Úvod
Materská škola v Horovciach prešla dlhú cestu od svojich skromných začiatkov až po súčasnú modernú inštitúciu. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť materskej školy v Horovciach, ako aj na širší kontext školstva v obciach Lednica a Lednické Rovne.
Počiatky školstva v Lednici a okolí
História školstva v regióne siaha hlboko do minulosti. V minulosti stavala cirkev školy kvôli elementárnemu vzdelávaniu veriacich. V obci Lednica bola škola zriadená už exulantmi, avšak písomné doklady o nej sa nezachovali. Vieme však, že začiatkom 18. storočia tu cirkevná škola už existovala. Píše sa o nej v kanonickej vizitácii z 2. júna 1728. Bola postavená zo surovej tehly a učil v nej kantor organista, jeho meno sa, žiaľ, nezachovalo. Prislúchal mu ročný dôchodok 25 korcov pšenice od obcí Horovce, Horná Breznica, Medné a Hôrka, 12 snopkov obilia od ďalších obcí, 6 snopkov z jesenného obilia, orná pôda pod 1 korec osiva, 1 štóla 1/3 z koledy a ofery hoštákov.
Nová škola sa v Lednici postavila až v 19. storočí tiež iba zo surovej tehly. Mala dve miestnosti (učebňa a byt učiteľa). K budove patrili komora, sýpka, maštaľ a záhrada. Do tejto školy žiaci chodili iba v neskorú jeseň, v zime a do včasnej jari. Deti sa v starej škole učili po maďarsky, slovenským jazykom sa medzi sebou len dorozumievali. Úspešne ju skončili iba tie najnadanejšie deti. Prvým známym učiteľom v Lednici bol (asi r. 1756) Ján František. V roku 1929 navštevovalo školu 183 žiakov. Správca školy mal ročný plat 1200 korún, na byt a záhradu 260 korún. Farár Ján Kozinka vymohol škole zriadenie 4. triedy. Po skončení 2. svetovej vojny mala škola 186 žiakov.
Vývoj školstva po druhej svetovej vojne
Škola sa v roku 1949 začala oficiálne nazývať Strednou školou s dvoma triedami a chodili do nej deti z Lednice, Kvašova, Zubáka a Hornej Breznice. Vyučovalo sa i na Čerhelovci v bývalej zemianskej kúrii. V školskom roku 1950/51 boli zavedené záverečné skúšky deviateho ročníka. V ďalšom roku mala škola 7 tried, ale vyučovalo sa len v štyroch učebniach. Preto sa začalo v areáli bývalého cintorína s výstavbou novej školy. Vyučovanie v nej začalo už 27. októbra 1952. Tým sa uvoľnil Čerhelovec pre zriadenie školskej jedálne. V roku 1953 bola zriadená osemročná stredná škola. Keď v roku 1955 začal z Kvašova premávať autobus do Lednických Rovní, školopovinné deti tejto obce boli preradené do Lednických Rovní.
V organizácii školstva nastali v roku 1953 významnejšie zmeny. Boli zrušené národné a stredné školy, zriadilo sa základné a povinné osemročné štúdium. V roku 1958 mala škola 10 tried a učilo v nej 12 učiteľov. V tomto roku sa poslednýkrát konali záverečné skúšky ôsmakov. Od 1. septembra 1960 bol otvorený 9. ročník a škola mala 11 tried, z ktorých sa 4 vyučovali v hlavnej budove, 1 na Čerhelovci, 3 pri Gregoroch a 3 sa striedali v smenách. V školskom roku 1960/61 dostali žiaci prvých ročníkov knihy a zošity zdarma.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
V roku 1962 sa začalo s výstavbou novej štrnásťtriednej školy, ktorá bola do užívania odovzdaná v roku 1963. Novú školu navštevovalo 428 žiakov. Bol to najväčší počet žiakov v histórii školy. K významnej zmene došlo 1. septembra 1967, keď žiakov zo Zubáka a Hornej Breznice preradili do novopostavenej školy v Zubáku. V ZŠ Lednica zostalo 265 žiakov. Keď sa v roku 1970 zriadil autobusový spoj po novovybudovanej ceste z Kvašova do Lednice, boli postupne žiaci z Kvašova preradení do Lednických Rovní a Lednice. Od tých čias v ZŠ v Lednici nenastali výraznejšie zmeny.
Založenie a vývoj Materskej školy v Horovciach
Prvýkrát bola materská škola zriadená 1. januára 1953 v budove strednej školy. Zriadenie inicioval František Janovec. Rodičia do školy vodili 25 detí. Po presťahovaní Základnej deväťročnej školy do novej budovy 1. septembra 1963 sa materská škola adaptovala na samostatnú školskú jednotku. Vybudované boli miestnosti kuchyne, jedálne, triedy a spálne. Vodovod však nebol vybudovaný, preto sa voda donášala.
Od roku 1975 sa zaviedlo povinné zaškolenie päť až šesťročných detí, jedna trieda mala 30 detí. 5. decembra 1979 bol daný do prevádzky vodovod a otvorila sa aj ďalšia trieda s poldennou prevádzkou. V roku 1980 bolo do MŠ v Lednici zapísaných 51 detí. V roku 1981 bola uskutočnená rekonštrukcia elektroinštalácie MŠ a vyhrievanie zabezpečovali akumulačné kachle. V roku 1984 bolo na opravu MŠ poskytnutých 110 000 korún. V roku 1987 bolo v MŠ zapísaných 55 detí.
Širší kontext: História Lednických Rovní
Z dostupných písomných materiálov sa prvýkrát obec Lednické Rovne spomína v listine z roku 1471 ako "possessio Rowne". Ďalšia zo zmienok o Lednických Rovniach sa nachádza v latinskej autobiografii "Confessio Peccatoris" slávneho povstaleckého vodcu Rákoczyho Františka II. Píše v nej, že v roku 1687 cestoval s matkou a sestrou z Mukačeva do Viedne a cestou pobudli niekoľko dní na svojom zámku Rovnia a na hrade v Lednici.
Kedy bol zámok /kaštieľ/ v Lednických Rovniach vystavaný, už nemožno zistiť, pretože predchádzajúci majitelia-šľachtici odviezli archív so sebou. Vojnový a politický archív Rákoczyho Františka II. dal z Onodského hradu previesť gróf Aspremont Linden do Lednických Rovní. Odtiaľ ho v roku 1840 previezli do Grepű-Fűzes v župe železnohradskej /Vas/ a neskôr v roku 1860 do vóresvarského kaštieľa grófov Erdódy. Po prvej svetovej vojne, pred pripojením Burgenlandu k Rakúsku bol prevezený do Budapešti. Popis tohto archívu podáva historik Thaly v časopise Századok v roku 1870.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Pôvodne bývali majitelia panstva na hrade v Lednici, ktorý ako jediný na Slovensku nie je postavený na skale, ale prilepený na boku skaly. Od Lednických Rovní je vzdialený 8km. Na Rovniach /v ľudovej reči na rovinách /bol len mlyn a majer, ktorý obrábal panské polia pri Váhu. Keď sa stal tesný hrad panstvu nepohodlný, opustili ho a vystavali si priestranný kaštieľ v Lednických Rovniach.
Michal Telekeši tu býval aj so svojou manželkou Juliannou Suňogovou od roku 1594. "Neskorším majiteľom sa stal František Dobó, ktorý však zakrátko zomrel, no ešte predtým majetok testamentárne odkázal svojim príbuzným z rodov Lorántffy, Zeleméry, Bošáni a Forgáč. Títo dedičia si panstvo medzi sebou rozdelili." Neskôr ho zdedila dcéra Michala Lorántffyho a Barbory Zeleméry, Zuzana Lorántffy.
Kaštieľ je teraz jednoposchodový, avšak v ľudovom podaní ešte za I. republiky sa udržiavalo tvrdenie, že pôvodne mal dve poschodia. Podľa spôsobu stavby ešte teraz je poznať, že nebol stavaný naraz, ale v rôznych obdobiach. Pôvodne renesančná budova, bola pri neskorej barokovej prestavbe v druhej polovici 18. storočia upravená so zachovaním pôvodne renesančnej stavby v stredne prízemnej časti objektu. Z tohto obdobia sa zachovali vyrezávané dvere s peniaštekovými vlysmi, rozetami a maskami faunou. Do roku 1828 bola v kaštieli /zámku/ tiež domáca kaplnka, čo bolo typické pre stredoveké kaštiele.
Starý lednickorovniansky kostol vystavala podľa farských zápisov v roku 1640 Zuzanna Lorándffy. Táto urodzená šľachtičná vynikala svojou múdrosťou a horlivosťou v náboženských veciach tak, že maďarský kalvínsky ženský spolok niesol jej meno: Lorántfy Zsuzsanna egesűlet. Vydala sa za Rákoczyho Juraja I., priniesla mu ako veno toto panstvo, ktoré tak prišlo do rúk tohto slávneho šľachtického rodu. V roku 1700 dal Rákoczy František II. so svojou sestrou Júliou - Barborou, ktorá sa v roku 1691 vydala za cisárskeho generála grófa Aspremont-Linden, panstvo do zástavy nitrianskemu biskupovi kancelárovi Ladislavovi Matyašovskému.
Po ňom panstvo zdedil jeho synovec Juraj Matyašovský, ktorý mal troch synov: Ladislava, Jozefa, Juraja. Pamiatka je tu však len na Jozefa Matyašovského a síce jeho znak a nápis na starej kostolnej veži, ktorú postavili v roku 1751 namiesto bývalej drevenej veže. Nápis znie: "1751 SUB GUBERNIO ET PATROCÍNIO S DNI JOS.MATYASSOVSKY DE ALSO MATYASSOSZ PERPETUI IN MARCELFALVA ET PRECHIN LHOTKA HAEREDITARY ARCIS AT DNI LEDNICZ." /V roku 1751 pod správou a ochranou /milostivého pána/ Jos. Matyassovského z rodu Matyassovských, bývajúceho v Marcelfalve a Prečinskej Lhotke, dediča hradu a pána Lednicze./ Členovia rodu boli pochovaní v kostolnej hrobke, a keď neskôr bola hrobka vyprázdnená, boli pozostatky uložené do hrobu po ľavej strane veže, ako tomu nasvedčuje maďarský nápis v murive : "ITT NYUGSZANAK MATYASSOVSKY CSALAD FOLDI TETEMEI A 18 SZÁZADBÓL ." /Tu odpočíva zemské telo rodiny Matyášovských/
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Keď rod Matyašovských v roku 1764 vymrel po meči a po dlhých sporoch vyplatením záložnej čiastky sa majetok dostal do rúk pôvodnému dedičskému vlastníkovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi - Linden. Druhú skonfiškovanú polovicu od kráľovského dvora odkúpil so svojou sestrou Máriou Gobertínou Aspremont-Kolhenstein. Dedičným vlastníkom sa stal jeho syn rovnakého mena Ján Gobert Aspremont-Linden /1757-1819/. V jeho dobe dosiahli Rovne nebývalého rozkvetu a kaštieľ sa zaradil medzi najpôsobivejšie šľachtické sídlo, nielen v turčianskej župe, ale aj v celom Uhorsku. Gróf Aspremont bol veľkým milovníkom prírody s vyspelým zmyslom pre krajinkársky útvar a na svoju záľubu nešetril náklady. Okolo roku 1800 vybudoval nádherný park.
Skláreň v Lednických Rovniach a jej vplyv
Pôvod sklárne v Lednických Rovniach sa vlastne začal vo Viedni na Lichtensteinstrasse č.22, kde Jozef Schreiber mal od roku 1844 dobre zavedený sklenársky obchod. V roku 1847 zobral do učenia vtedy 12 ročného synovca Jozefa, ktorý sa stal neskôr majiteľom sklárskej firmy J.Schreiber a synovci. Pôvodne sa v sklárni vyrábalo tabuľové sklo, v roku 1893 bola táto výroba zastavená a namiesto nej bola zavedená výroba lisovaného skla, ktoré vyrábali väčšinou zaučení nemeckí sklári, povolaní z Veľkých Losin. Vyrábané sklo bolo známe pod názvom "Cisársky krištáľ". V sklárni boli dve, neskôr štyri veľké pece, vykurované drevom z vlastných lesov. V roku 1896 boli zavedené pantografy anglickej výroby ako prvé v Európe. Elegantný, úsporný lineárny dekor, ktorý zvolili pre pantografy v Lednických Rovniach pomohol presadiť výrobky na svetových trhoch a prispel k utvoreniu typickej podoby rovnianskej kalíškoviny. O prosperite svedčia nielen početné objednávky zo zahraničia, ktoré sa zachovali v archívnych dokumentoch najmä v USA, Talianska a Švajčiarska, ale aj výrobky ktoré boli vystavované na rôznych výsavách ako napríklad brúsená a leptaná kryštáľová kazeta na klenoty (výstava Londýn).
V sklárňach pracovali robotníci z Uhrovca, bývali v novopostavenej kolónii, ktorá ešte za prvej republiky bola nazývaná "Uhrovec". Obec Lednické Rovne a jej okolie bolo do postavenia sklárne typicky poľnohospodárske a chudobné. Až skláreň povzniesla obec na priemyselnú. Skláreň svojou funkciou spoločenskej reprodukcie, sa stala postupne aj vedúcou zložkou obce. Všetko dianie v obci sa zasa stalo nedeliteľnou súčasťou sklárskych pracovníkov.
Prvá republika ešte delila obec Lednické Rovne na dve politické i hospodárske časti. Jedna časť, ktorá rokmi neustále vzrastala sa skladala zo sklárskych robotníkov. Druhú časť tvorili prevažne maloroľníci. Osadenstvo sklárne a hlavne robotníci boli po každej stránke iniciatívnejší. O počiatočný rozvoj telovýchovy sa zaslúžil miestny učiteľ Václav Braný, ktorý v roku 1919 založil v obci Robotnícku telocvičnú jednotu. Počas hospodárskej krízy v rokoch 1922-1923 si zamestnanci spolkov navzájom pomáhali. Z prostriedkov spolkov a organizácií sa poskytovala pomoc najpotrebnejším. V období všeobecnej hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933 fluktuácia postihla hlavne robotníkov sklárne. Počas výluky boli nútení pracovať na okolitých stavbách a vykonávať iné príležitostné práce.
Ešte na záver medzivojnového obdobia k objasneniu celkových pomerov obce je treba zmieniť sa o živnostníkoch a nemeckých úradníkoch sklárne i lesného panstva. Živnostníci, obchodníci a remeselníci boli navonok neutrálni, ich cieľom bol iba zisk z obchodu. Svoju pravú tvár odhalili v roku 1938-1939, v období vzniku tzv. Slovenského štátu. Nemecké úradníctvo tvorilo samostatnú skupinu, izolovanú od ostatných vrstiev obyvateľstva Lednických Rovní a u prevažnej väčšiny sa smutne prejavilo podporou rozbitia republiky. V období konjuktúry rokov 1934-1939 pracovala skláreň na plnú kapacitu a tak ľudia nachádzali prácu i existenciu za bránami továrne. Mnohí sa presťahovali do Lednických Rovní a tak aj obec začala rásť čo do rozlohy i počtu obyvateľov.
Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny si bývalý riaditeľ sklárne Kreidel vzal za manželku Schreiberovu dcéru, ktorá dostala skláreň venom, takže sa stal i jej majiteľom. Koncom roku 1938 pred vyhlásením vojny vzal všetky cenné papiere a peniaze sklárne a emigroval do Ameriky. Seba zachránil, osadenstvo sklárne však tento zásah ťažko postihol. Nastal chaos i vo vedení sklární. V roku 1941 začala ďaľšia výstavba sklárne. V roku 1942 sa fabrika osamostatnila a vznikla účastinná spoločnosť pod názvom Slovenské sklené huty. Vedúcim riaditeľom sa stal Dipl. Ing. Ferdinand Wintersberger (pohára trojnásobná chvála). Pozitívnym prínosom bola snaha o rozšírenie a technickú modernizáciu sklárne. Modernizácia upevnila popredné postavenie sklárne Lednické Rovne ako najmodernejšieho sklárskeho podniku na Slovensku na výrobu širokého spektra sklárskych produktov - od úžitkovej ručne tvarovanej kalíškoviny až po mechanicky tvarované sklo pre technické účely.
Nastala aj výstavba nových bytových jednotiek pre úradníkov v blízkosti továrne, ako aj sídlisko na Háji. Vedenie sklárne prenajalo tiež veľkostatok v neďalekej obci Medné (asi 2 km od L.R.). Slovenské národné povstanie v roku 1944 malo v obci primeraný ohlas. Obec sa nachádzala síce mimo centier povstania, ale mnohí občania prešli do partizánskych jednotiek. V roku 1946 skláreň v Lednických Rovniach znárodnili pod názvom "Slovenské sklárne n.p." so sídlom v Bratislave.
V roku 1947 postihla skláreň živelná katastrofa. V lete vo večerných hodinách od zapaľovacieho bubna pri sklárskej peci vznikol požiar, pri čom zhorela celá 100 m dlhá hala nad taviacimi agregátmi. Strešná konštrukcia, ktorá bola postavená ešte za Slovenského štátu bola drevená, nakoľko v tom období bolo železo potrebné na iné účely. Požiar sa tak rýchlo rozšíril, že mnohí pracovníci si ani nemohli zachrániť svoje osobné veci. Celá hala aj napriek úsiliu viacerých požiarnikov z celého okolia ľahla popolom. Tým boli poškodené a vyradené z prevádzky všetky taviace agregáty a strojné zariadenia. Po dobu rekonštrukcie a novej výstavby mnohí sklári boli dočasne preradení do iných sklární, hlavne na Moravu a do Čiech.
Rekonštrukcia a modernizácia sklárne mierila v niekoľkých etapách k zdokonaleniu technického vybavenia a k vyrovnaniu s európskym trendom automatizácie výroby skla. V roku 1950 bola zavedená automatická výroba žiarovkových buniek. So zvyšovaním výroby v sklárni a rastom pracovníkov, teda aj ďalších obyvateľov obce, rástla aj požiadavka na bytový fond. V rokoch 1956 sa vykonala oprava značnej časti existujúcich bytov, ako aj výstavba nových 137 bytových jednotiek. Súčasne s rastom bytového fondu sa budovala aj kanalizácia, vodovod pitnej vody, rozšírila sa sieť elektrického vedenia a opravil sa miestny rozhlas . V roku 1958 závod ako prvý v sklárskom priemysle zaviedol vykurovanie agregátov zemným plynom.
Ďalšia modernizácia bola venovaná úžitkovému sklu, ktoré sa stalo v roku 1960 hlavnou náplňou koncepcie výroby sklárne v Lednických Rovniach. Vzhľadom na rekonštrukciu a rozšírenú výrobu sklárne bolo potrebné budovy starých brúsiarní a kotolne zbúrať, pričom do tejto výstavby zapadol aj poštový úrad. Starý poštový úrad tvoril roh sklárne nad námestím, odkiaľ bol pekný výhľad na celé námestie. V roku 1960 sa začalo s výstavbou novej budovy poštového úradu a vedľa aj novej stanice VB za kostolom na ceste k parku, ktoré boli v roku 1964 skolaudované. V tomto roku boli tiež dané do užívania detské jasle a materská škôlka pre 90 detí. V roku 1961 uviedli v sklárni do prevádzky automatickú reverzáciu pernicových pecí, v roku 1962-63 zaviedli pásové opracovanie skla. Od polovice 60-tych rokov sa podnik systematicky zameral na postupné zavedenie strojovej automatickej výroby skla s využitím moderného zahraničného strojového vybavenia.
Zo 60-tych a 70-tych rokov nemožno nespomenúť prvého výtvarníka Lednických Rovní Karola Hološku. Snažil sa nájsť funkčný a esteticky pôsobivý tvar, ktorý sa presadí najmä jednoduchosťou, eleganciou a čistotou obrysovej línie. Zaviedol technológiu ťahanej stopky, ktorá dnes predstavuje osobitosť sklárne a je známa ako typický "rovniansky" tvar kalicha. Kultivovanosťou svojho výtvarného prejavu tak usmernil tradične kvalitné slovenské remeslo a zaslúžil sa o medzinárodnú prestíž úžitkového skla z Lednických Rovní. Za výsledky dostal veľa ocenení. Pod Hološkovým vedením pracoval p. Jaroslav Taraba, výtvarník - návrhár. Jaroslavovi Tarabovi sa od začiatku darilo vo svojich návrhoch syntetizovať a zosúladiť výtvarné kritéria s funkčnými, požiadavky výroby i spotrebiteľa. Venoval pozornosť robustnejšiemu tvarovaniu. Výrazne rozšíril paletu dobrého designu sériovo vyrábaných typov o tvarovo inovované misky, dózy, dekoratívne fľaše, osobitné zostavy pre rôzne druhy alkoholických a nealkoholických nápojov. Venoval sa technikám zdobenia skla za horúca. Významnú súčasť návrhárskej činnosti J.Tarabu predstavuje oblasť automatickej výroby úžitkového skla, kde je nevyhnutné vytvoriť strojom ľahko opakovateľný tvar, v mnohom odlišne koncipovaný ako tvar ručnej kalíškoviny. Kvalitu jeho práce potvrdzujú početné ocenenia.
V obci pre rozvoj telovýchovy a športu bolo pri rieke vybudované futbalové a tenisové ihrisko a v roku 1966 kúpalisko. Do roku 1968 boli v obci všetky cesty prašné a obec okrem železničnej trate Trenčianska Teplá-Lednické Rovne nemala iné spojenia s okolitým svetom. Až asfaltovou úpravou komunikácií a zavedením stálych autobusových liniek boli spojené všetky okolité obce cez Lednické Rovne s Púchovom, Dubnicou a Považskou Bystricou. V roku 1973 zánikom štátnych majetkov sa plánovala úplná likvidácia majera a rozšírenie sídliska Súhradka, výstavba nových bytových jednotiek. V roku 1974 sa začal stavať na miestnom cintoríne Dom smútku, ktorý už v roku 1975 bol skolaudovaný. V tom istom období bola postavená pri Váhu betonárka. Neskôr sa tiež začala vykonávať rekonštrukcia Závodného klubu a letného kina v Lednických Rovniach. Toto bolo ukončené v roku 1978. V rokoch 1980-85 bol otvorený nový obchodný dom "Sklár", moderná závodná jedáleň, nový Dom služieb na námestí. V tomto období bola zahájená aj plynofikácia v obci. V roku 1985 bola zahájená rekonštrukcia kaštieľa na Slovenské sklárske múzeum. Obec Lednické Rovne za posledné desaťročie zmenila svoj vzhľad a dostáva punc mestského rázu. V Súhradke vzniklo postupne veľké sídlisko s modernými bytmi, ako aj s príslušnou obchodnou sieťou. V budove bývalého internátu bolo zriadené zdravotné stredisko. Rok 1988 zmenil tvárnosť hlavne starých Rovní, teda pôvodnej dediny. Na mieste bývalého majera, sýpky a bytov bírešov boli postavené a dané do užívania dva panelové bloky.
Obec Horovce: Poloha a história
Obec Horovce leží uprostred Východoslovenskej nížiny na agradačnom vale rieky Ondavy. Je obklopená úrodnými lánmi. Chotár obce presahuje brehy Ondavy až po susednú obec Trhovište. Nadmorská výška stredu obce je 196 m n. m. a chotára 103 - 111 m n. m. Najstarší písomne doložený názov obce je z roku 1347 HOOR, 1393 HORH, 1773 TVROWCZE, 1786 HOROWCE, 1927 HOROVCE. Obec sa spomína v roku 1437 ako majetok Ladislava Drugheta. Patrila panstvu Humenné, Szirmayovcom a Andrássyovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a prevozníctvom. Obyvatelia obce ako aj iných obcí Zemplína sa živili roľníctvom. Väčšia časť obce pracovala buď ako deputatnici, alebo sezónni robotníci okolitých majetkoch. Na majetkoch pracovali v rastlinnej výrobe niekedy aj celé rodiny, ba i deti. Život bol pre občanov dosť ťažký. Najväčšia nespokojnosť nastala v čase krízy.
Súčasnosť Materskej školy v Horovciach
Súčasnosť Materskej školy v Horovciach je dynamická a prispôsobuje sa moderným trendom vo vzdelávaní. Škola sa zameriava na komplexný rozvoj dieťaťa, podporuje jeho individualitu a kreativitu. Vyučovací proces je založený na hravých aktivitách, ktoré rozvíjajú sociálne, emocionálne, kognitívne a motorické zručnosti detí. Materská škola v Horovciach aktívne spolupracuje s rodičmi a komunitou, organizuje rôzne podujatia a aktivity, ktoré prispievajú k rozvoju obce a jej kultúrneho života.