Detský svet je plný emócií, ktoré sa často menia ako letná búrka. Zatiaľ čo niektoré deti zvládajú svoje pocity relatívne dobre, iné sa potýkajú s výraznými emočnými výkyvmi, ktoré môžu ovplyvniť ich správanie, vzťahy i sebavedomie. Tento článok sa zameriava na techniky, ktoré pomáhajú vyvolať vnútorné dieťa, a tým podporujú emocionálnu stabilitu a sebapoznanie.
Pochopenie Emocionálnej Lability u Detí
To, čo sa navonok môže javiť ako nevychovanosť, tvrdohlavosť alebo dokonca rozmaznanosť, je často dôsledok citlivého prežívania a nesprávneho postoja k zvládaniu emócií. Emočne labilné dieťa nekoná s cieľom zámerne ubližovať druhým alebo si niečo vynucovať. Každé dieťa sa rodí s určitými dispozíciami a jeho povaha sa utvára kombináciou genetických faktorov a výchovy. Niektoré deti sú prirodzene citlivejšie na podnety z okolia, či už ide o hlasné zvuky, kritiku alebo zmeny v bežnom režime.
Okrem vrodených faktorov hrá dôležitú úlohu aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Emočne labilné dieťa môže mať napríklad neistotu prameniacu z nepokojnej rodinnej situácie, vysokých očakávaní zo strany rodičov alebo negatívnych skúseností v škole. Niekedy sa emočná labilita objavuje aj v dôsledku traumatických zážitkov. Sťahovanie, rozvod rodičov, zmena školy alebo konflikty medzi rovesníkmi môžu spôsobiť, že sa dieťa cíti ohrozené a neisté.
Znaky Emocionálnej Lability
Znaky emočnej lability môžu byť rôzne. Niektoré deti reagujú prehnane na maličkosti, iné sa ľahko rozplačú alebo naopak prepadnú náhlym záchvatom hnevu. Dieťa môže mať problém s prispôsobením sa zmenám alebo sa ťažko upokojí po tom, čo ho niečo rozruší. Často býva citlivé na kritiku, aj keď je podaná jemne a s rešpektom. Niektoré deti sa uchyľujú k sebazaháňaniu alebo sa snažia uniknúť realite pomocou fantázie, izolácie alebo úniku do digitálneho sveta.
Podpora Emocionálne Labilného Dieťaťa
Podpora dieťaťa neznamená iba potláčať jeho výbuchy emócií alebo ho neustále upokojovať. Kľúčom je pomôcť mu pochopiť vlastné pocity a naučiť ho, ako s nimi pracovať. Naslúchanie je jedným z najdôležitejších nástrojov. Namiesto bagatelizovania jeho emócií je lepšie dať mu najavo, že jeho pocity sú dôležité. Ďalším krokom je naučiť dieťa stratégie, ako sa so svojimi emóciami vyrovnávať. Pre niektoré deti funguje hlboké dýchanie alebo relaxačné techniky, iné sa upokoja pri kreatívnych činnostiach, ako je kreslenie, modelovanie alebo písanie denníka. Dôležité je tiež budovanie pozitívneho vzťahu k sebe samému. Emočne labilné dieťa často trpí nízkym sebavedomím, pretože cíti, že „niečo nie je v poriadku".
Prečítajte si tiež: Riziká a využitie alchemilky
Byť rodičom emočne labilného dieťaťa nie je ľahké. Neustále emočné výkyvy môžu byť vyčerpávajúce, a preto je dôležité, aby rodičia nezabúdali na vlastnú psychickú pohodu. Keď dieťa prejavuje silné emócie, nie je dobré reagovať krikom alebo trestami. Namiesto toho je efektívnejšie mu ukázať, že emócie nie sú hrozbou, ale niečím, čo sa dá zvládnuť. Ak dieťa napríklad kričí alebo je agresívne, namiesto trestu môže pomôcť pokojné, ale pevné vymedzenie: „Vidím, že si veľmi nahnevaný, ale kričať a búchať do vecí nie je správne.
Ak emočné výkyvy dieťaťa trvajú dlhodobo a ovplyvňujú jeho každodenné fungovanie v škole, doma i medzi rovesníkmi, môže byť vhodné obrátiť sa na odborníka. V niektorých prípadoch môžu byť silné emočné reakcie príznakom hlbších psychických problémov, ako je úzkostná porucha, ADHD alebo rané prejavy depresívneho stavu. Emočne labilné dieťa potrebuje predovšetkým porozumenie, podporu a pocit bezpečia. Jeho cesta k emočnej stabilite môže byť dlhá, ale s trpezlivosťou, empatiou a správnym vedením je možné mu pomôcť nájsť vnútornú rovnováhu. Každé dieťa si zaslúži byť prijaté také, aké je - so všetkými svojimi emóciami, silnými i slabými stránkami.
Techniky na Vyvolanie Vnútorného Dieťaťa
Práca s vnútorným dieťaťom znamená uznať vlastné pocity, ktoré boli v detstve potlačené alebo ignorované. Vedené vizualizácie, dialóg alebo písanie listov vnútornému dieťaťu posilňuje sebaprijatie. Uvedomenie a spracovanie minulých skúseností mení spôsob, akým mozog reaguje na stres. Tento proces pomáha oddeliť identitu od internalizovaných rodičovských kritík. V praxi sa klienti učia, že vnútorné dieťa je milované a akceptované, aj keď v minulosti nebolo. Sebaláskavosť a uznanie vlastnej hodnoty postupne oslabujú vnútorný kritický hlas. Opakované cvičenia a vedené sebareflexie podporujú zdravú sebahodnotu. Tento prístup umožňuje rozhodovať sa a konať z vlastných potrieb, nie zo strachu z odmietnutia.
Meditácia a Predstavivosť
Skúste si skrz meditáciu predstaviť seba ako dieťa. Postupne sa pozrite na to dieťa ako na inú bytosť, ktorú máte radi. Spomeňte si na situáciu, ktorá vo vás spustila prehnanú reakciu. Ako sa asi toto dieťa v danej situácii cíti? Porozprávajte sa s dieťaťom. Čo by ste mu ako dospelý, ktorý už viac vie aj viac môže, povedal/a, aby ste mu pomohli? Napríklad: “Chápem, že sa cítiš v tejto situácii ohrozená, pretože si z detstva prinášaš pocit nedostatočnosti, za čokoľvek, čo si sa pokúšala robiť. Na stoličke dieťaťa môže vnútorné dieťa vyjadriť svoje potreby až tým, že napr. povie: “Ale ja nechcem, aby ma všetci opustili! Dôležité je viesť dialóg do bodu, v ktorom vaše dospelé ja poskytne oporu vášmu dieťaťu.
Sebaprijatie a Súcit
Aby sme zapadli do istej skupiny, naučili sme sa potláčať vlastnosti, ktoré pokladáme za nevhodné. To znamená, že neprijímame sami seba vo svojej celistvosti, čo znemožňuje vytvorenie silnej identity. Pokiaľ sa neprijmeme aj so svojimi slabinami, nedokážeme k sebe cítiť bezpodmienečnú lásku a súcit. Podľa terapeutky Allison Abrams je práve súcit protilátkou k nenávisti. Znamená to, že ak akceptujeme seba, aj so stránkami, s ktorými nie sme príliš spokojní, môžeme k sebe pristupovať so súcitom a empatiou. „Ak považujeme nejakú časť seba za neprijateľnú, máme tendenciu útočiť na druhých v snahe chrániť sa pred hrozbou,” vysvetľuje Abrams. Obávame sa, že druhí uvidia stránky, ktoré nechceme vidieť ani my sami, preto radšej zaútočíme ako prví, aby sme odviedli pozornosť od vlastnej nedokonalosti a ubránili sa bolesti. Psychológ Reedy prízvukuje, že pokiaľ sme spokojní sami so sebou, nemáme tendenciu brať si veci od druhých osobne. Uvedomujeme si, že ich správanie a slová vypovedajú o nich samých, nie o nás. Ak pristupujeme k sebe so súcitom, dokážeme so súcitom pristupovať aj k druhým. Pokiaľ nenávidím druhého, v skutočnosti nenávidím sám seba.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na Agolutin
Zmyslové Vnímanie a Hravosť
Zapojte zmyslové vnemy. Keď si čítate báseň, poviedku, román, alebo čokoľvek iné pravdepodobne sa Vám vybavujú určité vnemy v mysli. V závislosti od toho, čo čítate vybavujú sa Vám určite chute, vône, obrazy, zvuky. Tieto zmyslové vnemy sú ako film, ktorý sa odohráva v mysli a robia zážitok z čítania zaujímavejší. Pre deti sú zmyslové vnemy počas čítania veľmi dôležité, lebo robia čítanie sviežim a zábavným. Je to práve toto neustále tvorenie zmyslových vnemov, ktoré spôsobujú, že deti sú „závislé“ na čítaní. Ak si dieťa netvorí tieto vnemy počas čítania je to ako by trpelo určitou senzorickou depriváciou. Deti sa potrebujú naučiť, že slová, ktoré čítajú môžu vytvoriť film v ich mysli. Bez nich sú to často len nudná kolekcia slov na papieri.
Komunikácia a Manipulácia v Detskom Svete
Tak ako v komunikácii s dospelými, i v komunikácii s deťmi je bežne používané celé spektrum manipulatívnych techník. Avšak deti, na rozdiel od dospelých, sú proti manipulácii často bezbranné. Malé deti ešte nemajú žiadne vnútorné obrany v podobe kritického myslenia či pevného hodnotového rebríčka. Ich mozog je naprogramovaný tak, aby považoval slová dospelých za dôležité a pravdivé. Keď dospelí používajú v komunikácii s deťmi manipulatívne techniky, deti ich slová prijímajú bez rozmýšľania, na úrovni emócií a predstáv. Vyhrážky, tresty, ponižovanie, odmeny a pochvaly boli úplne bežnými výchovnými metódami ešte v nedávnej minulosti. Dnes už je trend iný, no vnútorné nastavenie rodičov sa ešte úplne nezmenilo. Dospelí, ktorí sa snažia deti priviesť k istému správaniu a prežívaniu, sú spravidla presvedčení, že vedia, čo je pre deti dobré. Tak ako v minulosti, nasledujú isté kultúrne zaužívané vzorce či návody a veria, že práve vďaka nim budú z ich detí schopní dospelí ľudia.
Formy Manipulácie a ich Dopad
Druhou častou príčinou je naša tendencia zjednodušovať komunikáciu. Kratšia forma: „Ten obrázok je krásny. Dlhšia forma: „Páči sa mi, ako si nakreslil tento obrázok. Dlhšia forma: „V tejto vete máš napísané v slove byť mäkké i namiesto tvrdého. A v tejto zase opačne. Kratšia forma: „Čo si šiši? Dlhšia forma: „Keď to chytíš, tak si od toho pofarbíš ruky. Z rúk sa ti potom farba môže dostať na oblečenie alebo na tvár. Kratšie vyjadrenia nám šetria čas. Ale bohužiaľ len zdanlivo. Čas, ktorý ušetríme v tejto chvíli, často stratíme neskôr. Budeme totiž musieť riešiť rôzne problémy, ktoré kvôli zjednodušenej komunikácii vzniknú. Rodičia majú často pocit, že musia deťom všetko stokrát opakovať. Bagatelizácia: „Nič sa nestalo. Citové vydieranie: „Takto si sa nám odvďačil za to všetko, čo sme pre teba spravili?
Deti ešte mnohým veciam nerozumejú a potrebujú sa ich naučiť. Okrem iného sa učia vyznať sa vo svojich vlastných emóciách, reakciách a myšlienkach. Keď deti manipulujeme, je to, ako keby sme im hovorili: „Tvoje pocity a názory nie sú dôležité.“ či „Máš byť taký, ako ti hovoríme my.“ V hlave dieťaťa potom nezriedka beží niečo ako: „Dospelí mi nerozumejú. Zrejme sú moje myšlienky a emócie zlé a mal by som byť iný.“ V extrémnom prípade sa deti vôbec neučia pracovať s vlastným prežívaním. Učia sa, že nie oni sami, ale iní (dospelí) vedia, aké by mali byť a čo je pre ne dobré. Deti, ktoré sú tlačené do istých vzorcov správania a prežívania majú dve základné možnosti reakcie. Prvou je podvolenie sa a poslušnosť, vyhovenie požiadavkám dospelých. Tieto deti, často aj v dospelosti, sú následne závislé od hodnotenia svojho okolia. Majú nízke sebavedomie, nevedia sa samostatne rozhodovať. Druhou možnosťou je vzdor a odpor voči tomu, čo dospelí žiadajú. Deti a teenageri bojujú o svoju nezávislosť. Pri emocionálne veľmi extrémnych formách manipulácie, ako napríklad časté vydieranie a zahanbovanie, si deti vytvárajú negatívny obraz o sebe. Tieto deti môžu ubližovať sebe alebo sa snažiť pomstiť svojmu okoliu.
Ako Predchádzať Manipulácii
- Preskúmajte svoje vnútorné nastavenie. Aby ste znížili riziko, že budete deti manipulovať, je užitočné uvedomiť presvedčenia typu „deti by mali…“, či „dieťa musí…“. Je naozaj nutné, aby to bolo práve takto?
- Oprostite sa od tlakov okolia. Je len a len na vás, ako so svojím dieťaťom komunikujete. Nenechajte sa sami zmanipulovať ľuďmi zo svojho okolia, ktorí majú svoju predstavu o tom, ako by ste vy mali vychovávať svoje dieťa.
- Počúvajte svoje deti. Deti nám často nastavujú zrkadlo a dávajú spätnú väzbu. Ak si dieťa zapcháva uši alebo vraví: „Nehovor mi to!“, dáva jasne najavo, že náš spôsob komunikácie mu nie je príjemný.
- Buďte empatickí. Pozrite sa na celú situáciu aj z pohľadu dieťaťa. Rozumie dieťa, tomu čo mu hovoríte? Cíti sa vami vypočuté?
- Používajte asertívne komunikačné techniky. Mnoho techník funguje rovnako dobre v komunikácii s dospelými i s deťmi. Rozprávajte sa so svojimi deťmi na rovinu a otvorene. Zvážte, či sa dieťa zvládne vysporiadať s manipulátorom samo alebo potrebuje vašu pomoc. Záleží to od veku, povahy a schopností dieťaťa. Pokiaľ sa rozhodnete ísť za daným dospelým, majte na pamäti, že ho chcete získať pre spoluprácu a nie si z neho spraviť nepriateľa. Osvetlite mu, ako sa cíti vaše dieťa a hľadajte spoločne riešenia, ktoré vyhovujú obom stranám. Ak sa vám zdá manipulácia neúnosná a všetko ostatné ste už skúsili, krajným riešením je prerušenie kontaktu dieťaťa s daným dospelým - napr. Vyhnite sa riešeniu situácie za chrbtom dieťaťa. Rozprávajte sa s ním (primerane jeho veku) a berte do úvahy aj jeho potreby a názory.
Vplyv Raného Detstva na Vzťahy v Dospelosti
Citová väzba, pripútanie, alebo tiež anglické slovo „attachment“ vyjadrujú vzájomný citový vzťah, ktorý sa postupne utvára medzi dieťaťom a jeho najbližšou osobou. Skúsenosť bábätka z prvého roku života môže významne ovplyvniť základný pocit dôvery a neskôr schopnosť vytvárať harmonické vzťahy. V prvej časti článku sa dočítate, ako sa v dospelom živote líšia deti chcené a nechcené, čo prispieva k vytvoreniu bezpečnej väzby a prečo je kŕmenie viac než dodávanie živín. Druhá časť článku popisuje štyri fázy budovania pripútania podľa veku dieťaťa a typy rodičov, ktorí majú s citlivou starostlivosťou ťažkosti.
Prečítajte si tiež: Potratové bylinky: Použitie a nebezpečenstvá
Rudolph Schaffer a Peggy Emersonová už v roku 1964 sledovali vývin citových väzieb u skupiny škótskych detí od narodenia do 18 mesiacov. Dieťa bolo považované za pripútané k nejakej osobe, pokiaľ oddelenie od tejto osoby spravidla vyvolalo protest.
Fázy Vývoja Citovej Väzby
- Asociálna fáza (0-6 týždňov). Takmer všetky podnety vyvolávajú priaznivú reakciu. Na konci tohto obdobia deti začínajú pozitívne reagovať na sociálne stimuly, napr.
- Fáza nešpecifických väzieb (6 týždňov - 6 až 7 mesiacov). Deti si užívajú ľudskú spoločnosť, ale nevyberajú si. Smejú sa viac na ľudí než na ďalšie objekty (napr. rozprávajúce bábky), a protestujú, ak ich dospelý položí na zem.
- Fáza špecifických väzieb (asi 7-9 mesiacov). Medzi siedmym a deviatym mesiacom deti začínajú protestovať, len keď sú oddelené od jednej určitej osoby, zväčša matky. Snažia sa ostať blízko matky a vrelo ju vítajú po jej návrate. V prítomnosti neznámych ľudí sú ostražití. Vytvorenie prvej bezpečnej väzby dovoľuje vývin skúmania okolia. Deti zjavne potrebujú pocit istoty, že sa môžu na inú osobu spoľahnúť, aby sa správali nezávisle.
- Fáza početných väzieb.
De Wolff (1997) definoval 6 základných aspektov dobrej starostlivosti: citlivosť, pozitívny prístup, synchrónia, vzájomnosť, podpora a stimulácia. Vo výskumoch matiek neisto pripútaných detí (keď dieťa reaguje na oddelenie od matky ľahostajne, alebo až prehnane úzkostne) sa ukázalo, že reagujú skôr na základe svojich vlastných potrieb alebo nálad. Vo vytvorení uspokojivého a synchronizovaného vzťahu s deťmi zlyhávajú i depresívni rodičia, ktorí často ignorujú detské sociálne signály. Ďalšou skupinou necitlivých rodičov sú tí, ktorí sami vyrastali ako nemilované, zanedbávané alebo zneužívané deti. Aj keď často začínajú vychovávať ich deti s najlepšími úmyslami, očakávajú, že ich deti budú dokonalé a neustále prejavujúce lásku. Takže keď sú bábätká podráždené, namrzené či nepozorné, títo emocionálne neistí rodičia sa budú cítiť, akoby boli znovu odmietnutí. Rodičia, ktorých tehotenstvá boli neplánované a ich deti nechcené, môžu byť tiež necitlivými opatrovateľmi. Rozdiely sú aj v kvalite vzťahu rodičov - všeobecne platí zásada: „aké partnerstvo, také rodičovstvo“. Šťastné páry sa navzájom podporujú v starostlivosti o dieťa, sú trpezlivejší a optimistickejší. Naopak nešťastné páry sú po narodení dieťaťa menej citliví, majú horší postoj k roli rodiča a s deťmi si vytvárajú menej tesné väzby (Schaffer, 1989). Nezodpovedný a nepredvídateľný opatrovateľ vyvolá v dieťati nedôveru, ktorá sa môže v budúcnosti prejaviť ako vyhýbavosť vzťahom založeným na vzájomnej dôvere.
CPTSD a jeho Vplyv na Dospelých
Ak ste vyrastali v dome, kde sa dalo „napätie krájať“, kde ste podľa nálady rodiča nikdy nevedeli, či príde úsmev alebo emočný výbuch, možno si dnes hovoríte: „Veď nič také strašné sa mi nestalo.“ Spomínate si na svoje detstvo ako relatívne dobre, vo svojom vnútri však bojujete s úzkosťou, neustálym pocitom, že nie ste dosť, problémami vo vzťahoch a zvláštnou hanbou, ktorú neviete pomenovať. Vaše telo je v strehu, aj keď je okolo už dlhé roky pokoj.
Psychologička Monika Chovanová vysvetľuje, že nejde o slabú povahu ani dramatickosť, ale o komplexnú posttraumatickú stresovú poruchu, skrátene CPTSD. Vzniká najčastejšie v detstve, v dysfunkčnej rodine, kde sa dieťa podvedome nikdy necíti naozaj bezpečne. Nejde o jednu veľkú tragickú či traumatickú udalosť, ale o roky hádok, kriku, kritiky, ticha, trestania ignorovaním či nepredvídateľných reakcií rodičov.
Prejavy CPTSD v Dospelosti
Dospelí, ktorí vyrastali v nepredvídateľnom prostredí, často prežívajú chronickú úzkosť, strach z odmietnutia alebo problém dôverovať ľuďom. Prejavy sa môžu líšiť - niekto sa stáva hyperaktívny a kontrolujúci, iný uzatvorený a pasívny. Typické sú problémy vo vzťahoch, vnútorný kritický hlas, pocity viny a nízke sebavedomie.
Výskumy dokazujú, že mozog týchto ľudí reaguje silnejšie na nepredvídateľné situácie, čo spôsobuje časté spúšťanie stresových reakcií. Niektorí dospelí môžu mať sklony k perfekcionizmu alebo sebakritike, iní k emocionálnemu odstupu. V praxi vidím, že tieto vzorce sa často prenášajú aj do výberu partnerov alebo spôsobu, ako riešia konflikty. Prejavujú sa aj telesné symptómy - napätie, bolesti hlavy, poruchy spánku. Každý človek má kombináciu prejavov unikátnu, preto je dôležitá individuálna podpora a terapia.
Ako CPTSD Ovplyvňuje Výber Partnerov
CPTSD formuje vzorce pripútania a často vedie k výberu partnerov, ktorí odrážajú známe, aj keď nezdravé, dynamiky z detstva. Ľudia hľadajú známe vzorce, aj keď sú škodlivé, pretože mozog ich interpretuje ako „bezpečné” alebo predvídateľné. Výskumy potvrdzujú, že opakujúce sa vzorce v partnerských vzťahoch sú typické u ľudí s CPTSD. Títo jedinci môžu priťahovať partnerov, ktorí sú nepredvídateľní, kritickí alebo emocionálne vzdialení.
V praxi vidím, že klienti často vstupujú do vzťahov so známou dynamikou, aby nevedome spracovali minulé skúsenosti. Tento proces môže vyvolávať chronickú úzkosť a konflikty. Terapia učí rozpoznať tieto vzorce a vedome ich meniť. Uvedomenie si vlastných tendencií je prvým krokom k zdravším vzťahom. Praktické cvičenia zahŕňajú reflexiu a nastavenie hraníc, aby sa predišlo opakovaniu škodlivých vzorcov.
Nervový Systém a CPTSD
Nervový systém ľudí s CPTSD je hyperaktívny a často reaguje na podnety ako potenciálnu hrozbu. Výskumy ukazujú, že amygdala, časť mozgu zodpovedná za strach, je u nich citlivejšia a rýchlejšie spúšťa stresové reakcie. Aj jemný tón hlasu alebo kritická poznámka môžu vyvolať intenzívnu úzkosť a fyzickú reakciu. Tento mechanizmus pochádza z detstva, keď nepredvídateľná alebo kritická komunikácia rodičov znamenala reálne ohrozenie. Nervový systém sa naučil automaticky reagovať, aby chránil telo. V dôsledku toho môže byť človek neustále v stave pohotovosti, čo vyčerpáva a spôsobuje stres. Terapia a techniky regulácie nervového systému, ako somatické cvičenia, pomáhajú obnoviť rovnováhu. V praxi vidím, že uvedomenie si spúšťacích faktorov je prvým krokom k zmierneniu reaktivity. Postupné vystavovanie sa stresovým podnetom v bezpečnom prostredí môže nervový systém „pretrénovať”.
Dôležitosť Sebapoznania a Láskavosti k Sebe Samému
Je dôležité uvedomiť si, že cesta k emocionálnej stabilite a sebapoznaniu je proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, sebalásku a ochotu pracovať na sebe. Techniky na vyvolanie vnútorného dieťaťa môžu byť mocným nástrojom na tejto ceste, pomáhajú nám spojiť sa s našimi emóciami, pochopiť naše vzorce správania a budovať zdravšie vzťahy so sebou samým a s ostatnými.
Osamelosť a Ako sa s Ňou Vysporiadať
Odhaduje sa, že viac ako 40% ľudí pocíti počas života bolestný pocit osamelosti. Napriek tomu, ako je osamelosť bežná, málokto si plne uvedomuje jej moc. Osamelosť nezávisí na tom, koľko kamarátov a vzťahov máme. Pocit osamelosti plne závisí od subjektívnej kvality našich vzťahov - ako veľmi sa cítime emočne vzdialení od ľudí okolo nás. Človek môže žiť sám a necítiť sa osamelo, rovnako ako žiť obklopený ľuďmi a trpieť osamelosťou. Viac ako 60% osamelých ľudí žije v manželstve. Keď manželské páry už nezdieľajú najhlbšie pocity, myšlienky a zážitky, môžu sa cítiť odcudzene a osamelo. Ľudia v takých vzťahoch veria, že ich manžel / ka nemôže ponúknuť tak hlboké porozumenie, aké by si priali.
Vplyv Osamelosti na Vnímanie Vzťahov
Osamelosť narúša vnímanie našich vzťahov. Štúdie ukázali, že iba vybavenie situácie, kedy sa ľudia cítili osamelo stačilo na to, aby svoje vzťahy hodnotili ako menej pevné a hlboké. Toto pokrivené vnímanie často spôsobuje, že osamelí ľudia sa ešte viac vzďaľujú od ľudí, ktorí by mohli zmierniť ich osamelosť. Osamelosť je v sociálnych skupinách nákazlivá. Osamelosť zanecháva jasnú stopu - preto máme sklon všimnúť si osamelých ľudí okolo nás. Jedna výskumná štúdia ukázala, že osamelí ľudia boli počas 6 mesiacov vytlačených na okraj sociálne skupiny a prekvapivo, to isté platilo aj pre ich priateľov.
Fyzické Dopady Osamelosti
Osamelosť spôsobuje väčší pocit chladu. Štúdie ukázali, že spomienka na situáciu, v ktorej sme sa cítili osamelo spôsobila, že účastníci výskumu odhadovali izbovú teplotu ako signifikantne nižšiu. Dokonca sa znížila aj ich teplota tela. Pocit "vyhnania do zimy" rezonuje s našou evolučnou minulosťou, v ktorej odlúčenie od nášho kmeňa znamenalo stratu možnosti zahriať sa pri ohnisku v srdci sociálnej skupiny. Ľudské telo prežíva osamelosť podobne ako útok. Osamelosť spôsobuje okamžitú telesnú odozvu. Zvyšuje krvný tlak a cholesterol, aktivuje našu telesnú a psychologickú stresovú reakciu. Chronická osamelosť signifikantne zvyšuje riziko kardiovaskulárnych ochorení. U chronicky osamelých ľudí vo väčšej miere hrozí rozvoj kardiovaskulárnych ochorení, pretože ich telá sú v konštantnom a neúprosnom strese. Osamelosť potláča fungovanie imunitného systému. Osamelosť spôsobuje, že imunitný systém funguje menej efektívne, čo z dlhodobého hľadiska zvyšuje riziko rozvinutia najrôznejších ochorení. Osamelí študenti vysokých škôl mali slabšiu reakciu na očkovanie proti chrípke. Osamelosť je nebezpečná takmer ako fajčenie cigariet. Vedci zhrnuli, že vzhľadom na všetky vplyvy osamelosti na telo, reprezentuje osamelosť veľké riziko pre dlhodobé zdravie a dlhovekosť. Toto riziko sa dá porovnávať k zdravotným rizikám vyplývajúcich z fajčenia cigariet.
Riešenia a Emocionálna Prvá Pomoc
Osamelosť predstavuje dôležité psychologické zranenie a nemali by sme ho ignorovať. Aj päťročné dieťa vie, že keď sa poreže do prsta, musí si ranu vyčistiť a zaviazať. Keď dôjde ale k zraneniu emocionálnemu (napr. Osamelosť, odmietnutie, zlyhanie), kto z nás vie, ako si ranu ošetriť? Naša tendencia je často "prežúvanir" situácie a seba zraňovanie, ktoré je porovnateľné s tým, ako by sme si do svojej rany stále znovu rezali. Tu je niekoľko odporúčaní k emočnej prvej pomoci, na základe práce Dr.
Ako Udržiavať Vzťahy
Prejavy pozornosti, súcitu, rovnako ako praktická pomoc alebo dobrovoľnícke aktivity sú jednou z najlepších ciest ako udržiavať, ale aj vytvárať nové vzťahy. Pomoc druhým znižuje pocity osamelosti, zvyšuje pocit vlastnej hodnoty a obľúbenosť u druhých. Tiež je vhodnou príležitosťou na zoznámenie pre tých, ktorí majú strach nadväzovať nové kontakty s ľuďmi. Zameranie na druhé miesto na se… niekedy náročné. Je to totiž ťažká, ale krásna cesta životom.