Niekedy je najväčším darom, ktorý môžeme dať, vzdať sa niečoho vlastného pre dobro druhého. Tento článok rozpráva príbeh Františka Baloga, úspešného herca, ktorého život by sa mohol vyvíjať úplne inak, nebyť ťažkého rozhodnutia jeho mamy. Zároveň sa zamýšľa nad tým, ako by sme mali byť vďační svojim rodičom za všetko, čo pre nás urobili, často aj za cenu vlastných obetí.
Ťažké Rozhodnutie pre Lepšiu Budúcnosť
František Balog, dnes člen činohry Štátneho divadla Košice, vďačí za svoj úspech a šťastný život mame, ktorá sa ho vzdala hneď po pôrode. Na prvý dojem to znie asi necitlivo, ale nebyť jej rozhodnutia, ktovie, ako by sa vyvíjal jeho život. Nemusel by byť vôbec šťastný ani úspešný, ako je dnes. Otec odišiel, ona zostala sama bez jedla aj peňazí. „Mňa aj moju sestru dala preč. Ak by to nespravila, určite by som nerobil to, čo robím teraz. Nežil by som taký život, aký žijem. Nehral by som v divadle, nemal by som vyštudovanú vysokú školu, nenatočil by som žiadny film, nedostal by som sa do seriálov…"
Mama nebola schopná postarať sa o syna po jeho narodení. „Mama mi tým spravila obrovskú službu a zachránila mi tak zrejme život. Nechala ma v dojčenskom ústave v Prešove, z ktorého ma ako trojročného premiestnili do detského domova. Mal som obrovské šťastie, že som sa dostal do Detského domova Slon v Šarišských Michaľanoch,“ začína rozprávanie František Balog.
Detský Domov ako Šanca na Lepší Život
V Detskom domove Slon našiel František nielen domov, ale aj prostredie, ktoré podporovalo jeho talent a rozvoj. „Už ako malé chlapča som bol v domove obľúbený. Bol som malý, tučný a s veľkými čiernymi očami. Všetci si ma brávali na ruky, všetci ma bozkávali, dávali mi samé sladkosti, čo mi na váhe ešte pridávalo,“ smeje sa Ferko.
Jeho umelecké začiatky sa spájajú s menom Evičky Džodlovej, vychovávateľky, ktorá sa neskôr stala riaditeľkou domova. „Celú výchovu a celý detský domov obrátila naruby v pozitívnom zmysle, pretože dovtedy tam bol taký stereotyp s bežným režimom - raňajky, obedy, večere, učenie, hranie. Bola dušou tohto domova a zároveň umelkyňou, hrávala na klavíri, harmonike, saxofóne, spievala, písala básne, pesničky. Eva je tvorivá umelecká duša, uviedla nás do umeleckého sveta. Bola skvelá. Zrazu akoby mávla kúzelnou paličkou a my sme začali spievať. Samozrejme, nikto z nás nebol dokonalý a úžasný, ale postupom času sme sa spievať naučili a vznikol súbor Sloníčatá,“ rozpráva herec o svojich umeleckých začiatkoch v slávnom speváckom súbore.
Prečítajte si tiež: Zopa kočíky – recenzia
Sloníčatá spolupracovali s Helenkou Růžičkovou, patrónkou domova. Aj vďaka tejto legendárnej herečke, ktorá mala množstvo kontaktov medzi umelcami, sa súbor dostával na rôzne vystúpenia a zájazdy na Slovensku i v zahraničí. „Helenka sa poznala s pánom Václavom Fischerom, ktorý mal vtedy cestovnú kanceláriu. Vďaka nemu sme sa dostali do krajín, o ktorých by sa nám ani nesnívalo, že ich niekedy vôbec uvidíme. Vtedy začal byť môj život v detskom domove pestrý a veľmi zaujímavý. Niekomu sa možno zdá bizarné hovoriť, že život v detskom domove je pestrý, ale ono to tak naozaj bolo. Od svojich 12 rokov to bol spev a vystúpenia. Prišli, samozrejme, prvé lásky. Mal som šťastie, tá moja bola z toho istého domova a boli sme aj sólistami súboru. Chodili sme spolu do osemnástich, potom odišla preč a ja som v domove zostal do svojich 25 rokov,“ zaspomínal si František.
Cesta za Vzdelaním a Umeleckou Kariérou
František nešiel na konzervatórium, ako sa očakávalo, ale prekvapujúco najprv na strednú hotelovú školu v Prešove. „Keďže som rád a veľa spieval, predpokladalo sa, že pôjdem na konzervatórium. Riaditeľka mala však výborný nápad, za ktorý som jej dodnes vďačný - prihlásila ma na školu, ktorá mi dá chlebík. Vedela, že ísť na konzervatórium by nebolo najlepšie, keďže umelecká dráha je neistá. Hotelová škola ma veľmi bavila, myslel som si, že budem najlepším spievajúcim barmanom a čašníkom v Európe,“ vysvetľuje Ferko s úsmevom. Časom si spravil aj someliérsky kurz, kurz freestyle barmana, zúčastňoval sa aj na súťažiach, na ktorých svojím žonglovaním s fľašami a miešanými nápojmi zabodoval. Už to vyzeralo, že v štúdiu hotelierstva bude pokračovať na vysokej škole a spievať si bude len pre radosť.
Po maturite zvládol prijímačky na Konzervatórium Jozefa Adamoviča v Košiciach, vtedy rómske konzervatórium. „Chcel som študovať moderný spev, ale tento odbor tam vtedy nebol. Poradili mi, nech idem na herectvo, že tam budem mať spevu až-až. Tak som nastúpil. Prvýkrát v živote som bol mimo detského domova, býval som na internáte a začal som byť zodpovedný sám za seba, za svoje skutky, naučil som sa samostatne hospodáriť. Herectvom som sa nainfikoval hneď v prvom ročníku vďaka nášmu vynikajúcemu pedagógovi Milovi Cimbalovi a pochopil som, že toto je to, čo chcem robiť. Prvý ročník som skončil s vyznamenaním a potom som spravil dva ročníky naraz, pretože mi uznali predmety z hotelovej školy.“
Po skončení školy nastalo ticho. Ferko si uvedomil, že v divadlách nemá žiadne kontakty, nevedel, na koho sa obrátiť, čo ďalej. Prišiel však anjel strážny v podobe jeho spolužiaka, ktorý mu povedal, že prvýkrát v histórii Vysokej školy múzických umení budú otvárať muzikálové herectvo a či to Fero neskúsi. Skúsil. „Tak sme išli. Jeho nevzali a mňa prijali na prvýkrát, skončil som na prvom mieste. Tri dni som bol sám v Bratislave, pre mňa v obrovskom meste. Býval som na ubytovni, opakoval si texty a bál som sa, aby som vôbec trafil do školy. Keď som v Prešove prestupoval do Šarišských Michalian, povedal som si, všade dobre, v Šarišských Michaľanoch najlepšie.“
Bratislavské Obdobie a Cesta k Profesionálnemu Herectvu
Život v Bratislave nebol pre študenta vôbec jednoduchý a bol druhou školou popri tej vysokej. „To, že som sa dostal na VŠMU, bol môj veľký úspech. Išiel som tam s malou dušičkou. Vôbec som si nevedel predstaviť, že budem študovať na vysokej škole, či to zvládnem, či nebudú mať veľké nároky… Hlavne to bola pre mňa obrovská škola samostatnosti, pretože na oboch stredných školách som mal ako „štátne dieťa“ všetko zabezpečené detským domovom - ubytovanie, stravu, zaplatený internát, zaplatené pomôcky, vreckové… Mal som všetko, čo som potreboval. Prvý rok v Bratislave mi ešte detský domov posielal finančné prostriedky, ale od druhého ročníka som sa o seba musel starať sám. Bola obrovská skúsenosť naučiť sa pracovať s peniazmi, hospodáriť. Musel som si na seba zarobiť. Mal som šťastie, už v prvom ročníku ma obsadzovali do hier v divadlách ako Aréna, Bibiana, medzinárodné divadlo Meteorit, divadlo L + S, divadlo Bolka Polívku, pražské divadlo Archa. Zahral som si s vynikajúcimi hercami, ktorých som považoval za svojich hereckých idolov a neskutočne som ich ako študent obdivoval, ako Robo Roth, Ľubo Kostelný, Milan Lasica, Bolek Polívka. Dostával som aj epizódne postavy v seriáloch, a tak som mal príjem.“
Prečítajte si tiež: Remeselná zručnosť pri výrobe svetrov
Po štátniciach sa na mňa zas usmialo šťastie. Prišla ponuka hosťovať v Štátnom divadle v Košiciach v rozprávke Štyria škriatkovia a víla, kam ma pozval profesor Janko Uličiansky, ktorý ju režíroval. Bol som veľmi rád, že som zas po štyroch rokoch na východe a ešte k tomu v Štátnom divadle v Košiciach. Hneď po „škriatkoch“ ma môj spolužiak režisér Anton Korenči obsadil v komédii Fernanda Arrabala Trojkolka na Malej scéne Štátneho divadla. Bol to pre mňa dobrý štart a to aj rozhodlo, že mi ponúkli angažmán tu v divadle. Neváhal som ani minútu. Hneď som prikývol, zrušil som všetky ,hosťovačky‘ v Bratislave, ponechal som si len jednu - v divadle L + S v hre Mínus dvaja s Milanom Lasicom a Bolkom Polívkom, kde som hral ešte tri roky, čo bola úžasná škola. A som tu už jedenásť rokov.“
Rozmanité Aktivity a Úspechy
František Balog nastúpil do ročníka profesorov Ingrid Timkovej a Vladimíra Strniska. „Škola bola náročná, nie všetci postúpili do druhého ročníka. Povedal som si, že ak postúpim, tak som frajer. A postúpil som. Bolo to moje najlepšie obdobie, zoznámil som sa s divadelným svetom, režisérmi, hercami…
Akoby mu nestačilo, v roku 2016 založil s kolegami zo Štátneho divadla Tomášom Dirom a Andrejom Palkom divadlo Actor Košice. „Naše divadlo funguje z jednej polovice ako ochotnícke, z druhej ako profesionálne s 15-členným súborom. Spolupracujeme aj so Štátnym divadlom, s hrou Mastný hrniec sme hosťovali na festivale európskych divadiel. S profesionálnou časťou nášho divadle sme pripravili Dobšinského rozprávky a medzitým vznikla moja autorská monodráma Róm z perinky, alebo Enter the Majority. Momentálne ju, samozrejme, nemôžem hrať naživo, tak som sa rozhodol, že ju zahrám online zo svojej obývačky. Fungovalo to super, pozeralo to dosť ľudí a vyžiadali si aj reprízy, takže v online divadle budem pokračovať. V repertoári máme aj monodrámu Amália dýcha zhlboka s Dianou Semanovou. S touto herečkou chystáme aj ďalšie predstavenie - Helverovu noc Ingmara Villqista v réžii Janka Luterána. Uvedieme aj slávnu komédiu českého autora Jaroslava Vostrého Tri v tom, Stroskotancov poľského autora Slawomira Mrozka a autorskú rozprávku Andreja Palka Adamsovci športovci, napísanú na motívy slávnej rodiny Adamsovcov. Chystám aj pokračovanie svojej monodrámy Róm z perinky alebo Enter the Majority 2, ktorej premiéru uvediem online z domu niekedy v júni.“
Minulý rok stihol Fero Balog okrem účinkovania v Štátnom divadle, vo svojom divadle a divadle Kontra v Spišskej Novej Vsi natočiť dva filmy a tretí, v ktorom hrá, sa pripravuje. „Vo Viedni sme točili film Alexandry Makarovej Rozbi moje srdce, v ktorom hrám jednu z hlavných postáv, čo bola pre mňa výborná príležitosť. Tento film získal vo svete veľmi veľa cien - v Las Vegas, Indii, Taliansku, Anglicku, Španielsku, vo Francúzsku, v Tokiu… Získal ceny za najlepší film, kameru, hudbu, réžiu, uvedený bol aj na Art Film festivale v Košiciach. Do kín sa dostal už aj nový slovenský horor Šepoty, v ktorom hrám. A do tretice sa chystá filmová adaptácia románu Jozefa Cígera-Hronského Jozef Mak.
Vďačnosť Rodičom: Viac ako len Povinnosť
Príbeh Františka Baloga je silným svedectvom o tom, ako môže ťažké rozhodnutie rodiča zmeniť život dieťaťa k lepšiemu. Zároveň nás vedie k zamysleniu nad našimi vlastnými rodičmi a nad tým, čo všetko pre nás obetovali.
Prečítajte si tiež: Keď stará mama vychováva: Pohľad na rodinnú dynamiku
Na mamičkovských stránkach sa články zaoberajú len výchovou detí. Zameriavajú sa na adekvátne rodičovstvo, aby sme deťom neublížili ale naopak vychovali z nich duševne vyrovnané a zdravé osobnosti. Tak to má, samozrejme byť, ale nesmieme zabúdať ani na druhú stránku - že rodičia sú úžasné osoby, ktoré si zaslúžia vyjadriť vďaku.
Moja kamarátka, ktorá je už krásneho pol roka mamičkou, mi povedala jednu prenádhernú vec. Keď som sa jej spýtala, ako sa cíti ako matka, odpovedala mi veľmi netypicky: „Cítim sa ako článok v reťazci.“Vysvetlila mi, že doteraz sa celý svet točil okolo nej, čo je úplne normálne a pre človeka typické. Ako sa však stala mamou, začala sa vnímať inak - doteraz bola len dcérou svojich rodičov, teraz je matka a má vlastnú dcéru. Tento kolobeh, v ktorom sme len jeden článok v reťazci, a to nesmierne dôležitý, nám narúša predstavu o svete.„Doteraz som bola ja ten konečný bod, dcéra niekoho a patril mi svet - bola som jeho stredom. A zrazu je moja dcéra pokračovaním, a ja sa cítim v tomto cykle ako: ja ako dcéra niekoho - ja - moja dcéra; a zrazu mi príde život príliš krátky,“ zverila sa mi.A veru mala pravdu. Život je príliš krátky na to, aby sme nevyjadrili vďaku, že nám bol darovaný, a mohli sme ho darovať ďalej. Náš reťazec započal z lásky našich rodičov, a to ma privádza k tomu, že by sme im taktiež mali vyjadriť vďaku.
Za čo by sme mali byť vďační?
Keď mám narodeniny, vždy prinesiem mojej mamke kvety. V tento deň sa nechcem zamerať na seba, ale na tú pravú hrdinku - moju mamu, ktorá ma priviedla na svet. Som vďačná za to, že vďaka nej existujem. A mali by ste byť aj vy, pretože vďaka tomu môžete život darovať ďalej.
- Poďakujme rodičom za to, že mali svätú trpezlivosť, keď sme sa ako malé deti tisíckrát spýtali otázku Prečo. Prečo je krava kravou? Pretože je zvieratko. Prečo je zvieratko? A takto stále dokola.
- Ďakujeme vám, rodičia milí, že hoci sme chceli po tridsiaty raz pustiť tú istú pesničku a chceli od vás, aby ste predviedli ten istý tanec, urobili ste to.
- Veľká vďaka patrí úžasným otcom, ktorí sa s nami hrali na princezné alebo sedeli na čaji o piatej s klobúkom a šatkou, a nebáli sa, že nebudú „vyzerať mužne“, pretože čas strávený s nami bol pre nich dôležitejší.
- Ďakujem môjmu otcovi, že ma naučil pravidelne jesť - aj za cenu toho, že skutočne tvrdým spôsobom dbal na pravidelnú stravu, a keď som bola vonku s kamarátkami, volal mi, aby sa uistil, že som jedla (a čo som jedla). Ak mi nezavolal, doma ma podrobil výsluchu.
- Ďakujem mojej mame, že ma naučila, aby som NIKDY nemala holý chrbát a nevhodné výstrihy - a to aj za cenu toho, že mi zozadu rifle natiahla pomaly až k ušiam, ak som toto pravidlo porušila, a kritizovala odhalený výstrih, z dôvodu že „ti skysne mlieko“.
- Rodičia sa o nás NONSTOP nesmierne báli - vedeli ste to? Ten nikdy nekončiaci strach pochopí len ten, kto sa sám stane rodičom… a stále sa nesmierne boja, že sa nám niečo stane.
- Chcelo to odvahu, aby nás pustili večer s kamoškami na diskotéku, alebo na víkendový výlet. Ak sme odišli na prvú dovolenku, doslova umierali strachom - a obávajú sa doteraz. Napriek tomu si uvedomovali, že nás musia pustiť z hniezda, aby sme si vyskúšali odolnosť našich krídiel. A za to si zaslúžia obrovský obdiv a vďaku.
- Ďakujeme za to, že ste sa kompletne naučili celú matematiku znova, aby ste nám pomohli s úlohami.
- Milí rodičia, uvedomujeme si, že si z detstva nesiete svoje vlastné boľačky, traumy a nevyriešené momenty. A takisto vieme, že pri našej výchove ste sa s nimi často opätovne stretávali, pretože sme ich dokázali vyvolať, hoci ste ich už nikdy nechceli vidieť. Ďakujeme, že ste to zvládli, že ste pracovali na tom, aby ste vlastné traumy nepreniesli na nás.
- Aj vy škrípete zubami, ak rodič príde s polievkou, keď ste nachladnutí, hoci máte dávno cez tridsať a bývate mimo domu? Nutkanie postarať sa o vlastné dieťa nikdy nekončí, a je jedno či máme päť alebo tridsaťpäť rokov. Môže nám to občas liezť na nervy, ale v skutočnosti ide o prejav lásky rodiča, za ktorú by sme mali byť nesmierne vďační.
- Mami, ocko, ďakujeme, že pribehnete na pomoc vždy keď potrebujeme - je jedno s čím.
- Zo všetkého najviac ďakujeme, že ste nás nechali byť deťmi a povedali nám, kedy je načase byť už dospelými.