Grašalkovičov palác, dnes známy ako Prezidentský palác, je jednou z najvýznamnejších historických budov v Bratislave. Tento článok sa zameriava na jeho bohatú históriu, architektúru a funkcie, ktoré plnil od 18. storočia až po súčasnosť.
Úvod
Seriál Bratislava pod lupou pokračuje a tentoraz sa pozrieme bližšie na jednu z dominánt hlavného mesta: Grašalkovičov (Grassalkovich) či Prezidentský palác. Predstavíme si ho v historickom kontexte, keďže navštíviť ho môžeme iba počas Dňa otvorených dverí.
Historický kontext a vznik paláca
Grašalkovičov palác patrí medzi najvýznamnejšie historické budovy Bratislavy. Podobá sa na svoje dvojičky - paláce Grašalkovičovcov v maďarskom Jedľove (Gödöllő) či Hatvani. Jeho príbeh sa začal písať v 18. storočí, keď si ho v roku 1760 nechal postaviť poradca Márie Terézie, gróf Anton Grašalkovič (Grassalkovich). Stál za mestskými hradbami na voľnom priestranstve, kde prv býval trh s drevom a drevným uhlím. Za ten čas prešiel rukami Grašalkovičových potomkov a od nich do rúk cisárskej rodiny. Býval sídlom arcivojvodu Fridricha Habsburského, veliteľa 5. armádneho zboru so sídlom vo vtedajšom Prešporku.
Luxus a spoločenský život v paláci
Významný uhorský šľachtic, advokát, predseda Uhorskej kráľovskej komory a radca Márie Terézie, Anton Grasalkovič si zvolil Prešporok, dnešnú Bratislavu za miesto pre svoju letnú rezidenciu. Palác postavili v rokokovom štýle, mimoriadne prepychovo. Autorom stavby má byť Andrej Mayerhofer, ktorý je aj staviteľom Grašalkovičovho paláca v maďarskom Jedľove (Gödöllő), obľúbenej rezidencie cisárovnej Sisi či paláca v Hatvani. Aj to je dôvod, prečo sa tieto sídla tak veľmi podobajú.
Niektoré pramene spomínajú ako staviteľa Prezidentského paláca aj cisárskeho architekta Franza Antona Hillebrandta. Toho Hillebrandta, ktorý stojí za prestavbou Bratislavského hradu, Holíčskeho zámku, letného arcibiskupského paláca, paláca Uhorskej komory i vedúceho stavby Národnej svätyni v Šaštíne a autora hlavného oltára. Vypracoval plány na výstavbu luxusného paláca Belvedér pre Eugena Savojského a plány pre prestavbu zámkov Halbturn a Hof v Rakúsku. V Hillebrandtovej tvorbe zreteľne vrcholí prechod od baroka ku klasicizmu, spätému výtvarne a svojou dekoráciou so štýlom nazvaným podľa Ľudovíta XVI.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty tehotenstva a pôrodu
Dnešný Prezidentský palác sa stal dejiskom plesov a spoločenských udalostí s účasťou cisárskeho dvora. Býval populárnym centrom spoločenského života šľachty. Realizovalo sa tu niekoľko premiér diel skladateľa Jozefa Haydna, ktorý pôsobil v službách spríbuzneného kniežacieho rodu Esterházyovcov. Početné bály a slávnosti v paláci lákali noblesnú elitu z celej krajiny. Grašalkovič a jeho potomkovia tam hostili mnoho významných návštevníkov. Častým hosťom bola aj dobrodinka, panovníčka Mária Terézia. Zvlášť pamätná je jej návšteva v roku 1775.
Sídlo arcikniežaťa a modernizácia paláca
Bratislavský palác či panstvo Gödöllő získal v súlade s uhorským zákonom po vymretí Grašalkovičovcov erár, a teda cisárska rodina. Na sklonku 19. storočia ho obýval arcivojvoda Fridrich s rodinou, ktorý dnešný Prezidentský palác získal po svojom strýkovi Albrechtovi. Palác v Prešporku v 90. rokoch 19. storočia opravili a zmodernizovali. Elektrifikovali ho, napojili ho na vodovod z mestskej vodárne a zaviedli napríklad aj telefón. Monogram pôvodného vlastníka Antona Grasalkoviča nahradili spojeným monogramom arcikniežaťa a jeho manželky zlatými písmenami F a I (Friedrich a Isabella), ktoré môžete na kovových bránach paláca vidieť dodnes.
Arcivojvoda Fridrich býval počas svojho pobytu v meste obľúbeným obyvateľom vtedajšieho Prešporka. V paláci pobýval vyše dve desaťročia až do roku 1914, kedy patril s rodinou medzi najprominentnejších a najbohatších obyvateľov mesta. V paláci prijímali významných hostí aj korunované hlavy vtedajšej Európy. Ich hosťami tu boli aj členovia španielskej kráľovskej rodiny.
Zakázaná láska v paláci
Práve tu sa následník trónu, arcivojvoda František Ferdinand zoznámil so svojou budúcou manželkou, dvornou dámou Fridrichovej manželky, grófkou Žofiou Chotkovou. Arcivojvodkyňa Izabella si myslela, že sa následník trónu zahľadel do niektorej z jej dcér a že tam chodí za niektorou z nich. Ale keď zistila pravdu, že ide o dvornú dámu - grófku Chotkovú, bola nemilo zaskočená a okamžite mladú grófku zo svojich služieb prepustila. Svadbe Františka Ferdinanda so Žofiou Chotkovou však, ako história ukázala, nezabránila.
Od pionierov k prezidentovi
Po zániku monarchie v dôsledku pozemkových reforiem prešiel Grassalkovichov palác do vlastníctva štátu. Už v rokoch 1. svetovej vojny, sa z paláca arcivojvoda Fridrich Rakúsky odsťahoval na svoje majetky v dnešnom Maďarsku. Dnešný Prezidentský palác až do roku 1939 slúžil ako sídlo vojenského veliteľstva. Počas druhej svetovej vojny ho upravili na rezidenciu prezidenta Slovenského štátu.
Prečítajte si tiež: Prínos očkovania Máriou Teréziou
Do súčasnej podoby palác upravil v 40. rokoch 20. storočia architekt, predstaviteľ funkcionalizmu, Emil Belluš. Napokon slúžil deťom a mládeže ako Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda pre záujmovú činnosť. Koncom 80. rokov minulého storočia plánovali palác pretvoriť na galériu.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 vznikla potreba mať dôstojné sídlo pre hlavu štátu. Popri rôznych možnostiach sa nakoniec rozhodlo pre tento palác. Po rekonštrukcii sa stal v roku 1996 sídlom prezidenta Slovenskej republiky. Symbolicky kľúče od paláca po tri roky trvajúcich rekonštrukčných prác prevzal prezident Slovenskej republiky, Michal Kováč 30. septembra 1996. Tým sa niekdajší Grašalkovičov palác stal oficiálnym sídlom prezidenta Slovenskej republiky.
Počas prítomnosti prezidenta stojí na prednom nádvorí paláca čestná stráž počas pracovných dní od 8:00 do 18:00 hod. Slávnostné striedanie stráží sprevádzané trúbkou sa koná každý pracovný deň o 12:00 hod., bežné výmeny sa konajú každú hodinu. Každoročne si verejnosť môže prezrieť palác aj z vnútra počas Dňa otvorených dverí v Prezidentskom paláci, nahliadnuť do sídla hlavy štátu a obdivovať krásu paláca.
Kaplnka svätej Barbory
Súčasťou Prezidentského paláca je aj kaplnka svätej Barbory, ktorá pôvodne stála samostatne. Jej vznik sa datuje ešte do obdobia pred rokom 1768. Inicioval ju gróf Anton I. Grašalkovič ako samostatne stojacu, verejne prístupnú stavbu. Vysvätená bola v roku 1769 a po rozšírení paláca po roku 1770 sa prirodzene stala súčasťou jeho architektonickej kompozície. Aj preto má kaplnka dodnes viditeľné dva samostatné vchody.
Zariadenie kaplnky pochádza prevažne z 18. storočia. Nachádzajú sa tu barokové lavice zo zaniknutého kostola mestského lazaretu na Dunajskej ulici v Bratislave. Výzdobu kaplnky obohacujú aj dary významných osobností a inštitúcií, ktoré podčiarkujú duchovný a reprezentatívny charakter tohto priestoru.
Prečítajte si tiež: Posolstvo Sv. Márie Kráľovnej
Unikátnym prvkom je aj fresková výzdoba, ktorá opticky zväčšuje priestor kaplnky a vytvára ilúziu väčšej výšky. Centrom priestoru je však hlavný oltár z roku 1784, ktorý zdobí obraz sv. Barbory od neznámeho autora. Znázorňuje dramatickú scénu popravy sv. Barbory, ktorej je kaplnka zasvätená. Je osadený v umelo mramorovom oltári z konca 18. storočia. Nad obrazom sú umiestnené erby kniežacích rodov Esterházy a Grašalković. Menza oltára a svätostánok sú mladšie. Pochádzajú zo 40. rokov 20. storočia. Vyrobené boli rezbárskou dielňou z Banskej Štiavnice. Na dvierkach tabernákula sa nachádza reliéf s výjavom Ježiša a emauzských učeníkov po zmŕtvychvstaní.
Prezidentská záhrada
Kým priestory paláca slúžia hlave štátu a verejnosť sa do priestorov dostane len počas Dňa otvorených dverí, verejnosti prístupnou je záhrada Prezidentského paláca. Návštevníkmi je mimoriadne vyhľadávaná záhrada vo francúzskom štýle. Nadväzuje na pôvodnú rozsiahlu záhradu bývalého letného arcibiskupského paláca v jej susedstve. Grasalkovičovú, či dnes Prezidentskú záhradu založil v rokoch 1756 - 1760 tiež gróf Anton Grašalkovič. Záhrada mala rovnako ako palác reprezentačnú funkciu a je situovaná z jeho severnej strany. Tri roky po tom, čo sa v uliciach nášho mesta objavili prvé električky, sa v nej 25. augusta 1878 rozsvietili po prvý raz elektrické lampy. Túto udalosť pripomína aj pamätná tabuľa s nápisom.
Dnes si v záhrade návštevníci môžu vychutnať pohľad na jazdeckú sochu Márie Terézie z vápenca s čiastočným zlátením. Jedná sa o odliatok zrekonštruovanej sochy, ktorá bola pôvodne súčasťou výzdoby Veľprepoštského paláca v Nitre. Pôvodné jazdecké súsošie z druhej polovice 18. storočia od neznámeho autora bolo počas bombardovania Nitry poškodené a ostalo z neho iba torzo. V roku 1992, keďže sa niektoré súčasti sochy nezachovali, ju akademický sochár Miroslav Černák zreštauroval do predpokladanej podoby. Ďalším sochárskym dielom je fontána Radosť zo života zhotovená z bronzu, čadiča a travertínu.
Aktivity prezidenta SR
Prezident SR sa aktívne podieľal na vnútropolitickom dianí od nástupu do funkcie. V dôsledku štiepenia dvoch vládnych strán, SDKÚ a ANO, stratila vláda Mikuláša Dzurindu parlamentnú väčšinu a po dohode v parlamente o predčasných voľbách vznikla menšinová vláda. Občania právom očakávali, aby sa do parlamentu čím skôr vrátili transparentné pomery, legálne zvolené strany a vznikla výkonná moc, opierajúca sa o parlamentnú silu strán a nie o dohody niekoľkých politikov. Prezident republiky podporil a vymenovaním potvrdil vytvorenie súčasnej vládnej koalície. Tým prispel k urýchleniu politickej konsolidácie v krajine po predčasných parlamentných voľbách a novej vláde SR umožnil sústrediť sa na realizáciu svojho programu.
Predchádzajúce roky patrili k úspešným rokom Slovenskej republiky. Politická stabilita v krajine, dynamický rast hospodárstva a budovanie základov sociálneho štátu boli základnými znakmi, ktoré charakterizovali toto obdobie. Slovenská ekonomika po transformačných krokoch a vstupe do Európskej únie dosiahla vysoký a udržateľný hospodársky rast, s dôrazom na sociálne istoty občanov. Stala sa plne akceptovaným členským štátom EÚ a uznávaným členom svetových organizácií. Finančná a hospodárska kríza priniesla spomalenie a následne a zastavenie rozvoja, skomplikovala sociálnu situáciu, viedla k opätovnému rastu nezamestnanosti. Vnútropolitická situácia však zostala aj zásluhou prezidenta SR pokojná.
Prezident SR sa svojimi vyjadreniami snažil vždy prispievať k politickej i hospodárskej stabilite krajiny. Podporoval vstup Slovenskej republiky do Európskej únie aj do Európskej menovej únie, pozorne sledoval proces plnenia maastrichských kritérií potrebných pre prijatie eura v januári 2009. V čase prípravy a plnenia sa pravidelne stretával s predsedom vlády, kompetentnými ministrami a guvernérom Národnej banky SR.
Prezident Ivan Gašparovič sa zasadzoval za zlepšenie stavu v oblasti vymožiteľnosti práva a poukazoval na pretrvávajúce nedostatky v tejto oblasti. Ústavu Slovenskej republiky prezident označil za modernú a demokratickú, ktorá sa dá prispôsobovať novým požiadavkám, nie však častou novelizáciou, ale na základe dlhodobej a dôkladnej diskusie.
Prezident SR počas celého funkčného obdoba v súlade so svojím programom sa zasadzoval za vytvorenie účinného systému vyrovnávania sociálno-ekonomických rozdielov medzi regiónmi. Na spoločných rokovaniach s jednotlivými členmi vlády otváral otázky vybudovania cestnej infraštruktúry a financovania regiónov, ktoré majú problémy s naštartovaním rozvojových projektov z vlastných zdrojov. Tieto problémy boli aj na programe jeho pravidelných stretnutí s predsedami VÚC.
Prezident SR podporoval a podporuje proces reforiem v hospodárskej a sociálnej oblasti, ocenil schopnosť niektoré reformy zmeniť, či vylepšiť. Celková reforma školstva je jednou z priorít prezidenta SR. V rámci výjazdov do regiónov Ivan Gašparovič pravidelne navštevoval základné i stredné školy, diskutoval s učiteľmi, o potrebách zmien v školstve i o rozbiehajúcej sa reforme v praxi. Prezident SR podporil zákon o výchove a vzdelávaní, tzv. nový školský zákon, platný od 1. 9. 2008. Pred jeho schválením v NR SR ho prerokoval s ministrom školstva SR za účasti riaditeľov základných a stredných škôl z celého Slovenska
Zložitá situácia pretrváva v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Je málo uspokojivá aj napriek mnohým zmenám, ktoré sa udiali. Prezident SR nesúhlasil s krokmi ministra Zajaca, vrátil Národnej rade SR na opätovné prerokovanie všetky reformné zákony. Pri všetkých rokovaniach so zainteresovanými zdravotníckymi subjektmi opakovane zdôrazňuje potrebu zabezpečenia dostupnej a kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre občanov vo všetkých regiónoch Slovenska.
Výkon ústavných právomocí
Prezident Ivan Gašparovič vymenoval 8 ministrov druhej vlády premiéra Mikuláša Dzurindu: František Tóth, Jirko Malchárek, Iveta Radičová, Martin Fedor, Lucia Žitňanská, László Szigeti, Martin Pado, Rudolf Chmel.
Prezident SR Ivan Gašparovič dňa 4. júla 2006 vymenoval členov vládneho kabinetu v zložení: Robert Fico, Dušan Čaplovič, Ján Kubiš, Ľubomír Jahnátek, Ján Počiatek, Ľubomír Vážny, Miroslav Jureňa, Marián Janušek, Róbert Kaliňák, František Kašický, Štefan Harabin, Viera Tomanová, Jaroslav Izák, Ján Mikolaj, Marek Maďarič, Ivan Valentovič.
Po zmenách vo vláde prezident SR vymenoval ďalších 8 členov kabinetu premiéra Roberta Fica: Zdenka Kramplová, Jaroslav Baška, Richard Raši, Stanislav Becík, Ján Chrbet, Miroslav Lajčák, Igor Štefanov, Viliam Turský.
Prezident SR vymenoval za svoje prvé funkčné obdobie 490 vysokoškolských profesorov.
Legislatíva a milosti
Významnou skupinou ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) je podpisovanie ústavných zákonov a zákonov a právo vrátiť zákon s pripomienkami Národnej rade Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie. Prezident podpísal vo funkčnom období od 15. júna 2004 do 15. júna 2009 9 ústavných zákonov a 644 zákonov. V tomto období prezident využijúc ústavné právo veta podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vrátil Národnej rade Slovenskej republiky s pripomienkami 49 zákonov (z toho od 1. januára 2009 do 15. júna 2009 4 zákony, z ktorých tri Národná rada Slovenskej republiky zatiaľ opätovne neprerokovala). Z celkového počtu vrátených zákonov počas vlády Mikuláša Dzurindu bolo vrátených 29 zákonov (z toho 6 zákonov upravujúcich zdravotnícku reformu) a počas vlády Róberta Fica bolo vrátených 19 zákonov. V nadväznosti na uplatnenie práva veta v prípade neakceptovania zásadných pripomienok uplatnených v rozhodnutiach o vrátení zákona pri opätovnom prerokúvaní zákonov Národnou radou Slovenskej republiky prezident využil v súlade s čl. 87 ods. 3 ústavy pri 18 zákonoch právo nepodpísať zákon.