Smrť Jana Masaryka, československého diplomata a politika, syna prvého prezidenta T. G. Masaryka, dodnes vyvoláva množstvo otázok a konšpirácií. V tomto článku sa pozrieme na jeho zdravotný stav v posledných rokoch života a rozoberieme rôzne teórie o jeho smrti.
Tajomný list T. G. Masaryka a jeho zdravotná kríza v roku 1934
Koncom septembra sa na zámku v Lánoch uskutočnilo otvorenie zapečateného dokumentu, ktorý Národný archív uchovával 20 rokov. Tento dokument mal obsahovať posledné slová prvého československého prezidenta T. G. Masaryka. Avšak, namiesto toho sa zistilo, že ide o rukopisný záznam Jana Masaryka, ktorý vznikol za prítomnosti vtedajšieho ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša.
Podľa archivárov ide o prepis Masarykovho prejavu, ktorý predniesol Benešovi koncom augusta 1934 v Lánoch. Strojopisná kópia nesie dátum 31. augusta 1934 a je podpísaná Janom Masarykom s poznámkou: "Prezident povedal v mojej prítomnosti Dr. Edvard Beneš." Text sa zameriava na kľúčové otázky československého štátu, predovšetkým na národnostné vzťahy a význam vzdelania. Historička Dagmar Hájková z Masarykovho ústavu a archívu Akadémie vied Českej republiky zdôraznila, že hlavným posolstvom je nevyhnutnosť vzdelania pre rozvoj spoločnosti. Podľa Hájkovej list miestami pôsobil ako politické posolstvo o tom, ako sa správať k obyvateľom Československa rôznych národností.
V čase vzniku prejavu v auguste 1934 prežíval Masaryk vážnu zdravotnú krízu. Lekári mu diagnostikovali zhoršujúcu sa mozgovú poruchu a prezident si bol plne vedomý svojho stavu. Hoci sa jeho zdravotný stav neskôr zlepšil, v decembri 1935 abdikoval a o necelé dva roky neskôr, 14. septembra 1937, zomrel.
Február 1948: Vládna kríza a Jan Masaryk
Vo februári 1948 vrcholila v Československu vládna kríza. Jan Masaryk, ktorý bol v Gottwaldovej vláde ako nestraník, sa odmietol pripojiť k demisii dvanástich ministrov demokratických strán. Dôvody jeho konania sú dodnes predmetom dohadov. Jednou z možností je urazená samoľúbosť, keďže nebol o pripravovanej stratégii vopred informovaný. Ďalším dôvodom mohol byť jeho sľub otcovi, že bude vždy verne stáť pri Edvardovi Benešovi. Spomína sa aj jeho príprava na ďalší odchod do exilu, kde sa plánoval zosobášiť s Marciou Davenportovou, s ktorou sa stýkal od roku 1941.
Prečítajte si tiež: Spokojnosť pacientiek s gynekológiou MUDr. Vašovej
Osudný deň: 9. marec 1948
V utorok 9. marca 1948 ráno prijal minister Jan Masaryk vo svojom kabinete prednostu vojenskej kancelárie prezidenta republiky Antonína Hasala, s ktorým hovoril asi pol hodiny. Potom odišiel služobným autom do sídla vlády v Strakovej akadémii, kde sa zdržal asi tri štvrte hodiny. Na poludnie obedoval v Sezimovom Ústí s prezidentom Edvardom Benešom a jeho manželkou Hanou, spolu so štátnym tajomníkom Clementisom a kancelárom Smutným. Po obede pol hodiny debatoval osamote s Benešom na záhrade. Pri jazde späť v aute zaspal, čo vraj bolo nezvyčajné.
V popoludňajších hodinách sa stretol vo svojom byte v Černínskom paláci so svojím tajomníkom Antonínom Sumom, s ktorým hovoril trištvrte hodiny. Neskôr sa mal stretnúť s osobným lekárom Klingerom a s Pavlom Kavanom, s ktorým si dohovoril stretnutie na nasledujúci deň. Pracovný deň zavŕšil prerokovaním programu na nasledujúci deň so svojím tajomníkom a podpisovaním fotografií pre zberateľov. Posledná správa o Masarykovi pochádzala od správcu domácnosti a komorníka, ktorí odniesli zvyšky večere a o pol deviatej večer mu popriali dobrú noc.
Nález tela a prvé vyšetrovanie
Desiateho marca 1948 o pol šiestej ráno našli dvaja zamestnanci ministerstva zahraničných vecí Jan Merxbauer a Jan Pomezný na nádvorí Černínskeho paláca ležať muža oblečeného v ružovom pyžame. Keď k nemu prišli, zistili, že ide o Jana Masaryka. Ležal na chrbte, otočený hlavou k budove, asi tri metre od nej, pravú ruku mal na hrudi, ľavú pozdĺž tela. Žiadna krv však okolo neho nebola.
Privolaný lekár po príchode konštatoval ministrovu smrť. Pri obhliadke zistil, že Masaryk nemá žiadne poranenia na tvári, len veľkú podliatinu za pravým uchom. Nohy mal rozdrvené, stopy po úderoch boli na rukách aj hrudníku, kde mal aj čerstvú odreninu. Za nechtami prstov oboch rúk bola omietka.
Štátna bezpečnosť uzavrela vyšetrovanie už po štyroch hodinách, skôr než bola vykonaná pitva. Záver znel: Jan Masaryk spáchal samovraždu. Tejto hypotéze dáva za pravdu najmä zdravotný stav Jana Masaryka.
Prečítajte si tiež: Kontakty na detského gynekológa Banská Bystrica
Ďalšie vyšetrovania a hypotézy
Prípad bol v uplynulých rokoch otvorený ešte trikrát. V deväťdesiatych rokoch sa do prípadu pustil český Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. Prípadom sa opäť zaoberal Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu v rokoch 2001 - 2003. Vtedy prijatý oficiálny záver znel: vražda, páchateľ neznámy.
Do záhady okolo Masarykovej smrti prispelo svedectvo Leonida Paršina, syna bývalej agentky NKVD pôsobiacej v Československu. Podľa jeho informácií mali Jana Masaryka zavraždiť dvaja muži. Volali sa vraj Belkin a Bondarenko a boli to príslušníci sovietskej tajnej služby. Prínosom daného vyšetrovania však bolo jednoznačné prijatie záveru, že Masaryk bol obeťou vraždy. Uvedená hypotéza bola potvrdená najmä na základe dôkazov forenznej biomechaniky a forenznej psychiatrie.
Podľa záverov vyšetrovania z roku 2003 Jan Masaryk niekedy po polnoci počul hluk zo schodiska, pričom predpokladal, že mu hrozí nebezpečenstvo. Preto opustil priestor spálne a šiel do kúpeľne, ktorá bola jeho obľúbeným miestom pre odpočinok. V snahe ukryť sa pred nezvanými návštevníkmi a agresormi mal Jan Masaryk vyliezť z okna na širokú rímsu, ktorá sa nachádzala jeden meter pod oknom.
Podľa publikácie Kauza Jan Masaryk (nový pohled) od V. Jandečkovej je údajným vrahom Masaryka Jan Bydžovský za spoluúčasti člena západnej (britskej) tajnej spravodajskej služby.
Dôkazy proti samovražde
Vyšetrovanie z roku 2003 preukázalo, že Jan Masaryk zomrel násilnou smrťou a teda bola vylúčená samovražda aj nešťastná náhoda.
Prečítajte si tiež: Gynekológ MUDr. Zoltán Jány
Z pohľadu forenznej biomechaniky išlo jednoznačne o zločin, nakoľko telo Jana Masaryka ležalo vo vzdialenosti od steny domu bezmála tri metre. Na základe meraní a výpočtov sa potvrdilo, že v takej vzdialenosti môže telo na zem dopadnúť iba v prípade násilnej defenestrácie, za účasti minimálne jednej ďalšej osoby. V prípade, že by minister vyskočil z okna sám, jeho telo by sa nachádzalo vo vzdialenosti najviac jeden meter od steny resp. takmer dva metre ak by vyskočil z okna prudkým odrazom od pevného povrchu.
Je potrebné si taktiež uvedomiť, že Masaryk padal tvárou k palácu a dopadol kolmo na zem (dopadol na päty). Podľa psychiatrického posudku nebýva bežné, aby samovrah skákal z okna „od chrbta“, nakoľko samovrahovia nepociťujú strach zo smrti, plne ovládajú akt ukončenia života a ich rozhodnutie je dobrovoľné, pričom ho môžu do poslednej chvíle zmeniť.
Na parapete sa nachádzali stopy exkrementov, ktoré patrili Masarykovi, pričom táto skutočnosť stojí v priamej opozícii konania samovrahov, nakoľko išlo o prejav strachu. Za nechtami Jana Masaryka sa pri obhliadke mŕtvoly našla omietka, čo taktiež odporuje samovražde a dokazuje to snahu Masaryka o záchranu.
Z pohľadu súdnej psychiatrie je nepravdepodobné, že by osoba v postavení Jana Masaryka ukončila svoj život v pyžame. Keď komorník opúšťal ako posledný „očakávaný“ návštevník ministrov byt, Masaryk bol oblečený v obleku. Podľa psychiatra by žiaden samovrah nevymenil oblek za pyžamo.
Potencionálni vrahovia
Tieň podozrenia padá najmä na Otta Katzeho alias Andrého Simonea, agenta NKVD, ktorý bol neskôr v roku 1952 odsúdený na trest smrti v procese so Slánskym. V roku 1955 vydal agent britskej tajnej služby E. H. Coorigde správu, v ktorej označil za vraha Jana Masaryka práve Andrého Simonea.
Záver
Smrť Jana Masaryka zostáva záhadou a každý si môže vybrať, ktorú z uvedených hypotéz považuje za správnu. Vyšetrovanie je aj po rokoch ovplyvňované mnohými svedectvami, ktoré do vyšetrovania vnášajú zmätok a dávajú podnet k vzniku nepodložených príbehov a konšpirácií. Vniesť svetlo do prípadu smrti ministra Masaryka by mohlo až odtajnenie dokumentov, ktorými disponuje Rusko a Veľká Británia.