Je bežné, že sa v nás skrýva dieťa, ktoré ovplyvňuje naše správanie, emócie a postoje. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty vnútorného dieťaťa, jeho vplyv na náš život a vzťahy, ako aj na možnosti, ako s ním pracovať a dosiahnuť vnútornú harmóniu.
Mýtus o bezpodmienečnej rodičovskej láske
Je dôležité si uvedomiť, že nie všetci rodičia milujú svoje deti bezpodmienečne. Niektorí rodičia nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí, ktoré nedostali dostatok záujmu, citov a podpory. Rodičia môžu byť zaneprázdnení, zamestnaní, nemajú na deti čas, alebo jednoducho nemajú chuť sa nimi zaoberať. Prežívanie rodičovstva je emočne komplexná záležitosť a môže byť veľmi rozmanité a protirečivé.
Láskyplný verzus toxický vzťah
Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Helikoptéroví rodičia a patologický narcizmus
V súčasnosti je bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva. Vžil sa termín - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. Druhým variantom sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Prečítajte si tiež: Ako funguje striedanie potravín?
Manipulácia a citová zanedbanosť
Niektorí rodičia nemajú vyvinutú empatiu alebo ju zneužívajú na manipuláciu. Vedia odhadnúť, ako sa druhý človek cíti, ale majú "žalúdok" na to, aby empatiu zneužili vo svoj prospech, vykorisťovali druhých a dosiahli svoje egocentrické ciele. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí, ktoré nedostali veľa záujmu, citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas.
Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Vzťahy v dospelosti a vnímanie reality
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život.
Pocity detí toxických rodičov
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Preto tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Komunikácia s rodičmi a ochrana seba samého
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba. Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá. Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa.
Prečítajte si tiež: Príčiny chorobnosti detí v predškolskom veku
Fantázie o rodičoch a prenášanie vzorcov do dospelosti
Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie. Dokonca si tieto fantázie o rodičoch nevedome prenášajú aj do partnerského, spoločenského či pracovného života a snívajú napríklad o tom, že ich partner sa zmení, keď budú viac trpezliví, keď budú robiť to alebo ono, budú „tancovať doprava alebo doľava“. Že musia byť také a onaké, aby ich druhí mali radi. Dieťa je prístupné výchove a robí aj veci, ktoré sa mu robiť nechce, napríklad si uprace izbu, lebo je prirodzene závislé od opatrujúcich rodičov. Potrebuje rodičov k životu a citovému naplneniu, a preto robí, čo oni chcú. Keď však vyrastie, vie si už veľa vecí zabezpečiť ako dospelý človek samostatne. Vtedy sa výchova končí. Keď človek dospeje, staranie sa do jeho života zo strany rodičov už nefunguje, každému to len škodí.
Manipulácia cez lásku a napĺňanie potrieb
Niektoré deti vyrastajú v predstave, že keby boli iné, tak by ich rodičia mali radi. Koncept bezpodmienečnej akceptácie a prijímania znie krásne, ale nežijeme v ideálnom svete, v ktorom sa všetci iba milujú. Vo vzťahoch ide skôr o napĺňanie potrieb. Každý človek si napĺňa vo vzťahoch nejaké vlastné potreby a ide o to, či ľudia v ich napĺňaní dokážu spolupracovať. Keď sa človek stane rodičom, tak vidieť, ako bol on sám v detstve vedený k tomu, aby vnímal sám seba, svoje prežívanie, vlastné potreby. Vtedy sa môžu zopakovať naučené vzorce a k svojim deťom sa bude správať tak, ako sa k nemu správali rodičia. Alebo môže na sebe vedome pracovať a vybrať si vedome iné vzorce. Nie je zriedkavé, že rodičovstvo prinesie mladým ľuďom novú šancu sa znovu pozrieť na seba, pracovať na sebe a rozvinúť vo vlastnom živote aj to, čo sa ich rodičom nepodarilo.
Blízkosť a vzdialenosť vo vzťahoch
Okrem blízkosti je vo vzťahu dôležitá aj vzdialenosť. S niektorými ľuďmi, hoci sú to aj vlastní rodičia, sa jednoducho nedá inak usporiadať vzťah, ako s nimi prerušiť alebo výrazne obmedziť kontakt. Neodporúča sa byť príliš blízko krokodílov. Ak je to pre človeka dobré, tak je v poriadku prerušiť kontakt. Môžeme iným ľuďom jedine navrhnúť, aby si usporiadali vzťah k nám inak, ale či to druhá strana prijme a zoberie vážne, to je na nej.
Infantilizácia spoločnosti a vzorce usporiadania vzťahov
Naša spoločnosť je, čo sa týka vzorcov usporiadania vzťahov medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, pomerne infantilizujúca. V našej kultúre sú ľudia vedení k tomu, aby sa aj ako dospelí správali ako závislé deti, ktoré majú poslúchať, ktoré majú niečo odčiňovať, ktoré sa majú podrobiť, nemajú vystrkovať rožky, nemajú o ničom rozhodovať. Spoločnosť a jej kultúru si však vytvárame my sami. Môžeme si ju urobiť, akú chceme.
Kniha "Objavte v sebe dobrého rodiča"
V posledných rokoch vyvolala psychologička a spisovateľka Becky Kennedy rodičovskú revolúciu. Autorka zosumarizovala všetky poznatky o vzťahovej väzbe, všímavosti a rodinných konšteláciách a snažila sa pretransformovať tieto myšlienky do metódy práce s rodičmi, ktorá by bola konkrétna, prístupná a zrozumiteľná. Jej výchovný model je efektívny, no zároveň nenarúša blízkosť medzi rodičom a dieťaťom. V knihe Objavte v sebe dobrého rodiča sa s čitateľmi a čitateľkami podelí o svoju výchovnú filozofiu a ponúkne im mnoho užitočných a praktických stratégií a metód, ktorých cieľom je blaho rodiča a súčasne blaho dieťaťa. Autorka zároveň ponúka riešenia konkrétnych situácií v oblastiach ako separačná úzkosť, agresívne emočné výbuchy, súrodenecká rivalita, vzdor či problémy so spánkom.
Prečítajte si tiež: Kúpanie detí: Ako často?
Kniha vyzýva rodičov, aby sa pozreli na svoje deti (ale aj na seba) ako na bytosti, ktoré sú dobré vo svojej podstate, aj keď ich správanie môže byť náročné. Rodičom ponúka spôsoby ako posilniť vzťah medzi nimi a dieťaťom, čo zároveň slúži ako hlavný nástroj rodičovstva. Autorkin prístup stavia na jasne stanovených hraniciach v rodičovstve. Vysvetľuje dôležitý rozdiel medzi požiadavkami a hranicami a vyzýva rodičov, aby sa najprv sústredili na svoje vlastné emócie a reakcie, čím môžu lepšie pochopiť a reagovať na správanie svojich detí. Je to odborná, a zároveň ľudská príručka o tom, ako byť láskavým rodičom nielen voči dieťaťu, ale aj láskavým rodičom svojho vnútorného dieťaťa čím je možné posilniť vzájomný vzťah medzi rodičom a dieťaťom, ako najdôležitejší nástroj rodičovstva.
Komplexy z detstva a ich vplyv
Komplexy z detstva ovplyvňujú naše správanie, postoje a emócie. Vznikajú v ranom veku v dôsledku negatívnych skúseností s rodičmi, rovesníkmi alebo inými ľuďmi. Ponižovanie dieťaťa vedie k jeho nízkemu sebavedomiu, pocitu menejcennosti a izolácii. Rodičia môžu nevedome prenášať svoje nezrealizované túžby a sny na svoje deti, sú príliš kritickí a neempatickí voči dieťaťu, príliš kontrolujú ich život.
Je dôležité si uvedomiť, že komplexy z detstva nás ovplyvňujú, ale neurčujú náš osud. Dokážeme s nimi pracovať a prekonať ich. Ak naozaj ovplyvňujú náš život, mali by sme vyhľadať pomoc odborníka, aby sme sa s nimi naučili efektívne zaobchádzať. Ako rodičia by sme mali byť láskaví, trpezliví a empatickí voči svojim deťom. Namiesto kritiky sa snažme svoje deti pochváliť aj keď sa niečo nepodarí. Dajme im najavo, že im veríme, že nabudúce to bude lepšie a že sme im oporou v každej situácií. Podporujme ich v každej situácii, rešpektujme ich tempo vývoja a dávajme im lásku. Je dôležité, aby sa cítili milované, akceptované a podporované, aby sa z nich stali sebavedomí ľudia. Každé dieťa je jedinečné a má rozdielne predispozície.
Samostatnosť detí a úloha rodičov
Cieľom rodičovstva je vychovať samostatné a sebestačné deti. Pokiaľ vedieme deti k samostatnosti od útleho veku, vytvárame ich pozitívny obraz o sebe. Považujú seba za schopných, šikovných a hodnotných ľudí. Samozrejme, rozvíja to aj ich vnútornú motiváciu, aby vykonávali činnosti spontánne a hlavne samostatne. Ak je naše dieťa samostatné, tak je aj nezávislé a cíti sa byť psychicky silné.
Rodičia niekedy nevedome brzdia samostatnosť a nezávislosť svojich detí, lebo sú presvedčení, že ich dieťa je ešte „príliš malé“ na to, aby to zvládlo. Inokedy je to o nich samotných. Je to skvelý pocit cítiť sa byť potrebný a nenahraditeľný v každodennom živote svojich detí. Iní majú v pozadí to, že urobili vlastnú hodnotu závislou od ich materskej či otcovskej roly.
Nerobme za dieťa to, čo si vie ono urobiť samo. - Ak to budeme robiť, podporíme závislosť na nás, rodičoch. Zabránime im v tom, aby rozvinuli svoj potenciál. Pochopiteľne, aby naše deti robili samy to, čo už vedia, si od nás vyžaduje sebazaprenie, ochotu odolávať túžbe, aby sme ich opravili či urýchlili ich činnosť. Treba prijať aj to, že nebudú všetko robiť tak, ako si to predstavujeme my - a stále to môže byť správne. Buďme trpezliví a doprajme svojim deťom čas, aby si trénovali svoje zručnosti. - Nechcime, aby to robili rýchlo alebo hneď perfektne. Učme ich, ako sa môžu o seba postarať. Ukážme im, ako na to, a nechajme ich to skúšať a trénovať. Zapojme svoje deti do starostlivosti o domácnosť. - Nech cítia, že sú plnohodnotnými a hlavne užitočnými členmi rodiny už ako dvoj- či trojročné. Mimochodom, práve v tomto období deti prejavujú prirodzený záujem o každodenné činnosti, pretože túžia napodobniť svoju mamu a svojho otca - chcú pomáhať. Poskytnime svojim ratolestiam slobodu - možnosti rozhodovať sa. Umožnime svojim deťom, aby robili veku primerané rozhodnutia. To im dáva pocit kontroly a nadvlády nad svojimi životmi. Rozhodnutia vedú aj k samostatnému mysleniu a samostatnému konaniu. Deti potrebujú prax pri výbere a zvažovaní pre a proti. Všímajme si úsilie svojich detí a veďme ich k tomu, aby chyby vnímali ako súčasť učenia sa či tréningu. Buďme vzorom - deti nás pozorujú a všímajú si naše reakcie, pamätajú si naše slová. Vidia a počujú, ako reagujeme, keď nám niečo vypadne z ruky, keď sa nám nepodarí upiecť koláč podľa nového receptu alebo keď sa trápime s projektom do práce. Keď sa im nedarí na prvýkrát a sú sklamané z toho, že nevedia hneď postaviť skladačku či naučiť sa plávať, tak ich povzbudzujme a všímajme si ich úsilie. Podporme svoje deti v tom, aby si riešili svoje vlastné problémy. Neškatuľkujme svoje deti a nehovorme o nich negatívne. Doktor Jim Taylor uvádza, že rodičia vychovajú deti, ktoré budú závislé od iných ľudí. Sú totiž zvyknuté, že ich rodičia za ne rozhodujú bez ohľadu na to, či je to potrebné alebo nie. Naučia sa, že ich život a šťastie závisia od iných, a nie od nich samotných. Tieto deti dostávajú nezaslúžené odmeny a nemajú žiadne obmedzenia, hoci by v danej situácii bolo nutné zadať hranice.
Puberta a jej zákonitosti
Puberta je mimoriadne ťažké obdobie nielen pre deti, ale aj rodičov. Dieťa sa snaží nájsť svoje miesto v živote, hľadá partiu, v ktorej by sa mohlo presadiť. V tom, čo ho naozaj baví, sa veľmi snaží. Niektorí dospievajúci začínajú byť voči sebe veľmi kritickí.
Rodičia by mali povzbudzovať dieťa v tom, v čom je dobré, hlavne tie deti, ktoré si neveria a ktoré sú voči sebe veľmi kritické. Naučte ich, aby sa neporovnávali so svojimi spolužiakmi a kamarátmi. Dôležité je, aby si všímali svoj vlastný posun v určitej oblasti za určité časové obdobie. Dovoľte dieťaťu experimentovať a hľadať nové cesty. Podporujte dobré kamarátstva. Matky sú nositeľky bezpečia a istoty v rodine. Rozprávajte sa s deťmi aj o fyzických zmenách počas puberty. Pomôžte dieťaťu pri hľadaní vlastnej identity. Snažte sa dieťaťu porozumieť a rešpektujte ho. Rešpektujte súkromie dieťaťa.
Vplyv raného detstva na osobnosť
Na jednej strane je to dedičnosť a prostredie, ktoré do veľkej miery ovplyvňuje to, ako sa vyvíja náš mozog a jeho jednotlivé štruktúry. Najnovšie neuropsychologické výskumy ukazujú, že existujú určité mechanizmy, ktoré sa prenášajú z jednej generácie na druhú. Enormný stres, ktorý zažívali naši predkovia, sa odrazil aj na ich vzťahoch k deťom, pre ktoré nedokázali byť emočne prítomní. A to sa potom prenášalo ďalej z generácie na generáciu. Hoci gény na jednej strane zodpovedajú za to, ako sa budú naše neurónové siete zapájať a môžu mať vplyv na našu emočnú stabilitu, to, čo nepredurčujú, je spôsob, akým sa bude vyvíjať naša celková osobnosť. Ukazuje sa, že kľúčovú rolu v správnom vývoji nervovej sústavy a mozgu zohráva prenatálny vývoj. Ak matka počas tehotenstva zažívala enormný stres, produkoval sa v jej tele kortizol, ktorý sa priamo prenášal i na plod. Pokiaľ dieťa po narodení tieto podnety nedostáva, niektoré centrá v mozgu môžu ostať nevyvinuté. Veľkou výhodou mozgu však je, že je plastický. To znamená, že je schopný prispôsobiť sa a meniť svoju štruktúru v závislosti od skúseností, ktoré dieťa zažíva.
Keď sa bábätko narodí, svoje potreby si nedokáže regulovať samo. Jeho telo sa v dôsledku nejakej nenaplnenej potreby dostane do stavu nerovnováhy. Jediné, čo dokáže urobiť, je plakať a tým privolať mamu, ktorá jeho potrebu môže uspokojiť. No v prípade, že matka má popôrodnú depresiu, je vyhorená alebo vystresovaná, nedokáže byť emočne plne prítomná. Dieťa v takýchto chvíľach zažíva, že nemá zmysel niekoho volať, lebo odpoveď nepríde. U detí vo veku od dvoch do šiestich rokov začínajú nastupovať vlny theta, ktoré sú zodpovedné za fantazijné spracovanie a intuitívne uvažovanie. Zároveň platí, že toto uvažovanie ešte nie je regulované logikou. V dôsledku toho dieťa intenzívne absorbuje všetky podnety z okolia bez logického filtra. To môže byť na jednej strane fascinujúce, na druhej však aj veľmi nebezpečné. Do šiestich rokov sa v našom podvedomí veľmi intenzívne vytvárajú vzorce správania, ktoré nevedomky budeme používať celý život.
Deti nás totiž pozorujú a prirodzene sa pridajú. Tým, či my ako rodičia budeme z pohľadu svojich detí bezpeční alebo nie, budeme v nich utvárať predstavu o svete: Je toto miesto nepriateľské? Je bezpečné? Je ľahostajné? Dieťa nezažíva chudobu abstraktne; dieťa zažíva, či ho rodičia dokážu zabezpečiť. Je dobré budovať vzťahy? Alebo nás ohrozujú a je lepšie sa im vyhýbať? V tomto primárnom vzťahu sa tiež učíme, ako fungovať vo vzťahoch vo všeobecnosti. Môžeme ľuďom dôverovať? Môžeme byť zraniteľní a vyjadriť, kto sme? Alebo sa musíme chrániť, skrývať a uzatvárať? Vo svojom primárnom vzťahu sa učíme, kto sme: Sme dobrí? Sme akceptovaní? Sme hodnotní? To všetko nezávisí od toho, čo si o nás rodičia myslia, ale od toho, ako sa k nám podvedome správajú. Či sa z nás tešia a či cítime, že nás majú radi.
Určitú mieru stresu potrebujeme nato, aby sme sa dokázali učiť a prekonávať výzvy. Psychologička si myslí, že to najhoršie, čo môžete urobiť pre dieťa, je to, ak mu zoberiete z cesty všetky prekážky. Dieťa, ktoré žije v prostredí, ktoré je preňho stresujúce a nepredvídateľné, bude neustále excitované. Dieťa môže zažiť traumu z toho, že bolo zneužívané alebo zažilo domáce násilie, no rovnako z toho, že jeho rodič bol nekonzistentný, zaplavený vlastným prežívaním alebo emočne neprítomný. Jedným zo spôsobov, ako sa dieťa snaží vysporiadať sa s traumatickými spomienkami, je ich vytesnenie. Náš organizmus je totiž prirodzene nastavený tak, že sa ustavične snaží o udržanie homeostázy. Tie si osvojujeme pomocou vzťahovej osoby, pri ktorej zažívame reguláciu svojich emócií a spôsob, ako sa o seba postarať. Ak je matka blízko a reaguje, dieťa sa naučí, že keď sa mu deje niečo zlé, tak vo fyzickom kontakte s matkou sa môže upokojiť. Alebo keď má dieťa nejaký záchvat hnevu a nevie si s ním poradiť, tak príde matka, ktorá ho môže vtiahnuť do svojho pokoja. Dieťa zistí, že keď má aj v stave takéhoto amoku pri sebe niekoho, kto na neho dokáže pokojne reagovať, tak sa v ňom tieto skúsenosti uložia.
Keď dieťa nezažíva prítomnosť opatrovateľa, ktorý mu pomáha stav ohrozenia alebo stresu zvládnuť, tak si potrebuje nachádzať nejaké svoje vlastné spôsoby, ako si uľaví v tiesni. Na podobnom princípe fungujú aj omamné látky. Väčšina z nás s nimi aspoň raz za svoj život príde do kontaktu, ale závislosť sa spustí iba u tých, ktorí majú senzitívne reakcie na stres. To znamená, že zažívali chronický stres a nedokázali si sami vytvoriť nejaký spôsob, ako sa zregulovať. Potrebujú preto nejaké externé substancie, ktoré im v tom pomáhajú. Reakcia na nadmerný stres sa môže prejaviť aj vo forme disociácie. To znamená, že človek sa odpojí od vonkajšieho sveta a sústredí sa na ten vnútorný. Deti, ktoré žili v prostredí, ktoré je extrémne stresujúce, častokrát nemajú inú možnosť, ako sa disociovať. Je to pre ne určitý adaptačný mechanizmus. Stresujúci zážitok sa však ukladá do podvedomia a odtiaľ nás bude naďalej ovplyvňovať.
Deti, ktoré sú vystavené významnému ohrozeniu, si „prestavia“ svoj základný stav nabudenia tak, že aj keď nie sú prítomné žiadne vonkajšie hrozby, budú vo fyziologickom stave pretrvávajúceho poplachu. Keď sa potom objavia drobné vonkajšie stresory, napríklad úloha v škole alebo nezhoda s rovesníkom, traumatizované dieťa automaticky prejde do stavu strachu alebo hrôzy.
Psychologička radí, že nám môže pomôcť bezpečná a súcitná blízkosť iného človeka, ktorý si pokoj dokáže udržať a vďaka tomu nás do neho dokáže aj vtiahnuť. Ak sú v silnej emócii a my im začneme niečo vysvetľovať, vtedy nás vôbec nie sú schopné počuť, informácie sa k nim vôbec nedostanú. Na záver Jakabová zdôraznila, že to, čo môžeme robiť aspoň vo svojich primárnych vzťahoch, je prinášať do nich pochopenie, súcit, prijatie a hlavne bezpečie. Aby sme však toho boli schopní, je veľmi dôležité, aby sme pracovali sami na sebe, poznali svoje zdroje, z ktorých môžeme čerpať a rozširovali naše okno tolerancie.