Úvod
Rozhodnutie, koľko detí mať, je hlboko osobná záležitosť, ktorú ovplyvňuje množstvo faktorov. Čoraz viac párov sa rozhoduje pre jediné dieťa, čo vyvoláva otázky o psychologických aspektoch tohto rozhodnutia. Tento článok sa zameriava na skúmanie psychológie matiek, ktoré preferujú jedno dieťa, pričom zohľadňuje vplyv na vzťahy, výchovu, medzigeneračné rozdiely a individuálne potreby rodiny.
Medzigeneračné napätie a výchova: Pohľad psychologičky Evy Vavrákovej
Psychologička Eva Vavráková hovorí o dôvodoch medzigeneračného napätia medzi rodičmi a ich dospelými deťmi i o tom, čo sa s tým dá robiť. Tvrdí, že mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne a rešpektovaní. „… zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.“
Hovoríme o tom, čo robiť, keď sa dieťa rozhodne obmedziť alebo úplne odrezať kontakt so svojimi rodičmi, kto by mal urobiť prvý krok, i o tom, ako by si mohli nastaviť hranice rodičia i deti. „V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup,“ hovorí psychologička.
V prvom rade je medzigeneračný konflikt celkom prirodzený a sprevádzal aj predošlé generácie. Napríklad mladí zo 60. rokov sa hádali s rodičmi o voľnejších spoločenských normách a rodičia Husákových detí často nerozumeli ich túžbe cestovať či meniť prácu. Konflikt medzi generáciami je normálny a je súčasťou zdravého osamostatňovania sa. Mení sa však jeho podoba a témy.
To, čo je nové dnes, je, že mladí dospelí majú vyššie povedomie a vyššiu citlivosť pre témy ako mentálne zdravie, hranice či sebahodnota. Preto oveľa častejšie pomenúvajú, keď sa necítia dobre alebo keď sú emočne zranení. Rodičia, ktorí vyrastali v duchu hesla „nesťažuj sa a vydrž“, tomu niekedy nerozumejú, a tak na seba narážajú dve perspektívy. Keď sa k tomu pridajú ďalšie celospoločenské trendy, ako je neskorší vstup do dospelosti, neistoty dnešného sveta a hodnotový posun k väčšej autenticite a individualite, je prirodzené, že rozdiely medzi generáciami vyplávajú na povrch intenzívnejšie než predtým.
Prečítajte si tiež: Slobodná matka po 40-tke: Skúsenosti a výzvy
Vidím viac situácií, kde sa mladí dospelí cítia emocionálne nepochopení alebo kde sa ich snaha o nastavenie hraníc s rodičmi stretáva s odporom. Mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne, rešpektovaní, byť sami sebou. A zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.
Dôvody pre jedno dieťa: Individualita a autonómia
Rozhodnutie mať len jedno dieťa môže prameniť z rôznych dôvodov. Niektoré matky preferujú intenzívnejší vzťah s jedným dieťaťom, čo im umožňuje venovať mu viac času, energie a zdrojov. Iné si cenia svoju osobnú slobodu a autonómiu a nechcú sa vzdať svojich záľub alebo kariérnych cieľov. Ďalšie môžu mať zdravotné alebo finančné obavy, ktoré ich vedú k obmedzeniu počtu detí.
Výskumy ukazujú, že tieto rozhodnutia nevznikajú z jedného impulzu, ale spravidla z komplexnej kombinácie faktorov. Mnohé z nich sú úplne legitímne aj v rodinách, ktoré nie sú vyslovene patologické. Niekedy je to zdravá, aj keď náročná fáza budovania autonómie, teda prirodzený vývinový krok, ktorý sa s konkrétnymi rodičmi „nedá“ urobiť inak, pretože majú tendenciu držať svoje deti príliš pri sebe alebo im nevedia dopriať plnú dospelosť.
Napríklad ak ide o spracúvanie emočných zranení a krívd z detstva, ktoré sa naplno ukážu až v dospelosti, keď človek prvýkrát vstupuje do partnerských či rodičovských rolí. Nemusí ísť o vyslovene patologické skúsenosti - dnes vieme, že mnohé praktiky, ktoré sa kedysi bežne používali, sú pre psychický vývin škodlivé. Hoci to rodič nerobil cielene alebo mal dobrý zámer, dieťa si napríklad uvedomí, že v detstve dostávalo málo pozornosti, bolo často zahanbované, príliš tlačené do výkonu alebo vyrastalo v emočne chladnom prostredí. Aby to spracovalo, potrebuje mať odstup od primárnej rodiny. V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup. Často je to však dočasné a mnoho rodín vie k sebe nájsť opäť cestu.
Porozumieť sa dá a veľmi pomáha, keď ani jedna strana netrvá na tom, že jej spôsob je jediný správny. Mladšej generácii pomáha spomaliť tempo a prekladať svoje potreby do jazyka, ktorému rodič rozumie. Menej teórie, viac konkrétnych príkladov z bežného života. A rodičom sa často veľmi uľaví, keď im niekto povie: „Toto nie je kritika tvojho rodičovstva. Toto je o tom, čo dnes potrebujem ja.“
Prečítajte si tiež: Aj keby matka zabudla...
Výchova jedináčika: Mýty a realita
S jedináčikmi sa často spájajú rôzne stereotypy, ako napríklad, že sú rozmaznaní, sebeckí alebo osamelí. Výskumy však tieto tvrdenia nepotvrdzujú. Jedináčikovia sú často kreatívni, nezávislí a majú silné sociálne väzby mimo rodiny. Je dôležité, aby rodičia jedináčikov podporovali ich socializáciu a umožňovali im tráviť čas s rovesníkmi.
Nastavenie hraníc a komunikácia: Kľúč k zdravým vzťahom
Ako si majú dospelé deti nastaviť hranice smerom k svojim rodičom? Majú na to právo a zároveň je dobré vedieť, ako to robiť citlivo. Hranice by sme nemali vnímať ako sankciu pre rodiča, aj keď sa naňho v danom momente možno hneváme. Oveľa užitočnejšie je chápať ich ako ochranu priestoru, v ktorom môžeme vo vzťahu zostať bez toho, aby sme sa vyčerpali.
Pomáha položiť si otázku: „Ako by to medzi nami malo byť, aby som sa cítil/a dobre?“ Ak sa mi mama opakovane stará do výchovy, dá sa to pomenovať citlivo a zároveň jasne. Pri takýchto situáciách funguje kombinácia viacerých komunikačných techník. Môžeme začať citlivým uvedením a vyhradiť si na tému priestor, keď sme v pokoji: „Mami, chcem ti niečo povedať, lebo mi na našom vzťahu záleží.“ Nasleduje vecná spätná väzba: „Keď počas návštevy komentuješ, čo mám malej obliecť alebo ako ju mám kŕmiť, dostávam sa do napätia a cítim sa ako neschopná matka.“
Pomáha aj uznanie dobrého zámeru: „Chápem, že to myslíš dobre a vychádzaš zo svojich skúseností.“ Hranica je v podstate pomenovanie potreby a začína sa vyjadrením „chcem“, „potrebujem“ alebo „pre mňa je dôležité“. Napríklad: „Potrebujem však pri výchove viac priestoru a bola by som rada, keby tvoje rady zostali na chvíle, keď ťa o ne sama požiadam.“ A napokon je užitočné pripomenúť spoločný cieľ, napríklad to, že obom nám ide o to, aby sa nám spolu darilo byť zadobre a aby aj babka mohla byť s vnúčaťom v kontakte bez napätia.
Súčasťou zdravej hranice je aj premyslenie si toho, čo urobíme, ak druhá strana hranicu prekročí, napríklad že ju pokojne a vecne pripomenieme. Hranica je účinná len vtedy, keď vieme, ako ju budeme chrániť v praxi, nestačí ju iba vysloviť v jednej konverzácii. Takto povedané to môže znieť nedosiahnuteľne, pretože v realite nami často lomcujú emócie. V prvom rade preto môžeme ísť do takéhoto rozhovoru, až keď sme emočne v pohode.
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku
Takéto výroky vedia raniť, ale zvyčajne sú obrannou reakciou rodiča, nie skutočným útokom. Rodič sa v tej chvíli často cíti zahanbený, ohrozený alebo má pocit, že sa hodnotí jeho rodičovstvo. V takejto situácii často aj my reagujeme generalizovaním alebo zľahčovaním. Je dôležité nechytiť sa tejto návnady a nejsť do protiútoku. Ak to v nás vyvolá silnú emóciu, nereagujeme pod jej vplyvom. Ak sme už v konštruktívnom mode, môžeme povedať niečo ako: „Oci, viem, že si to mal inak a že si to zvládol. Ja sa však snažím robiť veci tak, aby to bolo zdravé pre mňa aj pre naše dieťa. Chcem, aby ste to rešpektovali.“
Určite áno. Hranice nie sú to isté ako odcudzenie sa. Odcudzenie alebo prerušenie kontaktu bývajú skôr reakciou na to, že hranice dlhodobo neboli rešpektované alebo že kontakt je pre človeka príliš zraňujúci, napríklad ak sa opakuje kritika, chlad či neprijatie. Paradoxne však práve zdravé hranice môžu vytvoriť priestor na to, aby sa vzťah mohol začať prehlbovať.
Obnova vzťahov: Malé kroky a spoločný čas
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí z rôznych dôvodov prerušili alebo obmedzili vzťahy s rodičmi, no chceli by to zmeniť? Keď chcú vzťah postupne obnoviť, môžu začať malým krokom, ktorý je bezpečný pre obe strany, ako je krátky telefonát, neutrálny rozhovor, spoločná aktivita bez citlivých tém. A pomenovať svoj zámer: „Chcem skúsiť byť viac v kontakte, ale potrebujem, aby sme na niektoré témy išli pomaly.“ Vzťah sa obnovuje postupne a je dôležité dopriať si čas. Základné pravidlo je, že najviac sa dá dosiahnuť cez spoločne trávený čas, pri ktorom je obom stranám jednoducho dobre. Môže to byť náročné najmä vtedy, ak rodič má tendenciu rozhovor okamžite stočiť k starým konfliktom, kritike alebo obranám. V takom prípade pomáha držať rámec: jemne, ale pevne sa vrátiť k neutrálnym témam alebo povedať: „Toto môžeme prebrať inokedy.“ Je to spôsob, ako chrániť kontakt pred tým, aby sa znovu zacyklil v starých ranách. Pre mnohé rodiny je toto najťažšia časť: dovoliť si chvíle, ktoré sú „len dobré“ a nie sú zároveň pokusom vyriešiť celú históriu naraz.
Najdôležitejšie je nevytvárať tlak ani dieťa nesúdiť či nezahanbovať. Vety typu „si zlý syn“ nič nevyriešia. Odcudzenie je často dôsledkom dlhého obdobia bolesti a nepochopenia, ktorým možno nerozumieme, ale to neznamená, že nie sú skutočné. Preto ak chce rodič obnoviť kontakt, pomáha skôr empatia než naliehanie. Môže vyjadriť ochotu počúvať, neobhajovať sa hneď pri prvom náznaku kritiky, nechať dieťa určovať tempo a vyvarovať sa výčitiek.
Jednoduchá veta, ktorá dokáže veľmi pomôcť, je: „Som tu, keď budeš pripravený. Chcem ti porozumieť.“ Myslím, že je to veľmi pekné gesto a ústretový krok. A často aj veľmi užitočný. Písanie listu umožňuje rodičovi utriediť si myšlienky, vyjadriť to podstatné bez toho, aby ho viedli okamžité emócie, obrany či staré zaužívané reakcie.
List dáva priestor napísať to, čo chceme povedať, premyslene a s rešpektom a zároveň umožňuje dieťaťu čítať ho v čase, keď je na to pripravené. Aj preto môže byť list bezpečným spôsobom, ako urobiť prvý krok. Dôležité však je, aby list neobsahoval obhajovanie sa, zľahčovanie pocitov dieťaťa, výčitky alebo vety typu „urobme za tým čiaru“. To všetko môže dieťaťu signalizovať, že nejde o pochopenie, ale o rýchle zatvorenie témy.
Vyhnúť by sme sa mali aj podsúvaniu viny či formuláciám typu „aj ty si mi ublížil“, lebo v tejto fáze to väčšinou iba prehĺbi vzdialenosť. Posolstvom listu by malo byť skôr, že dieťa vnímame a že ho chceme pochopiť, prípadne aj uznanie toho, čo sa v minulosti stalo.
Často to tak je. Z pohľadu rodiča to tak je, pretože rodič vidí vzťah cez úplne iné skúsenosti a kategórie než jeho dospelé dieťa.
"Syndróm zlatého dieťaťa": Dôsledky prehnaného uprednostňovania
Ak je nejaké dieťa uprednostňované, má to svoje dôsledky nielen naňho, ale aj na ostatných súrodencov. Celkovo má uprednostňovanie negatívny vplyv na medziľudské vzťahy a výnimkou nie je ani toto správanie na osi rodič-dieťa, dieťa-dieťa. Zvyčajne hovoríme o tom, ako dosiahnuť rovnováhu a vyrovnať negatívne dôsledky u menej uprednostňovaných detí, no ukazuje sa, že aj tie favorizované u rodičov, tie postavené na piedestál, môžu proti svojej vôli znášať dôsledky, ktoré sa nemusia výhradne ukázať ako pozitívne.
Syndróm zlatého dieťaťa nie je zdravotný pojem a teda nemá ani klinickú definíciu, nereprezentuje psychologickú poruchu. Často sa však o ňom v psychológii hovorí a tiež sa často spája s narcistickými rodičmi, ako to popísali terapeuti a terapeutky, psychológovia a psychologičky na stránke ChoosingTherapy.com. Ide o vnímanie dieťaťa ako reprezentanta rodiny - aké úspešné, perfektné je, taká je rodina. Stáva sa pýchou rodiny a je naňho kladená veľká zodpovednosť. Čím je úspešnejšie, tým viac sa môžu rodičia pútať k jeho úspechom, premietať doň vlastné sny, napĺňať si cezeň vlastné potreby.
Práve na nich si môžete všimnpť, či favorizovanie jedného z vašich detí nemá toxické dôsledky:
1) Protežované dieťa dostáva viac pochvaly než jeho súrodenci, viac pozitívnej pozornosti a hoci aj najmenší úspech je obšírne komentovaný - aj preto sa môže snažiť o ďalšie a ďalšie chvály a úspechy, môže sa pokúšať o perfekcionizmus a nadpriemerný výkon2) Práve preto protežované dieťa môže skrývať svoje neúspechy, aby si udržalo status obľúbeného dieťaťa, alebo nespôsobilo sklamanie rodičov - bude tiež cítiť vinu za svoje neúspechy, bude ťažko znášať svoje chyby a cítiť sklamanie zo samého seba3) Protežované dieťa môže mať oslabené vzťahy so súrodencami práve pre uprednostňovanie a zámerné porovnávanie - kamarátstvo, náklonnosť môžu vystriedať žiarlivosť a zatrpknutosť, častejšie konflikty a hnev,4) Protežované dieťa môže žiarliť, ak pochválite úspech iného súrodenca, môže mať tendenciu so súrodencami súťažiť, čím ešte viac naštrbáva vzťahy5) Protežované dieťa môže mať nízke sebavedomie, pretože si je vedomé, že nedokáže naplniť očakávania svojho rodiča, byť také dokonalé a perfektné, ako o ňom rodič vyhlasuje a ako sa k nemu správa - alebo bude sebavedomie odvádzať od pochvál iných ľudí a intenzity pochvaly - to sa pretavuje aj do budúcich vzťahov, pretože tieto deti môžu nadobudnúť pocit, že si lásku a akceptáciu zaslúžia jedine za nadpriemerný výkon a výsledky6) Protežované dieťa si tak môže vyvinúť pokrivený zmysel pre zodpovednosť a dôsledky - ak za svoje správanie napr. nenesie zodpovednosť ako ostatní súrodenci, znášajú menej dôsledkov za porušovanie pravidiel než súrodenci7) V budúcnosti sa tiež môže spoliehať na úsudok iných o svojej osobe a hodnote, nevyvinie si dostatočne zmysel pre svoju sebahodnotu, pretože väčšinu detstva strávilo snahou urobiť rodičom radosť a napĺňať ich očakávania o sebe, môže vykazovať silnú potrebu potvrdzovať svoje rozhodnutia od iných8) Práve pre snahu napĺňať očakávania rodičov a udržať sa na piedestáli dieťa nemalo šancu spoznať samého seba, svoje potreby, prijať svoje slabé stránky, čo sa mu páči, čo nepáči, zmieriť sa s tým, že sme nedokonalé bytosti s chybami, uvedomiť si, kým v živote vlastne chce byť9) Protežované dieťa môže prežívať oveľa viac stresu a tlaku, nátlaku a bremena v podobe naplnenia potrieb rodičov, môže trpieť neskôr úzkosťami a depresiou10) Protežované dieťa sa môže usilovať o uznanie mimo rodiny - cíti sa zahanbené, urazené, ak ostatní členovia rodiny nezdieľajú rodičovské uprednostňovanie a nevidia ho také ako rodičia, nereagujú rovnako nadšene, rovnako nechvália, môže začať preháňať
Ak sa vás syndróm zlatého dieťaťa netýka a toxicky neuprednostňujete jedno dieťa na úkor druhého, ale predsa len sa vám v rodine vyskytne protežovanie, možno to cítite vy alebo sa tak cíti jedno z vašich detí. Ak sa vrátime späť k uprednostňovaniu dieťaťa v rámci rodiny na úkor jeho súrodencov a hovoríme pritom o nie toxických rodinách, z výskumov naopak vyplýva, že uprednostňované deti:
- majú lepšie duševné zdravie
- lepšie výsledky v škole
- lepšie rodinné vzťahy
- menšiu pravdepodobnosť, že budú užívať návykové látky v porovnaní s ostatnými tínedžermi
- majú menej problémov doma a v škole
Súrodenci týchto uprednostňovaných detí si naopak do života nesú negatívne dôsledky správania rodičov, najčastejšie aj v samotnom spomínanom výskume:
- vyššia pravdepodobnosť, že sa dieťa zapojí do zlého chovania doma či v škole
- vyššia pravdepodobnosť zlého duševného zdravia
Ako môžeme ochrániť naše deti ako pred uprednostňovaním, tak aj pred toxickejším protežovaním, ktoré má za následok syndrómom zlatého dieťaťa? Tu je niekoľko rád, ako sa s tým doma vysporiadať a nastoliť rovnováhu:
- nechajte deti pomenovať svoje pocity, vaše správanie a nahlas vysloviť svoju skúsenosť
- porozprávajte sa o týchto pocitoch, aby sa napr. pocit krivdy v dieťati nezakorenil
- požiadajte dieťa, aby zvážilo pohľad toho druhého - vás či svojho súrodenca
- uistite svoje dieťa, že ho milujete pre jeho jedinečnosť a nie pre napr. známky či talent v porovnaní so súrodencom
- buďte trpezliví sami so sebou aj s deťmi
- trávte spoločne čas a robte spolu veci, ktoré robíte radi a ktoré obľubujú vaše deti
- spolupracujte, práca na vzťahoch vždy zaberie čas a deje sa neustále
- vyhýbajte sa akémukoľvek porovnávaniu detí - nielen medzi súrodencami, ale aj s inými, cudzími deťmi, chváľte opatrne, sústreďte sa radšej na úsilie než samotný úspech či výsledok
Opičia láska: Prehnané ochranárstvo a jeho dopady
Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Opičiu lásku môžeme nájsť pod rôznymi termínmi - napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén - pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú. Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci.
Niektoré z prejavov hyperprotekítvneho rodičovstva sú: prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde, prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne. Ďalej neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína. Prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa. Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo. Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa.
Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci - ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy.
Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou. Je to tým, že vnímajú svoje deti ako zraniteľnejšie, čo je prirodzené. Nadmerná ochrana môže vzniknúť aj ak sa u rodiča rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD).
Spravidla však platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr. vie si samé zavesiť vetrovku na háčik), tak už by to zaň nemal robiť rodič. V rámci prechodného štádia je ešte možné na to dieťa upozorniť, ak zabúda, kým za to napokon preberie plnú zodpovednosť. Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Je niečo iné vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“.
Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov. Práve s láskou a dôverou dokážeme čeliť strachu o svoje deti. S láskou ich dokážeme nechať ísť, keď nastane ten čas, pretože vieme, že naše deti nie sú naše. Prišli sem žiť svoj vlastný život, svojím vlastným spôsobom. Tak ako aj my.
„Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných.
Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperproteknívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Základným predpokladom je „cestovať v čase“ do svojho detstva a pocitov, ktoré sme vtedy zažívali. Tie, bohužiaľ, mnohí z nás vytesňujeme a robíme, čo sa dá, aby sme sa im vyhli. Dokonca klameme samým sebe (tzv. popieranie). Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť.
Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba. Ako povedal C. G. Junng: „Istá miera frustrácie je dobrá.“ - Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami.