Milan Rastislav Štefánik, osobnosť, ktorej význam presahuje rámec spoluzakladateľa prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov, bol aj prvým Slovákom, ktorý svojou diplomaciou ovplyvňoval európsku politiku. Jeho myšlienky a činy ho predurčujú k tomu, aby sme ho vnímali ako prvého „Európana“. Tento článok sa zameriava na jeho detstvo, formatívne roky, ktoré ho pripravili na jeho budúce úspechy.
Rané roky v Košariskách
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách, ktoré v tom čase patrili ako osada do Brezovej pod Bradlom. Bol šiestym dieťaťom evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. V rodine vyrastalo celkovo dvanásť detí, z ktorých deväť sa dožilo dospelosti. Otec Pavol bol presvedčený národovec a slavianofil, a v tomto duchu vychovával aj svoje deti.
Vzdelanie a prvé vplyvy
Prvé tri triedy ľudovej školy absolvoval Milan v rodnej dedine, kde ho učil Martin Kostelný, slovenský národovec a absolvent slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. Učiteľ Kostelný ho považoval za najlepšieho žiaka na škole. Otec Pavol si uvedomoval dôležitosť kvalitného vzdelania, preto sa snažil synovi zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre štúdium. Keďže pre štúdium na strednej škole bolo potrebné ovládať maďarský jazyk, už ako deväťročný odišiel Milan z domu do Šamorína, aby sa na strednú školu pripravil. V Šamoríne strávil školský rok 1889-1890.
Stredoškolské štúdiá a prvé lásky
Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku, kde už študovali jeho dvaja bratia, Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu vyučoval už len jeden vlastenecký profesor, Ján Kvačala. Medzi Štefánikových obľúbených profesorov patril učiteľ matematiky Ferdinand Hirschmann a triedny profesor Samuel Markusovszky. Aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium. V Bratislave spoznal aj svoju prvú lásku, Emíliu Chovanovú. Neskôr študoval v Šoproni. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním.
Cesta do Prahy a formovanie osobnosti
Po maturite v Sarvaši v roku 1898 sa Milan Rastislav Štefánik rozhodol odísť študovať do Prahy na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil spolok Detvan, kde bol v tom čase hlavným činiteľom medik Vavro Šrobár. Štefánik tu získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok evanjelikov. Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok T. G. Masaryka, ktorý bol v tej dobe riadnym profesorom Karlovej univerzity. V marci 1898 sa stal tajomníkom spolku Detvan.
Prečítajte si tiež: Slovenský básnik Milan Rúfus
Zlom v živote a štúdium astronómie
V roku 1900 nastal v jeho živote zlom. Po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal otec mladého Štefánika z domu. Na jeseň sa vrátil späť do Prahy a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor astronómia, ktorý sa vtedy študoval na Filozofickej fakulte. Napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 sa stal predsedom spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil.
Štúdium v Zürichu a publicistická činnosť
Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty. V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj Umelecký hlas, venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi.
Cesta do sveta a vedecké úspechy
Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. V lete potom navštívil v Luhačoviciach Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika Jaroslava Golla a básnika Jaroslava Vrchlického. Posledný rok na univerzite sa plne venoval štúdiu. Výsledkom bola dizertačná práca nazvaná Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a 12. Apríla 1904 bol promovaný na doktora filozofie. Po štúdiách odišiel do Paríža, kde pracoval ako asistent u astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie.
Formovanie osobnosti v detstve
Autorka Renáta Matúšková prešla po cestách, dolinách a miestach, kde žil malý Milan, vyhľadala potomkov ľudí, ktorí sa s ním stretávali. Zachytila chlapčenské roky Milana Rastislava Štefánika, jedného z najväčších Slovákov. Milan prežil detstvo v Košariskách, kde pozoroval hviezdy, zdolal Bradlo, zápasil s prísnym ockom, nechal sa hýčkať láskavou matkou, zažil prvú lásku.
Vplyv rodiny a okolia
Jeho rodina to nemala ustlané na vôni jarných snežienok. Sociálna situácia vtedajšej doby nevynechávala ani vzdelancov. Rovnako ju pociťovali aj kazatelia božieho slova alebo učitelia ako šíritelia prvej vzdelanosti. Okrem biedneho platu si museli prilepšovať aj ako roľníci. Dopestovať úrodu, pozbierať ju a časť z nej prípadne aj speňažiť. Na duchovný a poznávací rozmer žiaka Milana Rastislava mali veľký vplyv aj dosť pravidelné návštevy Jozefa Miloslava Hurbana, všeobecne váženého národovca a v mladosti hlavného ideového, ale často i vojenského vodcu Slovenského povstania 1848-1849. Medzi Slovákmi bol všeobecne považovaný za hrdinu. Štefánikovcov často navštevoval aj s manželkou, ale niekedy aj sám, keď sa vracal do Hlbokého z nejakej cesty a išiel cez Košariská. Po otcovi Štefánikovi, ktorý bol jeho krstňaťom, bol vari prvý, čo postrehol Milanov nevšedný záujem o nočnú oblohu a jeho včasnú schopnosť abstrakcie.
Prečítajte si tiež: Slovenský básnik Milan Rúfus
Pozorovanie hviezd a prvé vedecké záujmy
No hviezdy na oblohe možno pozorovať len večer alebo hlboko v noci, a tak sa občas stávalo, že Milan sa vrátil domov z Bradla až za tmy, čo sa, pravdaže, nepáčilo rodičom, najmä otcovi. S nadpriemerným poznaním a s nevšednou genetickou výbavou zatiaľ skrytého talentu sa vybral do Šamorína, aby sa naučil po maďarsky. Bez osvojenia si maďarčiny ďalšie štúdium v celom Uhorsku nebolo možné. Taká bola vtedy doba.
Vojenská a diplomatická činnosť
Roky 1915 - 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Ako francúzsky občan (od r. 1912) sa v r. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž. Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa stal z desiatnika brigádny generál (v r. Počas vojny cestou francúzskych politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán česko - slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila čs. armáda vo Francúzsku. Už v r. 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska. Takto boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou.Veľké a významné poslanie vykonal v Rusku, v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov čs. zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v r. 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do čs. oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako čs. armáda vo Francúzsku. Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu čs. odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv. V r. 1918 po revolúcii a v r. 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém čs. légii. Čs. vojská boli presunuté do tyla a za pomoci Japonska mali byť presunuté do vlasti. V roku 1916 Štefánik v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom zajatcov do čs. armády. V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA. Jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom čs. štáte. Za ich aktívnej pomoci a o podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. 7. 1917) súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života, napr. F. D. Roosvelta. Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene NRČs bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať čs. vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou vládou o organizácii čs. armády na jej území sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. 4. 1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku. Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Štefánik bol zakladateľom čs. diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie bola definitívne uznaná čs. armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal gen. Janin, jeho zástupcom bol gen. Štefánik. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny.
Štefánikova európska myšlienka
Po vzniku ČSR povedal: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou." Milan Rastislav Štefánik - osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiely na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke. Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať“ a on skutočne tak žil.
Prečítajte si tiež: Inšpiratívna cesta Milana Zimnýkovala k zdraviu