izbu. A personál v celom tom chaose súhlasil. Bola to nádhera, niesť si svoje dieťatko so sebou na izbu, dojčiť ho vtedy, keď to potreboval, nevedieť sa na neho vynadívať. Trvalo to síce len pár dní, ale verím, že pre nás oboch, to bol najkrajší nemocničný čas za celé tie dva mesiace, ktoré sme tam strávili. Po príchode domov nastal kolotoč rôznych vyšetrení, ako to u nedonosených detí býva: bežné poradne, rizikové poradne, neurológia, rehabilitácia, očné. Raz za čas ešte kardiológia a ušné, neskôr aj psychologička. Aj doma sme často boli v kontakte koža na kožu, kým bol Kubko maličký. Chceli sme si vynahradiť stratený čas, kedy sme museli byť od seba oddelení. Raz, keď mal Kubko 3,5 roka, sa stala zaujímavá vec. Prišiel ku mne a hovorí mi: „Ja som akože malé bábätko a ty si akože mamka. A ja budem plakať a ty si ma zoberieš na pokoj.“ Keď som sa pýtala, čo to znamená „na pokoj“, povedal mi, že mi to ukáže. A ľahol si na mňa, hlavičku si položil na hrudník, rúčky a nôžky si spustil okolo môjho tela a takto ležal, občas trochu akože poplakával! Ako si to spojil v tej malej hlavičke! A udivuje ma, že to v takom veku vedel vyjadriť ako pokoj. Aj keď to vyzeralo, že Kubko nebude mať následky po predčasnom pôrode, opak bol pravdou. Oneskoroval sa vo vývoji, meškal s otáčaním, lozením, chodením, často nám vraveli, že to je len preto, že je nedonosený, že to dobehne. Stále to ale nebolo úplne v poriadku. Kubka som dojčila 3 roky a 3 mesiace, kým sa spontánne neodstavil. Už okolo troch rokov sa dojčil len pred poobedňajším a večerným spaním, postupne už len pred večerným spaním a už dlho predtým prespal celú noc. Staršiu dcéru Dorotku som nasilu odstavila v 15. mesiacoch, na odporúčanie susedky, ktorá ma presvedčila, že čím je dieťa staršie, tým je to horšie, stáva sa závislé a tlači sa mamke pod tričko v tých najnevhodnejších situáciách. Och, ako som to oľutovala a stále mi je to ľúto. Ona plakala a ja som v duchu plakala tiež, lebo som to necítila tak, že je čas na odstavenie. Nechala som sa presvedčiť. Po tom všetkom, čo sme prežili s Kubkom, aj po výčitkách, ktoré som mala po Dorotkinom predčasnom odstavení, som si povedala, že jeho budem dojčiť, ako dlho len bude chcieť. Verím tomu, že jeho dobrý zdravotný stav napriek tej hrozivo znejúcej diagnóze má do veľkej miery tak veľmi pozitívne ovplyvnilo práve dojčenie. Veď roky dostával tú správnu potravu, ušitú jemu priamo na mieru, so stimuláciou všetkých zmyslov a podporou rozvoja mozgových prepojení. Sú za nami aj roky cvičenia Vojtovej metódy aj iných cvičení, hippoterapie, plávania, všemožnej stimulácie. A Kubko dnes chodí, behá, skáče, chodí po schodoch a je zaradený do bežnej škôlky. Niektorými vedomosťami je ďaleko popredu pred svojimi rovesníkmi, vo svojich 5 rokoch pozná abecedu, počíta, vie desiatky anglických slovíčok. Nesmierne nás obohatil. Celú rodinu. Niekedy som sa spytovala: „Prečo práve my?“ Nikdy som nefajčila, nepila, snažila som sa žiť zdravo, sme hlboko veriaci ľudia. Prečo? Pýtajú sa aj ľudia okolo. Kedysi som to riešila naozaj často. Dnes už nie. Verím, že to bola Božia réžia. Pán Boh robí tak, ako On chce. A teraz, keď niekto označí postihnuté dieťa za „nešťastie“, tak si vravím, že Kubko je to najlepšie „nešťastie“, ktoré nás mohlo postretnúť. Máme dieťa s postihnutím a sme šťastná rodina.