Úvod
Materská škola v Hornej Kráľovej prešla dlhú cestu od svojich skromných začiatkov až po súčasnú modernú inštitúciu. Tento článok sa zameriava na históriu a súčasnosť materskej školy v Hornej Kráľovej, pričom zasadzuje jej vývoj do širšieho kontextu dejín obce a regiónu.
História Hornej Kráľovej
Najstaršie dejiny
História obce Kráľová nad Váhom, susediacej s Hornou Kráľovou, bola ovplyvňovaná riekou Váh. Latinské pomenovanie Vagus znamená blúdiaci, nepokojný, čo značí povahu rieky, ktorá často menila svoje koryto, ovplyvňujúc tým veľkosť územia dediny a život ľudí žijúcich na tomto území. V 11. - 12. storočí rieka vytvorila ostrovček, ktorý v písomných prameňoch nazývajú terra Wag. Prvá písomná správa sa zachovala v dodatku zakladajúcej listiny pannonhalmského opátstva z roku 1002, vydanej uhorským kráľom Štefanom I. V roku 1093 za panovania Svätého Ladislava o tomto území zaznamenali, že má dobrý ovocný sad, 2 jazerá, les, šesť kaplniek a sedem mlynov. Pádu tatárskych hôrd sa stala obeťou aj naša obec. Belo IV. po odchode Tatárov poveril nitrianskeho biskupa Albensa, aby vyhotovil inventár pannonhalmského opátstva. daroval dedinu novozaloženému Turčianskemu prepošstvu. Treba opraviť tie mylné názory, podľa ktorých naša obec je v písomných prameňoch spomenutá už roku 1113 ako Crali. Toto pomenovanie sa vzťahuje na obec Horná Kráľová. Bohužiaľ ani písomná správa z roku 1332 spomínajúc osídlenie pod názvom Villa Regis sa nevzťahuje na našu obec ale na obec Magyarkirályfalva v Rumunsku. Po Moháčskej bitke naša obec ostala súčasťou Maďarského kráľovstva. V súpise kláštora pod Znievom z roku 1570 je obec spomenutá ako Kyralfalva. Počas nadvlády Turkov obec patrila k novozámockému vilajetu. Tureckí vymáhači daní obec spomínajú ako Királ Falva. V listine z roku 1661 Provetus Ecclesiae et Parochiae Sellyensis post ejectionem paereticorum anno 1661 consignati, sú v 2.bode opísané práva a cirkevné povinnosti cechov. Cechy boli povinné zúčastniť sa so svojimi zástavami na nasledujúcich procesiách: „na krížové dni ide procesia do Kráľovej nad Váhom, kde je malá sv. omša a kázeň”.
Novoveké dejiny
Podľa súpisu z roku 1715 žilo v dedine 19 rodín a na Váhu fungovali tri vodné mlyny. Na Váhu fungovalo čoraz viac mlynov, v roku 1871 už v nich pracovalo 29 mlynárov a 19 pomocníkov. Povodne častokrát spôsobili nevyčísliteľné škody na životoch a na majetkoch. Hrádze sa začali budovať v roku 1888.
Prvá svetová vojna si vyžiadala 52 obetí. V roku 1918 bola obec pripojená k Československu. Obec sa úradne volala Vágkiráľfa, potom od roku 1928 Kráľová nad Váhom. Počas druhej svetovej vojny padlo 50 obetí.
Horná Kráľová v kontexte Močenka
Viaceré veci v histórii má Horná Kráľová spoločné so susedným Močenkom, pretože od stredoveku boli v susedstve, mali aj spoločné panstvo benediktínskeho kláštora a potom nitrianskeho biskupstva, mali spoločnú faru, školu a notársky a matričný úrad, čo trvá cez stáročia. Historickú listinu z roka 1113, ktorú vtedy napísali sme si už ozrejmili, veď rovno v nej sa prvý raz zapísalo meno našej dediny aj chotár „villa Crali“. V susedstve hornokráľovského chotára sa v nej ďalej spomína aj dvorec Kopusde (Kopište - Kepežd). V súvislosti s týmto dvorcom (dnes obec Hájske) zapísal kráľ Belo IV v roku 1267, v ktorej daroval tento dvorec Kopusde trnavskému sudcovi Konchovi, že táto „zem je opustená a obyvateľmi zanechaná“ a že je pri chotároch zeme Irugh (Ireg) - a „terrae Kyraly“ - pri zemi Kráľová. Teda už v tejto listine z r. Kráľovú ako villa-dvorec, ale len ako terra - zem. Aj ona bola ešte v tomto roku spustošená a bez obyvateľov po veľkom tatárskom plienení v r. 1241. Zato už v listine z roku 1279 ju zapísali „villa Crali“ - dvor Kráľ.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Zo 14. storočia sa zatiaľ nenašli nijaké listinné historické doklady o našej dedine. Až v roku 1439 sa hlási do historickej prázdnoty listina Štefana de Batov, právnika kráľovskej kúrie (dvora). V tejto listine je zapísaný ako svedok občan z Kráľovej „Martinus Chavo de Király“ teda prvý známy občan z Kráľovej podľa mena „Martin Čavo z Kráľovej“.
Ďalší písomný záznam nájdeme v listine z 3. apríla 1478, ktorú vydal kráľ Matej (1464-90). V nej je zapísaný ako svedok Peter Nehez „ďe Kiraly“ pri odovzdávaní majetku v Cabaji. Teda tento zeman Nehez už asi užíval tunajší bývalý majetok zoborských benediktínov, lebo tak isto má spor s nitrianskym biskupstvom v roku 1488, keď zabral a užíval biskupské majetky v Pastúchove. Nitrianske biskupstvo dostalo majetok v Kráľovej od kráľa Vladislava Jagelonského až v roku 1494. Spomína sa pritom, že majetok užíval predtým Peter Nehez. V zápisnici nitrianskej kapituly z roku 1488 sa spomína, že Peter Nehez pochádzal z Krupej od Trnavy. Pravdepodobne teda v r. 1478 až 1494 majetky v Kráľovej užíval spomínaný krupiansky Peter Nehez „de Kiraly“. V roku 1498 prešla obec do majetku nitrianskeho biskupstva a donedávna zostala v správe biskupského panstva v Močenku.
V najstaršom zachovanom protokole Nitrianskej kapituly (1482-1511) je 28.3.1511 zapísané, že v dedine Kráľova (Kiraly) sa usadila armáda. Ale v listine nádvorníka Benedikta z Perina z toho istého dňa je zapísané, že Benedikt z Driagla (de Drégel) z Hontianskej stolice na vidieckom panstve nitrianskeho biskupa jeho dedinu, ktorá sa volá Kráľová v Nitrianskej stolici zaujal a býva v biskupovom dome a v zemianskej kúrii. Usadil sa tam a obsadil ju ako silný ozbrojenec a nepriateľ ako krvavý zbojník. Pred Nitrianskou kapitulou tak o tom hovoril Mikuláš z Fabianovej Vsi (de Fabyanfalwae), úradník tohto vidieckeho panstva biskupstva v dedine Kráľova (in possessione Kyraly). Krvavo zabil tamojších: Benedikta, Dancha, Gregora a Jána Baykových (Bayka). V pokonávacej listine, ktorú napísali 11.3.1579 pred Nitrianskou stolicou priateľsky sa usporiadali medzi sebou biskup Pavol Bornemisa a Nitrianska kapitula a podelili si majetky a dôchodky. O biskupských dôchodkoch z Kráľovej sa tam píše: Mesto Nitra a dedina Kráľova (possessionis Királyi) platia desiatky zo všetkých druhov ovocia, z oviec a včiel a tak isto aj od výseku mäsa - jatky, ale aj zo všetkých krčiem. Mesto Nitra a dedina Kráľová platia aj desiatky z okovov vína. Roku 1694 tu malo biskupstvo 2 opustené rybníky.
Aj napriek tomu, že obec bola malou poľnohospodárskou osadou, sa nachádza v súpise šľachty z roku 1677. V dejinách Slovenska vyše 150 rokov dominujú vojny s Turkami. Po obsadení Ostrihomu Turkami v r. 1543 vytvorili tam aj turecký úrad - sandžak. V ostrihomskom daňovom súpise z roku 1570 menovite sú zapísané všetky obce, čo patrili a platili Turkom poplatky. Medzi nimi sú aj dediny Trnovec, Veča, Dlhá, Diakovce, Šoporňa, Kráľova, Močenok, Cabaj, Čápor a iné. V tých časoch panstvo Turkov a cisárske sa dosť často menili. Prehnali sa po Slovensku a veľké škody si vytrpela Nitra s celým širokým okolím. V močenskom kaštieli v roku 1605 sídlili vodcovia hajdúchov Štefana Bocskayho - Valent Balasa, H. Bálint, ale aj vojvodca Rédey. Hajdúsi v biskupských dedinách žili na ťarchu sedliakov a poddaných, ako v Kráľovej, tak v Jarku a v Čápore.
Po vyhnaní Turkov v roku 1664 z Nitry, nasledovali stavovské povstania. Počas povstania Františka Rákocziho II. (1703-1711) vojsko táborilo na okolí Nitry. Časť vojska s generálom Bercsényim bola usadená v r. 1705 v Močenku a v okolitých dedinách. Močenský farár Adam Jozef Detrich zapísal v rodnej matrike pri zápise krstu 2. júna 1707, že v tom veľkom povstaleckom neporiadku schoval matričnú knihu . Krsty z Močenku, Kráľovej a z Jarku zapisoval potom do pomocnej knihy až do konca roku. Lenže túto knihu mu ukradli akýsi Rákocziáni a tak v starej matrike mohol zapisovať krsty len od nového roku 1708. Rákocziánov vyhnali z Nitry 25.8.1708. Za čias cisárovnej Márie Terézie musel sa nitriansky biskup postarať o zimné ubytovanie cisárskeho vojska vo svojich dedinách. Tak bývali v Močenku a Kráľovej aj v roku 1760. Boli tu vojaci Kumáni z pluku grófa Ľudovíta Batthányiho. Ako zapísal farár Jozef Ladislav Bezrovič (1758-1766), že 7. mája 1760 okolo polnoci v Hornej Kráľovej vyšľahol oheň v dome Ondreja Prezgatiho, ktorí založili vojaci. Pri silnom vetre po slamenných strechách plamene preskakovali z domu na dom, takže za hodinu sa požiar rozšíril z Kráľovej až na koniec Močenku. Zhoreli domy, hospodárske staviská, humná, zhorel aj močenský kostol s farou a so školou, kaštieľ aj biskupský hospodársky dvor.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
Nová vojenská záplava nastala v napoleonských vojnách. Už v roku 1805 prechádzala cez naše dediny aj cez Kráľovú ruská Kutuzovova armáda. Aj v revolúcii v r. 1848/49 prešlo od Nových Zámkov cez Mojmírovce, Močenok a Kráľovú mnoho cisárskeho a uhorského vojska. Aj sa tu zdržali, veď pri Pate bola 16.-18. júna dlhotrvajúca bitka s cisárskym vojskom, v ktorej bolo strašne veľa mŕtvych po roliach, ktorú prehralo uhorské vojsko, s košútovskými generálmi Asbótom a Nagyom. Z Kráľovej aj v prvej svetovej vojne narukovalo veľa chlapov a vo vojne zahynulo 40 vojakov Kráľovanov. Ich mená pripomína pamätná tabuľa v močenskom farskom kostole. Naposledy sa prehnala cez našu obec aj druhá svetová vojna vo svojej poslednej fáze. Ani spomienky na tento prechod frontu na Veľkonočný piatok 31. marca 1945 nie sú príjemné. Každá vojna a jej priamy dotyk s ľuďmi, už či to bolo s nemeckými vojakmi alebo so sovietskymi prebudí v nás túžbu po pokoji.
Obecná kronika
V Hornej Kráľovej začali písať obecnú kroniku v roku 1936. Škoda, že sa nám nezachovala do dnešných čias.
Kultúrne pamiatky obce Kráľová nad Váhom
V obci Kráľová nad Váhom sa nachádzajú tieto kultúrne pamiatky:
- Renesančná zvonica: Je to najvzácnejšia stavebná a historická pamiatka v obci. Pochádza zo 17. storočia a ako jediná bola postavená z kameňa. Nachádza sa v strede obce. Dnes patrí táto zvonica medzi ojedinelé zachované zvonice postavené v renesančnom slohu. Je pekne zachovaná a udržiavaná. Je to dvojpodlažná štvorcová stavba, ktorá je ukončená ihlanom. Pred vchodom do zvonice stojí kamenný kríž, na ktorom je vyrytí rok 1894. V roku 2001 sa uskutočnili reštaurátorské práce na tomto sakrálnom objekte za účelom obnovy jeho zničených a poškodených častí a vykonania rozsiahlych údržbárskych prác na telese kríža, pretože od jeho vybudovania v roku 1894 obdobné pamiatkové ošetrenie nedostal.
- Socha Božského srdca: Bola postavená v roku 1937. Popri renesančnej zvonici patrí pomaly k historickým pamiatkam v našej obci. Nevieme, z akých pohnútok ju dali obyvatelia našej dediny postaviť. Už desiatky rokov víta tých, ktorí prichádzajú, alebo prechádzajú cez našu obec. V dobe, keď ju postavili bola na okraji obce. Obec sa od tých čias rozrástla. Dnes je socha včlenená medzi našimi príbytkami. Socha je postavená na kamennom podstavci, do ktorého je vsadená tabuľa z čierneho mramoru. Na nej je nápis : Jézus sz. szíve irgalmazz nekúnk - 1937 (Sväté srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami). Socha i podstavce sú z kameňa - pieskovca. O jej výstavbu sa postaral vtedajší farár Július Ludvigh za veľkej pomoci obyvateľov obce a obecného úradu. Obyvatelia prispeli sumou 7 000,- Sk. Farár bol sprostredkovateľ celej stavby a hľadal firmu, ktorá by sochu zhotovila. Našla sa firma ŠTÁBLA HODONÍN, ktorá sochu postavila. Socha Božského Srdca Ježiša patrí ku kresťanským tradíciám našich občanov. A tak láskavé srdce Ježiša prebýva medzi nami, medzi našimi príbytkami. Želajme si, aby nás ochránilo, obdarúvalo svojou láskavosťou, dobrotou, dobrým zdravím, hojnými milosťami i naďalej.
- Socha sv. Urbana: Vo vinohradoch na Geríci bola donedávna socha sv. Urbana patróna vinohradníkov.
- Socha Panny Márie: Táto sakrálna pamiatka sa nachádza v centre dediny. Stojí tu už viac ako polstoročie. Rozmermi je síce nenápadná, ale myšlienkou, ktorú stvárňuje je veľmi vzácna. Je venovaná úcte Panny Márie. Autorom pamiatky je Michal Fraňo. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie, čo dokazujú i pamiatky, ktoré vytvoril. Z lipového dreva zhotovil niekoľko sošiek Panny Márie, ktoré daroval a aj dnes sa ešte nachádzajú u jeho príbuzných. Jednu z nich inštaloval uprostred dediny. Je umiestnená na nevysokom kamennom podstavci v malej klenbovej vitrínke z betónu so zasklením. Samotná soška je vysoká približne 50 cm, je tiež z lipového dreva, obohatená mariánskymi farbami. Rúcho Panny Márie je biele, prepásané modrou stuhou. V ruke drží ruženec. Výraz tváre je blažený, pohľad uprený k nebesiam. Možno povedať, že jej pohľad vyjadruje prosbu za blaho a šťastie obyvateľov našej obce. Posviacka mariánskeho objektu sa datuje na rok 1940.
- Kríž pri ceste na Lackov dvor: Kríž stojí v chotári, za našou dedinou, pri ceste smerom na Lackov dvor. V roku 1939 ho dal zhotoviť rodák z našej obce Jozef Kiss. Autorom kríža bol náš rodák Michal Fraňa. Dcéra Jozefa Kissa pani Margita Szklenárová, rod. Dôvod ani čas postavenia tohto kríža nie sú známe. Vieme iba, že bol na tomto mieste už pred 150 rokmi. Tento kríž je zhotovený z dreva - hrád. Proti nepriaznivým vplyvom počasia je chránený plechovou polkruhovou strieškou. Na kríži je umiestnená socha J.
- Prameň Furras: Historicky je prameň významný tým, že sa spomína už v Zoborskej listine z roku 1113, kde popri mene našej obce Crali -Kráľ je uvádzaná i chotárna studnička s názvom „Furras“ - prameň. K nej sa viaže i povesť, ktorá sa medzi staršími obyvateľmi zachovala ústnym podaním až do dnešných čias. Pri prechádzke za oddychom alebo inými povinnosťami do lokality chotára Geríc nás okrem krásnej prírody, bohatej zelene a poľovníckej chaty zaujme lahodný žblnkot vody, vytekajúcej z prameňa, skrytom pod korunami stáročných stromov. Prameň sa nachádza na okraji lesného porastu, na miernej vyvýšenine, neďaleko táboriska a od príjazdovej cesty je vzdialený približne 50 m. Pramenisko je vodárenský zabudované, okolie upravené a poslednú rozsiahlejšiu rekonštrukciu dostalo v roku 1987.
História školstva v širšom regióne
Pre lepšie pochopenie vývoja materskej školy v Hornej Kráľovej je dôležité pozrieť sa na históriu školstva v okolitých obciach, ako sú Lednica a Lednické Rovne.
Počiatky školstva v Lednici
V minulosti stavala cirkev školy kvôli elementárnemu vzdelávaniu veriacich. V obci Lednica bola škola zriadená už exulantmi, avšak písomné doklady o nej sa nezachovali. Vieme však, že začiatkom 18. storočia tu cirkevná škola už existovala. Píše sa o nej v kanonickej vizitácii z 2. júna 1728. Bola postavená zo surovej tehly a učil v nej kantor organista, jeho meno sa, žiaľ, nezachovalo. Prislúchal mu ročný dôchodok 25 korcov pšenice od obcí Horovce, Horná Breznica, Medné a Hôrka, 12 snopkov obilia od ďalších obcí, 6 snopkov z jesenného obilia, orná pôda pod 1 korec osiva, 1 štóla 1/3 z koledy a ofery hoštákov.
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová
Nová škola sa v Lednici postavila až v 19. storočí tiež iba zo surovej tehly. Mala dve miestnosti (učebňa a byt učiteľa). K budove patrili komora, sýpka, maštaľ a záhrada. Do tejto školy žiaci chodili iba v neskorú jeseň, v zime a do včasnej jari. Deti sa v starej škole učili po maďarsky, slovenským jazykom sa medzi sebou len dorozumievali. Úspešne ju skončili iba tie najnadanejšie deti. Prvým známym učiteľom v Lednici bol (asi r. 1756) Ján František. V roku 1929 navštevovalo školu 183 žiakov. Správca školy mal ročný plat 1200 korún, na byt a záhradu 260 korún. Farár Ján Kozinka vymohol škole zriadenie 4. triedy. Po skončení 2. svetovej vojne mala škola 186 žiakov.
Vývoj školstva po druhej svetovej vojne v Lednici
Škola sa v roku 1949 začala oficiálne nazývať Strednou školou s dvoma triedami a chodili do nej deti z Lednice, Kvašova, Zubáka a Hornej Breznice. Vyučovalo sa i na Čerhelovci v bývalej zemianskej kúrii. V školskom roku 1950/51 boli zavedené záverečné skúšky deviateho ročníka. V ďalšom roku mala škola 7 tried, ale vyučovalo sa len v štyroch učebniach. Preto sa začalo v areáli bývalého cintorína s výstavbou novej školy. Vyučovanie v nej začalo už 27. októbra 1952. Tým sa uvoľnil Čerhelovec pre zriadenie školskej jedálne. V roku 1953 bola zriadená osemročná stredná škola. Keď v roku 1955 začal z Kvašova premávať autobus do Lednických Rovní, školopovinné deti tejto obce boli preradené do Lednických Rovní.
V organizácii školstva nastali v roku 1953 významnejšie zmeny. Boli zrušené národné a stredné školy, zriadilo sa základné a povinné osemročné štúdium. V roku 1958 mala škola 10 tried a učilo v nej 12 učiteľov. V tomto roku sa poslednýkrát konali záverečné skúšky ôsmakov. Od 1. septembra 1960 bol otvorený 9. ročník a škola mala 11 tried, z ktorých sa 4 vyučovali v hlavnej budove, 1 na Čerhelovci, 3 pri Gregoroch a 3 sa striedali v smenách. V roku 1962 sa začalo s výstavbou novej štrnásťtriednej školy, ktorá bola do užívania odovzdaná v roku 1963. Novú školu navštevovalo 428 žiakov. Bol to najväčší počet žiakov v histórii školy. K významnej zmene došlo 1. septembra 1967, keď žiakov zo Zubáka a Hornej Breznice preradili do novopostavenej školy v Zubáku. V ZŠ Lednica zostalo 265 žiakov. Keď sa v roku 1970 zriadil autobusový spoj po novovybudovanej ceste z Kvašova do Lednice, boli postupne žiaci z Kvašova preradení do Lednických Rovní a Lednice. Od tých čias v ZŠ v Lednici nenastali výraznejšie zmeny.
Založenie a vývoj Materskej školy v Horovciach
Prvýkrát bola materská škola zriadená 1. januára 1953 v budove strednej školy. Zriadenie inicioval František Janovec. Rodičia do školy vodili 25 detí. Po presťahovaní Základnej deväťročnej školy do novej budovy 1. septembra 1963 sa materská škola adaptovala na samostatnú školskú jednotku. Vybudované boli miestnosti kuchyne, jedálne, triedy a spálne. Vodovod však nebol vybudovaný, preto sa voda donášala.
Od roku 1975 sa zaviedlo povinné zaškolenie päť až šesťročných detí, jedna trieda mala 30 detí. 5. decembra 1979 bol daný do prevádzky vodovod a otvorila sa aj ďalšia trieda s poldennou prevádzkou. V roku 1980 bolo do MŠ v Lednici zapísaných 51 detí. V roku 1981 bola uskutočnená rekonštrukcia elektroinštalácie MŠ a vyhrievanie zabezpečovali akumulačné kachle. V roku 1984 bolo na opravu MŠ poskytnutých 110 000 korún. V roku 1987 bolo v MŠ zapísaných 55 detí.
Širší kontext: História Lednických Rovní
Z dostupných písomných materiálov sa prvýkrát obec Lednické Rovne spomína v listine z roku 1471 ako "possessio Rowne". Ďalšia zo zmienok o Lednických Rovniach sa nachádza v latinskej autobiografii "Confessio Peccatoris" slávneho povstaleckého vodcu Rákoczyho Františka II. Píše v nej, že v roku 1687 cestoval s matkou a sestrou z Mukačeva do Viedne a cestou pobudli niekoľko dní na svojom zámku Rovnia a na hrade v Lednici.
Kedy bol zámok /kaštieľ/ v Lednických Rovniach vystavaný, už nemožno zistiť, pretože predchádzajúci majitelia-šľachtici odviezli archív so sebou. Vojnový a politický archív Rákoczyho Františka II. dal z Onodského hradu previesť gróf Aspremont Linden do Lednických Rovní. Odtiaľ ho v roku 1840 previezli do Grepű-Fűzes v župe železnohradskej /Vas/ a neskôr v roku 1860 do vóresvarského kaštieľa grófov Erdódy. Po prvej svetovej vojne, pred pripojením Burgenlandu k Rakúsku bol prevezený do Budapešti. Pôvodne bývali majitelia panstva na hrade v Lednici, ktorý ako jediný na Slovensku nie je postavený na skale, ale prilepený na boku skaly. Od Lednických Rovní je vzdialený 8km. Na Rovniach /v ľudovej reči na rovinách /bol len mlyn a majer, ktorý obrábal panské polia pri Váhu. Keď sa stal tesný hrad panstvu nepohodlný, opustili ho a vystavali si priestranný kaštieľ v Lednických Rovniach.
Michal Telekeši tu býval aj so svojou manželkou Juliannou Suňogovou od roku 1594. "Neskorším majiteľom sa stal František Dobó, ktorý však zakrátko zomrel, no ešte predtým majetok testamentárne odkázal svojim príbuzným z rodov Lorántffy, Zeleméry, Bošáni a Forgáč. Títo dedičia si panstvo medzi sebou rozdelili." Neskôr ho zdedila dcéra Michala Lorántffyho a Barbory Zeleméry, Zuzana Lorántffy.
Kaštieľ je teraz jednoposchodový, avšak v ľudovom podaní ešte za I. republiky sa udržiavalo tvrdenie, že pôvodne mal dve poschodia. Podľa spôsobu stavby ešte teraz je poznať, že nebol stavaný naraz, ale v rôznych obdobiach. Pôvodne renesančná budova, bola pri neskorej barokovej prestavbe v druhej polovici 18. storočia upravená so zachovaním pôvodne renesančnej stavby v stredne prízemnej časti objektu. Z tohto obdobia sa zachovali vyrezávané dvere s peniaštekovými vlysmi, rozetami a maskami faunou. Do roku 1828 bola v kaštieli /zámku/ tiež domáca kaplnka, čo bolo typické pre stredoveké kaštiele.
Starý lednickorovniansky kostol vystavala podľa farských zápisov v roku 1640 Zuzanna Lorándffy. Táto urodzená šľachtičná vynikala svojou múdrosťou a horlivosťou v náboženských veciach tak, že maďarský kalvínsky ženský spolok niesol jej meno: Lorántfy Zsuzsanna egesűlet. Vydala sa za Rákoczyho Juraja I., priniesla mu ako veno toto panstvo, ktoré tak prišlo do rúk tohto slávneho šľachtického rodu. V roku 1700 dal Rákoczy František II. so svojou sestrou Júliou - Barborou, ktorá sa v roku 1691 vydala za cisárskeho generála grófa Aspremont-Linden, panstvo do zástavy nitrianskemu biskupovi kancelárovi Ladislavovi Matyašovskému.
Po ňom panstvo zdedil jeho synovec Juraj Matyašovský, ktorý mal troch synov: Ladislava, Jozefa, Juraja. Pamiatka je tu však len na Jozefa Matyašovského a síce jeho znak a nápis na starej kostolnej veži, ktorú postavili v roku 1751 namiesto bývalej drevenej veže. Nápis znie: "1751 SUB GUBERNIO ET PATROCÍNIO S DNI JOS.MATYASSOVSKY DE ALSO MATYASSOSZ PERPETUI IN MARCELFALVA ET PRECHIN LHOTKA HAEREDITARY ARCIS AT DNI LEDNICZ." /V roku 1751 pod správou a ochranou /milostivého pána/ Jos. Keď rod Matyašovských v roku 1764 vymrel po meči a po dlhých sporoch vyplatením záložnej čiastky sa majetok dostal do rúk pôvodnému dedičskému vlastníkovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi - Linden. Druhú skonfiškovanú polovicu od kráľovského dvora odkúpil so svojou sestrou Máriou Gobertínou Aspremont-Kolhenstein. Dedičným vlastníkom sa stal jeho syn rovnakého mena Ján Gobert Aspremont-Linden /1757-1819/. V jeho dobe dosiahli Rovne nebývalého rozkvetu a kaštieľ sa zaradil medzi najpôsobivejšie šľachtické sídlo, nielen v turčianskej župe, ale aj v celom Uhorsku. Gróf Aspremont bol veľkým milovníkom prírody s vyspelým zmyslom pre krajinkársky útvar a na svoju záľubu nešetril náklady. Okolo roku 1800 vybudoval nádherný park.
#