Najzraniteľnejšími ľudskými bytosťami sú bezpochyby deti. Primárnym subjektom ich osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku a formovania charakteru a hodnôt. Rodina je zdrojom vzorov správania, skúseností a ovplyvňuje celkový zdravotný stav dieťaťa. Každá negatívna skúsenosť, ktorú dieťa v rodine prežíva, ovplyvní jeho budúce správanie sa k partnerovi, deťom a iným ľuďom. To, ako sa naučí dieťa komunikovať, ako sa správa, aké má hodnoty a postoje k životu a ľuďom, je odzrkadlením toho, čo dieťa v živote prežívalo. Mnohé návyky, ktoré pretrvávajú po celý život, sa začínajú utvárať v ranom veku, kedy je hlavným činiteľom vo výchove rodina. Preto nie je prekvapením, že deti z disfunkčných rodín majú neskôr podobné problémy, aké mali ich rodičia. Dieťa sa učí napodobňovaním. Ak je zvyknuté na krik, urážky, napätie v rodine, ak sa stretáva s nepochopením, neochotou a odmietnutím, ak je denne vystavené stresu, či násiliu, zaručene to ovplyvní jeho psychický rozvoj.
Tento článok sa zaoberá citlivou problematikou, keď sa dieťa stáva nástrojom v rukách rodiča počas rozvodového konania. Zameriame sa na dopady takéhoto konania na psychický vývoj dieťaťa, ako aj na možnosti riešenia a prevencie.
Rodina a Dôsledky Rozvodu
Rodina je univerzálnou sociálnou skupinou, v ktorej prebiehajú významné sociálne a psychologické javy v živote jednotlivca, pomáha mu vytvoriť pevné sociálne väzby a poskytuje bezpečné prostredie pre jeho ďalší psychosociálny vývin. Jej základnými funkciami sú biologicko-reprodukčná, ekonomicko-zabezpečovacia, emocionálna, socializačne-výchovná. Vo funkčnej nukleárnej rodine matka zabezpečuje prijatie dieťaťa, lásku, istotu, ochranu, komunikáciu, osobný príklad a model ženskej roly. Otec zabezpečuje príklad pre správanie sa, čas strávený s dieťaťom, ochranu, rozhodnosť, samozrejme lásku, komunikáciu, model mužskej role, podporu a ochranu pre matku. Partnerstvo je vzťah získaný a narodením dieťaťa sa stáva aj vzťahom, ktorý je vrodený. Rodina je stabilnou jednotkou spoločnosti, no v súčasnosti sa mnohé rodiny rozpadajú a následkom toho sa stáva rozvod. Štatisticky sa rozvádza približne každé druhé manželstvo a táto rozvodovosť má zvyšujúcu sa tendenciu. Rozvod rodičov je rozpadom partnerstva, no rodičovstvo zrušiť nie je možné. Vnímanie rozvodu sa za posledné dekády zmenilo, no jeho konzekvencie ostávajú tie isté a pôsobia negatívne vo väčšine ohľadov na každého člena rodiny.
Rozvod predstavuje formálno-právne ukončenie manželského vzťahu dvoch jednotlivcov, administratívnym riešením v procese rozvratu manželstva v prípade, ak zlyhali všetky ostatné cesty k vyriešeniu problémov, ktoré sa v rodine postupne objavili. Rozvod, ako spoločenské opatrenie, ktoré zasahuje do života rodiny, prináša „celú radu negatívnych dôsledkov, ktoré sa prejavujú v najrôznejších oblastiach života“. Pozitívne aj negatívne podnety pôsobiace na rozpadnutú rodinu predstavujú psychický stres. Táto rozvodová adaptácia je relatívne dlhodobý proces, v ktorom by malo postupne dôjsť k obnove pocitu životnej spokojnosti a tiež vytvorenia nového životného štýlu. Adaptácia je subjektívna a závisí od niekoľkých faktorov, ako napr. od veku, osobného temperamentu či podpory sociálneho okolia.
Najzraniteľnejšie sú práve deti, pretože rodičia sú zárukou ich stability a bezpečia. Stres a negatívne aspekty rozvodu môžu pretrvávať u detí dlho po rozvode, a jeho dôsledky bývajú dlhotrvajúce. Jedným z negatívnych dôsledkov u detí, ktoré vyrastajú v rodinách charakterizovanými rodičovskými konfliktami a hroziacou možnosťou odchodu jedného z rodičov, je ich väčšia náchylnosť podľahnúť problémom týkajúcich sa mentálneho aj fyzického zdravia. Príčinou je problém s rozvíjaním ich sociálnej kompetencie a efektívnych emocionálnych a behaviorálnych regulačných schopností. Viaceré štúdie zamerané na prežívanie detí a ich prispôsobenie sa rozvodu odhalili niekoľko faktov. Jedným z nich je vnútorný stres a napätie dieťaťa z tlaku rodičov, na ktorej strane by malo dieťa stáť a ktorého rodiča podporovať. Dieťa milujúce oboch rodičov je takto nútené vybrať si jednu stranu pre to, aby nestratilo lásku rodiča, ktorý mu zabezpečuje bezprostrednú a častú starostlivosť. Daný nevedomý proces manipulácie zo strany rodiča môže vyústiť do syndrómu zavrhnutého rodiča.
Prečítajte si tiež: Slobodná matka po 40-tke: Skúsenosti a výzvy
Prežívanie Rozvodu u Adolescenta
Reakcia dieťaťa na rozvod je v každom vekovom období rozličná, z hľadiska jeho emocionality, kognitívneho vývinu či sociálnych štruktúr. V našej práci budeme považovať adolescenciu za dospievanie, resp. obdobie od detstva po dospelosť ako ho uvádza Vágnerová , t.j. druhú dekádu života. Počas tohto obdobia dochádza k fyzickým aj psychickým zmenám, „ktoré môžeme charakterizovať hlásením sa pudových tendencií a hľadaním spôsobov ich uspokojovania a kontroly, celkovou emočnou labilitou a zároveň nástupom vyspelého (formálne abstraktného) spôsobu myslenia a dosiahnutím vrcholu jeho rozvoja“. Adolescent je plný kritiky a prežíva disharmóniu, ktorá sa týka nielen jeho vlastných názorov. Niekedy je za jedno s jedným rodičom, inokedy stojí za druhým, niekedy môže začať kritizovať rozhádaných rodičov bez toho, aby chcel poznať dôvod. Adolescent v tomto období musí zvládnuť vlastnú premenu, dosiahnuť prijateľné sociálne postavenie a vytvoriť si uspokojivú, zrelšiu vlastnú identitu, najmä v období neskoršej adolescencie. Z dôvodu hľadania samého seba stráca v rozháranej rodine istotu zázemia, nevie na koho sa obrátiť, za kým vlastne stáť. Rodičia, rovnako matka ako aj otec, hrajú v tejto životnej fáze dôležitú úlohu, najmä v skoršom období.
Neprítomnosť Rodiča v Rozvedenej Rodine
Stúpajúca kriminalita mládeže, psychické problémy a poruchy detí, ako aj problémy v škole, musia mať, bezpochyby, príčinu. Pri hľadaní podmienok a príčin sociálno-patologických javov sa väčšina vedných odborov zaoberá termínom „rizikové faktory“. Všetky tieto javy majú svoj pôvod opäť v rodine. Aj problémy v škole, ktorými sa rodina spoločne s vedením školy zaoberá, sa dajú riešiť a vyriešiť. Deti často volajú o pomoc, no rodičia ich problémom nevenujú dostatočnú pozornosť. Štatistiky nemusia byť definitívnou odpoveďou, nemusia byť vždy úplne správne a neomylné, avšak ako vodidlo slúžia výborne. V americkom štáte Washington bola spracovaná štatistika, podľa ktorej viac ako 80 % mladých chlapcov z Washingtonu, zadržaných pre problémy so zákonom, je z rodín bez otca. Viac ako 70 % dievčat tehotných v pubertálnom veku pochádza z rodín bez otca.
Syndróm Zavrhnutého Rodiča (SZR)
Rodič, ktorý dieťa zanedbáva po emočnej stránke, nevenuje mu dostatok pozornosti, lásky a porozumenia, využíva dieťa ako nástroj pomsty partnerovi, v skutočnosti svoje dieťa psychicky týra, podporuje možnosť vzniku rôznych psychických problémov a chcene, či nechcene, ovplyvňuje jeho ďalší vývoj a jeho budúcnosť. Ak vezmeme do úvahy fakt, že pojem domáce násilie zahŕňa nielen fyzické a sexuálne týranie, ale aj psychické týranie, je potrebné si uvedomiť, čo všetko možno za domáce násilie považovať.
Syndróm zavrhnutého rodiča je koncept, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je to psychická forma detského zneužívanie a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori najmä zahraničných štúdií poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov. Empirické výskumy týkajúce sa tohto fenoménu sú stále v začiatkoch, napriek tomu, ich zistenia poskytujú nový náhľad a hlbšie preskúmanie tohto syndrómu, najmä čo sa týka diagnostiky, prejavov, mechanizmov syndrómu, vlastností rodičov detí, u ktorých sa syndróm vyskytne. Literatúra však poskytuje málo údajov napr. o jeho vplyve, či zavrhnutia z hľadiska veku dieťaťa, alebo obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.
Práve pre zaujímavosť tohto fenoménu, nedostatok literatúry v slovenskom a českom odbornom prostredí a potreby riešenia jedného z rozvodových dôsledkov, sme sa rozhodli spracovať syndróm zavrhnutého rodiča v krátkom priblížení teoretického pozadia, výskumov a následne empirického preskúmania v kvalitatívnej analýze. Naša práca si kladie za cieľ prispieť empirickými dôkazmi k tomuto fenoménu z pohľadu samotného dieťaťa, ktoré jedného z rodičov zavrhovalo niekoľko rokov. Doteraz žiadna záverečná práca sa na Slovensku nevenovala syndrómu zavrhnutého rodiča z pohľadu dieťaťa. Kvantitatívne výskumy sú náročné z hľadiska získania vhodných participantov a na Slovensku nebola doteraz vyvinutá diagnostická škála určenie syndrómu a diagnostiku stupňa zavrhnutia rodiča u dieťaťa. Naša práca kvalitatívne analyzuje syndróm, ktorý sa vyskytol u participanta a rozoberá stratégie, ktorými programujúci rodič pôsobil a následne jeho prejavy zavrhnutia u dieťaťa. Tieto môžu prispieť k rozpoznaniu okolia pri podobnom výskyte u dieťaťa počas rozvodových konfliktov a napomôcť včasnému riešeniu situácie najmä u mladších detí, kde je potrebná terapeutická intervencia. Z retrospektívneho hľadiska participanta chceme prispieť k tematike obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a jeho faktormi, ktoré sú nápomocné k uzdraveniu vzťahu zavrhnutého rodiča s dieťaťom. Podľa niektorých odborníkov je takáto obnova je možná len vďaka odbornej intervencii, avšak zatiaľ žiadne empirické argumenty k tomuto názoru nie sú. Vek zohráva dôležitú úlohu pri výskyte tohto syndrómu a rovnako aj pri procese obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom.
Prečítajte si tiež: Aj keby matka zabudla...
Stratégie, Prejavy a Dôsledky SZR
Bakalárska práca Tatiany Bednárovej sa zaoberá problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý je častým dôsledkom rozvodových konfliktov medzi rodičmi. Cieľom práce je priniesť poznatky o tejto problematike. Teoretické pozadie približuje jeho prejavy u dieťaťa, stratégie a motívy programujúceho rodiča, jeho dôsledky na dieťa a kontroverznosť syndrómu. Výskumným problémom sú stratégie programujúceho rodiča, prejavy zavrhnutia, faktory obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a potenciálne dôsledky syndrómu. Bakalárska práca je prípadovou štúdiou 24 ročnej participantky, u ktorej syndróm pretrvával približne štyri roky. Výsledky dát autorka získala prostredníctvom kvalitatívnej metodológie. S participantkou bolo robené pološtruktúrované interview s možnosťou otvorených otázok. Výsledky ukázali, že medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrilo očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva. V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém. Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom.
Dieťa Ako Nástroj Pomsty: Príbehy a Realita
"Môj boj o vlastné dieťa sa začal pred 16 rokmi, keď sme sa rozviedli s vtedajšou partnerkou. Syn mal 2 roky a jeho matka ho začala používať ako nástroj pomsty a vydierania voči mne," vyznáva sa Pavol Funtál, dnes aktivista občianskej iniciatívy Otcovia.sk. Po rozvode si exmanželka našla nového partnera. Stretnutia so synom boli stále problematickejšie, pretože mi ho odmietala odovzdať, v čom ju podporoval aj jej nový priateľ. Obaja dokonca vypisovali listy môjmu zamestnávateľovi, aby ma prepustil. Agresivita exmanželky sa stupňovala, raz volala políciu, že jej kopem do dverí a vyhrážam sa jej. Polícia však rýchlo zistila, že si vymýšľa a robí všetko, aby mi neumožnila stretávať sa so synom. Keď som chcel situáciu riešiť na „sociálke“, úradníčka mi povedala, že nemám „obťažovať“ rodinu, s ktorou už nežijem. Až keď agresívny priateľ mojej exmanželky rozbil jej byt (v prítomnosti nášho syna) a ja som jej pomohol, súhlasila s rozšírením môjho styku so synom každý druhý víkend. Inštitút striedavej starostlivosti vtedy neexistoval. Po upokojení situácie však neustále brojila proti mne, výsledkom čoho ma syn prestal postupne navštevovať a trpí Syndrómom zavrhnutého rodiča.
Úrad komisára pre deti pri ochrane práv maloletých detí veľakrát rieši situácie, pri ktorých ochrana maloletého dieťaťa a zabezpečenie jeho najlepšieho záujmu úplne zlyháva nie zo strany spoločnosti, ale zo strany tých najbližších pre dieťa - jeho mamy a otca, alebo aj oboch. Práve tí najbližší, ktorí majú chrániť bezbranné dieťaťa, ho veľakrát vystavujú konfliktom, ktoré medzi sebou majú, pretože sa cítia byť zranení krivdou zo strany bývalého partnera a dieťa sa neštítia použiť ako nástroj pomsty. To dieťa, ktoré má vo svojom veku riešiť úplne iné „problémy“ - detské problémy (hry, zábavu, kamarátov a v neposlednom rade školské povinnosti). To dieťa, ktoré bolo v minulosti pre nich všetkým. Zrazu ho bez milosti vrhajú do sveta dospelých, kde ono je vazalom a má za „dospelákov“ rozhodnúť, či ho viac ľúbi otec alebo mama, či prežívať viac času s mamou alebo otcom. Nestačí, že dieťa stávajúce sa nástrojom v rukách rodičov prežíva svoj vnútorný boj, ale musí sa postaviť zoči-voči aj ďalším vonkajším okolnostiam, a to vypočúvaniu zo strany súdu, orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, psychológa, súdneho znalca… . Informovanie rodičov o tom, čo dieťa hovorilo s jednotlivými odborníkmi sa stáva kontraproduktívne a nasleduje útok zo strany dotknutého rodiča a dieťa má pocit a traumu, že zlyhalo. A takto „rozpitvané“ dieťa veľakrát samo nakoniec zlyhá, pretože toľkokrát muselo rozprávať o svojom cítení, až sa stane bezcitné a hľadá útechu v niečom, čo ho od problému síce vzdiali, ale odnesie ho k ďalšiemu problému, ktorý sa stáva jeho vlastným problémom - drogy, nevhodní priatelia, neviazaná zábava, zlyhávanie v škole… .
Pri položení otázky, prečo rodičia takto viktimizujú svoje vlastné dieťa, prečo ho stavajú do pozície rozhodcu/arbitra, aby rozhodlo, kto je lepší rodič, je odpoveď pre každého z nás a pre široký okruh osôb, ktoré sa na riešení problému podieľajú, veľmi ťažká. Pre dieťa je odpoveď na túto otázku jednoznačná - pre neho sú dobrými rodičmi obaja, aj mama, aj otec. Ale, čo je to platné, keď ho rodičia nepočúvajú? Lebo, ak by ho počúvali hneď, keď zistia, že oni dvaja si už nemajú čo povedať, urobili by jednu vec. DOHODLI by sa ako „dospeláci“.
Striedavá Starostlivosť: Riešenie alebo Ďalší Problém?
Striedavá starostlivosť je pre rodičov často to najlepšie - týždeň sa venujú dieťaťu, týždeň sebe. „Spokojné sú tiež. Syn má 6 rokov, dcéra 14, nesťažujú si, sú v pohode. Syn by dokonca najradšej býval u mňa,“ vraví Rastislav. Z jeho pohľadu rozvod dopadol najlepšie ako mohol. Zostal mu dom, na nové bývanie prispel aj exmanželke, deti vídava maximálny čas v roku, ktorý sa dá. Prispôsobil aj týždenným cyklom - deti neberie na dlhšie letné dovolenky, ani na zimné lyžovačky. „Sviatky si delíme - striedame každý rok, napríklad na Vianoce sú do piatej u mňa, od piatej u mamy, o rok to bude naopak. Striedavá starostlivosť pre deti však tak celkom „super“ nie je. Znamená to pre nich dva domovy, neraz dokonca v iných mestách, neustále striedanie domácností, sťahovanie vecí, podľa toho, čo sa chystajú s jedným z rodičov nasledujúci týždeň robiť. Kde je pre nich naozaj doma?
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku
Deti končia na psychiatrii. „Striedavá osobná starostlivosť je pre deti, najmä mladšie, v mnohých prípadoch likvidačná,“ konštatuje poradenská psychologička Katarína Hatráková. „Malému dieťaťu do 10. - 12.-teho roku sa formuje osobnosť, výchova k vyšším citom ako sú dôvera, úcta. V kontakte so svetom dieťa potrebuje akúsi kotvu, bezpečie. A tá sa viaže aj k miestu,“ vysvetľuje. Kým bábätku je v podstate jedno, kde je, ak má pri sebe matku, u starších detí je však už aj viazanosť k miestu. Napríklad pri prvom odchode do školy v prírode sa potrebujú uistiť: dobre, a potom prídem domov. Úskalie striedavej starostlivosti je v tom, že mnohé deti v nej roky navonok fungujú bezproblémovo. Až neskôr sa ukáže, že mnohými signálmi dávali najavo, že im takýto systém nevyhovuje, nik ich však nebral na vedomie.
Striedavá osobná starostlivosť na Slovensku funguje v zákone od roku 2010. Podľa predsedu Asociácie rodinných sudcov JUDr. Petra Rajňáka sa inštitút využíva asi tak v jednom prípade z 20. Vo veľkej väčšine sa jej dožadujú otcovia, žiaľ, nie vždy s tými najlepšími úmyslami. „Motívom často nebýva túžba starať sa o dieťa, ale ubližovať matke, keď nemajú spracovaný konflikt,“ približuje Peter Rajňák. Ďalším dôvodom býva snaha vyhnúť sa plateniu výživného, čo však striedavá starostlivosť automaticky nezaručuje, a súd aj v takom prípade výživné môže nariadiť. Hlavný argument zástancov striedavej starostlivosti je, že dieťa potrebuje oboch rodičov, mužský aj ženský vzor. Hľadisko dieťaťa je však iné. Potrebuje niekam patriť, mať zázemie. Ak však každý týždeň alebo dva pendluje od jedného rodiča k druhému, stáva sa akými rukojemníkom. Nemá čas na seba, koníčky, kamarátov, skôr plní potreby rodičov. Mnohé deti tak majú pocit, že strácajú kontrolu nad svojím životom, čo vedie aj k psychickým problémom.
Podľa psychologičky Kataríny Hatrákovej najmä malé deti potrebujú stabilitu, a v prípade rozchodu rodičov mať domov u jedného z nich. „Prax je však taká, že u nás do striedavej starostlivosti boli zverené aj 10-mesačné deti, ktoré dnes majú vážne psychické problémy,“ zdôrazňuje. „Malé dieťa bytostne potrebuje matku - je na ňu naviazané, je nesvoje, len keď matka zájde niekam za roh. Má úzkosť, zvýšenú obavu, až nutkavé strachy. Keď sa striedavou starostlivosťou roztrhne prirodzená väzba, a potom to má následky,“ približuje problémy bývalý prednosta Kliniky detskej psychiatrie v Bratislave docent Igor Škodáček. Myšlienka striedavej starostlivosti je podľa Igora Škodáčka teoreticky ideálna, v praxi však nie. „Nemyslelo sa v nej na vývojový faktor. Je iná vec, vysvetliť striedavú strostlivosť 15-ročnému, ktorý to skôr prijme, ako maličkým deťom, naviazaným na matku. Musí sa to prispôsobiť veku,“ je presvedčený. Ďalším problémom pri striedavej starostlivosti je, ako hovorí aj sudca Peter Rajňák, že rodičia viac než na záujem dieťaťa hľadia na svoje vzájomné výhrady. Striedavá starostlivosť v nich evokuje spravodlivé rozdelenie času, ktoré trávia s dieťaťom, no zabúda sa na to, čo potrebuje samotné dieťa. „Rodičia však nikdy, ani keď žijú v spoločnej domácnosti, netrávia rovnaký čas s deťmi, to je nemožné,“ poznamenáva Katarína Hatráková. Samozrejme, je dobré, ak dieťa trávi čas s matkou aj s otcom. Namiesto striktného rozdelenia a posúvania si detí každý týždeň hore dolu je podľa odborníkov najlepšie, ak dieťa býva u matky a s otcom trávi veľa času popritom. Keď už striedavá starostlivosť, najlepší je potom severský model, keď deti žijú na jednom mieste, a striedajú sa u nich rodičia. To však u nás tiež mnohým rodičom nevyhovuje, keďže nemajú dve domácnosti.
Peter Rajňák konštatuje, že striedavá starostlivosť sa u nás prijímala bez odbornej diskusie. Podľa Kataríny Hatrákovej je čo zlepšovať. „V prvom rade by sme mali všetky zainteresované zložky spolu komunikovať, navzájom sa počúvať a postupovať v jednotnej línii. Pri samotnej striedavej starostlivosti treba podľa nej vnímať potreby a správanie sa detí, pri čom musia komunikovať všetky zložky - kolúzny opatrovník, škola, sudca, psychológ, rodič. Dnes sa navyše na pojednávania sa čaká celé mesiace, a od podania návrhu k rozhodnutiu prejdú aj dva roky. Na záujem dieťaťa, ktorý musí byť prvoradý, apeluje aj Marica Pirošíková, zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva. „Musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi záujmami dieťaťa a rodiča. Najlepšiemu záujmu dieťaťa musí byť venovaná osobitná dôležitosť, a ten vzhľadom na svoju závažnosť, môže prevážiť nad záujmom rodiča,“ zdôrazňuje Marica Pirošíková.
Čo Môže Spoločnosť Urobiť?
Môže vôbec spoločnosť urobiť niečo pre to, aby pri rozpade vzťahu dvoch ľudí, ktorí sú rodičmi, netrpeli ich deti? Ako prevychovávať dospelých? Možno dialógom. Úrad komisára pre deti má záujem pri riešení každého prípadu prevziať rolu arbitra z bezbranného dieťaťa na seba a napomôcť ku komunikácii a dohode medzi rodičmi tak, aby dieťa nebolo vystavované stresovým situáciám, ale najmä, aby neboli zasiahnuté jeho základné práva a slobody. A preto chce Úrad komisára pre deti týmto príspevkom odkázať jedno: Nenúťme deti preberať naše rozhodnutia/našu zodpovednosť, naše nevyriešené krivdy na jeho detskú dušu!
Rady Psychológa
Ak otec dieťaťa útočí na kvality matky a spochybňuje ich s cieľom ublížiť jej, je to ťažká situácia a ešte ťažšie je brániť sa tak, aby sme ju len nezhoršili. Prvoradou snahou matky by malo byť chrániť dieťa, aby do týchto konfliktov nebolo vťahované, a nebrániť sa proti útokom otca rovnakými zbraňami, teda vymenúvaním jeho negatív a nevhodného správania sa k dieťaťu. Tiež nie je vhodné rozprávať negatívne o otcovi pred priateľmi, rodinou a podobne v prítomnosti dieťaťa. Takýmto správaním mu situá ciu ešte viac sťažujeme a nič sa tým nevyrieši. Ak spor skončí pred súdom, matka dieťaťa môže požiadať o znalecký posudok psychológa. Ten bude posudzovať osobnostné charakteristiky, zrelosť a stratégie zvládania situácií oboch rodičov, ako aj ich dosah na dieťa. Pomocou psychologických metodík tiež zistí, aké je prežívanie a preferencie dieťaťa. Na základe toho vyhodnotí aktuálnu situáciu a navrhne riešenia. Je zriedkavosťou, aby súd odobral dieťa matke, pokiaľ hrubo nezanedbáva starostlivosť oň, prípadne sama nie je duševne chorá, závislá od drog, alkoholu a podobne.