Detstvo je kľúčové obdobie, počas ktorého sa formujú základné prvky osobnosti, identity a emocionálnej stability. Malo by byť obdobím bezpečia, lásky a starostlivosti, avšak nie každé dieťa má to šťastie vyrastať v priaznivom prostredí. Rodina, ktorá by mala byť zdrojom podpory a bezpečia, sa môže stať zdrojom hlbokých emocionálnych rán, ktoré si dieťa nesie so sebou až do dospelosti. Čo sa stane, keď dieťa, táto citlivá bytosť, vníma viac, než si myslíme, je nútené potláčať svoje emócie? Aké sú následky takéhoto potláčania a ako môžeme deťom pomôcť zdravým spôsobom spracovať svoje pocity?
Detská trauma a jej vplyv na emocionálny vývoj
Detská trauma vzniká vtedy, keď sú základné emocionálne, fyzické alebo psychologické potreby dieťaťa dlhodobo zanedbávané alebo priamo ohrozené. Rodičia, ktorí sa uchyľujú k násiliu, ponižovaniu, emocionálnemu zanedbávaniu či iným formám nesprávnej výchovy, môžu v dieťati vyvolať pocit nedostatočnosti, strachu a zmätenia.
Zanedbávanie je jednou z najzávažnejších foriem detskej traumy. Deti, ktorým sa nedostáva dostatočnej starostlivosti, lásky a pozornosti, môžu pociťovať hlboký pocit osamelosti a menejcennosti. Rodičia, ktorí nevedome alebo vedome zanedbávajú potreby svojho dieťaťa, mu môžu spôsobiť trvalé emocionálne škody. Rodičia, ktorí ponižujú alebo sa vysmievajú svojim deťom, často nevedia, aké vážne následky to môže mať. Ponižovanie môže dieťaťu spôsobiť dlhodobé pocity hanby a zníženého sebavedomia. Deti, ktoré sú vystavené emocionálnej deprivácii alebo násiliu, sú vystavené riziku rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD). Tieto deti často trpia nočnými morami, flashbackmi a nadmernou bdelosťou.
Mnohí z nás vyrastali v prostredí, kde bolo „neodporovať a poslúchať“ základným pravidlom, kde rešpekt znamenal poslúchať a kde výchova nebola o dialógu, ale o príkazoch, zákaze slova „prečo?“ a rýchlom „lebo som to povedal!“. Takzvaná autoritatívna výchova - prísna, kontrolujúca, založená na moci a poslušnosti - bola dlhé desaťročia považovaná za normu. Autoritatívna výchova je postavená na princípe kontroly, moci, jednostranného rozhodovania a trestov.
V autoritatívnom prostredí nie je bezpečné prejaviť hnev, smútok, ani odpor. Dieťa sa naučí tieto pocity potláčať. Ale potlačené emócie nezmiznú - len sa uložia hlboko do tela a čakajú na svoj čas. Keď bolo všetko rozhodované zaň, dieťa (a neskôr dospelý) nevie, čo chce a bojí sa urobiť chybu, pričom potrebuje neustále uistenie.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Mnohí rodičia si neuvedomujú, že svojim deťom spôsobujú traumu. Deti sú od prírody závislé na starostlivosti svojich rodičov a často sa snažia vyhovieť ich očakávaniam, aby si zabezpečili lásku a bezpečie. Tento mechanizmus má v dospelosti vážne následky. Jednotlivci, ktorí boli ako deti nútení potláčať svoje emócie a prispôsobovať sa, môžu v dospelosti trpieť pocitmi neautentickosti a nedostatočnosti. Často majú problémy s definovaním svojich hraníc, pretože neboli nikdy naučení, že ich potreby sú dôležité.
Príklad z praxe
Jana (34) vyrastala v rodine, kde bola dominantnou postavou jej matka. Matka mala na Janu vysoké nároky a často ju kritizovala za každý, aj najmenší neúspech. Jana sa postupne naučila skrývať svoje pocity a predstierať, že jej všetko vyhovuje, aby si udržala matkinu priazeň. V dospelosti Jana trpela nízkym sebavedomím a nedokázala si stanoviť zdravé hranice vo vzťahoch.
Následky potláčania emócií v dospelosti
Detská trauma môže mať v dospelosti rôzne prejavy, ktoré ovplyvňujú nielen emocionálny stav, ale aj správanie a vzťahy s okolím. Tieto prejavy môžu byť rôznorodé a často sa prejavujú ako rôzne psychické alebo fyzické symptómy.
Nízke sebavedomie: Jedným z najčastejších následkov detskej traumy je nízke sebavedomie. Deti, ktoré boli ponižované, zosmiešňované alebo inak znevažované svojimi rodičmi, si často vytvoria obraz o sebe ako o niekom, kto nie je dosť dobrý.
Problémy vo vzťahoch: Dospelí, ktorí zažili detskú traumu, môžu mať problémy vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy. Často majú tendenciu vyhýbať sa emocionálnej intimite, pretože im chýba dôvera v druhých ľudí. Na druhej strane môžu byť nadmerne závislí na svojich partneroch, čo môže viesť k nezdravým vzťahovým vzorcom.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Sebadeštruktívne správanie: V snahe uniknúť od bolesti z minulosti sa môže u ľudí s detskou traumou rozvinúť sebadeštruktívne správanie, ako je nadmerné pitie alkoholu, užívanie drog, sebapoškodzovanie či iné formy závislostí.
Potláčanie emócií: Dospelí s detskou traumou často potláčajú svoje emócie, pretože v detstve neboli naučení, ako ich zdravo spracovať a vyjadriť.
Strach z neúspechu: Deti, ktoré boli vystavené kritike a ponižovaniu, môžu v dospelosti trpieť strachom z neúspechu. Tento strach ich často vedie k nadmernej snahe byť dokonalými, čo môže viesť k perfekcionizmu.
Ako pomôcť deťom zvládať emócie: Cesta k uzdraveniu
Napriek vážnym následkom detskej traumy je možné s ňou pracovať a zlepšiť kvalitu svojho života. Prvým krokom je uvedomenie si, že mentálne zdravie dospelého človeka je jeho vlastná zodpovednosť.
Vyhľadanie odbornej pomoci: Jedným z najdôležitejších krokov pri práci s detskou traumou je hľadanie odbornej pomoci. Psychoterapia, najmä kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), je jednou z najúčinnejších foriem liečby detskej traumy. KBT pomáha pacientom identifikovať a zmeniť negatívne myšlienkové vzorce a správanie, ktoré sú dôsledkom traumy. Dôležitým nástrojom môže byť aj terapia zameraná na traumu, ako je EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing), ktorá je určená špeciálne na spracovanie traumatických zážitkov. Pre pochopenie súvislostí a vzťahov medzi jednotlivými udalosťami, či osobami pomôže zase psychodynamický smer, a pre prácu s emóciami za psychoterapia zameraná na emócie, či na telo.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Práca na sebaprijatí a budovaní sebavedomia: Ďalším krokom je práca na sebaprijatí a budovaní sebavedomia. To zahŕňa rozpoznanie a akceptovanie vlastných pocitov, potrieb a hraníc. Často je potrebné prelomiť vnútorné presvedčenie, že nie sme dosť dobrí, a naučiť sa oceňovať sami seba za to, kým sme.
Vytváranie zdravých vzťahov: Pre ľudí, ktorí trpia následkami detskej traumy, je kľúčové naučiť sa vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy. To zahŕňa schopnosť stanoviť si jasné hranice, komunikovať svoje potreby a emócie a byť otvorený a dôverujúci voči druhým ľuďom.
Seba-starostlivosť a zlepšenie životného štýlu: Seba-starostlivosť a zlepšenie životného štýlu sú neoddeliteľnou súčasťou práce s traumou. To môže zahŕňať pravidelný pohyb, zdravú stravu, dostatok spánku, ale aj čas na oddych a relaxáciu, ako je meditácia, joga či iné formy aktívneho odpočinku.
Praktické tipy pre rodičov
Byť láskavým a empatickým: Deti sa učia nápodobou, a my sme ich primárnym vzorom. Nerobte nič, čo nechcete aby robilo vaše dieťa. Konajte tak, ako chcete aby konalo aj dieťa. Vývojový psychológ Thomas Lickona radí, aby sme zapracovali na vzťahu - musí byť milujúci a bezpečný, v ktorom sa nám dieťa nebude báť zveriť. Vo výchove kombinujte vysoké očakávania od dieťaťa s rovnako silnou podporou (ak zlyhá, podporte ho aby skúšalo ďalej, pokiaľ sa nezachová správne, preberte s ním rôzne možnosti adekvátneho správania a podporte ho, aby sa nabudúce zachovalo inak). Veľmi dobrou technikou je podľa Lickona nápodoba, respektíve modelovanie žiadanej reakcie - spoločne si nacvičíte, ako sa zachovať úctivejšie a vyjadriť sa láskavejšie.
Počúvať a rešpektovať pocity dieťaťa: Mnohé štúdie (76) dokázali, že jedným z najúčinnejších prostriedkov disciplíny je nájsť si čas s dieťaťom prebrať, aký dopad malo jeho chovanie na okolie; pomôže to s reguláciou vlastného chovania, empatiou, zodpovednosťou a zvažovaním následkov. Dôležitým faktorom je prestať zakazovať a hovoriť NIE. Navrhnite, čo namiesto nežiadúceho chovania môže urobiť a ukážte názorný príklad. Ako rodičia máme tendenciu všímať si len to „zlé” chovanie - zmeňte to, a oceňujte adekvátne správanie. Dieťa s väčšou pravdepodobnosťou zopakuje to chovanie, ktorým si zaistí vašu pozornosť. Takisto mu dajte dostatok priestoru na emócie - vysvetlite, že hnev, smútok a frustrácia sú v poriadku, čo však nie je, je spôsob, akým ich vyjadruje (napríklad hádže vecami, kope súrodenca či zvieratko) - a poskytnite zdravé alternatívy jeho vyjadrenia (búchanie do vankúša, prechádzka, cvičenie, beh, kopanie do lopty).
Neberte si neposlušnosť osobne: A najdôležitejšia rada na záver - neposlušnosť vášho dieťatka si neberte osobne. Nie je to nič proti vám. Dieťa vás ľúbi a nechce vám robiť naprieky. Lenže je to človek, a posúvaním hraníc a skúšaním si buduje svoju osobnosť, svoje hranice a autonómiu. Namiesto hnevu a urazenia sa vnímajte, čo sa za detskou neposlušnosťou skutočne skrýva. Podľa štatistík sa záchvaty hnevu vyskytujú u 2-ročného dieťaťa priemerne 9-krát za týždeň a u 3-ročného 6-krát za týždeň. Nevedia stlmiť prejavy negatívnych alebo nepríjemných pocitov, a tie môžu niekedy prerásť až do negatívneho afektívneho stavu, ktorý môže byť intenzívny a trvať, až kým sa dieťa nevyčerpá. Je to najmä preto, že dieťa ešte nedokáže vyjadriť svoje potreby (nie fyziologické - že je hladné, smädné, potrebuje na WC) a pocity slovne. Rovnako si začína uvedomovať svoju nezávislosť a testuje ju. Napr. chce nejaké jedlo, a žiadne iné; sadnúť si niekam, kde nedočiahne ap. Toto všetko v spojení s nízkou sebakontrolou emócií, ktorú má každé dieťa, dáva priestor pre vznik frustrácie a opozičného a afektívneho správania - preto hovoríme o období vzdoru.
Emočný koučing: Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. 2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. 3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. 4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Uvedomte si stres u detí: Obvykle spájame stres so životom dospelých, ale stres sa týka rovnako aj detí. Nástup do škôlky alebo školy je jednou z takýchto situácií. I keď deti nevedia pomenovať svoju neistotu, strach zo zmien, nového prostredia, odlúčenie od rodiča, tak ako dospelí, deti nám svoje pocity dávajú najavo prostredníctvom svojho správania a emócií. Buďme k nim vnímaví a všímaví. Príliš veľa stresu znamená, príliš veľa kortizolu. Všetkého, čoho je príliš veľa (alebo príliš málo) ovplyvňuje naše telo. Príliš veľa kortizolu naše telo stavia do pohotovosti, zvyšuje hladinu krvnej glukózy, môže nás nútiť jednať podráždene, znižuje naše kognitívne schopnosti, pozornosť je krátkodobá. Zvýšené hladiny kortizolu v nočných hodinách nám nedovolia zaspať, alebo ak áno, spánok je len krátkodobým a plytkým. U detí je tento problém ešte výraznejší, pretože ich nervový systém je stále vo vývoji a je citlivejší na hormonálne zmeny. Stres rovnako znižuje produkciu gastrických štiav a časté bolesti bruška, nadúvanie, hnačka, zvracanie alebo zápcha sú len dôsledkom prestimulovania organizmu.
Začnite od seba: Dospelí si často myslia, že dieťa nevie pomenovať to, čo cíti. Záleží od veku dieťaťa a je našou úlohou prispôsobiť svoj slovník tak, aby nám dieťa rozumelo. Avšak predtým než so svojim dieťaťom budeme hovoriť o jeho pocitoch, začneme najskôr sami sebou. Začneme od seba. Spoločnosť nás naučila, že musíme ukazovať len svoju bezproblémovú a usmievavú tvár. Len vtedy nás bude akceptovať okolie. Nikto nám však pravdepodobne nepovedal, že je to v poriadku, ak sa cítime smutne, vystrašene, nahnevane … sú to rovnako emócie ako radosť, šťastie a láska. Ak sme uistili svoje dieťa, že je úplne v poriadku cítiť aj “zlé” emócie, že je to súčasťou života a každý sa cíti v určitom momente života práve takto, môžeme sa viac zaujímať o jeho pocit. Opäť prispôsobíme slovník veku dieťaťa. Môžete používať ruky a ukázať či je emócia takto veľká (roztiahneme ruky) alebo takto malá? Alebo dajte svoju dieťaťu do ruky pastelku a nech nakreslí presne to, čo cíti. Pomenovanie emócie je veľmi dôležitým krokom, pretože sa od nej dokážeme oddeliť. Hnev, to nie som ja. Smútok, to nie som ja. Sú to len emócie, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ako vlny oceánu. Obvykle pocítime už určitú emočnú slobodu len tým, že sme emóciu pomenovali a oddelili sa od nej. Môžete sa opýtať, kde na svojom tele dieťa cíti tento pocit. Kde sa cíti vystrašene, zranene alebo zle. Je to v jeho brušku alebo v hrudníku alebo niekde inde? Položením týchto druhov otázok dáme deťom vedieť, že cítiť všetky emócie je v poriadku. Dáme im vedieť, že ich počujeme a milujeme. Dávame im právo cítiť presne to, čo práve cítia.
Esenciálne oleje a bylinky: Je množstvo byliniek, ktoré sa používajú na upokojenie tela a mysle. Môžete pripraviť svojmu dieťaťu bylinkový čaj, ktorý bude balzamom pre jeho ubolenú dušu a zmierni jeho trápenie. Harmanček je už dlho známy svojimi upokojujúcimi účinkami. Medovka je bylinka, o ktorej je známe, že pomáha zmierniť úzkosť. Valeriána je bylina, o ktorej je známe, že znižuje hladinu kortizolu. Sluncovka kalifornská je vhodná pre deti, ktoré majú problémy so spánkom a celou škálou menších alebo väčších mentálnych disfunkcií centrálneho nervového systému. Je využívaná pri všetkých formách insomnie, úzkosti, nervových disfunkciách, vrátane nočného pomočovania, hyperaktivity a ADHD (Attention deficit hyperactivity disorder). Na tomto princípe funguje náš čuch neustále. Tento princíp vieme použiť najmä v čase stresu, kedy budeme potrebovať upokojiť naše dieťa a uistiť ho, že sme tu pre naše dieťa aj keď nemá dobrú náladu, aj keď sa hnevá alebo kričí. Akceptujeme ho presne také, aké je. Inhaláciou esenciálnych olejov len zjemňujeme tieto pocity, obrusujeme ich ostré hroty, aby sa stala bolesť nášho dieťaťa znesiteľnejšou. Všetky emócie sú energiou, hýbu sa, nie sú na mieste, a aj tie, čo cíti naše dieťa práve teraz nakoniec odídu. Zatiaľ však zostaneme s našim dieťaťom a jeho bolesťou. Esenciálne oleje sú výťažkom liečivých rastlín a i keď sú prirodzenou súčasťou rastliny, v prírode sa nenachádzajú v tak koncentrovanom množstve, ako ich nájdete vo fľaške esenciálneho oleja. Takže vždy bezpečne a opatrne. Nasledovný zoznam esenciálnych olejov je vhodným pre deti a všetky oleje spadajú do kategórie sedatívnych. Je vždy dobré dať dieťaťu ovoňať arómu oleja a dať mu vybrať olej, ktorý si bude difúzovať napríklad vo svojej detskej izbe. Čuch je veľmi individuálnym a to, čo môže voňať jednému, môže u druhého vyvolávať negatívny pocit. Bergamot urobí najviac aktivity v rámci gastročrevného systému, pomáha s trávením, sekréciou gastrických štiav, pomáha črevnej peristaltike. Geranium stimuluje lymfatický systém, je antiseptický, protizápalový na rôzne časti tela. Levanduľa je veľmi efektívny olej strednej prchavosti so širokou škálou využitia.
Bachove esencie: Bachove esencie alebo bachove kvapky, niekedy len bachovky sú dedičstvom Dr. Bacha, ktorý celý systém terapie emočných stavov ukončil v roku 1936. A prečo sa zmieňujem o tomto dátume? Pretože bachovky sa používajú už celých 85 rokov a stále viac sa tešia popularite. Bachove kvety sú určené pre variáciu emócií s ktorými nemáme dobrý vzťah. Nech je to strach, nerozhodnosť, zúfalstvo alebo pocity samoty. Sú určené nielen pre dospelých, ale aj pre deti a zvieratá, nakoľko obsahujú len výluh esencie nejedovatých kvetov. Obzvlášť deti reagujú veľmi rýchlo na esencie, nakoľko nemajú ešte vytvorenú tvrdú škrupinu potláčaných a nechcených emócií, na rozdiel od dospelých. Výber z 38 bachových kvetov je veľmi jednoduchý. Musíme len pomenovať to, čo cítime. I keď sa to zdá byť jednoduché, pre niektorých je to najťažšia úloha, ktorá im je daná. Ale s pomocou bachových kvetov dostaneme odvahu, pretože s každým problémom prichádza aj riešenie. Výber bachových kvetov je vskutku individuálnym mentálnym procesom. Pre deti a nástup do školy alebo škôlky som vybrala niektoré z kvetov, ktoré by sa mohli hodiť. Samozrejme, tento zoznam nie je konečným. Walnut je jednou z prvých esencií pri nadchádzajúcej zmene, pri rozhodovaní sa o zmene alebo pre prechod do novej životnej etapy. Mimulus je esenciou pre strach. Je to strach z bežných vecí, dieťa sa všeobecne javí ustráchane, placho, môže sa prejaviť koktaním, červenaním. Je to typ strachu, ktorý je každodenne prítomný a formuje charakter dieťaťa. Clematis esencia zasnených detí. Keď dieťa nepočuje, čo mu rozprávate, lebo sa vznáša vo svete svojej fantázie. Cherry Plum esencia je ako stvorená pre situácie, ak vidíte dieťa hádžuce sa o zem. Je určená pre stavy hystérie a zúrivosti, kedy dieťa nad sebou stratí akúkoľvek kontrolu. Centaury esencia je pre poslušné, ústretové a submisívne dieťa. Typ detskej osobnosti sa veľmi ľahko môže stať terčom útokov a šikany. Impatiens je pre dieťa s množstvom energie, neobsedí na mieste, nevie sa koncentrovať dlhšiu dobu.
Autoritatívna výchova: Ak cítiš, že niečo z tohto článku s tebou zarezonovalo - či už ako rodič, alebo ako dieťa, ktoré v takej výchove vyrástlo - viem ťa tým bezpečne a láskavo sprevádzať. Pomôžem ti porozumieť, čo sa v tebe deje, kde vznikli tvoje vnútorné vzorce, a ako ich postupne uzdravovať. Láskyplná zmena je možná. A začína práve tam, kde si práve teraz. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Obdobie vzdoru: Jednou z najväčších rodičovských výziev je vyrovnať sa s detským obdobím vzdoru. Výbuchy emócií, najmä hnevu, môžu byť frustrujúce, vyčerpávajúce a niekedy až strašidelné. Záchvaty zvyčajne začínajú vo veku 18 mesiacov a vrcholia medzi 2. a 3. rokom života. Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou. Podľa americkej klinickej psychologičky Becky Kennedy sa deti už v prvých rokoch života naučia prispôsobovať svoje správanie tak, aby mali s rodičmi bezpečný vzťah. Ak zareagujete určitým spôsobom, dieťa zistí, že niektoré z jeho emócií môžu váš vzťah ohroziť. Snaží sa ich preto potláčať, zväčša pomocou hanby alebo viny. Keď rodičia napríklad opakujú dcére, aby „nebola taká precitlivená“, naučí sa, že jej pocity sú „zlé“ a začne ľudí od seba odháňať. Opačný typ vašich reakcií dieťa naučí, že jeho pocity sú skutočné, oprávnené a je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť.
Ako predchádzať záchvatom hnevu:
- Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti.
- Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
- Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
Ako reagovať počas záchvatu hnevu:
- Zachovajte pokoj: Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií (najnáročnejšia časť pre všetkých rodičov, ale naozaj to funguje).
- Rešpektujte pocity dieťaťa: „Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí.
Čo robiť po záchvate hnevu:
- Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.