Pieseň piesní je v Biblii považovaná za skvost. V hebrejskom origináli sa nazýva superlatívom ako najväčšia, najkrajšia, pravá a najdokonalejšia pieseň. Hoci je jednou z najkratších, patrí k múdroslovným knihám, aby ústami milujúcej ženy ospevovala múdrosť ľudskej lásky.
Bozk ako symbol lásky a priateľstva
Už na začiatku Piesne piesní sa nachádza slovo bozk, dokonca v množnom čísle: zľúbaj ma bozkami svojich úst (Pies 1, 2). Bozk je prejav intímneho ľudského zväzku, ale aj priateľstva, dôvery a lásky. Veľpieseň rozpráva predovšetkým o ľudskej láske, aby poukázala na jej svätosť. Na to, že láska muža a ženy je oslavou a zároveň vrcholom celého stvorenstva. Nespočet bozkov môže poukazovať na opravdivú ľudskosť, ktorá v sebe nesie smäd po kontinuite a istý druh nenaplnenia - kto z nás by ho nepoznal?! Preto si nevesta z Piesne piesní žiada nie jeden, ale mnoho bozkov. No ako každý symbol, ani bozk nie je dokonale výstižný. Veď existujú aj falošné bozky.
Ľudskosť a neistota v láske
Hoci Veľpieseň hovorí o absolutizujúcej láske muža a ženy, zároveň je hlboko ľudská. Približuje nám i neistotu, boj či váhanie nevesty, ktorej sa v hlave pletie spomienka na milého so snom o Šalamúnovi. Tá druhá je ilúziou lásky, lebo v jej strede nie je niekto iný, ale vlastné „ja“. Niečo ako keď dievča, hoci nevinne, sníva, že si po ňu príde princ na bielom koni. Milujúci pastier ju však volá von. Vyjsť zo svojich snov, zo svojej komôrky, zo svojich naviazaností. A to sa jej - ako ani nám - hneď nechce. S podobnými ilúziami o láske musíme zápasiť všetci. Nevesta svoj boj šťastne zvládla aj preto, že už zakúsila lásku milého. Zažila to intímne dueto - nie trio, ani „mono“ či „homo“ -, v ktorom on bol kráľom a ona kráľovnou. Preto obaja, ako na počiatku v raji, predstavujú krásu prvotného vzťahu muža a ženy, alebo plne vykúpeného vzťahu, lebo pravá láska je vždy čistá.
Zapretie seba a láska k blížnym
Ježiš nás vo Svätom písme vyzýva, aby sme zapreli samých seba a niesli svoj každodenný kríž (porov. Lk 14, 27). Tento kríž však znamená aj zaprieť sa vo všetkých negatívnych pocitoch a milovať svojich blížnych, aj tých, ktorí sú podľa nás nehodní našej lásky či porozumenia; tých, ktorí nám ubližujú či nami opovrhujú. A to je dosť ťažké. Potlačiť svoje pocity je takmer nemožné a nezdravé. Ľudským riešením je skôr učiť sa ponechať tomu druhému, ktorý sa napriek mojej ústretovosti správa ku mne nepriateľsky, slobodu, aby bol taký, aký chce byť on. A tiež nevzťahovať jeho negatívne prejavy na seba. Ak sa s Božou pomocou postupne oslobodzujem, aby centrom mojich ašpirácií nebolo moje „ja“, ale Boh sám, vtedy dokážem milovať aj toho, kto sa ku mne správa zraňujúco.
Dotyková viera a jej prejavy
Naša viera je v istom zmysle „dotyková“, zvykneme sa v kostoloch či na pútnických miestach dotýkať sôch či obrazov svätcov, aj ich bozkávať. Akoby bez tohto dotyku bola naša viera neúplná; akoby sme dotykom či bozkom chceli potvrdiť naše modlitby. Voľakedy sa hovorilo, že človek má dušu a telo. Ak chceme byť celiství, musíme sa aj dotýkať. Nielen vecí, ale aj ľudí, dokonca i Boha vo svätom prijímaní. Nadovšetko živého Krista v chorých, deťoch či senioroch.
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Božia láska a ľudské obmedzenia
Pri čítaní Piesne piesní má čitateľ dojem, že toľkú ľúbosť ani človek nemôže pojať, absorbovať. A tak si čitateľ kladie otázku: Naozaj nás môže Boh až tak hlboko milovať? Je. Podľa svätého Augustína Boh je nám bližší ako my sami sebe. Práve pre svedectvo o Božej láske, na pozadí tej ľudskej, je táto kniha Starého zákona najsvätejšia. A tak pre totálne prináležanie láske - nech mi milí čitatelia odpustia - skôr či neskôr musíme zomrieť. Naša psychika je nielen obmedzená, ale aj opotrebovaná hriechom, či už dedičným alebo tým vlastným.
Krása stvorenia a odpustenie hriechov
V Piesni piesní sú vymenované mnohé krásne vlastnosti, prirovnania, chvály - vidí teda Boh vo všetkom iba úchvatnú krásu a príťažlivú dušu napriek tomu, že si ju devastujeme hriechom? Veľpieseň v skutočnosti nanovo rozvíja prvé kapitoly Knihy Genezis. Podobne, ako hymnus na stvorenie v úvode Knihy Genezis, aj Pieseň piesní ospevuje krásu celej, ešte hriechom neporušenej prírody. Veľpieseň je akoby extázou stvorenia, návratom do raja. Milý a milá v nej sa na prírodu dívajú očami lásky. Malebné scenérie jarnej prírody v nej sú doladené jemným zmyslom pre farby: od bielunkej cez rumennú, purpur, zafírovo modrú, zlatú až po eben. Všetky s neobyčajnou intenzitou a pestrosťou, ktorú dostávajú zo sily slnka. Podobne slnko dáva rozmanitú prenikavosť i vôňam. Veľpieseň je poéma plná vôní - ak ju trocha sústredenejšie čítame, tak nám začne voňať aj Biblia… Pieseň piesní v dnešnej podobe vznikala postupne počas formovania hebrejskej Biblie. Môže tak v sebe koncentrovať biblický obraz o láske od počiatkov, keď Adam - ešte nepoznajúci ženu - objavuje v Eve svoje „ja“… až na prah absolútnej lásky Krista a Cirkvi v Novom zákone. Krista, ktorý z nás sníma hriech a robí nás svätými a nepoškvrnenými v láske (porov.
Transformácia metafor na lásku Boha k človeku
Keď začneme explicitné metafory v Piesni piesní transformovať na lásku Boha k človeku, odrazu je to celkom iná Pieseň piesní. Už to nie je text o silnom erotickom, telesnom vzťahu, sexuálnom splynutí muža a ženy, ale je tu zrazu rozmer nad rozmermi, význam nad významami - a to je úžasná a vášnivá láska Boha k ľuďom. Boh je do nás zamilovaný a vyznáva sa nám zo svojej lásky. Napriek tomu si myslím, že sa pri Veľpiesni netreba ponáhľať k jej duchovnej interpretácii. Som presvedčená, že i ľudská láska je vždy nádherne originálna, opradená tajomstvom a nedá sa v nej všetko vystihnúť, ani do nej preniknúť. O to skôr to môže platiť o Božej láske.
Odovzdanie sa a obetovanie v láske
Ak chcem pre druhého len to najlepšie, tak sa mu odovzdávam, dávam sa mu k dispozícii; a dám sa kvôli druhému aj ponižovať - aj tak, ako sa píše v Piesni piesní: „Stretli ma strážcovia, čo boli v meste na obchôdzke. Zbili ma, aj poranili - i plášť mi zorvali strážcovia mestských hradieb“ (Pies 5, 7). Boh svoju lásku k nám dokázal v obetovaní svojho Syna Ježiša Krista; čo sa týka dôkazu lásky zo strany ľudí, je tu množstvo mučeníkov. Ako inak ešte možno prejaviť svoju oddanosť Bohu v súčasnosti? Aj v obyčajnom živote, ktorý každý deň žijeme? Strážcovia v Piesni piesní, ako som to už naznačila, môžu byť nástrojmi vyjasňovania motívov nevesty: o koho jej ide, koho hľadá. Či bude nasledovať svoje ilúzie, alebo sa vráti k Pastierovi svojho srdca. Preto úloha utrpenia v láske je neodmysliteľná. Najvyššia oddanosť v akomkoľvek povolaní je vo veľkodušnom plnení Božích pozvaní, úloh, ktoré nám zveril, potrieb, ktoré vidíme okolo seba. To je mučeníctvo každodennosti, ktoré môže byť dokonca intenzívnejšie ako to krvavé.
Dieťa ako pomocník k ozajstnosti lásky
V Piesni piesní sa nespomínajú deti. Veľpieseň je zameraná na ozajstnosť ľudskej lásky, avšak pri našej skúsenosti je to práve príchod dieťaťa, ktorý rodičom pomáha vyjsť zo seba samých. Áno, toto zvolanie je jadrom celej Piesne piesní, jej esencia, refrén, ktorý sa z kroka na krok prehlbuje a zintenzívňuje. Obrazom, kam až siahajú tieto slová, môže byť vzťah Panny Márie k Bohu.
Prečítajte si tiež: Čo potrebuje každé dieťa?
Báseň Zvony detstva
BÁSEŇ ZVONY DETSTVA (nachádza sa v zbierke Zvony)Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúčOd dverí tajomstva. Už ho nevrátia.Už ho nevydajú, už v nich zapadáčo deň to hlbšie a neprekročia prahzavretých dverí už nikdy viac.Tú čiaru, za ktorou jedenie sa stáva vedením.Už nikdy viac.A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mincea kupuje, čo z detí ostalo.Tak umierame všetci pred tou bránou.Tak na Hromnice občas mrznú psíky:v mrazivej noci na prah kladú hlavua oči stále na kľučke…
Téma: autor predstavuje objektívnu pravdu života. Zobrazuje zmenu dieťaťa na dospelého, ktorý postupne spoznáva pravú tvár života. Básnik si uvedomuje, že cesta späť neexistuje.
Kompozícia: - 4 nepravidelné slohyvoľný veršbez rýmutypický veršový presah
Myšlienkový rozbor:Básnik vníma detstvo ako určujúci faktor v živote človeka. Dieťa je čistým neskazeným človekom, ktoré má srdce čisté ako zvuk zvona. Zvon je považovaný za hlas boží.
- sloha: hlavný motív básne prezrádzajú prvé dva verše (vždy príde deň, keď zjedia kľúč od dverí tajomstva). Kľúč vlastného života nikto nepozná, každý ho túži spoznať a hlavne deti, lebo sú zvedavé. Každé dieťa sa raz stane dospelým. Je to nezvratný proces, čo zdôrazňujú stupňujúce kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci. Chýbajúci kľúč od dverí - detstvo sa nedá vrátiť späť.
- sloha: detstvo je nenávratne preč, zostali naňho len spomienky. Prekročili sme čiaru, za ktorou za ktorou jedenie sa stáva vedením. Vo svete hračiek sme jedli - prijímali sme všetko, čo nám svet ponúkol: informácie, rady, lásku, starostlivosť rodičov. Deti s úplnou samozrejmosťou prijímajú to, čo im dáme, a nikdy nám to nevrátia.
- sloha: dospelosť a jeho morálna premena - namiesto citu sa spoliehame viac na rozum, sme vypočítaví, pokryteckí = čas razí falšované mince.
- sloha: staroba (brána) - ocitáme sa pred bránou života a smrti (nebeská brána), niečo sa končí. Hromnice (kresťanský sviatok 2. februára) sú dni bleskov, hromov, dažďa, dni starostí i útrap. Je to čas, kedy rozmýšľame nad prežitým životom. Práve vtedy kladieme hlavu na prah spomienok a minulosti (na prah kladú hlavu). Skláňať hlavu znamená byť sklamaný alebo i rezignovať.Upierame oči na kľučku mladosti (a oči stále na kľučke).
Prečítajte si tiež: Praktické rady pre spokojný spánok detí