Úvod
Poprad, mesto pod Tatrami, vznikol spojením piatich historických mestečiek. Každé z týchto miest má svoje vlastné historické jadro so stredovekými kostolmi, meštianskymi domami a typickými spišskými zvonicami. V tomto kontexte je zaujímavé preskúmať, ako sa vyvíjalo vzdelávanie v tomto regióne, a zamerať sa na históriu materských škôl, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu vo formovaní budúcich generácií.
Počiatky osídlenia a rozvoj Spiša
História Spiša, a teda aj okolia Popradu, je bohatá a siaha hlboko do minulosti. Už v 3. až 5. storočí nášho letopočtu sa tu uskutočňovalo silné osídľovanie Slovanmi, o čom svedčia archeologické nálezy dokazujúce aj výrobu železa na Spiši. Avšak, od zániku mestečka na Myšej Hôrke i mnohých osád v jeho blízkosti až do 10. storočia nevieme nič. Isté je, že poľnohospodárstvo a remeslá v okolitých osadách nezanikli. K ich rozvoju prispelo budovanie nových ciest. Základom už bola spomínaná historická Severná cesta, na ktorú sa postupne napájali ostatné dôležité cesty, tzv. via magna, idúce do Liptova, Gemera a Šariša. Veď už v 10. stor. cestné ťahy spájali trhové strediská, ktorými boli Spišské Podhradie, Levoča, Spišský Štvrtok, Spišská Sobota a Kežmarok.
I keď Spiš v rámci Slovenska tvorí istú uzavretú oblasť s osobitným historickým vývojom a diferencovaným životom jeho obyvateľov, nieto o ňom z 11. a 12. stor. veľa písomných dokladov. Ostali však vodopisné, chotárne a miestne názvy a pomenovania, ktoré svedčia o tom, že tu vždy žili Slovania. Až za panovania Gejzu II. (1141-1162) začali na Spiš prichádzať prví nemeckí osadníci a ojedinele i Maďari. Noví obyvatelia boli donútení prispôsobiť sa Slovanom a preberať ich názvy, slová i zvyky. Archeologické nálezy dokázali, že v povodí Hornádu v 12. stor. bolo asi 50 hradísk. Nálezy z tohto obdobia sa našli v Levoči, Nemešanoch, Spišskom Štvrtku, Machalovciach, Hrabušiciach a v údolí rieky Poprad smerom do Poľska. Ucelený systém opevnení menších i väčších hradísk úzko súvisel s vyspelosťou obyvateľstva. Okolo mnohých hradísk vznikali predkolonizačné mestečká, napr. Kežmarok, Spišská Sobota, Spišské Podhradie i Spišský Štvrtok. Ich prednosťou bolo, že ležali na križovatkách dôležitých ciest.
Vývoj osídlenia v okolí Spišského Štvrtka
Okolo dnešného Spišského Štvrtka začiatkom 13. stor. existovalo viacero osád, o ktorých sa možno dozvedieť z dostupnej literatúry, archeologických nálezov, legiend a zbytkov týchto osád, ktoré sa zachovali až do nášho storočia. Tak vieme o existencii Osady V HONE POD GELENDRAMI okolo Rúrového jarka. Mala to biť v stredoveku zaniknutá Martinova osada, v ktorej žilo slovanské obyvateľstvo. Po 1. svetovej vojne v tam otvorenom štrkovisku sa našli rôzne nálezy, najmä zbytky stavieb a pri nich mnohé úlomky hlinených nádob, železné predmety a zasypané ohniská. DRUHÁ OSADA sa nachádzala nad dnešnou rómskou osadou smerom na Hrabušice. Na tejto lokalite sa potvrdilo osídlenie v staršej dobe bronzovej. Osada pravdepodobne patrila do hospodárskeho zázemia spomínaného mestečka na Myšej Hôrke. O zbytkoch osady svedčili i starí pamätníci, ktorí tvrdili, že ešte po 1. svetovej vojne občania tam vykopávali okresané kamene, ktoré si odvážali na stavbu vlastných domov a stavísk. Medzi kríkmi rumoviska bola studnička s veľkou výdatnosťou vody. Ba povráva sa, že sa tam našli aj zbytky kamenných valcových stĺpov, ktoré sa začiatkom storočia použili na zdvojenie okien pri dostavbe kostolnej veže po jej požiari v minulom storočí. TRETIA a najväčšia OSADA musela existovať v hone Pod Šibeničnou horou smerom ku Smykancu. Osada sa volala Strelce, latinsky Ballistaria. Obyvatelia tejto osady sa zaoberali zhotovovaním vojenských strojov na hádzanie kameňov na nepriateľa. Po vynájdení strelného prachu obyvatelia zas vyrábali kanónové gule, rozličné strely a iné vojnové potreby. Osada mala aj svoj kostol na počesť Panny Márie. Saskí Nemci údajne túto osadu volali Sidenfeld, o čom sa zachovali i písomné doklady. Osada sa najviac rozvíjala po odchode Tatárov od roku 1242 do roku 1455, teda do husitských vojen. Keďže bola neustálym terčom husitov, jej obyvatelia sa presťahovali do dnešnej obce, ktorú dal v tom čase Ján Jiskra opevniť. Tam sa cítili bezpečnejšie, natrvalo ostali a ich pôvodná osada postupne zanikla. Spomína sa, že stavebný materiál z kostola tejto osady bol použitý pri výstavbe kláštora minoritov a prestavbe kostola v obci. Najdlhšie po nej sa udržal prícestný hostinec, zvaný vozáreň, ktorý stál na kraji osady, kde nocovali obchodníci a kupci so svojím tovarom pred vstupom do Levoče, prípadne slúžil ako prístrešok poštovým dostavníkom. Ruiny tejto stavby existovali ešte začiatkom štyridsiatych rokov nášho storočia Pri Smykancu. Novšie výskumy Františka Javorského dokázali, že išlo o zaniknutý stredoveký majer, alebo zájazdný hostinec, ktorý tu stál ešte v roku 1911. Podľa správy archeológa Karola Andela občania na jar roku 1938 v chotári Pod Šibeničnou horou vyorali zlomky hradištných nádob zdobené vlnovkami, ktoré boli odovzdané do múzea v Levoči. Ďalšou známou osadou z 13. stor. z okolia Spišského Štvrtka sú dnešné Mečedeľovce, ktoré sa v písomných dokumentoch uvádzajú už v roku 1314. Podľa tvrdenia Františka Javorského v listinách z 13.-15. stor. sa spomínajú i osady Pokay, Kelechen, Tobiasfolde, Olchava a Martzinfalva. V tejto Martinovej osade bol údajne i kostolík. Z viacerých drobných osád smerom na Hrabušice sa vytvorila osada Strelníky. Aj v okolí Čenčíc, Machaloviec a Jánoviec existovalo niekoľko osád. V 13. stor. najvyspelejšou osadou bola tá, ktorá stála na strategicky najdôležitejšom mieste okolia a z ktorej sa vytvoril dnešný Spišský Štvrtok. Zaberala plochu dnešného kostola, kláštora, fary, starej školy a časti Rínku. Osada existovala už v 12. stor. ako Villa Santi Ladislai, čiže Obec svätého Ladislava. Mala svoj kostolík a už vtedy bola trhovým strediskom. O tomto slovanskom sídlisku písal aj archeológ Bohuslav Chropovský ako o pozostatku veľkomoravského sídliska s halštatskou kultúrou. Pre archeologický výskum okolia Spišského Štvrtka záslužnú a veľa rokov trvajúcu prácu vykonal František Javorský. Svoje nálezy, objavy a výskumy po vyše 10 rokov publikoval v časopise Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Poukázal na lokalitu Nižné Garhalovske, kde sa predpokladá zaniknutá osada Minor Tomasi. Našli sa tam predmety z mladšej doby rímskej, z veľkomoravského a poveľkomoravského obdobia. Podľa jeho nálezov aj v lokalite Široké lúky existovalo sídlisko zo staršej doby bronzovej. Vo svojich prácach sa zmieňuje i o spomínanej lokalite Pod gelendrami a o osadách v draveckom chotári Pod Skalicou a Pod hruškou, kde pravdepodobne existovala zaniknutá osada Martin. Na spomínaných miestach boli získané väčšie množstvá črepov, mazanica, sivá keramika, železná troska a iné charakteristické znaky vtedajšieho osídlenia. Sú dohady aj o niekdajšej osade Na Skladzikoch.
Spišský Štvrtok ako trhové stredisko
Niektoré neoverené pramene uvádzajú, že Obec sv. Ladislava existovala už v roku 1215 ako trhová osada pomenovaná podľa uhorského kráľa Ladislava. Ako mnohé obce Spiša, i Spišský Štvrtok v rokoch 1241 a 1242 spustošili Tatári. Tí plienili, drancovali, pálili, obyvateľov prenasledovali a zabíjali. Obyvatelia sa pred nimi ukrývali v okolitých lesoch, najviac v horách Slovenského raja a na Kláštorisku. Po odchode Tatárov sa obyvatelia vrátili, ale väčšina z nich svoje domy nenašla. Vtedy na príkaz kráľa Belu IV (1235-1270) začali Spiš osídľovať nemeckí kolonisti (Sasi). Kráľ povolával predovšetkým takých kolonistov; ktorí sa vyznali v remeslách a v obchode. Nešlo mu iba o zaľudnenie, ale jeho snahou bolo z Uhorska vybudovať vyspelú krajinu. Iba rozvinuté mestá, obchod, remeslá a poľnohospodárstvo mohli zabezpečiť vyššie príjmy pre kráľovskú pokladnicu. Iné neoverené dokumenty uvádzajú existenciu obce aj v roku 1244 v súvislosti so založením farnosti. Kolonisti osídľovali najmä osady s výhodnou polohou, pri riekach a na križovatkách ciest so zámerom vytvoriť z nich remeselné a obchodné strediská mestského charakteru a dávali im nemecké názvy. Možno práve z tohto obdobia pochádzajú aj názvy spišskoštvrtockého chotára a honov, dnes už značne skomolené, ako Reibarg, Burimbarg, Kľačimbarg, Koncimberg, Šecimfald, Moncvald, Vangart, Kolpsnak a iné. Domnievame sa, že to boli nemeckí kolonisti, ktorí miesto názvu Obec sv. Ladislava začali používať názov Donnersmark. Aj významný rod Henckelovcov dostal vtedy do predikátu šľachtické rodové pomenovanie "von Donnerstmark", ktoré užíva dodnes. Ale sem-tam už vtedy sa objavil i názov Štwartok. Väčšina názvov obce sa odvodzovala od štvrtka, dňa v týždni, kedy sa konali v obci trhy. Právo trhov udeľoval výlučne panovník a vtedy ho mali i Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Sobota a Kežmarok.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Prvá písomná zmienka o Spišskom Štvrtku
Podľa knihy Dejiny Levoče sa obec Spišský Štvrtok spomína v listine Belu IV (1235-1270) v roku 1263, kde v spore medzi obcami Iliašovce a Dravce významnú úlohu zohrala cesta "que de villa Santi Ladislai vadit ad villam Lywche", teda cesta idúca z dediny Spišský Štvrtok k dedine Levoča. A práve táto LISTINA Z ROKU 1263 JE PRVÝM PÍSOMNÝM DOKLADOM O EXISTENCII OBCE SPIŠSKÝ ŠTVRTOK. Aj vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku vydanom v roku 1978 sa obec uvádza v roku 1263 ako Villa Santi Ladislai. Kolonisti podľa plánov iných miest v 13. a 14. stor. z dediny Spišský Štvrtok vybudovali mestečko, ktorého stavebný ráz sa zachoval až dodnes. Mnohé okolité osady sa prestali rozvíjať a zanikli, no Spišský Štvrtok sa akoby na ich úkor rozrastal. Mal veľmi výhodnú polohu. Leží približne v strede medzi Levočou, Popradom, Spišskou Novou Vsou a čiastočne i Kežmarkom.
Stolica spišských kopijníkov
V polovici 13. stor. boli už pomery na Spiši pomerne konsolidované. Vytvorila sa skupina kopijníkov so slovanským pôvodom, ktorá mala chrániť severné hranice Uhorska. Ich hlavným sídlom bol až do roku 1726 Spišský Štvrtok a po ňom Betlanovce. Tvorili Stolicu spišských kopijníkov, zvanú tiež Malá stolica, ktorá ale nemala súvislé územie. Keď v roku 1802 zanikla, patrili k nej obce Abrahámovce, Betlanovce, Čenčice, Filice, Hadušovce, Hôrka, Hozelec, Jánovce, Kišovce, Komárovce, Levkovce, Machalovce, Miklušovce, Ondrej, Primovce a Spišský Štvrtok. Kopijníkom panovník už v roku 1243 udelil rôzne výsady a až do 19. stor. im bol priznávaný šľachtický pôvod, ktorý mal pôvod v slovanskej veľkomoravskej šľachte.
Spoločenstvo spišských Sasov
V 13. a 14. stor. Nemcov na Spiši neustále pribúdalo. Tí ako kolonisti si na panovníkovi vymáhali rôzne kolektívne privilégiá. Väčšinu práv udelil kráľ Štefan V (1270-1272) už v roku 1271 asi 44 mestečkám a obciam stredného Spiša a ďalšie práva v neskorších rokoch. Zoznam týchto mestečiek a obcí pochádza z roku 1312 a medzi ne patril i Spišský Štvrtok. Boli to práva osobnej slobody, mať volenú samosprávu, voliť si farárov, využívať lesy a potoky na lov zveri a rýb a iné práva na úseku súdnictva, administratívy, hospodárstva a kultúry. Preto mnohé dediny na Spiši svoju existenciu odvodzujú z tohto zoznamu obcí a z vtedy udelených práv a privilégií panovníkmi. Prisťahovaní Nemci asi v roku 1275 vytvorili Spoločenstvo spišských Sasov so sídlom v Levoči, na čele ktorého ako predstavený stál gróf. Do tohto Spoločenstva patrilo 44 obcí vrátane Spišského Štvrtka. Za vlády panovníka Štefana V, kedy na čele spišských Sasov bol komes Hildebrand, na Spiši dochádzalo k rôznym krivdám na slovenskom obyvateľstve, z čoho vznikla veľká nespokojnosť a zdalo sa, že vzniknú i ozbrojené vzbury a povstania. Veľmi veľa zla vtedy napáchal istý panovníkov úradník, proti ktorému sa Spišiaci vzbúrili a spolu s jeho družinou ho v Spišskom Štvrtku v roku 1278 zavraždili. Za tento čin museli slovenskí Spišiaci panovníkovi zaplatiť vysokú pokutu.
Rozvoj Spišského Štvrtka a právo skladu pre Levoču
V niektorých listinách z roku 1310 sa Spišský Štvrtok uvádza pod názvom Štwartok. Možno tu hovoriť o istom víťazstve slovenského názvu obce nad inými pomenovaniami. Panovník Karol Róbert (1308-1342) v roku 1312 vyhral bitku pri Rozhanovciach, kde aj za výdatnej pomoci spišských Nemcov porazil Matúša Čáka Trenčianskeho. Za túto pomoc ponechal panovník 44 spišským mestám a obciam dovtedajšie práva, ba niektorým udelil ďalšie. Predpokladá sa, že právo konať trhy a jarmoky v Spišskom Štvrtku bolo vtedy opäť potvrdené, hoci listina o jarmokoch bola vydaná až v roku 1638. Po roku 1312 nastal nebývalý rozvoj obce, kedy sa obec definitívne zmenila na mestečko. To všetko vďaka priaznivej polohe, dobrým vzťahom s grófom v Levoči, vysokej úrovni poľnohospodárstva a značnému rozvoju remesiel a obchodu. Panovník Karol Róbert veľmi podporoval rozvoj Levoče a vyhlásil ju za svoje kráľovské mesto. Na znak toho potvrdil mestu v roku 1321 právo skladu. Táto veľká výsada mestu sa neskoršie priaznivo odrazila i na rozvoji a bohatnutí Spišského Štvrtka. V týchto a nasledujúcich rokoch začal proces diferenciácie medzi jednotlivými členmi Spoločenstva spišských Sasov. Zo Spoločenstva sa postupne vymanili Levoča a Kežmarok, ktoré sa stali slobodnými kráľovskými mestami a ostatné dediny a mestečká sa postupne dostávali do područia miestnych feudálov. Spoločenstvo spišských Sasov postupne zanikalo a na jeho území sa vytvoril Zväz 24 spišských miest, pričom Levoča a Kežmarok sa už jeho súčasťou nestali. Medzi Levočou a Kežmarkom dochádzalo k rozporom o vedúce postavenie na Spiši. Išlo o rôzne privilégiá udeľované Levoči, najmä o právo skladu, čo bolo veľkým tŕňom v oku pre Kežmarok. V roku 1358 došlo k veľkým sporom aj medzi Levočou a Spišským Štvrtkom. Vtedy sa spišskoštvrtockí občania, no najmä jeho mešťania pokúsili obrať Levoču nielen o privilégium práva skladu, ale chceli tiež premiestniť sídlo najvyššieho predstaveného spišských Sasov do svojho mestečka. Túto snahu podporovalo aj množstvo dedín a spišských miest, ale zámer sa nepodaril.
Zväz 24 spišských miest a záloh 13 spišských miest Poľsku
Začiatkom 15. stor. na Spiši existovalo Spoločenstvo 24 spišských miest s úradným názvom Universitas XXIV Regalium Civitatum Terrae Scepusiensis a do neho patrili: Bystrany, Harichovce, Hrabušice, Iliašovce, Kurimany, Lubica, Matejovce, Mlynica, Odorín, Poprad, Ruskinovce, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišská Sobota, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišský Štvrtok, Stráže, Tvarožná, Veľká, Veľký Slavkov, Vlkovce, Vrbov a Žakovce. Na uhorskom tróne vtedy vládol Žigmund Luxemburský (1387 až 1437). Tento panovník viedol nielen nákladný spoločenský život, ale i početné vojny. Pre Spiš a pre Spišský Štvrtok zvlášť bol nesmierne dôležitý rok 1412. Po korunovácii na rímskeho cisára sa spomínaný panovník už v tomto roku usiloval vojnou získať nielen Dalmáciu, ale i mocnú Benátsku republiku. Na to všetko potreboval peniaze. Keďže ich nemal, rozhodol sa požičať si ich od poľského kráľa Vladislava II. s tým, že do splatenia pôžičky mu dal do zálohy 13 spišských miest z existujúceho Spoločenstva 24 spišských miest. Uhorský kráľ tak získal pôžičku vo výške 37 tisíc kôp českých grošov. No už počas života panovníka Žigmunda sa viedli rokovania o navrátení zálohovaných miest, avšak bezúspešne. Dôsledkom zálohu bolo narušenie organizačnej štruktúry spišských miest. Zanikol Zväz 24 spišských miest a miesto neho sa vytvorili dva zväzy: V prvom, Zväze 13 (zálohovaných) spišských miest, boli Spišská Belá, Ľubica, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Poprad, Veľká, Matejovce a Stráže. O tomto akte bola vydaná záložná listina, ktorú panovník Žigmund podpísal v Záhrebe počas svojej vojenskej výpravy. Predstavitelia druhého zväzu, nezálohovaných spišských miest, sa dohodli, že budú pokrač…
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Vznik a vývoj Popradu
Poprad vznikol spojením piatich historických mestečiek a má tak hneď päť historických jadier so stredovekými kostolmi, meštianskymi domami a typickými spišskými zvonicami. Od stredoveku až do roku 1946 bol Poprad len jedným z piatich miest súmestia a dlho navyše nebol tým najvýznamnejším. V starších historických obdobiach sa v popredí držala Spišská Sobota. Koncom 19. storočia predstihovala počtom obyvateľov Poprad dnešná časť mesta Veľká. Všetkých päť miest patrilo v stredoveku medzi prevažne nemecké spišské mestečká, ktoré kráľ Štefan V. v roku 1271 obdaril spoločnými mestskými výsadami. Stali sa tak súčasťou Spoločenstva spišských Sasov, kam patrila napríklad Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie alebo Spišská Belá. Zo stredoveku pochádzajú kostoly na námestiach v každom z piatich miest. Najbohatšia časť Spišská Sobota má aj pôvodne stredoveké meštianske domy, v Poprade alebo vo Veľkej sú, naopak, historické domy na námestiach novšie - z 18. alebo 19. Poprad, Spišská Sobota, Veľká, Stráže a Matejovce zdieľali spoločný osud aj v roku 1412, keď ich dal kráľ Žigmund Luxemburský do zálohu Poľsku, aby získal peniaze na boj s Benátčanmi. Mestá tak odvádzali dane Poliakom, čo zostalo v platnosti až do 18. storočia, keď pri delení Poľska záloh ukončila Mária Terézia. Zálohované mestá boli viac ako tristo rokov súčasťou dvoch štátov, čo im umožnilo získavať výsady od oboch strán. Správu mestečiek mali na starosti poľskí starostovia, od roku 1593 do približne polovice 18. storočia úrad držala poľská šľachtická rodina Lubomirských. Spišská Sobota má svoje námestie s desiatkami meštianskych domov nedotknuté modernými úpravami. Historické námestie bolo počas niektorých mojich návštev ľudoprázdne a atmosféra starých čias je tak ešte autentickejšia. Meštianske domy sú pritom natreté a zrekonštruované, čo zďaleka nie je na Slovensku pravidlom. Atmosféru dotvára poschodová radnica v blízkosti kostola mimo radovej zástavby. Evanjelický kostol bol postavený niekoľko rokov pred vydaním Tolerančného patentu Jozefa II., čo je zvláštnosťou, keďže vtedy si protestanti v Uhorsku mohli stavať kostoly len výnimočne. Malý kostolík je schovaný na konci námestia. Popradské námestie sv. Egídia je naopak kombináciou starých meštianskych domov, ale aj panelákov. Najvýznamnejšie historické stavby však zostali - stredoveký katolícky kostol, zvonica, evanjelický kostol postavený po vydaní Tolerančného patentu, bývalá škola, múzeum z 19.
Rozvoj Popradu v 19. a 20. storočí
Kľúčovým faktorom, prečo sa práve Poprad prebojoval na najvýznamnejšie mesto pod Tatrami, bolo napojenie na železnicu v 19. storočí. Nasledoval rozvoj priemyslu, ale i počiatky turistického ruchu v neďalekých Tatrách, kam od začiatku 20. storočia začala premávať známa električka. Už v posledných rokoch Rakúsko-Uhorska v Poprade vznikla vagónka, fungovala i papiereň či škrobáreň. Ďalšia vagónka, ktorá je predchodkyňou dnešnej, pribudla neskôr. Ešte väčší podnik pracoval v Matejovciach - Scholtzova kovospracujúca fabrika, pôvodne len dielňa na výrobu konských česadiel. Neskôr sa z nej stal závod Whirlpool. Aj Poprad patril medzi mestá, kde sa rozšírila židovská komunita. Ako v jednom z mála spišských miest stále neďaleko námestia stojí pôvodná synagóga zo začiatku 20. storočia, hoci je upravená na tlačiareň. Aj z vlaku je možné spozorovať starý židovský cintorín hneď vedľa trate smerom do Košíc. Socializmus historickým charakterom mesta dosť otriasol, bytovkám alebo iným budovám totiž ustúpili viaceré historické domy.
Vzdelávanie v Poprade a okolí
V kontexte týchto historických udalostí je dôležité preskúmať vývoj vzdelávania v Poprade a jeho okolí. Dostupný materiál uvádza rôzne vzdelávacie inštitúcie v regióne. Medzi ne patria:
- Gymnázium J. G. Tajovského
- Gymnázium na ul. Dominika Tatarku
- ZŠ A.
- ZŠ s MŠ M.
- ZŠ M. R. Štefánika
- ZŠ Dolný Badín č. 141
- MŠ Podjavorinskej 8, Hlohovec m.č.
- ZŠ Ul. A.
- MŠ Perecká ul.
- ZŠ Ul. sv. Cyrila a Metoda
- ZŠ Nám.
- MŠ Kpt.
- ZŠ s MŠ sv.
- Spojená škola D.
- MŠ P.
- Piaristická spojená škola F.
- ZŠ M. Tompu - Tompa M.
- Gymnázium F.V. Sasinka
- ZŠ s MŠ Skalité - Kudlov č. 275
- ZŠ Hrnčiarska ul. č. 1
- MŠ P. J. Šafárika
- ZŠ J. C. Hronského
- ZŠ J.
- ZŠ Ul. L. Svobodu
- ZŠ Ul. Letná
- ZŠ Ul. Komenského
- J. Tulčík, okr. Snina
- MŠ Dr. Fischera
- MŠ A. Hlinku
Tento zoznam naznačuje rozsiahlu sieť vzdelávacích zariadení v regióne, od základných škôl až po gymnáziá, čo svedčí o dôležitosti, ktorá sa prikladá vzdelávaniu. Zapojení pedagógovia sa neustále vzdelávajú a zúčastňujú sa rôznych projektov a workshopov, ako napríklad projekt INSCHOOL, ktorý sa zameriava na inkluzívne vzdelávanie.
Aktivity a projekty v školách
Školy v Poprade a okolí sa aktívne zapájajú do rôznych projektov a súťaží, ktoré podporujú rozvoj žiakov v rôznych oblastiach. Príkladom je Dejepisná olympiáda, Geografická olympiáda, výtvarné súťaže ako "KALOKAGATIA" a "Moja mama je superhrdina", Hviezdoslavov Kubín a Olympiáda v anglickom jazyku. Tieto aktivity umožňujú žiakom rozvíjať svoje vedomosti, zručnosti a talenty, a zároveň prispievajú k ich osobnostnému rozvoju.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Okrem toho sa školy zameriavajú aj na environmentálnu výchovu a aktivity v prírode. Žiaci sa zúčastňujú zimných radovánok, zbierajú a sušia chlieb pre zvieratká v lese a pomáhajú pri kŕmení zvierat v Kozej doline. Tieto aktivity prispievajú k ich vzťahu k prírode a k uvedomeniu si dôležitosti ochrany životného prostredia.
Vianočné programy a kultúrne podujatia
Školy v Poprade a okolí organizujú aj rôzne kultúrne podujatia, ako napríklad vianočné programy, ktoré prispievajú k navodeniu sviatočnej atmosféry a k rozvíjaniu kreativity a umeleckého cítenia žiakov. Tieto podujatia sú tiež príležitosťou pre žiakov prezentovať svoje talenty a pre učiteľov a rodičov spoločne osláviť Vianoce.
Modernizácia a inovácie vo vzdelávaní
Školy v Poprade a okolí sa snažia neustále modernizovať a inovovať svoje vzdelávacie metódy a prostredie. Príkladom je inštalácia uzamykateľných šatňových skriniek so skvelými motívmi, ktoré spĺňajú praktické požiadavky a skrášľujú priestory chodby, a zároveň slúžia ako názorná učebná pomôcka. Ďalším príkladom je využívanie sférického kina, ktoré umožňuje žiakom zažiť podmorský svet, vznik života bez fotosyntézy, vznik teleskopu, lety do vesmíru či robotické vozidlá na povrchu planéty Mars.
Podpora čítania a úcta k starším
Školy v Poprade a okolí sa aktívne zapájajú do projektov na podporu čítania a venujú pozornosť úcte k starším. Žiaci vyrábajú záložky s témou zvieracích rozprávok a bájok a pripravujú kultúrne programy pre starých rodičov. Tieto aktivity prispievajú k rozvíjaniu čitateľskej gramotnosti a k posilňovaniu medzigeneračných vzťahov.