Kolujú všade a hoci by si človek myslel, že doba plná technických vymožeností, dostupného vzdelania a nezávislosti každého človeka im priať nebude, mýli sa. Povery, či „zaručené“ pravdy behajú po svete ďalej a čuduj sa svete, aj mnohé moderné mamičky im veria. Napriek tomu, že o ich pravdivosti nie je najmenší dôvod sa baviť, sú tu…
Povery a mýty okolo narodenia dieťaťa
Je urieknuté! Chcela by som vedieť, koľko bosoriek behá v tomto storočí po svete, lebo kočíkov s červenou mašľou nájdeme aj dnes habadej. Prapôvod červenej mašle na kočíkoch je v červenej nitke, ktorá sa uväzovala novorodencovi na pravé zápästie, aby ho chránila pred urieknutím bosorkami. U Rómov spojili poveru s krásou, a tak malé dievčatká dostávali už ako bábätká na krk červený náhrdelník. Červená stužka aspoň tak nesmrdí ako cesnak, ktoré malo dieťa nosiť pod šatami. Ďalšie prevenčné opatrenie pred urieknutím. Dieťatko do krstu spávalo pri mame - ale nebola to žiadna obdoba moderného systému „babyfriendly“ spoločnosti. Bolo tam jednoducho pre poveru, že by ho uchytilo „zlé.“ Až po krste mohlo do kolísky.
Aký bude náš anjelik?
Ak ženu páli počas tehotenstva záha, bude mať riadne vlasaté deti. Ak sa novorodené dieťatko položí na kožuch, povera vraví, že bude kučeravé. Ak rodičia chceli mať bystré dieťa, hneď po narodení ho zabalili do plienok a pogúľali po stole. Ak sa dieťa už narodilo zo zubom, malo mať podľa povier veštecké schopnosti.
Toto nerobte, lebo inak…
Krstná mama musela byť pri krste ticho, lebo inak by sa vraj dieťa nenaučilo rozprávať. Dieťa sa nesmelo pozrieť do zrkadla, lebo by naskutku onemelo alebo bolo načisto koktavé. Ak malo bábätko zaťaté pästičky, predpovedala mu povera, že bude naisto skúpe na groš. Nechty sa deťom nestrihali až do jedného roka - ale nie preto, že nemali dobré nožnice… Dôvodom bola povera, že každým odstrihnutím nechtov sa skracuje dieťaťu život. To isté platilo o vlasoch. Tie sa údajne nesmeli strihať ani preto, aby dieťa nebolo hlúpe. Podľa povier sa bábätku nesmie žehliť čiapočka, lebo ho bude bolievať hlava. Pri bábätku sa nesmelo ani šiť, lebo by mu vraj prišili rozum. Dovoliť dívať sa dieťatku von z okna večer vraj naisto znamenalo, že celú noc nebude spať. Aký des spôsobil fotoaparát, je jasné z povery, podľa ktorej sa dieťa nemá do roka fotiť, lebo naisto umrie. Podľa povier sa s malým dieťaťom do roka nesmie ísť ani na cintorín, lebo prídu zomrelí predkovia a zoberú si ho so sebou.
Právne aspekty tehotenstva a starostlivosti o dieťa
Podľa Zákonníka práce je zamestnankyňa považovaná za tehotnú, ak o tom písomne informovala zamestnávateľa, a zároveň predložila lekárske potvrdenie (§ 40 ods. Predložením písomného oznámenia o tehotenstve zamestnávateľovi začína plynúť zamestnankyni ochranná doba (§ 64 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce), počas ktorej jej zamestnávateľ nemôže dať výpoveď (okrem osobitných prípadov - § 64 ods. Viac informácií o ochrannej dobe, zákazoch výpovede a jej podmienkach ako aj o osobitnom pracovnom voľne na preventívne prehliadky súvisiace s tehotenstvom nájdete v zákone č. 311/2001 Z. z.
Prečítajte si tiež: Šarišská Poruba 34 - Materská škola
Materská dávka nie je poskytovaná automaticky, je potrebné o ňu požiadať. Tehotná zamestnankyňa nastupuje na materskú dovolenku spravidla od začiatku 6. týždňa pred očakávaným dňom pôrodu, najskôr od 8. Tlačivo žiadosti o materské poskytne ošetrujúci lekár (gynekológ). Tento krok je len pre rodičov, ktorí nie sú manželia. Toto oznámenie nie je povinné. Neodkladajte ani výber pediatra, jeho kontaktné údaje (meno, adresu a telefónne číslo) je potrebné v pôrodnici nahlásiť.
Povinnosti po pôrode
Dĺžka pobytu v nemocnici je rôzna. Ak bolo vyplácané tehotenské, je potrebné predložiť tlačivo „Potvrdenie o skončení tehotenstva“ príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne, ktorá tehotenské vypláca. Táto povinnosť platí od 23. Príslušná matrika zasiela Rodný list bezodkladne (zväčša na 4. - 5. deň od narodenia dieťaťa). Adresa pre doručenie rodného listu je vždy nastavená na trvalý pobyt matky. Prebieha vždy len „Do vlastných rúk“. Prihlásenie dieťaťa k vybranému pediatrovi by sa malo uskutočniť do troch dní od prepustenia z pôrodnice. Starostlivosť o dieťa a výber pediatra je potrebné odsúhlasiť podpísaním Dohody o poskytovaní všeobecnej ambulantnej starostlivosti. Dieťaťu je automaticky pridelený trvalý pobyt rovnaký, ako má matka dieťaťa - teda rodič nemusí nič ohlasovať. Ak sa dieťa narodí mimo územia Slovenska, miestom jeho trvalého pobytu nie je miesto trvalého pobytu jeho matky. Začiatkom trvalého pobytu je deň jeho prihlásenia na ohlasovni, je však nutné ho na ohlasovni prihlásiť.
Finančná pomoc od štátu a obcí
Proces schvaľovania a vyplácania príspevku si riadi štát ihneď potom ako matrika vystaví rodný list dieťaťa/detí. Rodičia už nemusia podávať písomnú či elektronickú žiadosť a všetky prílohy (potvrdenia), ktoré boli jej súčasťou. Táto dávka je od 1. apríla 2022 vyplácaná automaticky, ak budú splnené všetky podmienky nároku stanovené zákonom. Vyplatenie príspevku prioritne prebieha na bankový účet alebo adresu, ktorú matka úradu oznámila. Okrem príspevku od štátu poskytujú niektoré mestá a obce jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa. To je možné zistiť napríklad na ich webových stránkach. Pozor, daný príspevok nemusí byť vždy poskytovaný vo finančnej podobe. O prídavok na dieťa, či rodičovský príspevok je aj naďalej potrebné žiadať, tzn. nepriznáva sa automaticky ako príspevok pri narodení dieťaťa. Žiadosť sa podáva osobne s dieťaťom na polícii alebo na klientskom centre Ministerstva vnútra SR.
Psychologické dopady narodenia dieťaťa s postihnutím
Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.
Fázy vyrovnávania sa s realitou
Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujú objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takéhoto dieťaťa. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Kreslenie kruhu u detí
S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:
- Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. V tejto fáze emocionálneho šoku sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Rodičia zďaleka netrpia takou mierou úzkosti a strachu, keď počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.
- Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
- Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
- Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
- Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj : „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
- Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodinne, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.
- Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
- Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
- Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa, napr. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktorý neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmiem robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.
Dôležitosť informácií a podpory
Rodičia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia svojho dieťaťa pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov, alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa. Hodnotenie kvality života rodiny ako aj samotného človeka s postihnutím, ktorý je súčasťou tejto rodiny, je veľmi náročné, nakoľko si vyžaduje nazeranie na ľudské fungovanie v širšom kontexte. Zväčša je postihnutie definované v rámci obmedzení vo fungovaní jedinca, ktoré so sebou prináša, ale do úvahy je nutné brať aj sociálne prostredie a rodinné fungovanie, ktoré determinuje subjektívne a objektívne vnímanie kvality života. Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom zamerané na zvyšovanie kvality života postihnutého človeka musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti. Ďalším aspektom, ktorý ovplyvňuje kvalitu života postihnutého dieťaťa je podpora dieťaťa zo strany rodičov, uspokojovanie jeho potrieb a vytváranie prirodzeného prostredia. Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa s postihnutím má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní, ktorí sú s nimi v denno-dennom kontakte a majú podiel na vytváraní prostredia, v ktorom dieťa s postihnutím vyrastá. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takéhoto dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite. Napredovanie rozvoja postihnutého dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov na rôznych úrovniach, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a najmä schopností smerujúcich k sebestačnosti do maximálne možnej miery, ktorú zdravotné obmedzenie dovoľuje. ,,Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snahu zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb. Voľba metód a postupov pri práci s rodinou so zdravotne postihnutím dieťaťom závisí od druhu postihnutia, rozsahu poškodenia funkcií organizmu a vývinového obdobia samotného dieťaťa. Zdravotne postihnutí vytvárajú v podstate dva typy súrodeneckých vzťahov v rodine. V prípade, že jedno z detí je zdravé, musí sa naučiť rešpektovať …
Kedy dieťa začína rozprávať
Viete, kedy začína dieťa hovoriť a aké sú jeho najčastejšie prvé slová? Väčšinou okolo 1. Opakovanie je nielen matka múdrosti, ale aj rozvoja slovnej zásoby. Práve napodobňovanie vašej vlastnej reči spôsobí, že vás dieťatko začne tešiť svojimi prvými slovíčkami. Spočiatku to bývajú jednoslabičné a dvojslabičné slová, ale postupne sa rozhovorí oveľa viac. Väčšinou deti povedia svoje prvé slovo medzi 11. a 14. mesiacom, kedy sú už pery i jazyk obratnejšie a mozog je schopný priradiť veciam ich mená. Pochopiteľne, že každé dieťatko má i v tomto smere svoj čas, avšak jeho rozprávanie môžete podporiť jednoduchými návykmi. Všetko okolo pomenovávajte. Spoločne si čítajte. Spočiatku síce bábätko nebude rozumieť, čo mu predčítavate, bude si tak ale bystriť svoje zmysly a budovať lásku ku knihám. Hrajte hry. Vyskúšajte napríklad jednoduché hry typu „Ukáž, aký si veľký/veľká?“ alebo „Baran baran buc“. Spievajte si spolu. Hrajte sa so zvukmi a napodobnite bežnú konverzáciu.
Úplne prvé slovo začujete z úst svojho zlatíčka väčšinou okolo prvých narodenín. Akoby snáď naši malí nezbedníci chceli dať rodičom ten najkrajší darček. Slovnú zásobu si potom postupne budujú opakovaním. Ďalšie slovíčka sa tak naučia napríklad tým, že vy poviete „špagety“ a v odpovedi budete počuť od svojho dieťatka „dety“. Okolo 16. Stále čakáte? Ak ste už sviečku na prvej torte spoločne sfúkli a vaše dievčatko alebo chlapček ešte svoje prvé slovko nevyslovili, nesmúťte. Skutočnosť, že sa vaše dieťatko naučí hovoriť o niečo skôr alebo o niečo neskôr, má na jeho budúce komunikačné schopnosti pramalý vplyv. Ak na prvé slová ešte čakáte, najlepšie urobíte, keď budete na dieťatko pravidelne hovoriť, spievať si s ním, čítať mu a hrať spoločne jednoduché hry s riekankami. Rozprávať sa môžete napríklad i pri kúpaní - užite si čľapkanie a špliechanie a počas očisty popisujte predmety okolo alebo hrajte „plávala kačička“.
Utajený pôrod: Alternatíva k interrupcii
Všetci dobre vieme, že nie každé tehotenstvo je plánované, a nie každé dieťatko rastúce pod srdcom budúcej mamičky je vytúžené, očakávané a želané. Áno, v ideálnom prípade by to tak malo byť, ale žiaľ, život nie je ani zďaleka ideálny. Ak si skutočne po zvážení všetkých okolností uvedomí, že si dieťatko nemôž nechať, alternatívou k interrupcii (umelému prerušeniu tehotenstva) je práve porodiť tajne! Keďže sa málo hovorí aj o tejto možnosti, ozrejmime si aké podmienky je nutné dodržať a ako v praxi prebieha legálny utajený pôrod!
Prečítajte si tiež: Vzdelávanie detí v predškolskom veku
Podmienky utajeného pôrodu
Súčasné slovenské právne predpisy pripúšťajú aj takúto možnosť riešenia ťažkej životnej situácie. Viacerí odborníci sa prikláňajú k názoru, že je to lepšie ako ísť na potrat. Zachránite vlastné dieťaťa, dáte mu šancu na život a pomôžete bezdetnému páru, ktorý túži a čaká na malé bábätko. Adopciou ho získa. Skúsenosti a prax ukazujú, že najväčší záujem je práve o čo najmenšie deti - novorodencov. Utajený pôrod je riešením aj vtedy, keď žena neskoro zistí, že je tehotná a interrupciu už nie je možné pre pokročilosť gravidity vykonať. Ďalšou výhodou je, že pôrod sa vykoná v nemocnici pod dohľadom odborných lekárov tak, aby nebol ohrozený život ako matky, tak dieťaťa.
Ako postupovať pri utajenom pôrode
Po príchode po pôrodnice je potrebné hneď nahlásiť, že máte záujem o utajený pôrod a dieťa chcete dať k adopcii. Podľa zákonu č. 576/2004 Z.z. máte na to plné právo. Nik vás nemôže prehovárať, „spovedať“, či spytovať sa na dôvody. Ak sa obávate, že by vás mohol niekto z prítomného personálu spoznať, môžete rodiť v inom meste, než v akom žijete.
Ochrana osobných údajov
Všetky osobné údaje o matke zostávajú pri takomto pôrode utajené. Vypýtajú si ich síce od vás, ale len na identifikáciu a zapíšu sa do osobitnej dokumentácie. Následne sa zapečatia do obálky a zamedzí sa k nim prístup. Rovnako sa vypíše písomná žiadosť o utajenie pôrodu. Ďalej karta nemôže byť sprístupnená a po uplynutí 6 týždňov po pôrode ju nemocnica posiela na ministerstvo zdravotníctva. Tam sa uchováva na istý čas, ak by bola v budúcnosti potrebná, napr. ak by si to matka časom rozmyslela. V praxi sa totiž stali aj také prípady, že žena všetko zvážila a do spomínanej lehoty 6 týždňov sa o dieťa prihlásila a všetko odvolala. V takom prípade súd nariadi otvorenie obálky s osobnými údajmi matky a preverí príbuzenský vzťah.
Ďalšia zdravotná dokumentácia matky je vedená obvyklým spôsobom - anamnéza, klinické, laboratórne vyšetrenia, samozrejme, bez predchádzajúcich prehliadok počas tehotenstva u gynekológa. Nevyplňuje sa v nej však meno, adresa, ani dátum narodenia, rodné číslo, bydlisko či štátne občianstvo matky. Namiesto toho sa uvádza označenie Utajený pôrod číslo/rok.
#