Rodičia sú denne konfrontovaní s rozsiahlym súborom osobnostných práv dieťaťa. Na rozlíšenie medzi oprávneným a neoprávneným zásahom do týchto práv je kľúčové posúdenie toho, čo sa označuje ako "najlepší záujem dieťaťa". Prepracovaná koncepcia najlepšieho záujmu detí je najvýznamnejším prínosom Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý bol prijatý OSN v roku 1989. Slovenská republika má povinnosť zabezpečiť, aby sa tento najlepší záujem dieťaťa vždy zohľadňoval.
Čo znamená pojem "najlepší záujem dieťaťa"?
Je v najlepšom záujme dieťaťa to, čo si dieťa samo želá (princíp sebaurčenia), čo si želajú jeho rodičia, alebo to, čo sa podľa väčšinovej mienky považuje za správne? Najlepší záujem dieťaťa sa bude zásadne približovať tomu, čo si samotné dieťa praje, a to predovšetkým s pribúdajúcim vekom a jeho rastúcou rozumovou a mravnou vyspelosťou. Autonomizmus, sebaurčenie, sloboda a autonómia musia ísť vždy ruka v ruke so zodpovednosťou.
Ak bude vždy, pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa dieťaťa, zohľadnený jeho najlepší záujem, ako ukladá článok 3 ods. 1 Dohovoru, potom môže nastať stav označovaný ako blaho dieťaťa. Blaho dieťaťa je právny pojem, ktorý označuje stav, kedy konkrétne dieťa bude šťastné a spokojné.
Zákonné zastúpenie dieťaťa a ochrana jeho osobnosti
Zákonné zastúpenie dieťaťa vo veciach ochrany jeho osobnosti vykonávajú prioritne rodičia podľa Zákona o rodine. Ak do osobnostných práv dieťaťa neoprávnene zasahujú samotní rodičia, v prípadnom súdnom konaní bude dieťa zastúpené namiesto rodičov kolíznym opatrovníkom z dôvodu kolízie záujmov.
Problematika potreby ochrany osobnosti detí je aktuálna pre neustály vývoj v chápaní práv dieťaťa a ochrany osobnosti vo všeobecnosti. Súčasná právna úprava nemusí venovať konkrétnu pozornosť mnohým aktuálnym problémom práv dieťaťa, pretože spoločnosť ešte nie je jednotná v tom, ako ich vníma.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Sharenting: Zdieľanie detí na sociálnych sieťach
Za spoločensky a politicky citlivé možno považovať mnohé otázky súvisiace s ochranou osobnosti detí, osobitne zverejňovanie fotografií maloletých rodičmi na sociálnych sieťach. Fenomén posledných rokov má svoj vlastný názov „sharenting“, odvodený od anglického slova share (zdieľať) a parenting (rodičovstvo), a poukazuje na nielen právnu, ale aj morálnu zodpovednosť rodičov za zdieľanie príspevkov o svojich deťoch na sociálnych sieťach.
Deti sa v procese ich dozrievania iba učia nakladať so svojimi osobnostnými právami vo svojom najlepšom záujme. Maloletí nemusia chápať hodnotu súkromia. Súkromie a pocit súkromia je významná hodnota, ktorá ovplyvňuje kvalitu života a podmieňuje výkon mnohých čiastkových osobnostných práv. Generácia našich rodičov nevyrastala s fenoménom sharenting, a tak reálne dôsledky nového ponímania súkromia vyhodnotí až aktuálne dorastajúca generácia dospelých.
Hodnotové nastavenie spoločnosti sa mení. Pred desaťročím sa ani rodinné albumy neumožnilo prelistovať každej návšteve, a už vôbec nie „cudzím ľuďom“, ako je tomu dnes na voľne prístupnom sociálnom profile. Mnohí psychológovia vnímajú fenomén sharenting ako zbytočnú traumu navyše, ktorú v období dospievania a dospelosti, nevedome z ľahkovážnosti, spôsobili deťom ich najbližší.
Vzhľadom na to, že sa nachádzame v dobe digitálnej, mnoho ľudí podľahne tlaku davovej psychózy a má tendenciu zdieľať s ľuďmi to, čo si v minulosti nechávali skôr pre seba samého, a to len preto, lebo to tak isto robia aj všetci okolo. Dochádza k zdeformovaným hraniciam intimity, keď mnoho jednotlivcov zdieľa aj to, čo má určité parametre intimity bez dostatočnej reflexie svojho samotného správania.
S ohľadom na to, ako spoločnosť vedie deti k vnímaniu súkromia a dôstojnosti v hodnotovej rovine, v kontexte fenoménu sharenting nastáva „kultúrny posun“ v tom, čo deti ešte môžu považovať za súkromie. Deti, ktoré sú odmalička prezentované na sociálnych sieťach, môžu nadobudnúť v citlivom veku pocit, že nemajú žiadne právo na súkromie. Čo sa týka ochrany práva maloletých na dôstojnosť v prípade zverejňovania ich fotografií na sociálnych sieťach, dieťa je odkázané na sebareflexiu rodičov.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Je bežné, že rodičia bez vedomia svojich detí zverejňujú citlivé videá, fotografie, písomnosti osobnej povahy z ich denníkov, „list Ježiškovi“, „list Zúbkovej víle“, najčastejšie také, ktoré vyvolávajú smiech. Ak z dieťaťa vyrastie viac „uzavretá osobnosť“, ktorá nechce byť stredobodom pozornosti, môžu tieto neoprávnené neželané zásahy do jeho osobnosti ovplyvniť jeho celkové spoločenské nastavenie, a rovnako možno polemizovať o tom, či „uzavretosť“ nespôsobili samotné zásahy. Odpovede ukáže až čas.
Už teraz však možno konštatovať, že mnohé deti, ktoré počas sharentingu vyrástli do pubertálneho veku, trpia tým, že sa pre zdieľané citlivé fotografie stali obeťami kyberšikany, výsmechu rovesníkov, a cítili sa ponížené a traumatizované. Experti z projektov o E-bezpečí označujú sharenting ako využívanie detí na komerčný účel, keď dieťa slúži k pritiahnutiu pozornosti na sociálny profil rodiča, a je nástrojom na získavanie „followerov“. Rodičia, ktorí si zo zverejňovania fotografií svojich detí urobili na Instagrame biznis, si vyslúžili za to nelichotivé pomenovanie digitálni pasáci.
Vo Francúzsku na shereanting zareagovala aj legislatíva. Rodičom vo Francúzsku hrozí za neodsúhlasené zverejňovanie fotografií svojich detí aj väzenie. Od roku 2016, keď v krajine prebehla kampaň proti zverejňovaniu súkromia detí na internete, aj kvôli ochrane pred sexuálnymi deviantmi, sú rodičia zodpovední za ochranu súkromia svojich detí.
Možno sa domnievať, že aj pre kolízneho opatrovníka, minimálne v konaniach, v ktorých má pochybnosti, môže byť sociálny profil rodičov nápomocný.
Pozitívum sharentingu možno vidieť v tom, že rodičia si vzájomne zdieľajú rady, skúsenosti, podporuje sa spolupráca rodičov, ktorých deti trpia rôznymi stupňami telesného či mentálneho poškodenia, zdieľajú svoju pozitívnu prax, čo sa im osvedčilo, čomu sa vyhnúť, dávajú si rady a psychicky sa podporujú. Napokon aj to, že mnohé deti si zdieľaním videí takto zarábajú, možno vnímať aj pozitívne, nielen ako vykorisťovanie a obmedzovanie detí v ich voľnočasových aktivitách. Sharenting slúži aj ako nástroj ekonomického zisku pre deti, a častokrát zarábajú tak, že sa hrajú na zverejňovaných videách sledovaných inými deťmi.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
U detí, ktoré svojimi prejavmi odmalička inklinujú k povolaniu z umeleckej sféry, je predpoklad, že sami v dospelosti budú akceptovať zásahy do svojich osobnostných práv vo vyššej miere za účelom svojej prezentácie.
Spôsobilosť maloletého dieťaťa na právne úkony
Maloleté dieťa má v zmysle § 9 Občianskeho zákonníka spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej jeho veku. V porovnaní s Občianskym zákonníkom z roku 1950, v súčasnej právnej úprave o maloletých nie sú pre oblasť občianskoprávnych vzťahov určené presné vekové hranice, podľa ktorých je odstupňovaná spôsobilosť na právne úkony. Spôsobilosť maloletého dieťaťa na konkrétny právny úkon sa musí posudzovať individuálne, ale súčasne objektívne, že sa prihliada na rozumovú a vôľovú vyspelosť všeobecne predpokladanú u detí v určitom veku.
V prípade, ak by maloletý urobil právny úkon, na ktorý nie je spôsobilý, takýto právny úkon by bol absolútne neplatný. Právne úkony, na ktoré maloletí nemajú spôsobilosť, robia za nich ich zákonní zástupcovia. Občiansky zákonník ponecháva úpravu zákonného zastúpenia maloletého dieťaťa na Zákon o rodine. Zastúpiť dieťa pri právnom úkone môže ktorýkoľvek z rodičov, pokiaľ nebol súdom pozbavený alebo obmedzený v rámci svojich rodičovských práv a povinností, resp. obmedzený spôsobilosti na právne úkony.
Súčasne však platí, že žiadny z rodičov nemôže zastupovať maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom, alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. V prípade rozporu záujmov rodiča a záujmu maloletého, súd v konaní ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý dieťa bude zastupovať. Ide o tzv. kolízneho opatrovníka.
Ochrana osobnosti dieťaťa v právnom poriadku
Je potrebné si uvedomiť, že ochrana osobnosti je inštitút, ktorý preniká všetkými právnymi odvetviami. Ochrana osobnosti, ako ochrana ľudskej dôstojnosti, nedotknuteľnosti, súkromia a rodinného života je v rámci základných ľudských práv významným ústavným právom. Ochrana osobnosti je zakotvená v súkromnom práve, predovšetkým občianskoprávnymi normami, ale osobnosť možno súčasne chrániť aj v rámci verejného práva, trestného práva a správneho práva.
Všetky právne predpisy a etické kódexy, ktoré sa týkajú aj maloletých, obsahujú osobitné ustanovenia o maloletých. Osobitne práva maloletých chráni judikatúra, ktorá najpružnejšie reaguje na spoločenský vývoj a aktuálne potreby spoločnosti.
Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Judikatúra zdôrazňuje, že základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach.
V kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa však možno konštatovať významný rozdiel medzi právnym vnímaním ujmy maloletého, a ujmy dospelej fyzickej osoby, ktorá zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zatiaľ čo pri dospelej fyzickej osobe judikatúra vyžaduje objektívnu spôsobilosť privodenia ujmy predmetným neoprávneným zásahom, maloletý a jeho práva sú vždy posudzované prísne individuálne podľa koncepcie najlepšieho záujmu každého jedinečného dieťaťa vždy konkrétne a osobitne.
Ak dôjde k situácii, že sa dieťa rozhodne uplatniť si svoje osobnostné práva voči rodičovi žalobou na súde, možno predpokladať, že prirodzená citová odkázanosť dieťaťa na rodičovi bola prevážená potrebou obhájiť svoje práva, a preto je veľký predpoklad, že k porušeniu osobnostných práv dieťaťa reálne došlo. Je na mieste sa preto všetkými podnetmi od maloletých osobitne zaoberať, a v zmysle platnej právnej úpravy upriamiť aj v tomto kontexte pozornosť predovšetkým na najlepší záujem dieťaťa.
Osvojenie a práva dieťaťa
Osvojenie predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do právneho statusu dieťaťa. Dochádza pri ňom k zániku právnych väzieb medzi dieťaťom a jeho biologickou rodinou a k vytvoreniu nového právneho vzťahu s osvojiteľmi. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) opakovane zdôraznil, že pri rozhodovaní o osvojení musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom.
Na Slovensku je v súdnych konaniach o osvojenie zastúpenie dieťaťa zabezpečené prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. V posledných rokoch sa na Slovensku vedie odborná diskusia o potrebe posilnenia právneho zastúpenia detí v civilných súdnych konaniach, najmä v prípadoch týkajúcich sa ich statusu a rodinných väzieb. Uvažuje sa o zavedení inštitútu tzv. právneho zástupcu dieťaťa. Hoci návrh zatiaľ nie je v legislatívnej podobe, ide o krok správnym smerom.
V niektorých európskych krajinách je právne zastúpenie dieťaťa v konaniach o osvojenie zabezpečené rôznymi spôsobmi:
- Nemecko: Deti sú v konaniach o osvojenie zastúpené tzv. ‘Verfahrensbeistand’ - ide o špeciálne vyškoleného zástupcu dieťaťa, ktorého úlohou je zabezpečiť, aby súd mal prístup k pohľadu a potrebám dieťaťa.
- Holandsko: Deti môžu byť zastúpené vlastným právnikom už od mladšieho školského veku.
- Švédsko: V prípadoch zásahu do rodičovských práv má dieťa automaticky nárok na právne zastúpenie.
- Francúzsko: Súdy môžu ustanoviť „avocat de l’enfant“ - právnika dieťaťa - ak sa to javí ako vhodné vzhľadom na charakter veci.
Dieťa by nemalo byť len predmetom rozhodovania. V konaniach o osvojenie ide o zásadné rozhodnutia o jeho identite, rodine a budúcnosti.
Styk dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti
Rokmi sa stalo nepísaným pravidlom, že rodič, ktorému súd po rozpade rodiny zverí dieťa do osobnej starostlivosti, žije v presvedčení, že nad svojim potomkom získal absolútnu právomoc a že môže určovať režim stretávania sa s druhým rodičom alebo dokonca to, či sa vôbec s druhým rodičom dieťa stýkať bude. Je to fatálny omyl. Škodí dieťaťu a spôsobuje na jeho psychike často nenapraviteľné chyby, ktoré sa prejavia až oveľa neskôr. Dobrý rodič dbá o to, aby dieťa malo dostatočný vzťah s tým druhým, ktorý dieťa nemal zverené do osobnej starostlivosti.
Nebezpečným predsudkom je prax, podľa ktorej si mnohí styk, vymedzený súdom, interpretujú ako situáciu, že mimo vymedzený čas druhý rodič nemá právo byť s dieťaťom. To však nie je pravda! Aj druhý rodič má všetky práva a povinnosti, len s tým rozdielom, že sa o dieťa osobne nestará, nemá ho stále pri sebe. Inak môže za ním chodiť domov, do školy a inde, kde sa dieťa práve nachádza.
Právo na styk s rodičom vo výkone trestu odňatia slobody
Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa (predovšetkým maloletého) je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je najlepšie vyrastať v prítomnosti oboch rodičov.
Nie každé dieťa má možnosť vyrastať v kruhu obidvoch rodičov. Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody. Majú odsúdení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody právo na styk so svojimi deťmi?
Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Jedným zo štyroch základných materiálnych znakov ľudských práv je ich neodňateľnosť. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk teda nemôže zbaviť. Avšak právo na rodinný život nemá absolútny charakter a teda je ho možné obmedziť. Vo svojej podstate každý výkon trestu odňatia slobody predstavuje zároveň aj výrazné obmedzenie práva na rodinný život.
Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov. ZVTOS ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia).
Vzdelávanie a náboženské presvedčenie rodičov
Prirodzený vývin dieťaťa je najdôležitejšou etapou života človeka, ktorá formuje celé jeho nasledujúce pôsobenie v spoločnosti. Správne nastavenie vzdelávacích osnov a metód je preto kľúčové nielen z hľadiska budúceho nastavenia spoločnosti, ale aj z hľadiska dodržiavania právnych noriem.
Zákon o rodine už dnes priznáva rodičom právo vychovávať svoje dieťa podľa vlastného hodnotového nastavenia. Konkrétne ide náboženské a filozofické presvedčenie rodiča spojené s povinnosťou zabezpečiť rodine pokojné a bezpečné prostredie pre dieťa. Záujem dieťaťa je z pohľadu zákona prvoradý pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Špecificky pritom spomína duševný, telesný a citový vývin dieťaťa, ktorý je povinný rodič zabezpečiť.
Dohovor o právach dieťaťa priznáva každému dieťaťu právo na život, prežitie a rozvoj, pričom rovnako hovorí o práve dieťaťa na životnú úroveň primeranú jeho fyzickému, mentálnemu, duchovnému, morálnemu a sociálnemu rozvoju. Všeobecná deklarácia ľudských práv rovnako ako vnútroštátna legislatíva garantuje rodičom prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti. Európsky dohovor o ľudských právach zakotvuje právo na vzdelanie.
Z daných právnych textov teda možno odvodiť, že je to rodič dieťaťa, kto autoritatívne rozhoduje o vzdelaní a hodnotovom nastavení svojho potomka. Oprávnenie rodiča však naráža na iné zákonné ustanovenia alebo judikatúru súdov, ktoré hovoria o potrebe inklúzie či vhodnom spôsobe výučby.