Ustanovenie je kresťanský rituál obsahujúci hmotné prvky, ktorý slávi cirkev Ježiša Krista, pričom krst je jedným z dvoch hlavných. Grécky krst dieťaťa je udalosť s hlbokými koreňmi v histórii a tradíciách východnej cirkvi. Tento článok sa venuje tradíciám gréckeho krstu dieťaťa, ich historickému kontextu a významu v kresťanstve.
Kresťanské ustanovenia a sviatosti
Vo všeobecnosti sa kresťanstvo delí na tri hlavné vetvy: rímsky katolicizmus, východné pravoslávie a protestantizmus. Vo všetkých cirkvách hlásiacich sa k týmto tradíciám vynikajú dva spoločné sviatky: krst a Večera Pánova (eucharistia, sväté prijímanie). Názov sviatosť (sakrament) je odvodený od latinského slova sacramentum, ktoré sa používalo v latinských prekladoch Biblie. Grécka Nová zmluva používa slovo μυστήριον (mystērion = tajomstvo) na označenie vecí, ktoré kedysi Boh ukryl ale teraz v evanjeliu zjavil. Raná cirkev používala tento výraz pre vysluhovanie krstu a Večere Pánovej a považovala ich za zjavenie tajomstva božskej milosti. Názov ustanovenie sa začalo spájať s týmito dvoma rituálmi, keď sa protestantské cirkvi definitívne oddelili od rímskokatolíckej cirkvi.
Katolícka cirkev má sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistiu, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo a manželstvo. Hoci pravoslávne cirkvi prijímajú týchto sedem „hlavných tajomstiev”, nemajú konkrétny počet sviatostí a zaraďujú k nim aj požehnanie, bohoslužby, modlitbu, piesne, procesie a iné, ktoré robia Božiu prítomnosť hmatateľnou. Protestantské cirkvi boli presvedčené, že cirkev by mala sláviť iba dve sviatosti, lebo Kristus ustanovil iba dva rituály s príslušnými hmatateľnými znakmi: krst a Večeru Pánovu.
Historický kontext a vývoj
Starobylá prax, pri ktorej sviatosti krstu, myropomazania (v západnej terminológii birmovanie) a Eucharistie tvorili jednotu, bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. To potvrdzujú cirkevní otcovia aj liturgické knihy miestnych cirkví. Autor poukazuje na to, ako a za akých okolností sa táto prax začala vytrácať najprv z latinskej cirkvi a v ďalšej časti opisuje podobný vývoj aj vo východných, s Rímom zjednotených cirkvách.
Podľa vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. Katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov. Koncil uisťuje, že východní kresťania si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať fusak na krst
Dejiny vzťahov medzi západnou cirkvou a východnými cirkvami (katolíckymi aj pravoslávnymi) sú často poznačené prejavmi nepochopenia a intolerancie aj na poli liturgických tradícií ako následku vzájomnej hrubej neznalosti v otázkach teológie, disciplíny a pastoračnej praxe príslušných cirkví. História ruténskej cirkvi Mukačevskej eparchie zaznamenáva jeden zaujímavý príklad takéhoto správania sa: rímskokatolícky biskup z Egeru František Barkóczy, po svojej pastoračnej návšteve v Mukačeve v roku 1748, považoval za nevyhnutné sťažovať sa na východného katolíckeho biskupa a jeho klérus tvrdiac, že vo viacerých cirkvách zjednotených Grékov boli odhalené strašlivé ohavnosti a prejavy spustošenia. Medzi rôznymi deformáciami, či už pravdivými alebo zdanlivými, nachádzame aj také, ktoré sa týkajú liturgického života. Prijímanie Eucharistie deťmi pohoršilo horlivého latinského biskupa z Egeru nie menej ako domnelá alebo skutočná nevedomosť či hrubosť východného duchovenstva.
Citovaný príklad odráža veľmi rozšírený postoj a vzťah k východným cirkvám, ktoré obnovili jednotu s Katolíckou cirkvou. Nezriedka sa z nich dokonca stávali jej obrancovia a to predovšetkým vo vzťahu k „schizmatikom“ (podľa dobovej terminológie), to jest k bratským pravoslávnym cirkvám, ktoré sa nezjednotili s Katolíckou cirkvou. Rovnako vo vzdelávacích štruktúrach, ktoré boli riadené východnými katolíckymi cirkvami sa postupne prijal model, forma aj obsah teologického učenia založeného na latinských scholastických učebniciach.
Táto otázka je vo svojom historickom kontexte spojená s tradičnou jednotou sviatostí kresťanskej iniciácie. Tradícia Cirkvi, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi je bohato dokumentovaná od prvých storočí. Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe. Medzi mnohými dokumentami, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe možno spomenúť Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár (euchologion), Ordo Romanus zo 7. storočia, ale tiež iné Ordá z neskoršieho stredoveku. Ešte v 10. storočí bola, podľa Ordines rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa, podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst. V Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis z druhej polovice 12. storočia máme kapitolu nazvanú De communicatione parvulorum (O prijímaní detí). Dokonca aj významní západní teológovia scholastickej epochy ako Hugo od svätého Viktora, Reginald z Prüm, Radulf z Ardén, Viliam zo Champeaux, hľadeli na prijímanie detí ako na prirodzenú prax.
Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba čo viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne, a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie. Miestne synody niektorých cirkví na Západe sa príležitostne vyjadrovali o udeľovaní Eucharistie deťom. Niekedy sú takéto vyjadrenia negatívne, inokedy sa naopak ešte vyskytuje určitá tolerancia k takejto praxi. Synody v Trèves (1227), Bordeaux (1255) a v Bayeux (1300) už zakazujú podávať Eucharistiu deťom, ale na druhej strane v niektorých oblastiach, napríklad v Beauvais, táto prax pokračuje až do 15. storočia. Zdá sa, že prax nahradzovať eucharistické spôsoby obyčajným vínom, ktoré sa dávalo deťom po krste, vydržala na niektorých miestach Nemecka a Francúzska (napr. v Pikardii) až do 18.-19. Z doktrinálneho hľadiska bola prax eucharistického prijímania vo všeobecnosti upravená 21. kapitolou Štvrtého lateránskeho koncilu (1215).
Iná príležitosť na upresnenie noriem týkajúcich sa týka eucharistického prijímania detí, sa na Západe naskytla počas Tridentského koncilu. V rámci diskusie o sviatostiach pojednávali konciloví otcovia aj o otázke nevyhnutnosti udeľovať Eucharistiu deťom. M. E. Johnson zdôrazňuje, že Tridentský koncil sa o tejto otázke vyjadril veľmi obozretne. Nechcel zavrhnúť starobylú prax a bol pripravený takú vec aj tolerovať. Naopak, formulácia Tridentského koncilu zavrhuje len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, ale vôbec nevylučuje možnosť podať Eucharistiu deťom. Čo sa týka prijímania detí, na pochopenie jeho doktrinálneho vývoja a praxe vo východných katolíckych cirkvách by bolo potrebné kompletné štúdium historických prameňov a svedectiev jednotlivých cirkví.
Prečítajte si tiež: Všetko o krste a krstných rodičoch
Spomedzi východných prameňov druhého tisícročia môžeme uviesť ustanovenie arménskej synody zo Sis (1342), ktorá potvrdila predchádzajúcu prax prijímania Eucharistie deťmi v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie. Z predtridentského obdobia jestvujú dva dôležité pápežské dokumenty, ktoré so zvláštnym zreteľom na prax byzantskej (gréckej) a italo-albánskej cirkvi pojednávajú o medziobradových vzťahoch. Pápež Lev X. vo svojom apoštolskom liste Accepimus nuper z 18. V období po Tridentskom koncile sa začínajú objavovať prvé známky aplikácie jeho učenia aj voči východným cirkvám. Prvý dokument, ktorý výslovne používa tridentskú formuláciu o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, je apoštolská konštitúcia Gregora XIII. Benedictus Deus (14.
Kanonický vplyv týchto tendencií sa zreteľne javí z ustanovenia synody maronitskej cirkvi za patriarchu Sergia (1596). Kánon č. Zmenu tradičnej praxe prijímania detí zahrnula po Maronitoch do svojich kanonických predpisov aj ďalšia veľká východná cirkev, teda tá ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596). Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode, ktorá sa konala v roku 1720. Na druhej strane latinský model, často predstavovaný ako skutočne „katolícky“, pokračoval vo svojom nezadržateľnom vplyve aj na východných katolíkov. Samotná formulácia Zamoščskej synody si trochu protirečí. Na jednej strane sa v nej priznáva, že prijímanie detí zodpovedá starej, ustálenej a ešte stále platnej východnej praxi (perpetuo servata fuerit, et nunc etiam servetur consuetudo - bola nepretržite zachovaná a ešte aj dnes sa zachováva obyčaj), a že Eucharistia je pre deti jedlo a nápoj, ktorý dáva rast, podporu a zachovávanie ich duchovného života.
Súčasné zvyklosti v Grécku
Melánia Olasová (44), Slovenka žijúca v Grécku, sa podelila o svoje skúsenosti s tehotenstvom, pôrodom a krstom v Grécku. Dieťaťu tu zvyčajne nedávajú meno hneď. Okolo 80 percent Grékov má ortodoxné vyznanie a tak dieťa dostáva meno až pri krste. Dovtedy volajú chlapčeka Bebys a dievčatko Beba. Krstí sa tu oveľa neskôr, ako je zvykom u nás. Zvyčajne od 6 mesiacov až po 3 roky a je to dôležitá časť života a ceremónia so zaužívanými vysokými nákladmi.
Dieťa sa krstí úplne nahé. Do kostola vchádza oblečené sviatočne, matka odovzdá pri dverách dieťa krstnému otcovi a ten po vyzvaní duchovného otca zvolá prvýkrát meno dieťaťa. Nie je bežné mať dvoch krstných rodičov. Zvyčajne býva krstný otec, ale vždy je to len jeden človek, najbližší priateľ alebo člen rodiny.
Po obrade sa dieťa odieva do slávnostného oblečenia, ktoré zabezpečuje krstný otec. On zvyčajne pokrýva aj všetky náklady na krst. Na oplátku rodičia majú pre krstného otca tiež dar. Zvyčajne je to nejaká cennosť alebo klenot, napríklad drahé hodinky alebo zlatý náramok. Ak má pár spoločné nepokrstené dieťa, spoja krst so svadbou do jednej udalosti.
Prečítajte si tiež: Dupačky pre chlapca na krst: Značky
Zhrnutie gréckeho krstu:
- Meno dieťaťa sa určuje až pri krste.
- Krst sa koná medzi 6 mesiacmi a 3 rokmi.
- Dieťa sa krstí nahé.
- Krstný otec zabezpečuje oblečenie a náklady na krst.
- Rodičia dávajú krstnému otcovi dar.
Význam krstu v kresťanstve
Svätý Krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Táto sviatosť sa volá Krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: Krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“. Od začiatkov Cirkvi je Krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na Krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v Krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia.
Sám Pán Ježiš tvrdí, že Krst je nevyhnutne potrebný na spásu. Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a Krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Pokrstený, včlenený Krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi. Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi.
Účinky krstu:
- Oslobodenie od hriechu a znovuzrodenie ako Božie deti.
- Začlenenie do Kristovho tela a Cirkvi.
- Účasť na Kristovom kňazstve, prorockom a kráľovskom poslaní.
- Vtlačenie nezmazateľného duchovného znaku.
Už od najstarších čias sa Krst udeľuje deťom, lebo je Božou milosťou a Božím darom, ktorý nepredpokladá ľudské zásluhy; deti sú Krstené vo viere Cirkvi. Laici, s pomocou krstných rodičov, vychovávajú vo viere. Je však obtiažnejšie podstúpiť túto prípravu po narodení dieťaťa, keďže v tom čase pribúda veľa nových povinností. Človek, ktorý nespĺňa niektorú z podmienok sa nemôže stať krstným rodičom. Je potrebné brať na vedomie, že krstný rodič sľubuje krstné sľuby namiesto krstenca, teda sľubuje pred Cirkvou i Bohom samotným, že urobí všetko, aby z krstenca vyrástol zrelý kresťan, ktorý pozná a miluje Boha i jeho Cirkev. Spolu s krstom a Eucharistiou, ktorá sa vo východnej cirkvi udeľuje hneď po krste, tvorí jeden celok „sviatostí uvádzania do kresťanského života“.
Príprava a priebeh krstu
Príprava na krst obnáša jedno vopred dohodnuté stretnutie, na ktoré je potrebné doniesť rodný list dieťaťa a krstné listy rodičov a krstných rodičov nie staršie ako 3 mesiace. Keďže však je krst začlením do Cirkvi, je vhodné dieťa krstiť v miestnej Cirkvi, v ktorej bude vyrastať.
Porovnanie zvyklostí krstu v rôznych obdobiach
| Obdobie | Prax prijímania Eucharistie deťmi | Postoj cirkvi |
|---|---|---|
| Prvé storočia | Bežná prax | Podporovaná |
| 12.-13. storočie | Postupné vytrácanie | Miestne synody s rôznymi názormi |
| Po Tridentskom koncile | Obmedzovanie vplyvom latinskej teológie | Svätý stolec so zmiešaným postojom |
| Súčasnosť (Grécko) | Krst ako dôležitá udalosť s tradičnými zvyklosťami | Podporovaná |