Pri výchove detí je dôležité mať realistické očakávania a prispôsobovať výchovu ich reálnym možnostiam. Preťažovanie detí aktivitami, ako aj nedostatočné povzbudzovanie, môžu negatívne ovplyvniť ich vývoj. Tento článok sa zameriava na vývoj vedomia u detí v rôznych vekových obdobiach a ponúka praktické rady pre rodičov a pedagógov, ako podporiť ich emocionálny a intelektuálny rast.
Realistické očakávania vo výchove
Pri výchove detí je ideálne držať sa realistických očakávaní. Predídete tak zbytočnému sklamaniu, smútku alebo hnevu. Nie sú dobré priveľmi vysoké nároky, ale ani zase nízke očakávania. Najideálnejšie je snažiť sa dokonale spoznať svoje dieťa a výchovu prispôsobovať jeho reálnym možnostiam. Dnes je dosť moderné preťažovať deti mnohými aktivitami. Poznám matky, ktoré často neberú ohľad na možnosti a talent svojich detí a jednoducho ich prihlásia na množstvo krúžkov. A tak sa veľa detí bez talentu musí roky venovať hre na hudobný nástroj, spievať, učiť sa aj tri jazyky a popri tom stihnúť nejaký šport, lebo to tak už dnes jednoducho chodí. Niektoré mamičky sa totiž veľmi rady pýšia tým, čo všetko ich dieťa stíha. Realita je však taká, že ak je dieťa preťažené, ničomu sa poriadne nevenuje, je apatické, nechce chodiť na súťaže a čo je najhoršie, nevenuje sa ani základným povinnostiam v škole. Jednou z úloh rodičov teda je aj to, aby nepreťažovali svoje deti a neočakávali nemožné. A keď sa tak nedeje, samozrejme, hľadajú vinníkov. Aj inteligencia zohráva svoju úlohu. Ak je šesťročné dieťa intelektuálne na úrovni štvorročného dieťaťa, tak rodič musí svoje očakávania prispôsobovať tejto úrovni. Niekedy však deti zase prekvapia opačným spôsobom. Niekedy urobia veci, ktoré by nikto od nich nečakal. Berte túto skutočnosť na vedomie a podporujte dieťa v tom, v čom je výborné, ale nezabúdajte tiež na to, že citový vývoj nemusí postupovať rovnakým tempom ako vývoj intelektuálny. Aj keď šesťročné dieťa ráta príklady ako desaťročné, v citovej oblasti to môže predsa len byť šesťročné dieťa. Aj fyzické schopnosti dieťaťa treba brať reálne a rozumne a zbytočne ho nepreťažovať. Niektorí rodičia si veľmi potrpia na tom, aby ich dieťa bolo mimoriadne zdatné a podávalo nadpriemerné športové výkony, ale niekedy to proste nejde. A ak to nejde, je potrebné to prijať ako reálny fakt a netrápiť sa preto. Existujú rodičia, ktorí si svoje deti priveľmi idealizujú a očakávajú od nich aj veci nemožné. Majú naplánovanú budúcnosť dieťaťa a často ho tlačia do niečoho, čo ono samo nechce. Očakávania, samozrejme, nie sú na škodu, ak vychádzajú reálne z možností, zo silných i slabých stránok a schopností dieťaťa. Niektorí rodičia zase idú do iného extrému a nečakajú od svojich detí nič. Nepovzbudzujú ich, nedávajú pred ne nové výzvy, ktoré by zodpovedali ich schopnostiam. Neprajú si, aby potomok rýchlo dospel, lebo chcú mať dlho pri sebe svoje „dieťatko“. Z tohto dôvodu vývoj týchto detí môže fyzicky, intelektuálne i sociálne spomaliť a takéto dieťa si nikdy v živote v celej svojej šírke neuvedomí svoj potenciál.
Vývoj vedomia v ranom detstve (1-2 roky)
Vedomie zahŕňa subjektívne vnímanie seba samého a toho, čo o sebe vieme. Vedomie je definované ako súbor predstáv, pocitov, myšlienok, citov, vôle, ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe má.
V období jedného až dvoch rokov si dieťa začína utvárať obraz okolitého sveta a v jeho predstavách tvorí práve ono samo jeho stred. Ešte netuší, čo si iní ľudia myslia alebo cítia, pretože z jeho detského uhla pohľadu všetci uvažujú a cítia rovnako ako ono. Predstava, že by sa malo o niečo s niekým deliť, je pre dieťa v tomto veku dosť nepochopiteľná. Ešte sa nedokáže hrať s inými deťmi, ak v hre treba spolupracovať alebo si niečo požičiavať. Môže sa síce chvíľku s inými deťmi hrať (tzv. paralelná hra), ale nedokáže spolupracovať. Netreba sa pozostavovať nad tým, že bitky o hračky v tomto veku sú celkom bežné. Niektoré deti v tomto veku rady pozorujú pri hre iné deti a možno sa ich aj pokúšajú napodobňovať. Pri takomto pozorovaní sa môže stať, že inému dieťaťu ponúkne svoju hračku alebo sladkosť, ale vzápätí sa nahnevá, ak mu to druhé dieťa bude chcieť naozaj vziať. Deti v tomto veku si môžu ublížiť hlavne preto, lebo netušia, čo ten druhý cíti. A tak sa stáva, že si deti buchnú hračkou po hlave, strkajú do seba, prstom si pichať do očí a podobne. Týmto si dieťa túži aj overiť reakciu iného dieťaťa. Aj keď ešte dieťa nechápe, čo vlastne robí, rodičia môžu využiť tieto situácie na vysvetlenie situácie a ponaučenie. Môžu dieťaťu povedať: „Veď to nevadí, keď si chlapček na chvíľu požičia tvoje autíčko. Dovoľ mu tvoje autíčko aspoň chvíľku podržať.“ Je to dobrý začiatok na zasväcovanie do tajov slušného správania a osvojovania si základných sociálnych zručností. V období osemnásť mesiacov až dva roky dieťa dokáže vysloviť svoje meno. Jeho slovná zásoba sa rozširuje a v období okolo dvoch rokov deti vedia tvoriť aj celé vety. Vo veku dvoch rokov si väčšina detí vie umyť a utrieť ruky, začne sa aktívne zapájať do obliekania a ešte lepšie im ide vyzliekanie. Keď sa naučia nejakú novú zručnosť, túžia ju stále opakovať. Môžu mať napríklad obdobie, keď si budú kdekoľvek vyzúvať topánky a ponožky. V tomto období deti mimoriadne napodobňujú iných. Dieťa sa snaží hlavne rodičov vo všetkom kopírovať a chce byť súčasťou všetkých činností, ktoré rodičia robia. Je dobré to deťom dovoliť aj keď to možno niekedy zdržuje. V tomto období si deti veľmi dobre všímajú, ako sa rodičia s nimi rozprávajú, ako ich počúvajú a podobným spôsobom sa potom začnú správať aj ku svojim kamarátom, ale aj k dospelým. Dieťa v tomto období pri hre často cituje celé vety, ktoré počulo od rodičov. Rodičia v tomto období sa tak stávajú veľkým vzorom v dobrom aj v zlom slova zmysle. V období dvoch rokov sa fyzické i rečové schopnosti vyvíjajú veľmi rýchlo. Dieťa však ešte stále vníma okolitý svet len zo svojho uhla pohľadu i keď u niektorých z nich sa začínajú prejavovať prvé náznaky empatie. Dôležité je však uvedomiť si rozdiel medzi empatiou a nepokojom, ktorý sa dokáže prenášať z človeka na človeka. Možno poznáte situácie, keď ste sa hádali s partnerom a vaše pokojné dieťa začalo zrazu plakať. Táto reakcia nie je empatia. Empatia sa u dvojročného dieťaťa prejavuje tak, že napríklad sa vás snaží utešiť, keď ste smutní. Niektoré deti v tomto období majú aj tendenciu spochybňovať rodičovskú autoritu. Skúšajú reakcie rodičov. Ide o proces experimentovania a učenia, nerobia to zámerne. Keď dieťa robí nejakú nebezpečnú aktivitu, dobre je odviesť jeho pozornosť iným smerom. Napríklad, keď nechcete, aby sa šplhalo po nábytku, postavte mu preliezačku z kartónov, naučte ho vyfukovať bubliny alebo mu dajte štetec s vodou a dovoľte mu „natierať“ plot. Nezabúdajte, že v tomto veku je vaša pozornosť pre dieťa najväčšou výhrou, a tak bude robiť čokoľvek, len aby si ju získalo. Okrem odvedenia pozornosti od nevhodnej činnosti pomáha aj to, keď si dieťa všímate a odmeňujete ho, keď sa správa pekne. Keď deti robia to, čo sa rodičom páči, mali by im to dať najavo. Nemusí to byť nič veľkého.
Sebauvedomenie a "Rúž test"
Sebauvedomenie sa začína rozvíjať okolo 6. mesiaca života, kedy si dieťa uvedomí, že je iná osoba ako matka. Samostatnosť vnímania svojej osoby je veľkým míľnikom v psychickom vývine dieťaťa. Medzi 1. a 2. rokom života sa rozvíja fyzické vedomie. Dôležitým míľnikom je schopnosť dieťaťa rozpoznať sa v zrkadle.
Prečítajte si tiež: Problémy detí a psychológ
Beulah Amsterdam zistil, že od 14. mesiaca začnú deti skúmať svoj obraz v zrkadle, obdivujú sa, prípadne sú rozpačité. Po 20. mesiaci je to viditeľné u 75% detí. V 20. - 24.mesiaci 65% detí rozpozná seba samého v zrkadle. V 2 rokoch si je teda dieťa fyzicky vedomé samého seba. Ako to Amsterdam zisťoval? Použitím rúž testu. Dieťaťu sa nakreslí na čelo alebo na nos veľká bodka. Môžete použiť aj krém, ale pôvodne bol experiment realizovaný výrazným červeným rúžom, aby bolo isté, že si dieťa bodku všimne. Dieťa postavíme pred zrkadlo a uistíme sa, že sa na seba pozrelo najmenej trikrát. Ak sa dieťa pozerá stále do zrkadla a nič neurobí, ešte si nie je ešte vedomé samého seba. Ďalší pokrok v emočnom sebauvedomení (Baranovská, 2014) urobí dieťa okolo 2,5 roka. Aby sme to podporili, odporúčam neohlasovať dieťa len menom, ale aj zámenom “ty”. Psychické sebauvedomenie nastáva, keď dieťa nenazýva seba v tretej osobe ako napr. “Erika chce papať”, ale použije to zázračné slovko “ja” (Belleri Banduričová, 2016). S tým sú spojené vzdory batoľaťa, pretože to “ja” si už uvedomuje, čo chce a nechce, a dá to patrične najavo. Ako reagovať na vzdor batoľaťa som hovorila v 15. potulke.
Obdobie predškolského veku (3-6 rokov)
V období okolo troch rokov majú deti bujnú fantáziu. V hrách im často splýva realita s fantáziou. Možno si vaše dieťa vytvorí aj imaginárneho kamaráta, s ktorým sa budú dlhé hodiny rozprávať. Fantázia predstavuje významnú súčasť detských hier a vývoja detí. Pomáha im premýšľať nad rôznymi problémami, hľadať riešenia, ale aj vyjadrovať emócie. Fantazijná hra im umožňuje vytvárať situácie, v ktorých majú všetko pod kontrolou, a to im dodáva pocit sebadôvery. Tieto veci sú prirodzenou súčasťou ich vývoja, a preto sa im nikdy neposmievajte. V tomto veku deti dávajú aj nekonečné otázky typu prečo. Je dobré tieto otázky brať vážne. Ak neviete na niektoré otázky odpovedať, hľadajte spolu s dieťaťom odpovede v encyklopédiách alebo na internete. Učíte takto deti od malička vyhľadávať informácie. Keď má dieťa tri roky, dokáže už spolupracovať pri hre s druhými deťmi. Vie sa už deliť a striedať pri činnosti. Dokáže už nadviazať prvé priateľstvá a vie vidieť veci aj z iného pohľadu iných ľudí. Preto by ste mali v tomto veku dieťa podporovať pri hre s ostatnými deťmi. Keď sa vyskytnú problémy, dieťa môže začať situáciu riešiť aj slovne, vzhľadom na to, že jeho slovná zásoba je už bohatšia. Keď má dieťa štyri roky, v tomto období môže mať dieťa už viac kamarátov, a to hlavne vtedy, ak chodí do škôlky. Kamaráti, to už nie sú iba ľudia, s ktorými sa hrá, ale aj ľudia, ktorí ovplyvňujú jeho uvažovanie a aj to, ako sa správa. Vaše dieťa sa snaží kamarátom podobať a nerozlišuje dobré a zlé vlastnosti kamaráta. Ak napríklad zo škôlky prinesie domov nejaké nevhodné slovo, dajte mu najavo, že sa vám to nepáči, ale nevenujte tomu veľkú pozornosť. Nehovorte mu, že je zlé, len mu povedzte, že sa vám nepáčia slová, ktoré povedalo. Ak sa tomu budete priveľmi venovať, dieťa bude nevhodne rozprávať len preto, aby získalo vašu pozornosť. Štvorročné dieťa má lepšiu predstavu o čase, chápe, čo sa deje dopoludnia, popoludní, večer i v noci. Začína odlišovať niektoré dni v týždni, chápe pojem veľkosti a pozná niektoré geometrické útvary. Niektoré deti sa naučia aj čítať samy od seba. Do čítania dieťa v tomto veku však nenúťte.
Rozvíjanie emocionálnej inteligencie
V dnešnej dobe sa kladie oveľa väčšia pozornosť emóciám detí a potrebe rozvíjania emočnej inteligencie u detí, ako tomu bolo v minulosti. Už vieme, že emócie detí sú úplne v poriadku a vieme aj to, že úlohou nás rodičov, je naše deti ich emóciami sprevádzať a pomôcť im ich pochopiť a akceptovať. Pre nás rodičov je zásadné, aby sme dokázali pochopiť naše dieťa a napojiť sa naň. Empatia je schopnosť cítiť emócie z pohľadu toho druhého. Keď rodič prejaví voči dieťaťu empatiu, je to pre dieťa dar. Empatia posilňuje vzťah a väzbu s našimi deťmi. Empatia sa u detí vyvíja prirodzene prostredníctvom zdravého emočného vývinu. Základom je, aby dostávali empatiu od svojich rodičov. Deti, ktoré cítia empatiu viac spolupracujú a prijímajú lepšie vaše rodičovské vedenie. Úlohou nás rodičov je nastavovať hranice. Naše deti sa častokrát s týmito hranicami cítia nespokojné. Kľúčom je uznať ich právo dieťaťa cítiť sa s hranicami nespokojné. Cieľom je dieťaťu pomôcť zvládnuť jeho emócie a podporiť ho, aby mohlo začať hľadať riešenia. Keď má dieťa veľké emócie, chceme mu ich pomôcť pochopiť spracovať. To ale neznamená, že s jeho emóciami musíme súhlasiť. Cieľom je ukázať, že jeho emóciám rozumiete, nič viac, nič menej. Cieľom nie je s dieťaťom analyzovať jeho emócie. Empatia je o popísaní emócie, ktorú vidíte, že dieťatko má a o daní dieťaťu na javo, že jeho emócie vnímate. Prejavenie empatie znamená, že prispôsobíte vašu reakciu konkrétnej situácii. Ak je vaše dieťa smutné, lebo jeho tím práve prehral futbalový zápas, nemusíte sa tváriť, ako keby niekto zomrel. Nezľahčujte pocity dieťatka a neučte dieťatko potláčať svoje pocity. Vyhnite sa vetám ako „ale veď nebuď smutná, veď to nič nie je“. Aj keď je cieľom často nabudenie dieťaťa, je lepšie vyčkať, aby dostalo priestor na vyjadrenie svojej emócie a pocitov v bezpečnom prostredí. Nemusíte situáciu vyriešiť a ani súhlasiť s pohľadom dieťatka na vzniknutú situáciu. To je to, čo vyjadruje empatiu voči dieťatku. Skutočnosť, že ste empatickí a vcítite sa do pocitov dieťatka, neznamená, že strácate vlastné zdravé hranice a pocit pohody. Empatia znamená, že chápete emócie dieťatka a to, že čo práve prežíva, môže pre neho znamenať “koniec sveta”.
Laura Markhamová uvádza, že prvé roky v živote detí sú pre rozvoj a formovanie citového sveta najdôležitejšie. Emócie sú veľmi dôležitou súčasťou každodenného života a pôsobia na vás a vaše deti, aj keď si ich prítomnosť neuvedomujete. Emócie podnecujú k správaniu, konaniu a sú hybnou silou, preto je nevyhnutné, aby sa deti naučili regulovať svoje emócie.
Zložky emocionálnej inteligencie:
- Poznať vlastné emócie (sebauvedomenie): Zahŕňa vnímať, uvedomovať si seba samého, porozumieť vnútorným stavom a pod. Schopnosť dieťaťa vyjadriť emócie slovami je nevyhnutná súčasť uspokojenia jeho základných potrieb.
- Zvládať emócie: Znamená schopnosť primerane konať a reagovať. Schopnosť detí ovládať svoje emócie narastá po treťom roku života.
- Schopnosť sám seba motivovať: Už od raného veku majú deti v sebe túžbu po poznaní a objavovaní. Deti majú väčšiu sebadôveru, ak im poskytujete príležitosti k aktívnemu zvládaniu rôznych situácii.
- Vnímať emócie druhých ľudí (empatia): Empatia je základnou „ľudskou kvalitou“ a znamená schopnosť vcítiť sa do prežívania inej osoby a tiež pochopiť situáciu druhých, predstaviť si seba na mieste druhého človeka.
- Umenie medziľudských vzťahov: Malé deti sa musia naučiť rozpoznať svoje emócie a emócie druhých detí, regulovať svoje emócie tak, aby sa úspešne dohodli v medziľudských vzťahoch, formovali vzťahy a udržiavali zvedavosť a nadšenie adekvátne k veku.
Rodinný život predstavuje prvú školu emócií. Rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, má priamy vplyv na emocionálny vývin dieťaťa a môže značným spôsobom ovplyvniť jeho ďalší rozvoj. V tomto prostredí sa deti učia, čo majú cítiť sami k sebe a čo k ostatným, čo si majú o daných pocitoch myslieť a ako na ne reagovať, ako majú prejavovať svoj strach alebo nádej a mnoho iného. Takéto citové vzdelávanie nezahŕňa len to, ak sa rodičia správajú k svojim deťom, alebo čo im hovoria, ale predovšetkým deti si všímajú ako sa rodičia správajú k vlastným a partnerovým citom. Deti sú v prejavovaní citov oveľa spontánnejšie ako dospelí, ktorých úlohou je nezakríknuť túto ich prirodzenosť, stačí, ak ju správne usmernia. Spoločné riešenie problémov by malo byť úplne prirodzeným spôsobom zvládania aj náročnejších situácií týkajúcich sa rodiny. Snaha uchrániť deti pred každou prekážkou ich iba ochudobní o skúsenosti dôležité na ľahšie zvládanie náročných situácií, ktorým sa v dospelosti nevyhnú. Mladšie deti sa učia riešiť problémy na základe skúseností. Otvorená komunikácia je veľmi dôležitá a je prvým krokom k prosociálnemu správaniu. Otvorenosť a prijatie zo strany dospelých smerom k dieťaťu je dôležitým krokom na získanie jeho dôvery a zároveň predpokladom, že dieťa sa bude správať rovnakým spôsobom. Je dôležité, aby rodičia prejavovali city voči sebe navzájom a k dieťaťu, pre dieťa sa to stáva prirodzeným spôsobom prejavu.
Prečítajte si tiež: Praktický sprievodca obliekaním do škôlky
Ako podporiť rozvoj emocionálnej inteligencie:
- Pozitívne zameranie: Zdôrazňujte silné stránky dieťaťa a nepoukazujte na nedostatky.
- Signály: Uvedomte si, že váš verbálny prejav, mimika či gestikulácia, sú pre dieťa jednoduchým signálom, ktorý pre dieťa znamená najvyššiu pravdu, a podľa ktorej sa formuje aj sebavedomie dieťaťa.
- Učenie: Nepoužívajte príkazy, zákazy, upozorňovanie na nedostatky, ale snažte sa deťom pomôcť, aby sami prežili a pochopili podstatu veci, aby sa sami dokázali rozhodnúť.
- Počúvanie: Všetko, čo vám chcú deti povedať, je pre ne dôležité a ak si nájdete čas ich vypočuť, deti nadobudnú pocit sebadôvery, bezpečia a istoty.
- Vzor: Vaše deti prijímajú správanie, jazyk a postoje podľa vás. Buďte im dobrým vzorom.
Mladší školský vek (6-12 rokov)
Psychológovia tvrdia, že ak detstvo do päť rokov prebehlo bez problémov, ani nástup do školy by nemal priniesť výnimočné problémy. Keď nastúpi dieťa do školy, mali by ste mu dať viac slobody, ale prikladajte dôraz aj na zodpovednosť. Na zodpovednosť treba dbať hlavne pri písaní domácich úloh. Nie je dobré, keď úlohy za dieťa píšu rodičia. V tomto období okrem kamarátov, začínajú na dieťa vplývať aj iné osoby. Napríklad učitelia, tréneri, vedúci krúžkov a ďalší ľudia. Rodičia však stále zostávajú tým najdôležitejším vzorom. Dieťa je potrebné neustále usmerňovať a pomáhať mu, ale netreba za neho však riešiť úplne všetky problémy. Ak dieťa poruší niektorý zákaz alebo povie niečo, s čím nesúhlasíte, musíte mu dať jasne najavo, že jeho správanie neschvaľujete a porozprávajte sa s ním, ako by sa malo správať správne.
Kľúčové zručnosti pre školský vek
V tomto období sa u dieťaťa rozvíjajú dôležité kognitívne a sociálne zručnosti, ktoré sú nevyhnutné pre úspešné zvládanie školských povinností a budovanie vzťahov s rovesníkmi. Dieťa sa učí:
- Sústrediť sa na úlohy: Rozvíja sa schopnosť cielenej pozornosti a koncentrácie.
- Chápať vzťahy medzi javmi: Myslenie sa stáva logickejším a abstraktnejším.
- Spolupracovať a rešpektovať pravidlá: Zlepšujú sa sociálne zručnosti a schopnosť empatie.
- Preberať zodpovednosť: Dieťa sa učí zodpovednosti za svoje správanie a plnenie povinností.
Puberta (12-18 rokov)
Najväčším problémom detí v puberte je to, že o sebe neustále pochybujú. Potrebujú nestále povzbudzovanie, uisťovanie a predovšetkým potrebujú vedieť, že za všetkých okolností môžu svojim rodičom dôverovať. Potrebujú tiež istotu, že ich rodičia nebudú neustále kritizovať a že sa ich nebudú musieť nikdy báť, že nebudú musieť mať z rodičov strach. Pre rodičov v tomto období je dôležité, aby poznali kamarátov svojich detí. Tiež je dobré preštudovať si pár vecí o záujmoch vašich detí, aby ste sa mali spolu o čom rozprávať. Pri spoločných rozhovoroch sa snažte deti v puberte dostatočne počúvať, lebo takto im prejavujete dôveru. Keď dieťa v puberte vie, že si ho vážite, ceníte a dôverujete, tak sa vám rado aj so svojimi myšlienkami zdôverí. Aby ste nedospeli k názoru, že so svojím dieťaťom v puberte nemáte nič spoločné, musíte sa naučiť dívať na svet aj pohľadom svojho dieťaťa. Je dobré mať aj nejaký spoločný záujem. Môže to byť napríklad šport. Spoločnou témou môžu byť aj filmy alebo čítanie rovnakých kníh. Ak sa vám podarí udržať priateľské vzťahy a úprimnú komunikáciu aj v prípade určovania miery slobody, určite nájdete nejaký kompromis. Práve otázka slobody v tomto veku je tou najcitlivejšou témou. Málokedy sa dá určiť správna miera slobody pre svoje dieťa. Vždy prevládajú obavy o bezpečnosť dieťaťa. Pri riešení všetkých situácií veľmi pomáha bezpodmienečná láska. Vaše dieťa v puberte musí vedieť, že ho milujete a podporujete také, aké je, bez ohľadu na okolnosti. Je to podmienka pre to, aby boli sami so sebou spokojní.
Kríza identity a hľadanie seba samého
V puberte by mal mať každý skúsenosť zmeneny vedomia, vyjadrenú napr. pocitom “akoby sa so mnou niečo dialo, ale nič sa vlastne nedeje”. Normálni puberťáci si uvedomujú zmenu, zameriavajú sa na svoj vnútorný svet na rozdiel od skoršieho obdobia mladšieho školáka, ktoré je charakterizované zameranosťou na vonkajší svet (Vágnerová, 2005).
Puberta je obdobím hľadania identity a seba samého. Dospievajúci prechádzajú výraznými fyzickými, psychickými a sociálnymi zmenami, ktoré môžu viesť k neistote a pochybnostiam o sebe samom. Dôležité je, aby mali dospievajúci v tomto období podporu a porozumenie od rodičov a blízkych.
Prečítajte si tiež: Priebeh interrupcie na Slovensku
Ako podporiť dospievajúceho:
- Počúvajte a prejavujte záujem: Snažte sa pochopiť ich pohľad na svet a rešpektujte ich názory.
- Podporujte ich záujmy a talenty: Pomôžte im rozvíjať ich potenciál a nájsť to, čo ich baví.
- Dôverujte im a dávajte im slobodu: Umožnite im robiť vlastné rozhodnutia a preberať zodpovednosť za svoje činy.
- Buďte im oporou v ťažkých chvíľach: Pomôžte im zvládať stres, úzkosť a iné emocionálne problémy.
Vplyv prostredia a výchovy na vývoj vedomia
Keď sa dieťa narodí, nemá vedomie o sebe, ale vedomie majú jeho rodičia. Malo by to byť vedomie o tom, že sa chcú o dieťa zodpovedne starať a robiť, čo je vo výchove správne. Ak má niekto problém sám so sebou, nemôže sa stopercentne starať o druhých. Potom môže mať aj dieťa problém s vlastným sebauvedomením. Ak ho rodičia nesprevádzajú jeho psychologickým vývinom, nemôže sa uňho rozvinúť vedomie v plnej miere.
Negatívne vplyvy na vývoj vedomia
- Problémy v rodine: Dlhodobé neriešené problémy rodičov môžu negatívne ovplyvniť vývoj vedomia dieťaťa.
- Nedostatok empatie: Nedostatok empatie zo strany rodičov môže viesť k problémom s emocionálnou inteligenciou u dieťaťa.
- Zneužívanie návykových látok: Užívanie alkoholu alebo drog môže narušiť vedomie a viesť k vážnym psychickým problémom.
- Úrazy hlavy: Úrazy hlavy môžu spôsobiť trvalé poškodenie mozgu a viesť k poruchám vedomia.
Vedomie zvierat
Spomenula som, že okrem ľudí majú vedomie aj zvieratá. U zvierat sa jedná len o fyzické vedomie, to je druh vedomia zisťovaný rúž testom, o ktorom som pred chvíľou rozprávala. Dá sa povedať, že zvieratá dosiahnu maximálne stupeň vedomia, aký má dvojročné dieťa, aj to len u niektorých vyšších druhov zvierat, ako slony a veľryby. Zisťovalo sa to tzv. zrkadlovým testom, ktorý je adaptáciou rúž testu bez použitia rúžu, keď sa na telo zvieraťa nakreslí výrazná značka. Vedci zisťovali, či sa zvieratá budú pokúšať značku zotrieť alebo si ju pôjdu bližšie poobzerať. Z uvedeného správania vedci dedukovali, ktoré živočíšne druhy si uvedomujú seba. Okrem detí od dvoch rokov, slonov a veľrýb spoznávajú svoj odraz v zrkadle aj delfíny, orangutany, šimpanzy, gorily a dokonca aj straky. A ako dopadli psy ako typické zvieratá žijúce v okolí človeka? Keďže pes má hlavný zmysel poznávania čuch, v zrkladlovom teste nevenovali pozornosť svojmu odrazu so značkou na tele v zrkadle, preto sa ťažko dedukuje o sebauvedomení štvornohého miláčika (Boťanská, 2018). Zvieratá si uvedomujú len fyzické self (aj to iba niektoré druhy), ľudia sa od nich líšia podľa komparatívnej psychológie tak, že si okrem fyzického uvedomujú aj psychické self.
Cesty k zvyšovaniu vedomia
Existujú rôzne cesty, ako zvyšovať vedomie:
- Duchovná cesta: Ide o myšlienkový filozoficko-náboženský proces napr. za využitia modlitby alebo meditácie.
- Psychoterapeutická cesta: Z psychoterapetických škôl sa vedomím zaoberá explicitne iba Rogers ako predstaviteľ humanistickej psychoterapie, ktorý sa snažil zvyšovať vedomie u svojich klientov cez prežívanie telesných procesov k psychologickým charakteristikám vedomia (Rogers, 1951).
- Vedecká cesta: Ide o vedecky overené výskumné zistenia, na základe ktorých môžeme zvýšiť naše vedomie. Napr. sa zistilo, že pobyt v tme zvyšuje vedomie človeka. Dôležitý je prvok stíšenia sa, kontaktu so sebou, čo má priaznivý vplyv na vedomie aj zdravotný stav človeka (Boťanská 2018).