Interrupcia, alebo umelé prerušenie tehotenstva, je citlivá téma, ktorá vyvoláva rozsiahle diskusie v spoločnosti. Na Slovensku má táto problematika bohatú históriu, prechádzala rôznymi legislatívnymi zmenami a dodnes je predmetom etických a právnych úvah. Tento článok sa zameriava na vývoj interrupčnej legislatívy na Slovensku, od jej prvotných obmedzení až po súčasný stav, a tiež na s tým súvisiace spoločenské a zdravotné aspekty.
Zákaz interrupcií po 2. svetovej vojne
Po skončení 2. svetovej vojny boli zrušené zákony fašistického Slovenského štátu, avšak principiálny zákaz interrupcií zostal naďalej v platnosti. Tento stav pravdepodobne vyhovoval komunistickým štátnym predstaviteľom, nakoľko v dôsledku vojny prišlo k masívnemu úbytku obyvateľstva. Počas prvej dekády éry Československej socialistickej republiky boli interrupcie až na výnimky zakázané.
Trestný čin "usmrtenia ľudského plodu"
Prvou zmenou bolo prijatie nového trestného zákona v roku 1950 (zákon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov), ktorý v § 218 definoval trestný čin „usmrtenia ľudského plodu”. Vtedajší zákonodarcovia sa rozhodli samotnú ženu za interrupciu trestať miernejšie, ako páchateľa, ktorý so súhlasom ženy interrupciu vykonal. Žene, ktorá usmrtila plod sama alebo o to niekoho požiadala, hrozil trest odňatia slobody trvaní najviac jedného roka. Ak však potrat vykonal niekto iný, ako tehotná žena, táto osoba bola v prípade preukázania viny potrestaná odňatím slobody na jeden až päť rokov. Prísnejšou sankciou, v podobe uloženia trojročného až desaťročného trestu odňatia slobody, sa postihovalo páchateľstvo, ktoré vykonalo potrat pre zárobok alebo spôsobilo ťažkú ujmu na zdraví ženy, či zapríčinilo jej smrť.
Trestný zákon upravil i výnimky, v prípade ktorých umožňoval, aby lekár interrupciu vykonal; týmito výnimkami boli ohrozenie zdravia alebo života matky, či hroziace riziko prenosu dedičných chorôb.
Legalizácia interrupcií v roku 1956 a prelomový zákon z roku 1957
Po Smrti Stalina boli interrupcie v roku 1955 v Sovietskom zväze opätovne zlegalizované, čo malo dopad i na vývoj československej legislatívy a to nielen v oblasti trestnoprávnej úpravy, ale i v oblasti zdravotníckeho, či rodinného práva. Významným dátumom bol 19. december a to rovno dva roky po sebe, nakoľko práve 19. decembra 1956 bola Národným zhromaždením prijatá novela trestného zákona (zákon č. 63/1956 Zb., ktorým sa mení a doplňuje trestný zákon č. 86/1950 Zb.), ktorá zrušila zmieňovaný § 218, čím prišlo k legalizácii interrupcií. Presne o rok neskôr, 19. decembra 1957 bol prijatý vôbec prvý, prelomový zákon o umelom prerušení tehotnosti (zákon č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotnosti).
Prečítajte si tiež: Priebeh interrupcie na Slovensku
Interrupčné komisie a dôvody pre povolenie interrupcie
V zmysle tohto zákona právomocou povoliť vykonanie interrupcie disponovala špeciálna komisia, ktorá rozhodovala na základe žiadosti tehotnej ženy, pričom interrupciu bolo možne schváliť len z tzv. „zdravotných alebo iných dôvodov hodných osobitného zreteľa”. Paradoxom je, že i keď dikcia trestného činu usmrtenia plodu bola z trestného zákona vypustená, takmer v identickom znení sa objavila práve v zákone o umelom prerušení tehotnosti, avšak upravovala beztrestnosť tehotnej ženy, ktorá si sama potrat spôsobí alebo oň niekoho požiada. Naďalej bol však trestaný ten, kto ženu na také konanie naviedol, pomáhal jej, či potrat priamo vykonal.
Konkrétne zdravotné indikácie, ako i procesnú stránku postupu pri žiadaní a schvaľovaní interrupcie, neupravoval zákon, ale najskôr séria vyhlášok, ktoré v krátkom čase vznikali a následne boli zrušené. Zo začiatku to boli dve vyhlášky ministerstva zdravotníctva z roku 1957 a 1961 (vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 249/1957 Ú. l. a vyhláška ministerstva zdravotníctva č. 104/1961 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti), neskôr vládne nariadenie z roku 1962, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával sa zákon o umelom prerušení tehotnosti (vládne nariadenie č. 126/1962 Zb., ktorým sa zriaďujú interrupčné komisie a vykonáva zákon o umelom prerušení tehotnosti v znení neskorších noviel).
V zásade najväčšie rozdiely medzi vyhláškami ministerstva zdravotníctva a neskorším vládnym nariadením spočívali v zložení tzv. interrupčnej komisie, t. j. orgánu, ktorý rozhodoval o žiadosti tehotnej ženy a v tom, že druhá vyhláška ministerstva zdravotníctva upravovala bezodplatnosť umelého prerušenia tehotnosti a to za predpokladu splnenia stanovených podmienok, od čoho sa neskôr upustilo. O žiadosti tehotnej ženy rozhodovala trojčlenná komisia zriadená príslušným národným výborom. Možno konštatovať, že každá komisia sa skladala z poslanca národného výboru, resp. politického nominanta, z člena okresnej alebo krajskej populačnej komisie a gynekológa, resp. Predtým, ako komisia o žiadosti rozhodla, bola povinná sa pokúsiť „s príslušnými orgánmi” odstrániť dôvody, pre ktoré žena o interrupciu požiadala. Okrem toho mala komisia povinnosť zhodnotiť i celkové zdravotné a sociálne podmienky tehotnej ženy.
Vyššie zmieňované indikácie, na základe ktorých bolo možné potrat vykonať, zahŕňali zdravotné dôvody a tzv. dôvody hodné osobitného zreteľa. Zdravotné dôvody taxatívne vymedzovala vyhláška ministerstva zdravotníctva a dôvody hodné osobitného zreteľa vládne nariadenie fakultatívne vymedzilo ako pokročilý vek ženy, strata alebo invalidita manžela, rozvrat rodiny, možné ohrozenie životnej úrovne, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, ak žena otehotnela znásilnením alebo iným trestným činom, či skutočnosť, že žena už má najmenej tri deti. V prípadoch, ktoré boli posudzované ako „dôvody osobitného zreteľa”, bola žena zaviazaná pokryť časť ošetrovacích nákladov v sume od 200 do 500 korún. Zároveň, predmetné vládne nariadenie v ustanovení § 6 negatívne upravilo kontraindikácie, pre ktoré nebolo možné interrupciu schváliť. Potraty bolo možné vykonať len do 12 týždňa tehotnosti v zdravotníckom zariadení lekárom. Výnimkou bolo ohrozenie života ženy alebo dedičná choroba dieťaťa. Voči rozhodnutiu komisie bolo prípustné odvolanie adresované krajskej interrupčnej komisii. Na rokovanie interrupčnej komisie mohli byť prizvaní i muži, ktorí sa mali stať otcami alebo rodičia tehotnej ženy v prípade, ak tehotná žena mala menej ako 18 rokov. I keď dvaja z troch členov interrupčnej komisie boli politickí nominanti a rokovanie komisie bolo tak povediac „záležitosťou štátu”, je na mieste vyzdvihnúť, že samotné nariadenie zaväzuje prísnou povinnosťou mlčanlivosti všetky zúčastnené osoby, čo je možné hodnotiť ako snahu chrániť ženy pred stigmatizáciou.
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. 72/1973 Zb. a ochrana zdravia žien
Zmenu priniesla nová vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 72/1973 Zb. Táto vyhláška mala pre ženy a ich emancipáciu symbolický význam, nakoľko vôbec prvýkrát právny predpis hneď vo svojom úvode v § 1 deklaroval záujem a priori chrániť zdravie žien, z dôvodu ich „významného postavenia v spoločnosti”. Významný symbolický prínos tejto vyhlášky spočíval práve v tom, že štát staval ochranu zdravia ženy nad svoj vlastný záujem populačného rastu za každú cenu.
Prečítajte si tiež: Teologické aspekty potratu
Táto nová slovenská vyhláška v zásade ponechala v platnosti predchádzajúce akceptovateľné interrupčné dôvody, len ich viac špecifikovala, napríklad sa stanovila podmienka preukázateľného rozvratu rodiny a znížil sa vek ženy, ktorá mohla podstúpiť interrupciu na základe „pokročilého veku”. S ohľadom na zmeny názvov inštitúcií, či nové inštitúcie prišlo i k zmene zloženia okresných či krajských interrupčných komisií, avšak základný princíp troch členov - jedného lekára a dvoch politických nominantov, zostal zachovaný. Novinkou bolo stanovenie lehoty na prerokovanie ženinej žiadosti, obligatórne prizvanie určeného otca, či povinnosť interrupčných komisií raz ročne vykazovať štatistiky dôvodov, pre ktoré ženy interrupcie podstúpili s návrhmi opatrení na odstránenie týchto príčin. Poslednou zmenou, ktorú táto vyhláška priniesla bola povinnosť lekárov hlásiť Verejnej bezpečnosti prípady, kedy zistili prerušenie tehotenstva v rozpore s vyhláškou.
Zákon SNR č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva
V októbri 1986 prijala Slovenská národnej rada zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon je v porovnaní s predchádzajúcou úpravou revolučný. Vyzdvihuje a kladie si za cieľ chrániť zdravie a život ženy (§ 1), apeluje najmä na prechádzanie nežiadúcemu tehotenstvu za využitia prostriedkov na zabránenie tehotenstva, ale najmä ponecháva žene na posúdenie, či sú v jej prípade splnené individuálne podmienky pre jej materské poslanie. Ženám postačuje požiadať o interrupciu do 12. týždňa tehotenstva. z 23. Žena písomne požiada o umelé prerušenie tehotenstva ženského lekára zdravotníckeho zariadenia príslušného podľa miesta jej trvalého pobytu alebo miesta pracoviska alebo školy. Lekár je povinný poučiť ženu o možných zdravotných dôsledkoch umelého prerušenia tehotenstva aj o spôsoboch používania antikoncepčných metód a prostriedkov. (1) Ak lekár nezistí podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva (§ 4 a 5), môže žena do troch dní písomne požiadať o preskúmanie jeho záveru riaditeľa zdravotníckeho zariadenia, ktorý túto žiadosť preskúma najneskšie do dvoch dní od jej doručenia. Na preskúmanie žiadosti si riaditeľ zdravotníckeho zariadenia prizve dvoch ďalších lekárov z odboru gynekológie a pôrodníctva, prípadne aj lekára z iného odboru. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorým podrobnejšie upraví podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva, postup pri prejednávaní umelého prerušenia tehotenstva a výšku príplatku a podmienky jeho platenia.
Dôležité právne predpisy v tejto oblasti:
- zákon č. 68/1957 Zb.
- vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 72/1973 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 68/1957 Zb.
- vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 141/1982 Zb. o zmene a doplnení vyhlášky č. 72/1973 Zb., ktorou sa vykonáva zákon č. 68/1957 Zb.
Tento zákon nadobúda účinnosť 1. Mudr. Tökölyová v.
Súčasný stav interrupčnej legislatívy na Slovensku
Výkon interrupcie sa na Slovensku riadi podľa Zákona 73/1986 Zb. a príslušnej vyhlášky Ministerstva zdravotníctva. Na Slovensku je uzákonená legálna interrupcia do 12. týždňa tehotenstva, ktoré sa počíta od prvého dňa poslednej menštruácie. Ak sa teda tehotenstvo ženy nachádza v povolenom intervale, gynekológ jej dá na vyplnenie „Žiadosť o umelé prerušenie tehotenstva“. V nej vyplní osobné údaje, avšak nie dôvod, pre ktorý sa žena rozhodla podstúpiť potrat, ten je anonymný.
Prečítajte si tiež: Postupy pri interrupciách v Ružinove
Priebeh interrupcie
V dohodnutý termín sa žena prihlási na klinike, kde sa interrupcia vykonáva. Pred výkonom nesmie jesť a piť. Samotná interrupcia netrvá dlho, približne 10 minút. Súčasťou tímu je aj anesteziológ a jeho zdravotná sestra. Žena je počas zákroku v celkovej anestéze a nič necíti. Po zákroku zostáva na klinike niekoľko hodín a na druhý deň odchádza domov v doprovode blízkej osoby.
Cena interrupcie
Celková cena zákroku je zvyčajne fixná a zahŕňa vstupné vyšetrenie, ultrazvukové vyšetrenie, všetky odbery, EKG, vypísanie potrebných dokumentov a žiadostí, samotný operačný zákrok, celkovú anestéziu, pooperačné sledovanie na pooperačnej izbe a kontrolu po zákroku. Keďže interrupcia, ktorá nie je vykonaná zo zdravotných dôvodov, nie je preplácaná zdravotnými poisťovňami, žena si ju musí zaplatiť sama.
Dôležité upozornenia po interrupcii
Po odchode z kliniky treba zostať doma, pretože sa môžu vyskytnúť sťahy, nevoľnosť, únava či mierne nechutenstvo. Odporúča sa obmedziť fyzickú aktivitu a šport. Krvácanie by nemalo presiahnuť intenzitu slabšej menštruácie. Dĺžka krvácania po zákroku je individuálna. Pohlavný styk je odporúčaný až po prvej menštruácii. Dôležité je dodržiavať zvýšenú hygienu. Ak sa objaví teplota nad 37,5C, je potrebná okamžitá kontrola. Prvá menštruácia po interrupcii býva spravidla silnejšej intenzity a mala by sa dostaviť do 4 - 6 týždňov po výkone.
Reprodukčná autonómia a právo na interrupciu
Nie ste slobodní a slobodné, keď sa nemôžete rozhodovať o svojom vlastnom tele. Každý človek má právo rozhodovať o svojej plodnosti, právo na reprodukčnú autonómiu. Napriek tomu stále existuje bezpočet prekážok, ktoré ľuďom bránia v prístupe k interrupcii. Na to, aby sa tento stav podarilo zmeniť, treba aj vašu pomoc. Budúcnosť, v ktorej sa právo na interrupciu bude všeobecne rešpektovať, dokážeme vybudovať len prostredníctvom širokej podpory a množstva veľkých aj malých skutkov.
Interrupcia je lekársky zákrok, ktorým sa preruší tehotenstvo. Ide o základnú zdravotnú starostlivosť, ktorú potrebujú milióny žien, detí a ďalších ľudí, ktorí môžu otehotnieť. Avšak na miestach, kde spoločnosť interrupcie stigmatizuje, kriminalizuje alebo obmedzuje, sa ľudia musia uchyľovať k podstupovaniu interrupcií nebezpečným spôsobom. Každoročne sa na svete vykoná odhadom 25 miliónov nebezpečných interrupcií, obrovská väčšina z nich v menej rozvinutých krajinách. Všetci ľudia majú právo na telesnú autonómiu. To je ďalší dôvod, prečo by každý, kto môže otehotnieť, mal mať prístup k interrupcii.
Hnutie za reprodukčnú spravodlivosť požaduje, aby štáty riešili problémy sociálnych, ekonomických a politických nerovností. Niektorí ľudia nemôžu podstúpiť interrupciu, pretože si nemôžu dovoliť vziať si voľno z práce, aby sa dostavili na vyšetrenia. Iné osoby si nemôžu dovoliť cestovať do inej krajiny, kde by im mohli poskytnúť interrupčnú zdravotnú starostlivosť. Na to, aby sa podarilo vytvoriť lepšiu budúcnosť, v ktorej bude právo na interrupciu zaručené pre všetkých, nestačí dekriminalizovať interrupcie.
Prekážky v prístupe k interrupciám a kriminalizácia
Ľudia na celom svete čelia rôznym prekážkam v prístupe k interrupcii. V niektorých krajinách - ako sú napríklad Spojené štáty, Sierra Leone, Poľsko a Maroko - je podstúpenie interrupcie alebo pomoc pri interrupcii trestným činom. Zákony, ktoré obmedzujú interrupcie, sa v jednotlivých krajinách líšia. Na niektorých miestach ukladajú osobám, ktoré vyhľadajú interrupciu, doživotný trest odňatia slobody - napríklad v Rovníkovej Guinei a Zambii. V niektorých krajinách zákony povoľujú interrupciu len za určitých okolností. Medzi tieto výnimky patria prípady, keď je tehotenstvo dôsledkom znásilnenia alebo incestu; ak sa zistí vážne a smrteľné poškodenie plodu; alebo ak tehotenstvo ohrozuje život alebo zdravie tehotnej osoby. Avšak len malá časť interrupcií súvisí s týmito dôvodmi.
Kriminalizácia interrupcií silno zasahuje ľudí z marginalizovaných skupín obyvateľstva. Zdravotnícke služby sú vo všeobecnosti menej dostupné pre nízkopríjmové skupiny, ľudí na úteku a migrujúcich, LGBTI+ ľudí či rasizované a pôvodné obyvateľstvo.
Vieme, že kriminalizácia interrupcie nezastaví, vedie len k tomu, že sú menej bezpečné. Interrupcie v nebezpečných podmienkach sú celosvetovo treťou najčastejšou príčinou úmrtnosti matiek, ktorej sa dá predchádzať. Snahy zlepšiť prístup k interrupcii musia zohľadňovať špecifické potreby LGBTI+ osôb, ktoré sa po vyhľadaní interrupčnej starostlivosti pravdepodobne stretnú s viacnásobnou diskrimináciou a stigmatizáciou.
Za mnohých okolností hrozí osobám, ktoré nemajú inú možnosť, ako uchýliť sa k nebezpečnému potratu, aj trestné stíhanie a trest vrátane odňatia slobody. Svetová zdravotnícka organizácia uviedla, že jedným z prvých krokov, ktoré by mali urobiť štáty na zamedzenie škodlivých dôsledkov kriminalizácie interrupcií vrátane úmrtí a zranení matiek, je zabezpečiť prístup k sexuálnej výchove pre všetkých ľudí vrátane dospievajúcich.
Ľudia, ktorí bránia právo na interrupciu, sa na celom svete stávajú terčom útokov. Títo ľudia sa stretávajú so stigmatizáciou, fyzickými a verbálnymi útokmi, zastrašovaním a vyhrážkami. V niektorých štátoch zákon ich aktivity kriminalizuje a čelia nespravodlivému stíhaniu, vyšetrovaniu a zatýkaniu. Napriek nepriateľskému prostrediu a nedostatočnému uznaniu však pokračujú vo svojej práci. Kriminalizácia interrupcií má ochromujúci účinok na poskytovateľov a poskytovateľky interrupčných služieb.
tags: #interupcia #na #slovensku #zakon