Príroda vie byť čarovná a nádherná, no zároveň aj nevyspytateľná a nebezpečná. Na vlastnej koži sa o tom presvedčila aj skúsená turistka a známa reportérka spravodajstva TV Markíza Martina Töröková. Jej príbeh je silným pripomenutím, že krása hôr a prírody nesie v sebe aj riziká.
Vášeň pre hory a nečakaný boj o prežitie
Martina Töröková, známa reportérka domáceho spravodajstva TV Markíza, miluje prírodu celým srdcom. Obľubuje aj zimnú turistiku, ktorá je nádherná, no vie byť aj nebezpečná. Martina sa o tom presvedčila na vlastnej koži. To si aspoň myslela aj na nedávnej skialpovej túre, ktorú sa rozhodla absolvovať na Chopku. Trasu veľmi dobre poznala a absolvovala ju totiž už mnohokrát. Teraz sa ale zvrtla na boj o holý život!
„Ráno po víchrici bolo pokojné, ale… Čo ten deň predtým?“ začala Martina svoje rozprávanie, ktoré zdieľala s priateľmi aj fanúšikmi na sociálnych sieťach. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by ju mohla postretnúť akákoľvek dráma. Lenže počasie v horách sa môže zmeniť v priebehu pár minút, a to sa jej aj stalo zhruba v polovici výstupu.
Extrémne podmienky a boj o prežitie
Nemala inú možnosť. Odrazu sa jej pokojná túra zmenila a situácia bola natoľko vážna, že Martina musela bojovať s extrémnym vetrom a zimou, a to bez možnosti otočiť sa späť. Sama otvorene priznala, že išlo o jednu z najťažších chvíľ, aké v horách zažila. Noc musela prečkať na horskej chate, no sama priznala, že bola blízko k nešťastiu. „Už je dobre. Už je dobre. Opakovali mi na horskej chate, keď som už bola konečne vnútri. Ešte aj dvere mi museli otvoriť. Búchala som. Kľučku som nevedela stlačiť. Okamžite mi doniesli čaj a opakovali, že už je dobre. Pridali k tomu stručné informácie o mojom prechode hrebeňom. Vietor v nárazoch 130 km/h a pocitovka - 34 stupňov. Už je dobre, už si tu. Zvládla si to,“ opísala náročné chvíle.
Martina si až postupne uvedomovala, čo všetko vlastne prežila. „Dve minúty na to som sa spamätala z prvotného teplotného šoku v chate a začalo ma klepať. To bolo dobré, telo sa triaškou vracalo naspäť do vhodnej teploty. Víchricu som prešla v 2 tenkých vrstvách oblečenia, merino plus vrchný nezateplený hardshell. Vhodné na aktívny výšľap, nie až tak vhodné na pomalý sústredený postup v pekelnej víchrici. Na rukách len softshellové tenké rukavice, keď som ich dala dole, našla som na prstoch omrzliny 1. stupňa,“ priznala.
Prečítajte si tiež: Martina Šimkovičová a jej rodina
Známa redaktorka podrobne opísala, ako sa počas bežného výstupu razom ocitla v kritickej situácii. Musela sa sústrediť na to najdôležitejšie, a to bolo prežiť a dostať sa do bezpečia horskej chaty. „Chlad som si v kritickom úseku až tak neuvedomovala. Nebol priestor na vyberanie teplejších vrstiev z batohu. Nebolo možné vybrať smartfón a vytáčať Horskú záchrannú službu. V tých úderoch vetra bolo možné len držať sa na nohách a vytrvalo pomaly postupovať do bezpečia. Čiže v sekundových dierach pomimo hlavné nárazy krok sun krok. Nárazy trebalo prečkať v stabilnej trochu učupenej polohe, aby telo nekládlo živlu priveľký odpor. Raz ma zhodilo na zem. Postaviť sa naspäť na skialpových lyžiach nebolo úplne najľahšie, len čo je pravda, ale nebola možnosť ostať ležať. „Ako je možné, že taká detailistka, skúsená horská osoba, vášnivá hobby meteorologička prehliadne výstrahu pre horu, na ktorú sa chystá vyjsť? To je na dlhšie. Už sa mi to nikdy nestane. Okrem toho, že som spravila základnú chybu a rozhodla sa vyraziť v nevhodný čas, vykonala som niekoľko chýb aj na samotnej trase. Kebyže sa včas oblečiem do teplejšieho oblečenia, ktoré som niesla v batohu, nemusela som mať omrzliny,“ vysvetlila.
„Presne viem, kde som to prešvihla. Takisto som sa mohla skôr rozhodnúť to otočiť a opatrne zlyžovať. Na hrebeni to už nebolo možné. Tam som sa rozhodla prísť do chaty aj keby som mala ísť po štvornožky. Čo nie je žart. Tak som šla raz na treku Laugavegur na Islande. V silnom vetre som pozorovala spokojné ovečky a ja neschopná spraviť krok. Tak šup na štyri a exponovaný veterný úsek som zdolala takto. No ale tentoraz som šla na lyžiach a tie som neplánovala odopnúť. Kľúčové bolo nestratiť paličky. Takže som ich pevne prevliekla o zápästia, čo bežne nerobím. Víchor mi v jednom momente strhol okuliare. To ma naštartovalo aj vyplašilo, nutne som ich potrebovala, aby som v tej ničote videla aspoň tyčové značenie. Našťastie neuleteli ďaleko a dokázala som sa za nimi dostať a zodvihnúť ich,“ opisovala desivé momenty boja o prežitie.
Martina čelila mimoriadne silnému vetru. Ani však neuvažovala nad tým, že by to nezvládla. „Prečo som vôbec pokračovala až hore? Mimoriadne silný vietor bol približne od polovice kopca. Priatelia, toto sa ťažko vysvetľuje. Bol to nádherný výstup. Lúče slnka prešľahávali cez kúdoly zvíreného prašanu. Sama na majestátnom kopci. Trúfala som si. Cítila som sa silná. Poznala som trasu. Skontrolovala som si ju v mape,“ vysvetlila.
Ako išla ďalej, situácia bola nebezpečnejšia„Keď som dosiahla hrebeň, nad hlavou som mala modrú oblohu. Tá hora sa so mnou náramne hrala. Úplne som nadobudla pocit, že nebo sa bude so mnou postupne otvárať až po chatu…. Trt makový. Po pár metroch silný náraz, aký som nikdy predtým nezažila. Vyplavený adrenalín ma udržal pri zmysloch. Všetka sila koncentrovaná. Jediný cieľ. Chata. Žiadna alternatíva nebola prípustná,“ opísala desivú siutáciu.
Vyčerpaná redaktorka sledovala silu prírodu, našťastie, už bezpečia z chaty. „Do noci fučalo. Sledovať to z bezpečia chaty bolo veľmi terapeutické…,“ uviedla a dodala, že ráno sa počasie umúdrilo. „Na druhý deň dokonalosť, slnko, idylka,“ uviedla. Na nebezpečie len tak nezabudla, následky totiž videla na samotnej tvári. Mala na nej totiž stopy omrzlín a prsty si vyžadovali dôkladnú starostlivosť. „Tvár sa zošúpala ako po spálení slnkom po pár dňoch. Fľaky zmizli. Po tomto výlete som trošku skrotla, ale ani teplota, ani soplík. Som si istá, že za dobré zvládnutie podchladenia vďačím dlhodobému otužovaniu. Takže keď som sa už ocitla v šlamastike, aspoň celkom dobre trénovaná,“ vysvetlila.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti s krabičkovou diétou od Martina
Svoje omrzliny zdokumentovala aj v knihe návštev v horskej chate. „Naozaj som sa zľakla vlastných prstov a nemám ani fotku, len tento náčrt. Dnes sa mi už končeky obnovujú a myslím, že to bude OK.“ Martina však nezdieľala tento príbeh, aby ju ľudia ľutovali, ale najmä preto, aby upozornila na dôležitosť zodpovednosti pri pohybe v prírode. Človek môže byť skúsený a danú trasu dobre poznať, no príroda vie vždy prekvapiť.
Ponaučenie a dôležitosť zodpovednosti
Martinin príbeh je silným pripomenutím, že krása hôr a prírody nesie v sebe aj riziká. Jej desivý zážitok by však nemal odradiť ľudí od pobytu v prírode, no môže byť varovaním, že zodpovednosť a opatrnosť sú vždy na mieste. Martina bola sama, dobre vybavená a fyzicky pripravená.
Martina si zo svojej chyby zobrala ponaučenie. Bola sama, dobre vybavená a fyzicky pripravená. A aj tak to skoro nedopadlo dobre…
Príbeh úspešnej redaktorky
Martina Töröková je okrem svojej dlhoročnej profesie politickej redaktorky známa aj ako milovníčka prírody a horských túr.
Rubrika „Rozhovory s úspešnými Turčanmi“ nám dnes priniesla možnosť vyspovedať redaktorku televízie Markíza, Martinu Törökovú. Pani Töröková bola už od strednej školy presvedčená o tom, aké povolanie bude robiť. Vybrala si žurnalistiku. Už na strednej škole nakrúcala prvé reportáže v Televízií Turiec. Dnes spovedá vrcholných politikov nášho štátu. Aké je to pracovať pre veľkú celoslovenskú telévíziu a stretávať TOP osobnosti Slovenska? Dozviete sa v článku. Pre tých čo Vás až tak nepoznajú, pochádzate z Martina a študovali ste na Gymnáziu Viliama Paulinyho - Tótha, kde ste založili aj študentský časopis. Áno, to bol presne ten moment. Gymnázium som mala naozaj rada, a to, že mi vedenie dokonca odsúhlasilo priestor na redakciu, možnosť predávať časopis v bufete a občas ísť na pracovné stretnutia počas vyučovania, som vtedy považovala za prirodzené. Dnes to spätne hodnotím ako malý zázrak. Pamätám si prvý deň s triednou profesorkou a viem, že už vtedy som odpovedala jasne. Hneď na začiatku som vedela, že pôjdem študovať žurnalistiku. Dokonca som menovala aj konkrétnu univerzitu, fakultu a katedru a celé 4 roky som šla priamočiaro za tým. Vášnivou odbočkou mi bola gymnaziálna matematika, až na gymnáziu som vďaka famóznej učiteľke Květoslave Štefánikovej pochopila tú vedu a dokonca som zvažovala, že si ju dám ako piaty nepovinný maturitný predmet. Pracovali ste aj v TVT, Rádiu Twist, písali ste pre Nový Život Turca aj pre denník SME. Vždy ma bavilo to, čo bolo práve aktuálne. Dodnes používam v praxi prvé zručnosti, ktoré som sa naučila pri nakrúcaní prvej reportáže v Televízii Turiec. Napríklad taká banalita, v ktorej ruke držíte mikrofón podľa toho, z ktorej strany vás sníma pri rozhovore kamera. Keď je kamera zľava, tak držíte mikrofón v pravej ruke, keď naopak, tak naopak, vyzerá to lepšie, nepcháte potom plece do záberu. Mnohí moji kolegovia o tom pravidle nikdy nepočuli. A hľa, ja ešte na gympli v TVT. Ale z vymenovaných bolo najvážnejšie pôsobenie v rádiu Twist, ktoré sa neskôr premenovalo na Rádio Viva. Pracovala som tam intenzívne popri vysokej škole, exaktne 3 roky a 3 mesiace, naučila som sa tam veľmi veľa a moja aktuálna práca je pokračovaním toho, čo som začala robiť tam. Kedy ste zistili že chcete byť reportérkou? Mala som 15 a zistila som, že ma fyzika až tak veľmi nebaví, aby som mohla študovať astronómiu. Vôbec nepremýšľam nad tým, o čo by ma mohla oberať. Pre čokoľvek sa človek rozhodne a robí to s vášňou, už asi nemá zmysel šprtať sa v tom, čo mu to potenciálne berie. Mám tam klapku, vôbec sa neviem vyjadriť. A dáva mi presne taký priestor na pracovnú sebarealizáciu, aký som očakávala. Viem informovať, neraz pomôcť, niečo vyriešiť a občas aj zabaviť. Pracujem s audiovizuálnou technikou, ďalšia obľúbená činnosť. Takmer pri každej téme sa niečo naučím, musím veľa čítať a veľa sa dozvedieť, čo mi maximálne vyhovuje, keďže som dušou tá „bifľoška“, učím sa celoživotne rada. Ale nie naspamäť, chápeme sa, normálne ma to baví. Nebolo, ale má to svoje dôvody. Nebola som už neskúsené ucho, keď som prejavila záujem o televíznu žurnalistiku a zároveň, keď TV Markíza hľadala nových reportérov. Nastala dobrá priesečnica situácií. V rádiu sa skomplikovali pomery a chcela som zmeniť miesto. Cez konkurz som nešla, bola som na pohovore a odovzdala som životopis a ukážku spravodajskej tvorby z rádia. Vybrala som si spravodajské reportáže, ktoré mi citovala Markíza, lebo priniesli nejakú novú informáciu. Venujete sa najmä politike a parlamentnému dianiu. Nelákajú a keď občas mám chuť na niečo nezvyčajné, v redakcii to nemáme tak prísne rozdelené, aby som nemohla občas spraviť aj čosi mimo svoj „rezort“. Už som robila reportáž o rozbehu hubárskej sezóny aj o levanduľovom víne na Morave. A vlastne legendárnou bola jedna z mojich prvých, samozrejme hneď mi dali službu na 24. 12. a ja som spolu s ľadovými medveďmi aj s mikrofónom v mraze v plavkách vliezla do vôd Zlatých Pieskov. Ešte pred politikou som pokrývala rezort školstva a tam som vyhorela, načisto som sa zamotala do interných problémov učiteľov, ktorí sa nechceli vyjadrovať do reportáží a prestala som byť produktívna. Dohodli sme sa, že ma skúsime vyliečiť politikou, o ktorú som sa beztak usilovala a odvtedy nemám potrebu meniť. To je oblasť mimoriadne široká, v zásade sa cez ňu prelína celé spoločenské dianie. Teraz počas pandémie som sa venovala do hĺbky aj testovaniu a niektorým ďalším procesom. Dennodenne sa stretávate s politikmi, my ostatní ich vidíme väčšinou len cez televíznu obrazovku. Je s nimi asi taká istá ťažká práca ako s akýmikoľvek inými ľuďmi. Taký „wau“ pocit, že sa stýkam s verejne známymi osobami mi vyšumel ešte počas gymnázia vďaka tvorbe do školského časopisu. Prvé stretnutia so spevákmi, hercami, byť v zákulisí, robiť rozhovor s ministrom, predsedom parlamentu, s premiérom. Určite ste s nimi zažili aj nejaké trapasy. Taký, čo mi prvý napadol vám neprezradím, lebo aj keby som nemenovala, bolo by zo situácie zrejmé o koho ide a spúšťačom trapasu bol istý „hendikep“, čím som sa samozregulovala, že to nie je vhodné. Skôr sa stal trapas napríklad Bélovi Bugárovi. Zo srandy mi poťahal mašľu na šatách a tá mu ostala v ruke. Šaty našťastie ostali na mne. Občas sa mi stane, že niekto na koho sme boli dlho zvyknutí, že je v nejakej funkcii, oslovujem ho tou funkciou aj naďalej. Ste mamina dvoch detí, pracovali ste aj počas materskej? Nie je problém to skĺbiť, lebo mám aj manžela a to vcelku skvelého. Denne fungujeme na krízových logistických poradách a vo výsledku nám to ide relatívne hladko. Odkedy som mamou, nerobím na plný úväzok, aj keď ten čiastočný robím vnútorne naplno, lebo ma to aj po rokoch skutočne baví. Sú aj ťažšie obdobia, aj ľahšie, ani jednu materskú som nebola doma 3 roky, nastupovala som skôr, ale naozaj na menej dní v týždni. Vraciate sa aj naspäť do Martina? Vraciam, aj keď nie nejako často. Rodičia bývajú v byte, nás už je dosť veľa, takže väčšinou nechodíme celá tlupa. Pri tejto otázke som sa zasekla. Že jedno… To som fakt v keli, keď jedno. Naposledy najintenzívnejšie som precítila ferratu na Martinské hole. Aj celá dolina, ktorá predchádza zaistenej etape bola pre mňa novinkou, netušila som, že máme cestičky porovnateľné so Slovenských rajom. Ale veľmi mám rada celý pás dedín, polí, lesov aj kopcov od Turčianskeho Jasena po Blatnicu. A naopak chýba Vám v Bratislave, resp. Chýbajú mi o čosi vyššie kopce, ale Malé Karpaty sú tiež úžasné. Chýba mi občas Národný cintorín, považujem ho za krásny. V Bratislave sú tiež niektoré krásne, ale v Stupave, kde žijem sa nikdy len tak nejdem prejsť a zapáliť sviečku nejakému dejateľovi z minulosti. V Turčianskej záhradke na jar rastú hojne prvosienky, u nás sú veľmi zriedkavé, máme skôr záľahy snežienok, ale tie sa nezbierajú do čaju a nie sú ani tak voňavé. Prvosienky alias kašky sú z hľadiska vône moje najobľúbenejšie kvety. Aj podbeľu je napríklad u nás menej, ako som bola zvyknutá v Martine a okolí. Na záver by sme chceli ešte raz poďakovať pani Törökovej, že si našla čas zodpovedať naše otázky a mohli sme sa o nej dozvedieť viac. Obzvlášť si to vážime, pretože v čase, keď sme jej posielali otázky mala každý deň reportáž v televízii Markíza. Od rána sedávala na plánovaných tlačovkách vládnych predstaviteľov, následne s nimi riešila otázky (mnohé z nich sa pýtali sami jej sledovatelia na jej Instagrame) a popri tom ešte zvládala aj výlety s deťmi. Preto si veľmi vážime čas, ktorý venovala odpovediam na naše otázky. Som tá druhá polovička našej dvojice. Taktiež už od malička trávim veľa času v prírode a neobsedím na jednom mieste. Dnes som už aj mamina a preto naše výlety naberajú iný zmysel. O tomto projekte som na začiatku ani len netušila, lebo pán manžel sa rozhodol mi to tajiť.
Prečítajte si tiež: Martina Töröková: Prežitie v horách a nová životná rola
Zásady pre bezpečný pohyb v prírode s deťmi
O to väčšia opatrnosť by mala platiť, ak sa do hôr chystáte s deťmi. S nimi by to mohlo byť fatálne. Pripomíname vám preto zásady, ktoré platia či už idete do hôr samé, alebo s rodinou. Ak sa ocitnete v prírode s deťmi a nečakane sa zhorší počasie, najdôležitejšie je zachovať pokoj a čo najskôr vyhodnotiť situáciu. Deti treba okamžite teplo obliecť, chrániť ich pred vetrom a dažďom, ideálne pomocou nepremokavého oblečenia či núdzovej fólie. Ak je to možné, vyhľadajte úkryt - skalný výčnelok, les, prístrešok alebo sa vráťte k najbližšej chate či autu. V žiadnom prípade nepokračujte ďalej do neznáma. Informujte niekoho o svojej polohe a pripravte sa na možnosť núdzového čakania - deky, teplý čaj a jednoduché jedlo v batohu môžu rozhodnúť. V prírode s deťmi je vždy lepšie preventívne zvoliť kratšiu trasu a sledovať vývoj počasia už od začiatku.