Pôrod je jedným z najvýznamnejších a najintímnejších momentov v živote ženy. Emócie, ktoré ju premôžu pri prvom stretnutí s dieťaťom, sú nezabudnuteľné. Fotografka Monet Nicole to vyjadrila slovami: „Verím, že na narodení záleží. Záleží na dni, keď stretnete svoje dieťa." Zachytiť tieto okamihy, plné sĺz, dojatia a vytrženia, je umenie. Pohľad novorodenca, akoby prichádzal z iného sveta, je plný múdrosti a nevinnosti. Cieľom fotografií matky po pôrode je ukázať realitu, ktorú zažívajú milióny žien na celom svete.
Osobná skúsenosť fotografky
Monet Nicole, okrem toho, že je fotografka, pracuje aj ako dula. Jej vlastné pôrody ju hlboko ovplyvnili. „Moje vlastné pôrody ma úplne zmenili. Nič sa nevyrovná chvíľam, keď som stretla svoje dcéry - a stále plačem vždy, keď si spomínam na ich narodenie," hovorí. Táto osobná skúsenosť jej umožňuje vnímať a zachytávať pôrod s hlbokým porozumením a citlivosťou. Fotografovala narodenie detí v rôznych prostrediach, od pôrodných sál po domáce prostredie, čím zdôrazňuje, že krása tohto momentu je univerzálna.
Reakcie klientov a význam fotografií
Klientky Monet Nicole vyjadrujú nadšenie z jej práce. „Sú to viac než fotografie, viac než video. Dostali sme možnosť prežiť znovu našu pôrodnú skúsenosť. Radosť, sila, bezpodmienečná láska, Monet Nicole to všetko zachytáva tak surové a zároveň krásne," neskrývala nadšenie jedna z klientok. Fotografie pôrodu nie sú len spomienkou, ale aj silným prežitkom, ktorý umožňuje znovu precítiť emócie a silu ženy.
Pohľad fotografa Igora Stančíka na fotenie cisárskeho rezu
Fotograf Igor Stančík sa zameral na fotenie pôrodu cisárskym rezom. Hovorí: "Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá." Jeho cieľom bolo zobraziť realitu pôrodu bez zbytočného šokovania, no zároveň zachytiť intimitu, strach, bolesť a radosť, ktoré sprevádzajú narodenie dieťaťa.
Rozhovor s Igorom Stančíkom
Fotografujúci cudzí muž pri pôrode… Znie to ako začiatok vtipu.
"To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá."
Prečítajte si tiež: Inšpirácia pre kostým snehovej vločky
Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?
"Pozastavili, to určite. No nemyslím si, že ich zaskočil muž fotograf pri pôrode. Skôr sa čudovali, že k cisárskemu rezu vôbec niekoho pustili."
Ako dlho trvalo, kým ste povolenie na fotenie získali?
"To bola relatívne iba chvíľa. Boli ústretoví a nemal som prakticky žiadne obmedzenia. Iba v prípade komplikácií pri sekcii by som musel sálu ihneď opustiť."
V ktorej nemocnici to bolo?
"V Nitre."
Ako prebiehalo čakanie na pôrod? Mali ste posledné dni pred termínom stále "pohotovosť" a pobalený vak s fototechnikou?
"Nie, v tomto prípade to bolo celé jednoduché. Mamička, ktorú som fotil, je moja kamarátka Tina a zároveň tiež fotografka. Sekciu mala plánovanú na konkrétny termín, s nemocnicou sme iba dohodli, že na sálu pôjde ráno ako prvá. Prišiel som v určený čas 7:30 a keďže neboli žiadne neočakávané okolnosti, prebehlo všetko podľa plánu."
Zažili ste nejaký pôrod už aj pred fotením?
"Áno, mám tri deti. Moja manželka absolvovala dve sekcie a jeden klasický pôrod. Paradoxne, k sekciám ma nepustili 🙂 Ale to bude asi aj tým, že som vtedy ešte vôbec nefotiL a zároveň mi ani nenapadlo, že pri operácií je možné byť prítomný. Ale klasický pôrod som absolvoval so všetkými detailami 🙂"
Prečítajte si tiež: Výživa a blízkosť v diéte s matkou
Takže predstavu o reportáži ste čiastočne mali už vopred? Písali ste, že ste chceli zobraziť pôrod tak, aby nebol zbytočne šokujúci, no zároveň aby v ňom bola zachytená intimita, strach, bolesť a radosť, ktorú prináša narodenie človeka.
"Predstavu som mal, ale naozaj iba čiastočnú. Ako som už povedal, pri sekcii som ešte nebol, takže som nevedel, ako dlho to bude trvať, čo všetko mi na sále dovolia a tiež ako to tam bude celé riešené stavebne. Tým pádom som nevedel, aké budem mať obmedzenia v kompozícii. Veľkým a dôležitým obmedzením pre mňa bolo už to, že som nesmel mať v záberoch personál, a tým pádom každá fotografia bola komponovaná s touto myšlienkou. Čo sa týka môjho plánu zobrazenia pôrodu, ten vychádzal z môjho celkového pohľadu na fotoreportáže - zameriavam sa v prvom rade na to, aby som do fotografií preniesol atmosféru udalosti. Aby sa na toho, kto si fotografie pozrie, preniesla emócia a ostal tam zachovaný príbeh. Takýto bol teda približný plán."
Boli zábery či okamihy, kedy ste mali prst na spúšti, ale povedali ste si, že to odfotiť nemôžete, alebo že to už je veľa, a spúšť ste nestlačili?
"Boli, ale iba málo. Keďže som na to obmedzenie myslel, každý záber som komponoval tak, aby som s ním neskôr musel pracovať čo najmenej. Takže vznikli fotografie, kde síce je tvár personálu, ale iba niekde na okraji, a to som vedel neskôr pri spracovaní orezať bez toho, aby to narušilo celkový záber. Obmedzenia od Tiny som nemal žiadne, mohol som fotiť všetko. Ale to som nepotreboval robiť, pretože mi nešlo o nafotenie krvavého masakru a s tým súvisiacich detailov. Samozrejme, že vznikli aj fotografie, ktoré sme nezverejnili a budú uložené iba v rodinnom archíve Tiny."
Bol pri pôrode aj Tinin manžel?
"Nebol, čakal však na chodbe. Keby sme veľmi chceli, pustili by tam aj jeho, ale s Tinou sme sa dohodli, že to lekárom a sestrám nechceme komplikovať a stačí, keď tam bude jeden človek navyše."
Plnili ste teda sčasti aj úlohu manžela? Alebo ste tam "akože neboli"?
"Nie, to nie. Pri reportáži je najdôležitejšie byť neviditeľný. Aj rozhodca na futbalovom zápase má najlepšie hodnotenie vtedy, keď si po zápase na jeho prítomnosť nikto nespomenie 🙂 Ja som tam bol pracovne, sústredil som sa výlučne na to, aby som zachytil udalosť správne."
Ale nejaké emócie sa zrejme vo vás odohrávali. Ako celú situáciu vnímate ako muž?
"Nechcem, aby to vyznelo necitlivo, ale skutočne som celú situáciu vnímal v prvom rade z toho pohľadu, že mojou úlohou je fotografovať. Takže som sa sústredil iba na to, aby som nachádzal zaujímavé uhly pre záber, pozorne som musel sledovať všetko, čo sa deje, aby som tam zbadal niečo, čo je dôležité a pre niekoho možno neviditeľné. Nestál som na jednom mieste, presúval som sa. Zároveň som musel zvažovať, aký typ objektívu na danú situáciu použijem. Toto všetko vyžadovalo maximálne sústredenie a nebol priestor na to, aby som sa nechal uniesť momentom narodenia človeka. Našťastie, patrím k ľuďom, ktorí nemajú problém s pohľadom na krv, takže som sa mohol koncentrovať výlučne na svoju úlohu, kvôli ktorej som tam bol. Emócie mohli prísť až po."
Prečítajte si tiež: Matka a dieťa: Čiernobiele momenty
Keď už ste spomenuli ten futbal, tak ono to znie, akoby ste fotili futbalový zápas.
"Môže to tak znieť, ale ja som sa musel odosobniť. Opakujem, bola to práca, ktorú bolo potrebné urobiť profesionálne. Fotil som pôrod prvýkrát, takže som to nechcel pokaziť. Robil som to, čo doteraz pri každej reportáži a kvôli čomu sa aj v minulosti moje reportáže (hoci ich nebolo veľa) stretli s pozitívnym ohlasom."
Ozvali sa vám po zverejnení reportáže ďalšie záujemkyne?
"Ozvalo sa obrovské množstvo ľudí. S Tinou sme vedeli, že reportáž je kvalitná a že sa určite bude ľuďom páčiť, no to, čo sa dialo po zverejnení, prekonalo všetky očakávania. Jednu ďalšiu reportáž som už takmer mal dohodnutú, avšak nakoniec manžel s fotením nesúhlasil. Je to citlivá téma a nie každému niečo také vyhovuje."
A čo manželka? Neprejavila záujem o ďalšie dieťa, alebo nehovorila, že je škoda, že nemá taký záznam aj ona?
"Nie, tri deti nám stačia obom. Máme dvoch chlapcov a dievčatko. A bude to možno niekomu znieť paradoxne, ale napríklad ja a moja manželka by sme s takýmto fotením a zverejnením asi mali problém. Ale hovorím to úprimne a úmyselne, aby bolo jasné, že naozaj rozumiem každému, kto povie, že to nie je pre neho a že jemu sa to nepáči."
Čo takému foteniu predchádza?
"Musí s tým súhlasiť nemocnica, matka a aj partner. Keď sa partneri nad tým detailne zamyslia a budú s tým súhlasiť, musia rátať aj s tým, že pri pôrode je cudzí človek, ktorý chtiac-nechtiac uvidí aj intímne partie mamičky, a to je niečo, čo nie každý zvládne akceptovať. Ja to samozrejme chápem, preto je dôležité, aby voči mne mali dôveru a rozumeli tomu, že tam nie som kvôli ničomu inému, iba kvôli nim a kvôli tomu, aby som pre nich nafotil jeden z najsilnejších zážitkov, aké v živote môžu mať."
Momentálne komunikujem s viacerými záujemkyňami, takže predpokladám, že čoskoro pribudnú ďalšie reportáže.## Tentokrát už s cudzími osobami? Alebo stále v okruhu známych?
"Tentokrát už s cudzími."
Plánujete sa s nimi pred pôrodom viackrát stretnúť a dôveru sčasti budovať?
"Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Jedno osobné stretnutie je potrebné. Na ňom vysvetlím všetko, čo môžu odo mňa očakávať, dohodneme sa, čo môžem a čo nemôžem fotografovať. Najdôležitejšie sú však fotografie z tejto reportáže, ktoré podľa mňa veľmi jasne ukazujú, aký výsledok je možné očakávať. Keď budem fotografovať klasický pôrod, bude to ešte lepšie, pretože ten trvá dlhšie ako sekcia a bude možné urobiť viac záberov, na ktorých bude aj partner. Ten môže na mňa dozerať, či je všetko tak, ako sme sa dohodli 🙂"
Má takáto reportáž aj snahu viac "sprístupniť" pôrod a "pozvať" k nemu aj mužov?
"Nebolo to jej cieľom. A keby aj bolo, tak si nemyslím, že to je možné takýmto spôsobom dosiahnuť. Prítomnosť na pôrode je veľmi individuálna záležitosť. Častokrát som počul, že žena partnera pri pôrode nechcela, radšej tam mala kamarátku alebo svoju mamu. Taktiež zohráva úlohu, že veľa ľudí nemocničné prostredie alebo krv neznáša dobre a ich prítomnosť by pôrod iba komplikovala. Osveta v tomto prípade, podľa môjho názoru, zrejme veľa nezmení. Dnes už asi každý vie, že pri pôrode byť môže a je iba na dohode partnerov, či to chcú alebo nie."
Prečo ste sa rozhodli reportáž zverejniť?
"Pretože sme to s Tinou nevnímali ako zverejnenie pôrodu, ale ako zverejnenie zaujímavej fotografickej práce. Obaja sme fotografi a pozeráme sa na to v prvom rade z tohto hľadiska. Vyvolalo to obrovskú vlnu záujmu a zdieľaní, videli to aj ľudia, ktorí fotografii nerozumejú a vnímajú iné jej aspekty a až sekundárne prišiel záujem médií s témou pôrodu a prítomnosti na ňom."
Stáva sa z takejto fotografie nový trend? V zahraničí som zopár podobných "projektov" už videl, u nás ste (pre mňa) prvý.
"To uvidíme, no záujem sa ukazuje. Fotil som bez toho, aby som riešil, či to už niekto niekde robí alebo robil."
Kritika a realita matiek po pôrode
Dnešná moderná doba a chytré telefóny spôsobili, že mamičky veľmi krátko po pôrode zverejňujú fotografie svojich čerstvo narodených detí. Známa austrálska blogerka Constance Hall (34) zverejnila práve túto fotografiu krátko po pôrode svojho synčeka a označila ju za najobľúbenejšiu. Nepáči sa im, že za najobľúbenejšiu označila fotografiu, kde má dieťa položené na konci postele a ona pozerá do mobilného telefónu. Niektorí kritici si dokonca myslia, že si mobil pri novorodencovi mohla úplne odpustiť.
Ženy sa často počnúc tehotenstvom prestávajú cítiť komfortne a už vôbec sa nepovažujú za príťažlivé. Telo ženy po tehotenstve nevyzerá dokonale, no je obrazom toho, že funguje dokonale - a to je to, na čom záleží aj v dobre, kedy je fyzická dokonalosť pomaly nadradená všetkému ostatnému.
Zlatá hodinka a dôležitosť kontaktu matky a dieťaťa
Prinášame vám fotografie matky a bábätka po pôrode. Predstavujú vzácne okamihy, ktoré môžu ženám dodať sebaistotu a bábätkám dôveru vo vzťahoch s ľuďmi. Preto sa čas bezprostredne po pôrode nazýva aj zlatá hodinka. Na fotografiách vám predstavujeme bábätko, ktoré sa v marci 2015 narodilo na západnom Slovensku. Jeho pôrod v 42. týždni tehotenstva s váhou 4170 gramov sa uskutočnil vaginálne a úplne prirodzene po predchádzajúcom cisárskom reze. Od okamihu narodenia zostal chlapček s mamou a mal možnosť prisať sa vlastným tempom a bez problémov.
Skutočné momenty po pôrode
Keď sa povie fotografia po pôrode, čo sa vám vybaví ako prvé? Väčšine ľudí asi šťastná matka a malé bábätko. Niet divu, všetci sa tešia z príchodu nového života na svet a s tým sa nám spájajú skôr pozitívne emócie a radosť. Málokto ale premýšľa nad momentami, ktoré nasledujú tesne po pôrode. Spisovateľka a matka štyroch detí Jill Krause zverejnila na sociálnej sieti fotku, ktorá sa šíri internetom rýchlosťou blesku. „V skutočnosti nikto nerozpráva o všetkých tých momentoch, ktoré sa dejú po tom. Keď sa vytratí vaša dôstojnosť a pocítite všetky veci, o ktorých ste si mysleli, že sa môžu stať vášmu telu. Keď vás všetko boli a je vám na umretie."
„Nikdy nezabudnem na tváre sestier, ktoré ma sprevádzali do kúpeľne po tom, ako som porodila dieťatko. Ten okamih, keď som bola taká zraniteľná, taká unavená, ustráchaná, roztržitá. Moje opuchnuté brucho odtieklo a moja jemnosť bola už dávno preč. Pracovali so mnou s takou láskavosťou a dôstojnosťou. Žijeme v dobe, kedy sa všetci snažia, aby boli veci dokonalé. Často práve prezentácia na sociálnych sieťach spôsobuje, že veci nevidíme také, aké naozaj sú.
Fotografka Alex Michele a jej pohľad na matku po pôrode
Mirror však predstavil fotografku, ktorá zobrazuje realitu vo svojej najčistejšej podobe. Mladá fotografka z USA z Floridy, Alex Michele sa vo svojej tvorbe zameriava väčšinou na zobrazovanie momentu zrodenia dieťaťa, rodiny a žien. Na sociálnej sieti zverejnila fotografie chvíľ, kedy je žena naozaj veľmi zraniteľná, teda počas pôrodu a po ňom. Alex odfotografovala svoju kamarátku len chvíľu po pôrode, kedy sa všetci sústredili na to, aby bolo v poriadku v prvom rade dieťa.
„Dieťa sa práve narodilo a všetci sú okolo neho. Všetci sú z neho unesení, pretože je to zázrak. Ja som unesená z nej. Vidím ťa, mama. Vidím bolesť v tvojich očiach, v tvojej tvári, v tvojom tele,“ napísala Alex. „Často zabúdame na mamy, keď sú okolo deti. Pýtame sa, ako sa dieťa má, čo potrebuje, či si ho môžeme podržať, čo mu môžeme kúpiť… ale čo mamy?“
Alex vo svojom príspevku ďalej píše, aby sme nezabúdali na to, aké ťažké je dieťa vynosiť a priviesť ho na svet. „Čo mamy naozaj potrebujú? Donášky jedla, niekoho, kto postráži dieťa, aby sa mohli osprchovať, kvalitnú starostlivosť pre svoje ďalšie deti, pani na výpomoc, aby sa mohli na chvíľu zastaviť. Kávu a pohodlné pyžamo. Alebo fastfood. Možno pozerať nový film na Netflixe. Nezabúdajme na naše mamy." Jej príspevok má viac ako 18-tisíc komentárov, kde ženy vyjadrujú mamičke na fotke podporu a obdiv a chvália fotografku za to, čo napísala.
Skutočné fotografie a ich posolstvo
Okrem fotografie mamičky po pôrode mnohých ľudí zaujala aj ďalšími fotografiami, kedy si mamička odsáva mlieko alebo samotnými fotografiami pôrodu, ktoré nie sú poburujúce a ani nechutné, jednoducho sú skutočné. „Nechajte ma vyjadriť sa jasne. Pôrod pekelne bolí. A nehovorím to, aby som niekoho strašila, pretože je to taktiež ten najkúzelnejší a najúžasnejší zážitok. A je naozaj jedno či rodíte prirodzene, v nemocnici, doma, cisárskym rezom, s epidurálkou, jednoducho sa na to psychicky pripravte. Pretože je to bolesť. A áno, aj eufória. Alexine fotografie rozprávajú príbeh.