Teória citovej väzby, ktorej autorom je anglický psychiater John Bowlby, vychádza z poznania, že každý novorodenec prichádza na svet s hlbokou potrebou vzťahu. Tento vzťah, najčastejšie s matkou, má zásadný vplyv na emocionálny vývoj a budúce vzťahy dieťaťa. Ako teda tento vzťah funguje a ako ho môžeme podporiť?
Vrodená potreba vzťahu
Dieťa hneď od narodenia špecifickými signálmi prejavuje svoju schopnosť taký hlboký vzťah nadviazať, a to najskôr s osobou, ktorá sa oň primárne stará, teda najčastejšie s matkou. Veľmi záleží na tom, ako je matka k tejto potrebe svojho dieťaťa vnímavá a ako sa v rodine s jeho vrodenou potrebou vzťahu zaobchádza. Ak je matka na dieťa naladená, jej starostlivosť je primerane láskyplná a jej správanie stabilné, potom sa v mozgu dieťaťa ukladá základná informácia, že byť vo vzťahu s iným človekom je bezpečné a obohacujúce.
Attachment ako základ emočného usporiadania
Náš attachment (citová väzba) predurčuje takmer každú našu životnú situáciu, pretože ide vlastne o základ nášho emočného usporiadania a pociťovania. Zároveň možno attachment vidieť ako nevedomú stratégiu prežitia, ktorá sa automaticky aktivuje, najmä keď sme v strese, fyzicky vyčerpaní, chorí, počas vývojových a iných kríz, v etapách zásadných životných zmien. Keď sa pozrieme okolo seba, vidíme, že ľudia sa líšia v tom, ako reagujú v okamihoch úzkosti a ohrozenia.
Vnútorné naprogramovanie a jeho prejavy
Dá sa hovoriť o akomsi vnútornom naprogramovaní, ktoré sa spontánne prejavuje v našich reakciách. Patrí sem prehnaná asertivita a sebapresadzovanie či naopak tvárnosť, ústupnosť. Patrí sem i orientácia na výkon, workoholizmus a perfekcionizmus alebo naopak pasivita či prokrastinácia. V neposlednom rade ide aj o schopnosť prežívať blízkosť a intimitu, o našu autonómiu alebo schopnosť prispôsobenia sa či dokonca vzťahovú závislosť. I javy ako žiarlivosť, pocity vykorenenia a sebaodcudzenia, permanentné pocity nedostatku alebo presmerovanie vzťahových väzieb z ľudí na zvieratá, respektíve na domácich mazlíčkov, sa dajú pochopiť pomocou skúmania základnej citovej väzby jedinca.
Vývoj mozgu a potreby raného veku
Odpoveď je nutné hľadať vo vývojovej psychológii. Ľudská bytosť sa rodí s nezrelým mozgom a až moderná veda a technické možnosti to do dôsledkov potvrdili: detský mozog po narodení potrebuje ešte určitú dobu a špecifické podmienky, aby sa dotvoril. K žiaducej socializácii a k uspokojivému citovému a mravnému vývoju dochádza až v dôsledku vhodného zaobchádzania dospelých s dieťaťom pri zohľadnení mimoriadnych potrieb raného veku.
Prečítajte si tiež: Kariérne možnosti po materskej
Amygdala a hipokampus
Amygdala spracúva vypäté pozitívne aj negatívne zážitky a funguje ako poplachové zariadenie. V stavoch mimoriadneho stresového vypätia dochádza k vyplaveniu zvýšeného množstva stresových hormónov, dieťa sa dostáva do stavu nezvládnuteľného preťaženia a práve len citlivá reakcie osoby, ktorá sa oň stará, to môže zmierniť aj pomôcť zvládnuť. Hipokampus zasa spracúva a uchováva chronologicky usporiadané spomienky, ktoré sa ukladajú do mozgovej kôry.
Zatiaľ čo amygdala je dotvorená v posledných mesiacoch prenatálneho života, takže už novorodenci a deti raného veku veľmi intenzívne emočne vnímajú, kvôli dosiaľ nefunkčnému hipokampusu nedokážu vzniknuté emócie spracovať. Ak nie je nablízku starajúci sa človek, ktorý tak urobí za dieťa svojím empatickým správaním sa, dochádza k takzvanému zaplaveniu. Predchádzajúce emocionálne spomienky zostávajú ukryté v takzvanom nevedomí.
Typy citovej väzby
Citová väzba sa rozdeľuje na viac typov, pričom každý z nich ovplyvňuje správanie a prežívanie človeka v dospelosti.
Istý attachment
Takzvaný istý attachment vzniká u dieťaťa, ktoré od svojich rodičov pociťuje dostatok lásky a náklonnosti a jeho potreby sú primerane naplňované. Človek dôveruje a nebojí sa, aby aj jemu bolo dôverované. Blízkosť a náklonnosť sú mu prirodzené, zároveň unesie samotu, pretože má pozitívny vzťah k sebe samému. V prípadných krízach a konfliktoch nestráca orientáciu, nebojí sa hájiť svoje hranice a jeho vzťahový život väčšinou plynie bez dlhodobých alebo príliš dramatických turbulencií.
Neistý vyhýbavý attachment
Neistý vyhýbavý attachment sa vyvíja u dieťaťa, ktorého rodičia sú emočne chladní alebo neprítomní, nepríliš vnímaví k jeho potrebám. Dieťa si postupne zvykne, že mu nezostáva nič iného, iba byť samostatné a sebestačné. Zároveň sa však nenaučí súžitiu v blízkosti a intimite, takže situácie, ktoré v sebe tieto kvality nesú - ide predovšetkým o trvalé vzťahové záväzky emočného rázu - vníma ako nepohodlné a ohrozujúce. Naopak vo výkonnostnej sfére, ako je profesia či šport, títo ľudia nezriedka excelujú.
Prečítajte si tiež: Všetko o starostlivosti o matku a dieťa
Neistý úzkostný attachment
Neistý úzkostný attachment pozorujeme u ľudí, ktorých rodičia sa nechovali odhadnuteľne a konzistentne. Niekedy boli pre dieťa k dispozícii, inokedy nie. Za jednu a tú istú vec ho niekedy pochválili, inokedy mu vynadali. Rodičia sa k dieťati správali tak, ako sa oni sami v daný okamih cítili. Ich emočné rozpoloženie, potreby alebo závislosti stáli nad tými detskými. V dospelosti potomkovia takých rodičov svoje vzťahy prežívajú ako plné neistoty, ohrozenia, stresu a napätia. Neustále sa potrebujú uisťovať, že im nehrozí opustenie, ktorého sa obávajú aj v bežných situáciách, napríklad keď partner odchádza na služobnú cestu a dostatočne často nevolá. Ťažko znášajú samotu. V konfliktoch sa ľahko rozrušia, sú iracionálni, robia „scény“. Typická je pre nich podozrievavosť, keď svojho partnera napríklad cez telefón sledujú až prenasledujú, aby sa ubezpečili o jeho lojalite. Trpia, keď sú od objektu svojho vzťahu odlúčení alebo vzťah na základe svojej neznesiteľnej úzkosti či katastrofických scenárov predčasne opúšťajú.
Dezorganizovaný attachment
A napokon dezorganizovaný attachment vzniká u opustených, hrubo zanedbávaných alebo zneužívaných detí. Kombinuje to najproblematickejšie z predchádzajúcich dvoch neistých väzieb. Spôsob vzťahovania sa k iným tu nemá žiadnu logiku, ale zodpovedá vnútorným pocitom neistoty a ohrozenia, ktoré cíti v danej chvíli. Toto je ale len základné delenie a súčasná psychológia už pracuje s celým radom čiastkových odtieňov citovej väzby.
Výchova v súlade s teóriou väzby
Ak chceme vychovávať v súlade s teóriou väzby, ako sa máme správať? Rešpektovať potreby attachmentu znamená vychovávať dieťa v súlade s jeho danými vrodenými potrebami. A je treba povedať, že súčasné rodičovstvo sa naozaj vyznačuje oveľa väčšou informovanosťou a snahou pochopiť, čo dieťa potrebuje. Rozvíja sa hnutie takzvaného nového kontaktného, vedomého rodičovstva, ktorého základom je prijímanie dieťaťa bez podmienok a poznanie, že my dospelí sa od svojich potomkov máme veľa čo učiť.
„Noví“ rodičia zvyčajne usilujú o harmonické tehotenstvo a šetrný pôrod, žiadajú rešpekt k dôležitosti prvých hodín života a neoddeľovanie novorodenca od matky. Zdôrazňujú význam dojčenia, fyzickej blízkosti v podobe maznania sa, nosenia, prípadne i spoločného spania. Kľúčové je citlivé reagovanie na plač bábätka, vzdor dojčaťa a nový pohľad na odmeny a tresty. Autorita rodičov už nestojí na manipulácii dieťaťa strachom a dospeláckou silou, ako to bolo bežné v minulosti, ale na postupnom vrastaní do láskyplného vzťahu. Dieťa pritom nestojí v centre pozornosti ako modla a nerozbíja vlastný zmysluplný život rodičov.
Osobný rast a sebapoznanie
Prostredníctvom rodičovstva dnes tiež niektorí ľudia realizujú svoj vlastný osobný rast a sebapoznanie. Pretože dieťa ako „chodiace nevedomie“ nám zrkadlí, ako na tom sme. Dôležitou okolnosťou súčasného rodičovstva je pochopenie prípadných vlastných zranení a deformácií z detstva, čo nás vedie priamou cestou k skúmaniu našeho vlastného attachmentu.
Prečítajte si tiež: Očkovanie a láska v slovenskom kontexte
Tento typ terapie vychádza zo snahy poskytnúť klientovi korektívnu (opravujúcu) skúsenosť. V dynamickom procese sa klient učí pozorovať a reflektovať sám seba a svoje reakcie. Ak sa to podarí, po čase sám pochopí, čo mu komplikuje život. Že ide o dávne stratégie z detstva, ktoré mu vtedy poskytovali základný pocit bezpečia alebo umožňovali prežitie, ale v dospelosti môže ísť za určitých okolností o stratégie kontraproduktívne. Taký človek prichádza, pretože spravidla opakovane takzvane narazil. Typicky sa to deje v párovom vzťahu, napríklad túžime po intimite a zároveň jej nie sme schopní. Bojíme sa blízkosti, bojíme sa svadby. A terapia napríklad ukáže, že pre takého klienta bola v detstve intimita nebezpečná, preto si vyvinul vyhýbavú väzbu. S partnerkou či partnerom na schopnosti blízkosti potrebuje zapracovať.
Medzigeneračné strety a hojenie rodových záťaží
Často vidíme, ako nový postoj k rodičovstvu vyvoláva v širších rodinách veľké medzigeneračné strety. Staršiu generáciiu dráždieva snaha tej mladšej napríklad o lekársky nerušené pôrody, dlhé dojčenie, nosenie v šatke, odmietanie odmien a trestov, zdravé stravovanie a ďalšie praktiky. K najsilnejším okamihom mojej práce patrí, keď terapeutický rozhovor získa tento medzigeneračne zdieľaný rozmer a keď dospelé deti privádzajú svojich starnúcich rodičov, aby prostredníctvom otázky nad výchovou tých najmladších rodinných príslušníkov mohol začať proces hojenia rodových emočných záťaží, iniciovaný proti prúdu času, teda smerom od detí k rodičom, prarodičom, praprarodičom. Mŕtvi predkovia privolaní spomienkami bývajú v takých chvíľach tiež prítomní.
Skôr či neskôr prichádza reč na to, ako sa v rodinách reaguje na plač, hnev, úzkosť či strach. Nebýva to vľúdna rekapitulácia. A napriek tomu cítim veľkú nádej. Generácia, ktorá je dnes v reprodukčnom veku, svojim deťom - ak sa ich rozhodne mať - čím ďalej tým častejšie nechce predať záťaž, ktorú sama prevzala od svojich predkov a intenzívne premýšľa o súvislostiach, ktoré predchádzajúcim generáciam unikali. Alebo férovejšie povedané, na také veci vtedy nebýval priestor, neboli ešte vôbec vo výhľade. Medzigeneračný prenos sa z tohoto uhlu pohľadu ukazuje byť obrovským rizikom a zároveň šancou, ak takú výzvu prijmeme.
Povedomie o problematike v spoločnosti
Podľa skúseností odborníkov sme v slovenskej spoločnosti na začiatku, ale napríklad vo Veľkej Británii alebo v Nemecku patria dnes attachmentové teórie i terapie k hojne zastúpeným v širokom spektre psychoterapeutickej krajiny. Inými slovami, na Slovensku sú informácie k dispozícii, ale v praxi sa len uplatňujú len pozvoľna. Preto považujú za dôležité o téme hovoriť a pripomínať, že detské mozgy za všetkých okolností plnia svoj vrodený program.
Attachment nemožno deaktivovať. Ak chýbajú dostatočne zrelí milujúci dospelí, ku ktorým môže dieťa bezpečne priľnúť, ak chýbajú podmienky, za ktorých by sa mohla vytvoriť dostatočne istá väzba, vzťahovosť dieťaťa sa drží svojich neistých perspektív a prechádza na vonkajšie náhradky. Dnes majú najčastejšie podobu virtuálneho sveta, najrôznejších návykových látok a ďalších sebaregulačných opatrení, ktoré majú človeku pomôcť utlmiť jeho nepokoj, strach, úzkosť či paniku z absencie pocitov vnútornej stability a celistvosti.
S náhradkovým spôsobom života rastie riziko nefunkčného, často násilného riešenia životných kríz a medziľudských konfliktov, ako i nárast deštruktívnych obrán, ku ktorým človek pristúpi, aby svoj vnútorný stres nejako kompenzoval. Možno práve tu ležia korene spoločensky ohrozujúceho správania, ku ktorému patrí extrémizmus a fanatizmus v akejkoľvek oblasti života, na scéne súkromnej aj verejnej, a áno, aj na politickej.
Dôležitosť láskyplného puta s matkou pre chlapcov
Všetci ovládame fakt, že každé dieťa potrebuje matku. Potrebuje ju cítiť pri sebe a vnímať jej lásku cez objatie a dotyk. Je nevyhnutné, aby bola matkina náruč vždy pripravená, keď dieťa potrebuje. Dnes sa však zameriame na chlapcov, a pripomenieme si, v čom spočíva dôležitosť láskyplného a silného puta s matkou.
Matkina náruč znamená istotu a bezpečie
Chlapci, ktorí majú silné puto s matkou, cítia väčšiu istotu a bezpečie. Matkina náruč a láska je prvým „miestom“, ktoré chlapec pozná. Znamená pre neho svet, a pokiaľ je láskavý a bezpečný, bude sa cítiť pohodlne aj vo svete. Matka predstavuje bezpečné miesto, ku ktorému sa dieťa uchyľuje - ak mu je odopreté, nebude cítiť istotu ani vo svete a zvýši sa pravdepodobnosť vzniku úzkosti. Kvôli nej je väčšia šanca na rozvinutie problémov s duševným zdravím.
Výskum Marlene Moretti z roku 2004 zistil, že láskavé puto matky a syna posilňuje jeho duševné zdravie, a zásadne sa znižuje pravdepodobnosť psychických problémov. Syn sa naučí efektívne zvládať nástrahy sveta, pretože má v matke podporu, istotu a bezpečie.
Blízke puto zamedzuje problémom so správaním
Rovnaká štúdia Moretti taktiež preukázala, že blízky vzťah matky so synčekom znižuje pravdepodobnosť problémov so správaním. Pretože matka bola vždy prítomná a láskavá, syn dosiahne nezávislosť jednoduchšie a vstúpi do dospelosti bez problémov, s väčším sebavedomím.
Chlapci, ktorí vedia, že sú matkou milovaní nevyvádzajú, aby si získali jej pozornosť. Doktor Pasco Fearon tvrdí, že chlapci s neistým vzťahom k matke vykazujú viac problémového správania ako tí, ktorých matka milovala bezpodmienečne. Fearon upozorňuje, že problémové správanie u týchto detí môžeme zaznamenať až po rokoch - ak matka nedodala synovi pocit istoty v útlom detstve, problémové chovanie sa môže prejaviť až na druhom stupni základnej školy či v dospelosti ako neschopnosť mať zdravý vzťah, alebo sebadeštručným chovaním.
Láska matky zaisťuje úspech syna
Vďaka matkinej náruči sa dieťa vyvíja. Jej dotyk, teplo a láska pomáhajú rozvíjať mozog a schopnosti. Keď matka prejavuje synovi lásku bezpodmienečne, vyvíja sa mu mozog lepšie; viac sa rozvíja oblasť, zodpovedná za pamäť a učenie. Zároveň sa významne znižuje stresový hormón, ktorý túto oblasť blokuje vo vývine.
Synovia, ktorí mali s matkami bezpečné puto založené na istote a láske, sú v živote úspešnejší. Cítia sa vo svete bezpečne, preto ich neblokuje pocit úzkosti, strach zo zlyhania a chyby, ani bloky, ktoré prebrali v rámci obranného mechanizmu. Títo chlapci majú lepšie výsledky ako v škole, tak i vo všetkom, do čoho sa pustia, vrátane koníčkov. Neboja sa, majú odvahu skúšať a chyba ich neblokuje ale posúva ďalej.
Bezpečná väzba podporuje inteligenciu
Profesor Marco Francesconi skúmal viac ako 8 tisíc malých detí. Zistil, že pokiaľ mali istú a bezpečnú väzbu s matkou, ich sociálne schopnosti boli vyššie o 20 až 40 percent. Puto s matkou rozvíja ich sociálnu inteligenciu, sú lepšie v komunikácií s inými ľuďmi a majú lepšie rozvinuté kognitívne schopnosti. Tieto vlastnosti sa rozvíjajú práve pri aktivitách, ktoré spolu matka a syn robia - napríklad hra, spoločné varenie, prechádza a najmä komunikácia, v ktorej mu matka dáva priestor a skutočne ho počúva.
Bezpečná väzba rozvíja aj emocionálnu inteligenciu synov. Sú schopní lepšie porozumieť svojim emóciám a dávať ich patrične najavo. Vedia s nimi pracovať a spracovávať ich zdravou formou. Emocionálna inteligencia so sebou nesie aj sklon nepodliehať rodovým stereotypom, napríklad že pre chlapcov sa nehodí plakať.
Syn s istou väzbou k matke vie, že plač je súčasť života, ako aj všetky emócie - a preto sa ich nebojí, má svoj emočný svet vyriešený a návaly hnevu z utlmeného smútku či sklamania ho neovládajú. Zároveň je citlivý a vnímavý k emóciám ostatných.
Syn, matkou milovaný je milujúcim partnerom
Syn, ktorý sa cíti s matkou bezpečne, pretože vie, že je milovaný, chápe ženám lepšie a preto je aj lepším partnerom. Nebojí sa spýtať na rozdiely medzi pohlaviami, vníma ženský svet ako niečo prirodzené, čo dopĺňa mužský element ako rovnocenný partner.
Dobrý vzťah s matkou znamená aj dobrý vzťah s budúcou partnerkou. Muž, ktorý ako malé dieťa mal skvelý vzťah s matkou, bude cítiť k ženám úctu. Nebude vnímať ženy ako slabšie pohlavie, ale bytosti, ktoré majú svoju vlastnú výnimočnosť. Pokiaľ ste matka syna, vedzte, že aký vzťah s ním vybudujete, taký bude budovať aj v budúcom partnerstve.
Od vášho vzťahu sa bude odvíjať, akú partnerku si nájde. Pokiaľ ste syna bezpodmienečne milovala a vyjadrovala mu podporu, je väčšia šanca, že presne tieto črty bude vyhľadávať od partnerky, pretože je to pre neho norma, pod ktorú nepôjde.
Blízky vzťah s matkou z nich robí lepších otcov
Úcta k ženám je pre mužov s úzkym vzťahom k matke prirodzená. Vďaka tomu sú lepšími partnermi, ale aj otcami. Niektorí muži neprežívajú materstvo manželky s ňou, sú akoby odosobnení - avšak muži s láskyplnými matkami si vážia ženskú schopnosť darovať život.
Prechovávajú úctu k ženskému elementu, pretože vedia, aký je nesmierne dôležitý. Takisto budú citlivejší a vnímavější k deťom; láska a silné puto s matkou ich pripravilo na rodičovstvo plné lásky a porozumenia. Vo výchove bývajú viac trpezliví, pretože jednak majú zvládnuté emócie a jednak sa vedia do detí lepšie vcítiť.
Od väzby matky a syna bude závisieť chlapcovo budúce šťastie. Ak mu matka dala pocítiť, že je milovaný za každých okolností a trávila s ním čas, zo syna sa stane muž, láskavý, rešpektujúci ženy. Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá.
Dôležitosť prvého roku života
Mirka Chmelíčková je klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka z Českej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. „Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti.
„Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.
Dieťa potrebuje spoznať čistú lásku
Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. „Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková.
Avšak nie vždy tento proces prebehne tak, ako má. Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život„Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Podľa M. „Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený. Stále potrebuje to zrkadlenie - obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie,“ opisuje psychologička.
Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. „V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. „Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou.
Ak matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti
Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. „Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M.
V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie.
Žiadna opatrovateľka nedokáže nahradiť matku
Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré.
Terapia v dospelosti môže trvať aj roky
Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. „Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces a môže, podľa M.
Byť "dostatočne dobrou" matkou
Dnešná spoločnosť je nepochybne zložitejšia ako spoločnosť spred niekoľkých desaťročí, a preto možno predpokladať, že aj rola matky je o čosi komplexnejšia. Podľa britského pediatra a psychoanalytika Donalda Winnicotta (1896 - 1971) možno matku považovať za „dostatočne dobrú“: pri narodení dieťa neexistuje ako jednotlivec, ale je súčasťou páru a je zrastené s vonkajšou realitou, pretože si neuvedomuje hranice medzi vnútrom a vonkajškom (symbiotický vzťah).
Stručne povedané, všadeprítomná matka, ktorá pozná všetky odpovede skôr, ako dieťa položí otázky, všemocná, pretože má na všetko dosah - a keď sa jej niečo vymkne spod kontroly, cíti sa vinná - nie je dobrou matkou. Dokonalé matky vytvárajú choré deti. Zrkadlový pohľad, ktorý je potrebný na začiatku života novorodenca, sa mení na „okno do sveta“. Ale potom sa zrkadlo rozbije, musí sa rozbiť. A zo zrkadla sa stáva okno. Matka sa otvára a berie dieťa so sebou: dovoľuje mu objavovať svet, zažívať svoju jedinečnosť, poznávať svojím telom, bez sprostredkovania. Dieťa vkladá predmety do úst, počúva, hýbe sa, padá, nachádza v sebe silu vstať, pýta sa… Dieťa môže kráčať samo bez toho, aby mu v tom dospelý bránil: nové cesty sú priateľstvá, šport, hygienické a stravovacie návyky, školské povinnosti.
#