Smrť dieťaťa je jednou z najtraumatickejších udalostí, ktoré môžu rodiča postihnúť. Zatiaľ čo niektoré krajiny, ako napríklad Spojené kráľovstvo, poskytujú rozsiahlu podporu pozostalým rodinám, na Slovensku je situácia často odlišná. Chýba systematická pomoc, empatia na úradoch nie je samozrejmosťou a finančná podpora je nedostatočná. Tento článok sa zaoberá tým, ako slovenské zdravotníctvo a spoločnosť pristupujú k trúchliacim rodičom a aké zlepšenia sú potrebné.
Príbeh Peťka: Kontrast Skúseností
Peťko mal 3,5 roka, keď náhle ožltol. Rodičia ho priviedli na pohotovosť, no lekárka ich poslala domov s tým, že zjedol priveľa mrkvy. V priebehu nasledujúcich dní sa chlapcov stav zhoršil a po 40 dňoch v nemocnici Peťko zomrel.
Peťkovi rodičia sú Slováci, no s ukážkovým fungovaním zdravotníctva sa stretli až v ich novom domove - Spojenom kráľovstve. Počas synovej hospitalizácie im štát bezplatne zabezpečil ubytovanie v hoteli, aby mu boli čo najbližšie. Po Peťkovej smrti im automaticky poskytli psychologickú pomoc a umožnili im kedykoľvek sa prísť pozrieť na nebohého syna v rámci terapie. Štát alebo mimovládne organizácie zabezpečili všetko potrebné, od hotela a pohrebu až po lekársku starostlivosť, a rodičia nezaplatili ani cent. Aj keby prvá lekárka diagnostikovala chlapcovu chorobu správne, Peťkov príbeh by zrejme skončil rovnako. Napriek tomu prišla o licenciu. Rodičov si pozvalo ministerstvo zdravotníctva aj manažment nemocnice - ospravedlnili sa a odškodnili ich. Na pohotovosti zabezpečili kontrolu a sprísnený režim.
Tento príbeh poukazuje na zásadný rozdiel v prístupe k rodinám, ktoré stratili dieťa, v porovnaní so Slovenskom.
Skúsenosti slovenských rodičov: Ochota verzus Vybavenie
Miroslave Hunčíkovej zomrela v roku 2008 dcéra v bratislavskej nemocnici. Prístup personálu hodnotí aj s odstupom času na výbornú. „Keď dcérka zomierala, prišla za mnou na ARO primárka. Len ma pohladila po pleci a nepovedala nič. Niekedy je to viac než akékoľvek slová,“ spomína. Po dcérinej smrti si však musela poradiť sama. Nemocnica ani žiadna iná organizácia jej neponúkla psychologickú pomoc. Liek na smútok si tak musela hľadať sama. „Každý sa s tým musel vysporiadať po svojom - za pomoci rodiny, priateľov alebo duchovného v mieste bydliska. Dlhodobo sme vnímali, že chýba niečo, čo by rodičom uľahčilo obdobie smútenia,“ približuje.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Skúsenosť Miroslavy Hunčíkovej nie je ojedinelá. Hoci niektoré nemocnice začali ponúkať služby psychológa, na Slovensku neexistuje systematická pomoc pre trúchliacich rodičov. Sociálna pracovníčka hospicu Svetielko Pomoci Zdenka Behunová tvrdí: „V nemocniciach nie je veľký priestor na vyrovnávanie sa so smrťou dieťaťa. Nie že by nebola ochota, skôr nie je dostatočná personálno-priestorová vybavenosť nemocničných zariadení, kde by mala rodina, aj širšia, dostatok času a súkromia, aby mohla byť so zomierajúcim dieťaťom.“
Iniciatíva v rukách neziskových organizácií
Rodiny zasiahnuté bolesťou zo straty najbližších podporujú hlavne neziskové organizácie. Po smrti dcéry sa Miroslava Hunčíková rozhodla v metropole východu založiť mobilný hospic Svetielko Pomoci. Okrem toho, že deti môžu stráviť posledné chvíle života doma, odborníci z hospicu pomáhajú rodinám vyrovnať sa so stratou a suplujú tak prácu nemocníc.
Problémy s úradmi a pohrebmi
Neraz na empatický prístup zabúdajú aj úrady. Neexistuje poradenský systém, ktorý by smútiacim rodičom vysvetlil, čo všetko musia po smrti dieťaťa zariadiť. V neposlednom rade sú problémom i samotné pohreby. Komunikácia na úradoch nemusí dopadnúť najlepšie. „Máme skúsenosti s rodičmi, ktorí mali pri predkladaní úmrtného listu na úrade nepríjemný zážitok. Otázky typu, koľko máte detí, sú pre nich mimoriadne ťažké,“ hovorí riaditeľka Plamienka Mária Jasenková.
Podľa Jasenkovej by stačilo dovzdelať úradníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s pozostalými. „Už samotné odhlasovanie dieťaťa z inštitúcií je bolestivé. Jedna vec je, že to musia urobiť, druhá, ako to prebehne,“ zdôrazňuje. Nezriedka sa stáva, že rodičia nestihnú odhlásiť zosnulé dieťa z úradu. Dávka im príde a musia ju vracať, čo je tiež psychologicky náročné.
Všetky výdavky spojené s pohrebom chlapca, ktorý zomrel v nemocnici vo Veľkej Británii, preplatil podľa jeho otca štát. Na Slovensku o výške príspevku na pohreb nerozhodujú rozdielne okolnosti. Každý, kto požiada, dostáva rovným dielom 79,67 eur. Výdavky za poslednú rozlúčku sa pritom môžu vyšplhať až do niekoľkých tisíc eur. „Pohreb je pre rodičov finančne náročný. Príspevok od štátu pokrýva iba minimálnu časť nákladov. Stáva sa, že rodičia sa zadlžia, čím sa v mnohých prípadoch ešte zhorší ich životná kríza,“ upozorňuje zakladateľka Svetielka Pomoci. Psychologička zo Svetielka Pomoci Ľudmila Bíšová súhlasí, že štát by mal pomôcť nielen s výdavkami na pohreb, ale aj na prevoz nebohého. „Keď dieťa zomrie v Bratislave a býva na východnom Slovensku, za prevoz tela zaplatí rodina zhruba 700 eur.“
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Potrebuje každý psychológa?
Riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok Mária Jasenková upozorňuje, že nie každý človek, ktorý stratí dieťa, potrebuje nevyhnutne psychologickú pomoc. „Veľmi záleží na okolnostiach. Je dôležité, aký mali rodičia s dieťaťom vzťah, či už prekonali úmrtie v rodine, ako dieťa zomrelo, či tušili, že ho stratia, alebo smrť bola náhla, napríklad ako násilný čin, vražda, samovražda alebo dlhšie očakávaná ako napr. na nevyliečiteľné ochorenie,“ vysvetľuje.
Jasenková je aj vďaka skúsenostiam z praxe jednoznačne presvedčená, že by mal v rámci štátu existovať systém, ktorý by rodinám poskytoval odbornú psychologickú pomoc. Každý by sa mohol slobodne rozhodnúť, či ju prijme. „Moja skúsenosť potvrdzuje, že pokiaľ človek náhle stratí dieťa, napríklad pri úraze, náhlej chorobe či násilí, takmer sto percent rodičov potrebuje odbornú pomoc. Ak ide o očakávané úmrtie, nie je to vždy potrebné,“ dodáva.
Jasenková súhlasí, že aj dnes môžu rodičia vyhľadať súkromného terapeuta či psychológa. Za služby však musia zaplatiť, pričom ide o nemalé financie. Môžu vyhľadať aj pomoc centier pedagogicko-psychologického poradenstva, kde služby hradí štát. Na Slovensku však dnes neexistuje systém špecializovaných psychologicko-terapeutických služieb v oblasti smútkového poradenstva a terapie ani pre deti, ani pre dospelých ani v štátnom, ani v súkromnom sektore. Smútkové poradenstvo či terapiu by mal podľa nej aspoň v sčasti hradiť štát. „Najmä v prípade sociálne slabých rodín. Za seba môžem povedať, že by som psychologickú pomoc ponúkla každému dieťaťu, ktoré stratí rodiča či súrodenca a každému rodičovi, ktorý stratí dieťa,“ zdôrazňuje.
Tri dni voľna a koniec prídavku
V roku 2017 zomrelo na Slovensku 400 detí a mladistvých do 18 rokov. Ich rodičia mali nárok na tri dni voľna. Výnimkou sú rodičia na rodičovskej alebo materskej dovolenke s dieťaťom do jedného roka. Vtedy môže dovolenka trvať až dva týždne. Štrnásť dní si môže čerpať aj matka, ktorej pôrod skončí smrťou dieťaťa.
Riaditeľka Plamienka zdôrazňuje, že je to primálo. Rodičia musia zariadiť pohreb a vybaviť administratívu súvisiacu s úmrtím. Ak dieťa zomrelo po dlhšej chorobe, sú vyčerpaní a potrebujú si oddýchnuť. „Starostlivosť o dlhodobo choré dieťa je veľmi náročná, často nielen psychicky, ale aj fyzicky. Rodičia nespia, striedajú sa pri dieťati. Nastúpiť po pohrebe do roboty a naplno sa venovať pracovným povinnostiam je nemožné,“ upozorňuje Jasenková.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
V nezávideniahodnej situácii sa ocitnú aj matky a otcovia, ktorí na starostlivosť o dieťa poberali opatrovateľský príspevok. Ten im dňom úmrtia potomka končí. „Rodič sa musí prihlásiť na úrade práce ako nezamestnaný, prípadne nastúpiť do práce takmer okamžite po strate dieťaťa. Otázne je, či je vôbec schopný to urobiť,“ vymenúva Jasenková.
Nezisková organizácia Plamienok ponúka rodinám, ktoré prišli o ratolesť, 500 eur na dva mesiace. Rodičia tak získajú čas, aby si oddýchli, spamätali sa a mohli sa zradiť do bežného života. „Na začiatok by zo strany štátu stačilo, keby dávky ponechal napríklad dva mesiace po úmrtí,“ poukazuje Jasenková na možné zlepšenia.
Psychologička zo Svetielka Pomoci Ľudmila Bíšová upozorňuje, že ak človek nevládze, mal by s návratom do práce počkať. Niekomu, naopak, práca pomáha, a vtedy je dôležitý citlivý prístup kolegov i zamestnávateľa. „Mali sme maminku, ktorá prišla po smrti dieťaťa o prácu. To by sa nemalo stávať. Okolie by sa malo vyhnúť zraňujúcim poznámkam typu - takto je to lepšie, musíš sa pohnúť ďalej, čas to vylieči,“ odporúča psychologička.
Čo robiť po smrti dieťaťa?
Po smrti dieťaťa treba vybaviť formality na úradoch. Čo presne a kde však väčšina rodičov netuší. Podľa hovorkyne Univerzitnej nemocnice v Martine Kataríny Kapustovej nemocnica nemá povinnosť informovať rodinu o tom, kde všade treba smrť dieťaťa nahlásiť. „Naši zdravotníci to však robia a ústne pozostalých o postupe informujú. Vzhľadom na ťažkú životnú situáciu a stres s ňou spojený, si však všetky informácie rodič neuchová. Preto odporúčame obrátiť sa na odborníkov, napríklad na detský hospic Plamienok.“ „Dávame rodinám rozpis vecí, ktoré treba urobiť, lebo v tej chvíli nie sú schopní zapamätať si to,“ tlmočí riaditeľka Plamienka skúsenosti z praxe.
Ako ďalej? Cesty k zlepšeniu
Z príbehov a skúseností vyplýva, že Slovensko má v oblasti pomoci trúchliacim rodičom značné rezervy. Je potrebné:
- Zaviesť systematickú psychologickú pomoc: Štát by mal zabezpečiť dostupnosť odborných psychologických služieb pre všetky rodiny, ktoré stratili dieťa, bez ohľadu na okolnosti úmrtia.
- Zlepšiť informovanosť a prístup úradov: Je nevyhnutné dovzdelať úradníkov, aby boli citliví a empatickí pri komunikácii s pozostalými. Mal by existovať jasný a zrozumiteľný poradenský systém, ktorý rodičom vysvetlí všetky potrebné kroky po smrti dieťaťa.
- Zvýšiť finančnú podporu: Štát by mal prehodnotiť výšku príspevku na pohreb a zvážiť ponechanie niektorých dávok aj po úmrtí dieťaťa, aby rodičia mali čas na zotavenie.
- Podporovať činnosť neziskových organizácií: Organizácie ako Plamienok a Svetielko Pomoci zohrávajú kľúčovú úlohu v poskytovaní pomoci trúchliacim rodinám. Je potrebné ich činnosť podporovať a zabezpečiť im dostatočné financovanie.
- Zvýšiť povedomie a citlivosť spoločnosti: Je dôležité prelomiť tabu a otvorene hovoriť o smrti dieťaťa. Okolie by sa malo vyhnúť zraňujúcim poznámkam a ponúknuť skutočnú podporu a pochopenie.