Úvod
Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a lásku. Často sa stáva, že rodičia sú obviňovaní za problémy, ktoré sa u ich detí vyskytnú. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty obviňovania detí z výchovy, pričom poukazuje na rôzne faktory, ktoré ovplyvňujú duševné zdravie detí a úlohu rodičov v tomto procese. Liga za duševné zdravie sa aj týmito diskusiami snaží pripomenúť, že súčasťou nášho zdravia je aj duševné zdravie, ale z rôznych dôvodov ho podceňujeme.
Duševné zdravie detí: Mýty a skutočnosť
Oblasť duševného zdravia je často tabuizovaná a verejnosť má skreslené názory na psychické ochorenia. Dôkazom toho je aj to, že mnohí netušia, že aj deti môžu mať duševné poruchy - a preto sa tieto ťažko diagnostikujú a deti a ich rodičia pritom zbytočne trpia. Najzávažnejšie duševné poruchy začínajú v adolescencii, resp. v ranej dospelosti. Pomerne často sa nemyslí na to, že aj deti môžu mať duševné ochorenia. V oblasti duševných porúch detí pretrvávajú rôznorodé mýty. Napríklad, že vždy za duševné zdravie detí je zodpovedné iba bezprostredné okolie, najčastejšie rodičia. Často sa stáva, že rodičia sú neprávom obviňovaní, že za poruchu dieťaťa sú zodpovední. Ono to tak nemusí byť…Aj celkom bežnej, ničím nie nápadnej rodine sa môže narodiť dieťa trpiace mentálnou retardáciou, detským autizmom, úzkostnou poruchou, hyperkinetickou poruchou…alebo aj depresiou alebo schizofréniou. Žiaľ sa stáva, že niektorí rodičia sú obviňovaní okolím a hľadí sa na nich cez prsty, ako by za to mohli… Trpia deti, ktoré sú trestané za niečo, za čo nemôžu. Trpia rodičia, ktorí si nevedia rady a obviňujú seba, že zlyhali ako rodičia. A trpia ja učitelia, ktorým neliečené dieťa, ktoré nemá podmienky na individuálny prístup, narúša vyučovací proces.
Problémy, ktoré môžu byť symptómami
Problémy ‘s kakaním‘, nočné desy, zajakavosť, nadmerný vzdor - to je len hŕstka problémov, ktoré môžu byť symptómami niečoho oveľa horšieho v psychike dieťaťa. Často za to však ony samé nemôžu, chybu môže niesť aj iný vinník - rodič, kamarát, učiteľ či súrodenec. Každý rodič pozná svoje dieťa, no často práve kvôli tomu má ‘klapky‘ na očiach. Vníma jeho reakcie, pozná jeho správanie, nálady, vyjadrovanie emócií, no aj napriek tomu, že naše deti máme denne na očiach, často nevieme, čo robiť, keď sa vyskytne iný ako zdravotný problém. Nejde o chrípku či laryngitídu. Vtedy, ak nepomáha, domáca liečba, často utekáme za detským lekárom a spoliehame sa, že pomôže. Pravdou však je, že často aj zdravotný problém býva len dôsledkom toho psychického. Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa, ktorý môže svojimi metódami prispieť k odhaleniu toho, čo dieťatko trápi. Napríklad, aj také nechutenstvo, zaryté odmietanie jedla, nemusí spôsobovať len to, že našej ratolesti nechutí alebo nemá v danej chvíli na jedlo chuť. Môže to mať oveľa hlbší podtón…
Kedy Reagovať a Začať Ťažkosti Detí Vnímať Vážnejšie?
Bežne by rodičia mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. „Práve toto je pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi,“ hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička s viac ako 40-ročnou praxou v oblasti výchovy.
Rizikové prejavy u detí
Ľudská psychika je niečo úžasné, no ťažko rozlúsknuteľné zároveň. Stačí si len predstaviť, ako každý na jednu konkrétnu situáciu reaguje inak. Niekto sa uzavrie pred svetom, iný zdesí, no ide ďalej, ďalší naberie odvahu a nerieši. U detí sa však rôzne psychické problémy môžu prejavovať aj inak. Podľa detskej psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej sú toto tie najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa:
Prečítajte si tiež: Ako vychovávať dieťa
- nočné desy a nadmerný plač dieťaťa, už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi
- problémy ‘s kakaním‘ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní). Rodičia sa uspokoja napr. s tým, že sú to „pasívne črievka“. Ako ale budú neskôr pasívne črevá reagovať na školské stresy a všetko, čo dieťa prežije ale aj zje, až do dospelosti? V dospelosti sú zdôrazňované preventívne vyšetrenie pre onkologické ochorenie hrubého čreva. Prečo nerobiť prevencie skôr, už v detskom veku a to uvoľnením potlačených emócií hnevu. Tráviaci trakt je citlivý práve na emóciu hnevu.
- veľkou témou u detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti.
- oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
- vzdorovité správanie - ako príklad uvediem, že príde maminka jedenapolročného dieťaťa, ktoré sa správa vzdorovito a povie, že dieťa je už asi v období vzdoru a pritom môže ísť o afektívne kŕče, ktoré neskôr prejdú do porúch správania a pod.
- problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie.
- zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie, ale pritom ide o jeho napätia, ktoré vzniká v strese.
- deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.
„Snažím sa viesť rodičov k tomu, nech sú otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí, zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti vás znervózňujú, hnevajú, a tak ich radšej popierajú. Neskôr ich začnú riešiť s kamarátmi, možno drogami alebo sú tu aj nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť,“ upozorňuje odborníčka rodičov na dôležitosť riešenia psychických problémov. Neskôr môžu vyústiť v niečo oveľa horšie.
Ako Rodičia Reagujú na Problémy Detí?
Detská psychologička sa vo svojej praxi stretáva s odlišnými postojmi rodičov, v prípade ak ich deti majú zdravotné alebo psychické problémy. U zdravotných resp. somatických ochorení detí, sa snažia rodičia riešiť problém u lekára, podporujú liečbu, naopak u psychických problémov skôr nedôverujú, obviňujú deti aj okolie a odmietajú terapiu.
Vždy Začínajme od Seba
Zvyčajne to teda býva tak, že rodič skôr rieši zdravotný problém dieťaťa, než ten psychický, pritom sa často stáva, že zdravotné ťažkosti sú už len ‘dozvukmi‘ problémov v detskej psychike. Najlepšie poznáte svoje dieťa, preto ak má niektorý z vyššie uvedených symptómov, netreba čakať, ale poradiť sa s odborníkom, hľadať príčinu problému a riešiť ju. Často by sme však mali začať práve od seba. „Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti. Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom. Neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický,“ objasňuje Adamcová.
Problémom sú aj predstavy rodičov ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať. Často tak deti žijú v rodinách s ustráchanou mamou alebo depresívnym otcom. „Môžem s dieťaťom pracovať, ale ono príde domov k ustráchanej a smutnej mame a strach sa u dieťaťa objaví znovu. Ak ale pracujem s matkou, problém prestane zaťažovať aj dieťa, pretože má doma silnú a veselú mamu, pri ktorej sa cíti bezpečne. A pre deti je to veľká úľava, nie sú to iba oni, ktorí musia chodiť k psychológovi.
Tri Bežné Chyby v Rodičovstve, Ktoré Môžu Zvýšiť Pravdepodobnosť Poruchy Osobnosti
Psychológovia upozorňujú na to, že existujú tri bežné chyby v rodičovstve, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa rozvinú príznaky poruchy osobnosti. To, či sa u človeka v priebehu života vyvinie porucha osobnosti, závisí od mnohých faktorov. Súvisieť to môže s genetikou a tiež s výchovnými prístupmi. Domáce prostredie a rodičovstvo môžu buď zvýšiť, alebo znížiť pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa vyvinú príznaky poruchy osobnosti neskôr v živote, napríklad v dospelosti. Klinický psychológ Daniel S. Lobel, Ph.D.
Prečítajte si tiež: Výživa chorého dieťaťa
1. Rodičia Nedovolia Dieťaťu, Aby Nieslo Zodpovednosť za Svoje Chyby
Mnoho rodičov, vedených empatiou k svojmu dieťaťu, ho zbavuje zodpovednosti za chyby, ktoré urobilo. Bežne sa stáva, že dieťa napríklad požiada svojich rodičov o nový mobilný telefón. Keď mu povedia, že telefón nepotrebuje, pretože ten, ktorý má, funguje dobre, dieťaťu nerobí problém mobil pokaziť, len aby získalo nový. Bežným javom je aj to, že žiaci sa neučia a zo svojho neúspechu neustále obviňujú učiteľa. Ak sa otec po tomto zistení rozhodne syna preradiť do inej triedy, aby ho učil niekto iný, rozhodne sa ho chrániť namiesto toho, aby ho priviedol k zodpovednosti za, aby si robil domáce úlohy. Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti. Zdravší prístup by spočíval v tom, že otec naučí syna niesť zodpovednosť za svoje činy a správanie. Juraj, samozrejme, nebude nadšený z takéhoto riešenia situácie, ale naučí sa, ako prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje správanie a nájsť konštruktívny prostriedok k náprave. Bude mať príležitosť urobiť to v podpornom prostredí (v škole) so svojím otcom.
2. Prehnaná Ochrana Dieťaťa
Niektorí rodičia sa až prehnane snažia chrániť svoje deti pred nepríjemnými situáciami. Niekedy to zachádza až do takých extrémov, že si neprajú, aby dieťa pociťovalo akýkoľvek nepríjemný pocit. V súčasnosti sme bežne svedkami toho, že rodičia deťom nedovolia cestovať do školy autobusom alebo nesmú chodiť samy von s kamarátmi. Keď dostanú horšiu známku, rodičia hneď telefonujú učiteľke, žiadajú vysvetlenie, a to všetko v snahe ochrániť svoje dieťa. Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté.
3. Posilňovanie Pocitu Obete
Mnoho rodičov, v snahe byť veľmi empatickými, posilňuje u dieťaťa pocit, že je obeťou, keď sa mu stane akákoľvek nepríjemná vec. Bežným príkladom sú rodičia, ktorí sa snažia zmierniť prežívanie neúspechu alebo sklamania svojho dieťaťa. Keď napríklad dieťa nevyberú na nejakú súťaž, tak takýto typ rodiča môže povedať: „Učiteľka ešte nestihla zistiť, aká si výborná, preto tam vybrala spolužiačku.“ Takáto veta vytvára v dieťati pocit, že je šikanované alebo diskriminované. Nedovolí mu uvažovať tak, aby akceptovalo pravdepodobnosť, že ostatné deti mali možno lepší výkon ako ono. Narastajúci pocit dieťaťa ako obete zvyšuje jeho bezmocnosť. Toto môže byť škodlivé pre formovanie jeho sebaúcty a zároveň ho to učí báť sa všetkého a všetkých.
Ako Pomáha Škola?
Spolupráca so školou je veľmi úzka. Prof. PhDr. PeadDr. Doc. PhDr. Mgr. Mgr. Andrea Janotková, psychologička, Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), Hrobáková ul. PaedDr. Nie je umením dokázať týmto deťom, že niečo nevedia, ale je umenie dať im príležitosť ukázať, že niečo vedia. Predsudky, neprogresívne postoje, neschopnosť rozpoznať vnútorný problém dieťaťa, neprimerané edukačné nároky, to sú veľmi trvalé, ťažko sa meniace charakteristiky, ktoré môžu spôsobiť mnoho negatívnych pocitov, stigiem a situácií v oblasti výchovy a vzdelávania človeka. Škola patrí každému dieťaťu. Škola je miestom na stretávanie sa učiteľa so žiakom prostredníctvom obsahu vzdelávania. princíp komunikácie - efektívna komunikácia medzi partnermi zapojenými do edukačného procesu a otvorené vyjadrovanie pozitívnych i negatívnych emócií, pocitov, názorov a hodnotení: rozvíjanie sociálnej komunikácie, empatie, asertivity a riešenia konfliktov. V súčasnej modernej škole je dôležitý učiteľ - humanista, taký, ktorý je ochotný pripustiť, že za konkrétnym problémovým, nežiaducim správaním sa žiaka môžu byť rozmanité príčiny a niektoré z nich spôsobujú, že žiak svoje správanie nie je schopný kontrolovať. Teda, že nie vždy sa žiak takto správa úmyselne.
Mgr. Kvalitnú školu charakterizujú kvalitné vzťahy a otvorená komunikácia medzi žiakmi, žiakmi a učiteľmi, učiteľmi navzájom, medzi školou a rodinou, školou smerom navonok. Kvalitné výchovné prostredie (škola, rodina,…) podporuje zdravé sebavedomie dieťaťa. Dieťa má možnosť zažiť pocit úspechu, byť oceňované a cítiť sa prijaté svojím okolím. O podporu duševného zdravia žiakov, učiteľov a rodičov sa starajú i centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. CPPPaP zabezpečujú komplexnú psychologickú, špeciálno-pedagogickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Duševné zdravie na školách je v súčasnej hektickej materialistickej dobe naliehavou otázkou. Duševné problémy detí na školách majú stúpajúcu tendenciu, a stále viac a viac je potrebné zaoberať sa nielen otázkami liečby týchto problémov, ale hlavne otázkami primárnej prevencie so záujmom pomôcť deťom na školách pri zvládaní náročných životných situácií, či už rodinných alebo školských. Cieľom všetkých odborníkov na škole, učiteľov a nás školských psychológov, je vzájomná spolupráca, udržanie tvorivej bezstresovej výučby a atmosféra priateľstva, dobrých medziľudských vzťahov. Cieľom edukačného procesu by nemalo byť iba nadobudnutie vedomostí, ale aj rozvoj emocionálnej inteligencie a učenie sa zvládania záťažových životných situácií s ohľadom na individuálne osobitosti každého žiaka.
Prečítajte si tiež: Všetko o krste a krstných rodičoch
Ako Pomôcť Deťom Počas Rozvodu?
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka a má dopad pre celú rodinu, obzvlášť pre deti. Prirodzené reakcie na rozvodu býva hnev a popieranie situácie. Deti sa prirodzene bránia psychickej bolesti rôznymi spôsobmi. Niektoré predstierajú ľahostajnosť a obviňujú rodičov alebo samých seba. Niektoré deti sa tvária, že sa ich rozvodu nijako netýkajú a nemajú s tým problém. Ďalšou reakciou na rozvodu býva zlosť, kedy ide o prirodzenú reakciu na bolesť a úzkosti. Rodičia by mali byť pripravení na túto fázu. Deti sa ťažko vyrovnávajú s novovzniknutou situáciou. Potrebujú trpezlivosť a pochopenie, ktoré im treba ako rodič ponúkať. Je dôležité, aby deti boli na očakávané zmeny vo vzťahu rodičov a chodu spoločnej domácnosti pripravené.
Prejavy Zhoršeného Správania Po Rozvode
Nasledujúce prejavy zhoršeného správania po rozvode vyskytujú by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať.
Smútok
Smútok je prirodzenou reakciou na rozvod rodičov. Nemal by, samozrejme ustúpiť. Ak sa dieťa cíti izolované a môže nadobúdať ľahostajný postoj k veciam. Ak smútok u vášho dieťaťa pretrváva alebo sa zhoršuje, môže prerásť až do depresie spojenou s pocitmi menejcennosti, bezmocnosti a beznádeje. V ojedinelých prípadoch sa môžu objaviť myšlienky na samovraždu alebo sebapoškodzovanie. Úteky z domova, sú menej častými problémami pri rozvodoch. Môžu sa však objaviť.
Ako Komunikovať s Dieťaťom o Rozvode?
Je dôležité, aby ste sa s dieťaťom rozprávali otvorene. Zaujímajte sa o jeho prežívanie a ako ono samé vníma celú situáciu. Buďte trpezlivý a úprimný. Snažte sa, aby sa dieťa cítilo komfortne a v bezpečí. Dovoľte mu hovoriť o celej vzniknutej situácií. Vysvetlite dieťaťu, prečo sa ich rodičia rozvádzajú. Uistite dieťa, že ho obaja rovnako ľúbite a že to nie je ich vinou. Neťahajte dieťa do sporov. Snažte sa ho do týchto záležitostí nezainteresované. Nikdy by ste sa nemali o druhom rodičovi rozprávať pred vašim dieťaťom v negatívnom svetle.
Ako Prejaviť Dieťaťu Podporu?
Uistite dieťa, že sa na vás môže vždy spoľahnúť a s čímkoľvek mu pomôžete. Dajte mu najavo, že je pre vás dôležité. Nepreťažujte dieťa vašim rozhodnutím, čo by mohlo byť pre dieťa viacej traumatizujúce. Snažte sa, aby sa dieťa necítilo ukrátené. Podporujte dieťa v jeho záľubách a aktivitách, ktoré ich bavia. Hry a zábava znižujú stres a úzkosť u detí. Nezabúdajte, že každé dieťa má iné prežívanie a každé dieťa reaguje na rozvod individuálne. Snažte sa im porozumieť a rešpektovať aj ich potreby. S vašou podporou zvládnu aj toto náročné obdobie svojho života.
Kedy Požiadať o Pomoc?
Ak si neviete dať rady, neváhajte o pomoc požiadať. Existujú odborníci pre deti a mládež, ako aj centrá pre deti a rodiny.
Alternatívy Starostlivosti o Dieťa po Rozvode
V prvom rade záleží na pomere, v ktorom sa rodičia podieľajú na výchove dieťaťa. Môže to byť 50:50 alebo asymetricky až do 30:70. Podľa toho sa tiež podieľajú na financovaní. Je možné platiť si aj vzájomne výživné - ak je striedavá starostlivosť v inom pomere ako 50: 50 alebo v prípade, kde jeden rodič má výrazne horšiu životnú situáciu (aj keď ide o pomer času 50: 50). Plán by sa mal zakladať na možnostiach a potrebách konkrétnej rodiny. Môžete teda následujúce plány použiť buď ako návod alebo len ako návod ako zostaviť svoj vlastný plán.
Alternatívy Plánov Starostlivosti
- Tento plán sa môže po týždni obmieňať tak, že dieťa/deti začiatok týždňa (pondelok a utorok) strávi s otcom a potom piatok, sobotu a nedeľu. V ďalšom týždni strávia začiatok týždňa s matkou (pondelok a utorok) a potom piatok, sobotu a nedeľu.
- Tento plán je možné využiť s úspechom tam, kde vzdialenosť hrá veľkú rolu. Aj pre rodičov zvyknutých veľa cestovať alebo pre rodičov majúcich zamestnanie, ktoré im umožňuje cestovať po republike.
- Tento plán možno využiť pre dieťa / deti od 4-ročné (pre nižší vek je potrebné zvážiť schopnosti dieťaťa), ale aj pre staršie deti až do veku 10 - 12 rokov. Výmena dieťaťa / detí prebieha v nedeľu. Obdobia po 5tich a 7-mich dňoch sa pravidelne striedajú. Pre predškolský plán možno tiež tento plán po 14tich dňoch (po mesiaci) meniť tak, že krátky týždeň bude dieťa tráviť s oboma rodičmi (to isté platí o dlhom týždni).
- Tento plán možno tiež použiť ako plán pre školské deti v prípade, že rodičia žijú blízko seba a sú schopní sa spolu dohovoriť. Pre školský plán je treba počítať s "krúžkami" dieťaťa / detí a mimoškolskými aktivitami.
- Pravidelne sa striedajúce periódy po dvoch týždňoch. Plán vhodný pre rodičov, ktorí sa chcú podieľať na každodennej starostlivosti o dieťa / deti, tráviť s ním večery a noci. Vzdialenosť hrá úlohu - tento plán možno úspešne využiť tam, kde sú rodičia od seba vzdialení.
Ako Rozvod Ovplyvňuje Deti v Rôznych Vývinových Obdobiach
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
Dojčatá a Batoľatá (0-3 roky)
Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
Predškolský Vek (3-6 rokov)
Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.
Školský Vek (6-12 rokov)
Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
Dospievajúci (12+ rokov)
V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Fázy Adaptácie Dieťaťa na Rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
1. Fáza Popierania
V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
2. Fáza Hnevu
V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
3. Fáza Vyrovnávania sa s Novou Situáciou
V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.