Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jedným z najdôležitejších a najkomplexnejších vzťahov v živote človeka. Kvalita tohto vzťahu má zásadný vplyv na vývoj osobnosti dieťaťa, jeho sebavedomie, schopnosť sebaovládania a celkový emocionálny a sociálny rast. Výchova, ktorá je základným kameňom tohto vzťahu, by preto mala byť postavená na etických princípoch, ktoré podporujú zdravý vývoj dieťaťa. Rešpektujúca výchova predstavuje prístup, ktorý kladie dôraz na vzájomnú dôveru, diskusiu a jasne definované pravidlá, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym situáciám a potrebám dieťaťa.
Rešpektujúca výchova: Rovnováha medzi autoritou a slobodou
Rešpektujúca výchova je demokratická forma výchovy, ktorá sa vyhýba extrémom autoritárskeho a liberálneho prístupu. Namiesto toho sa snaží o nájdenie rovnováhy medzi stanovením hraníc a uspokojovaním potrieb a želaní dieťaťa. Hranice sú vo výchove nevyhnutné, ale dôležité je, ako sú dieťaťu komunikované. Príliš liberálna výchova môže viesť k nízkej schopnosti sebaovládania, zatiaľ čo príliš autoritatívna výchova môže spôsobiť, že dieťa bude hanblivé, nesebavedomé a bude mať pochybnosti o sebe. Cieľom rešpektujúcej výchovy je budovať v dieťati zodpovednosť, nie poslušnosť alebo vzburu.
V rešpektujúcej výchove je vzťah medzi vychovávajúcim a dieťaťom založený na vzájomnej dôvere, diskusii a jasne definovaných pravidlách, ktorých dodržiavanie je primerane kontrolované. Tieto pravidlá sa prispôsobujú konkrétnej situácii, prostrediu a postupne sa vyvíjajú. Rodičia potrebujú nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a vyhovením potrebám a želaniam dieťaťa. V prípade problému je dôležité ujasniť si, či je dôležitejšia potreba rodiča alebo dieťaťa. Výchova by mala dieťaťu umožniť nadobudnúť dostatočné sebavedomie a schopnosti pracovať so svojimi emóciami, ovládať hnev a riešiť problémy konštruktívne.
Obdobia vzdoru a puberty: Náročné výzvy pre rodičov
Prvým náročným obdobím vo výchove dieťaťa je obdobie vzdoru, keď dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob a sebapresadzovať sa. V tomto období sa u dieťaťa objavujú záchvaty plaču, hnevu a trucovanie. Toto správanie je sprievodným javom vzniku vlastného "ja" dieťaťa. Druhým náročným obdobím je puberta.
Ako začať s rešpektujúcou výchovou?
Nikdy nie je neskoro prejsť na rešpektujúcu výchovu, aj keď ste dieťa vychovávali autoritatívne alebo liberálne. Zmeny však nemusia byť ľahké. Dôležité je stanoviť si reálne ciele, vnímať svoje správanie, uvedomovať si chyby a postupne pracovať na ich odstraňovaní. Zamerajte sa na jednu zručnosť a po jej zvládnutí prejdite k ďalšej. Nové postupy skúšajte najprv v pokojných situáciách a s ľuďmi, s ktorými máte dobré vzťahy. Niekedy je lepšie chvíľu mlčať, dať si pauzu, premyslieť si všetko a až potom konať.
Prečítajte si tiež: Dopad reklamy na dieťa
Čo rešpektujúca výchova nie je?
Rešpektujúca výchova vylučuje fyzické aj psychické tresty a manipulačné metódy. Tieto aktivity vedú k zväčšeniu prejavov vzdoru alebo k tomu, že dieťa bude zakázané činnosti vykonávať tajne, alebo ich nebude vykonávať vôbec, ale nie preto, že by sa naučilo, že to nie je správne. Takéto poslušné dieťa sa v staršom veku môže zmeniť na neposlušné a začne počúvať inú autoritu ako rodičia.
Medzi nerešpektujúce výchovné prostriedky patria:
- fyzické tresty všetkého druhu
- odopieranie lásky, láska za odmenu
- separácia, odopieranie pozornosti
- rozkazy
- krik, nadávanie
- vyhrážanie
- popieranie emócií
- zahanbovanie, zosmiešňovanie, obviňovanie
- citové vydieranie
- škatuľkovanie, nálepkovanie
- porovnávanie
- sarkazmus
- nadmerná kontrola
- fragmentácie požiadaviek
- proroctvo
- ľutovanie
- pochvala
Potreby detí: Pyramída dôležitosti
Ľudské potreby sa formálne usporadúvajú do pyramídy. Jej základňu tvoria fyziologické potreby, nasleduje potreba bezpečia, potreba lásky a kontaktu, potreba sebaúcty a uznania, potreba sebarealizácie a na špici stoja vyššie potreby, ako je estetika, etika a duchovno. Dôležitými potrebami detí sú aj pohyb a voľná hra s rôzne starými deťmi a dospelými.
Dospelí sú niekedy schopní uspokojenie potrieb z vyšších poschodí uprednostniť pred uspokojením potrieb z nižších poschodí. Ale čím menšie dieťa, tým má uspokojenie základných potrieb výraznejší vplyv na jeho správanie. Negatívne správanie dieťaťa sa zvyčajne objavuje, keď sa potrebuje najesť alebo napiť, či zájsť na toaletu. Tiež je často "len" vyjadrením túžby po pozornosti, ak sa mu ju nedarí v danú chvíľu pripútať iným spôsobom.
Postupy rešpektujúcej výchovy: Nástroje pre efektívnu komunikáciu a spoluprácu
Rešpektujúca výchova ponúka širokú škálu postupov na dosiahnutie správneho správania dieťaťa. Medzi kľúčové prvky patria:
Prečítajte si tiež: Rodičovské rady pre učenie
Kontrola vlastných emócií
Je potrebné oddeliť svoje emócie od správania dieťaťa, nereagovať automaticky v rozčúlení, ale racionálne, až po ukľudnení. Ľudia v emóciách nekonajú rozumovo, ale podľa výchovou vštepených vzorcov správania, podľa prejavov svojho vnútorného dieťaťa, či podľa toho, ako čakajú, že by to chcelo okolie. Prejavy emócií, hlavne hnevu, sa ľahko prenášajú na ostatných. Paleta možností na upokojenie emócií je veľká, napr. dýchanie zhlboka, počítanie v duchu do 10, vyjadrenie svojich pocitov a prípadne tieto agresívne pocity prežiť vo svojej predstavivosti. Ujasnite si, čo vám konkrétne na správaní dieťaťa vadí, čo mu naozaj chcete odovzdať a sústreďte sa naň. Ak ste konali v zlosti, nadmerne autoritatívne, nespravodlivo, dieťaťu sa ospravedlňte.
Rozpoznanie emócií dieťaťa a ich rešpektovanie
Potreby a pocity dieťaťa môžu byť v rovnakej chvíli veľmi odlišné od našich. Nejde o to akceptovať všetky činy dieťaťa, ale všetky jeho pocity. Emócie sú právom dieťaťa, nevhodné správanie ale nie. Cieľom je porozumieť tomu, prečo dieťa nepočúva - či boli naozaj uspokojené jeho potreby, rozumie pokynu alebo je zmätené, bojí sa alebo po ňom chceme v danú chvíľu príliš.
Dieťaťu venujte sústredenú pozornosť, nadviažte očný kontakt. Prílišné vypytovanie sa býva skôr na škodu, zvyčajne viac zistíte, ak použijete len prostý opis situácie či potvrdenie emócií ( "zdáš sa mi smutná.", "Vidím, že si rozčúlená.", "To asi dosť bolelo.", "Áno, veľmi si to želáš.", Povedala si, že ste dnes písali diktát.") a potom len počúvate a používate komentáre ako "Hmm.", "Áno?" a "Chápem.".
Pomôcť môže, keď dieťaťu umožníte jeho priania prežiť aspoň v predstavách ( "Kiež by som mohla…") a potom po upokojení dieťaťa ponúknete dostupnú alternatívu, riešenie situácie.
Dosiahnutie spolupráce
Dieťa oslovujte menom, nadviažte očný kontakt, hovorte príjemným alebo aspoň vecným tónom. Problém popíšte jednoznačne a bez obviňovania a nálepkovania, poskytnite stručné informácie, primerané požiadavky formulujte jasne. Pomáha vety začínať pozitívne, slovo áno má veľkú moc. Používajte vety typu "Bež pomalšie a opatrne.", "Pozerám, že si chceš podať sama hrnček, je to ale veľmi vysoko.", "Vidím tu rozhádzané hračky.", "Ak si nebudeš čistiť zuby, mohli by sa ti pokaziť a bolieť.", "Pomohlo by mi, keby si… ". Splnenie úlohy nekontrolujte ale skôr, ako uplynie vyhradená doba, potom pre pripomenutie použite napr. krátke upozornenie ako "Janko, hračky sú stále rozhádzané na zemi.", "Tonko, pes.", "Luna, riad.". Ak sa jedná o opakované činnosti, je možné na predmet alebo v jeho blízkosti umiestniť odkaz.
Prečítajte si tiež: Stavy bytia a výchova
Pomáha aj pomenovať svoje pocity a zároveň uznať pocity dieťaťa - "Áno, chceš, aby som sa ti teraz venovala. Čo môžem urobiť pre to, aby som si mohla v kľude teraz zatelefonovať?", "Áno, viem, že by si chcel čítať rozprávku, čo keby som toto dorobil, ty si si zatiaľ prezeral obrázky a potom sa ti budem naplno venovať. ", "Nepáči sa mi, keď …".
V prípade zákazov sa ich snažte podávať v pozitívnej forme. Ponúkajte alternatívy a vhodné správanie ( "Môžeš si kúpiť hračku, ale nanajvýš za…", "Najskôr si vyčistíš zuby alebo sa okúpeš?", "Ktorú knižku budeme čítať pred spaním, chceš si ju vybrať?", "Urobíme to spolu alebo chceš sama?", "Prsty preč z nosa.", "Gramofón púšťame iba spoločne."). Na rozhodnutie poskytnite dieťaťu dostatok času ( "Keď budeš pripravený, daj mi vedieť.", "Niekedy je ťažké sa rozhodnúť, keď…").
Choďte príkladom, deti sa oveľa viac učia tým, čo robíte, než tým, čo hovoríte. Vaše činy preto nemajú byť v rozpore s tým, čo rozprávate. Pokiaľ nie sú dostupné alternatívy, dajte dieťaťu pokojne jasný signál, kde je problém ( "Žiadny krik, tu musíme byť potichu.", "Pri prechádzaní cesty sa držíme za ruky.").
Náprava správania dieťaťa
Vyjadrite nesúhlas s daným správaním a povedzte svoje očakávania, napr. "V obchode chodíme pokojne a hovoríme ticho.". Ponúknite alternatívy ako "Beháš tak ďaleko, že na teba nevidím. Pôjdeš vedľa vozíka pokojne alebo si do neho radšej sadneš?". Navrhnite dieťaťu, ktoré ruší, s čím vám môže pomôcť ( "Pomohlo by mi, keby si dávala nákup do košíka.").
Prirodzený dôsledok s previnením priamo súvisí, obvykle je snahou, aby aspoň minimalizoval škody spôsobené previnením a viedol k náprave správania. Ponúknite dieťaťu možnosti, ako problém zmierniť či riešiť - "Rozliatu vodu poutierame.", "Zájdeš za pánom Novákon sám alebo chceš, aby som šiel s tebou. Bolo by dobré sa mu ospravedlniť a to rozbité okno mu zaplatiť. Mohol by si prispieť zo svojho vreckového alebo mu pomôcť to okno odniesť na presklenie. Alebo máš iný návrh?", "Dnes so mnou do obchodu nejdeš, minule si tam pokrikovala a pobehovala, vezmem ťa ale so sebou nabudúce.", "Náradie po sebe upraceš alebo si ho nebudeš požičiavať vôbec.", "Čo s tým urobíme? " (Všetky nápady zapíšte, spoločne preberte a potom jeden, vhodný pokiaľ možno pre všetkých, vyberte).
Trest je umelo vytvorený, s previnením nesúvisí. Nesie so sebou riziko, že ho dieťa akceptuje ako poplatok, ktorý je ochotné strpieť, aby si mohlo robiť, čo chce. Dieťa tiež preberá model správania, v ktorom je moc dôležitejšia ako správne správanie, a používa ho. Nemôžete preto chcieť po dieťati, aby ostatných nebilo, pokiaľ mu sami dávate na zadok.
Odmeny sú len opakom trestu, sú postavené na ľubovôli toho, kto odmeňuje, dieťaťu berú vnútornú motiváciu. Dieťa robí len toľko, aby odmeny dosiahlo, ak je neskôr odmena zrušená, o činnosť často stráca záujem. V konečnom dôsledku odmeny znamenajú aj morálny problém, pretože ich vyššia formou sú úplatky. Neopisné pochvaly, ako je "Pekne si zaspievala.", nevyjadrujú skutočný záujem. Dieťa sa ale vďaka odmenám a pochvalám môže stať závislým na hodnotení ostatných a manipulovateľným, sebahodnotenie ustupuje do pozadia. V rešpektujúcej výchove sa preto radšej používajú pozitívne prirodzené dôsledky, spätná väzba a konkrétne slovné ocenenie.
Povzbudenie a podpora samostatnosti
Podporujte dieťa v samostatnom rozhodovaní, oceňujte jeho snahu, príliš sa nevypytujte, neponáhľajte sa pri vyžadovaní odpovede, podporujte ho v hľadaní odpovedí mimo domova ("Môžeme sa opýtať…", "Čo tak zájsť do knižnice?") a neberte mu nádej ("Povedz mi o tom nápade viac.", "Takže ty si praješ byť…", "Aha, chceš to skúsiť takto."). Dieťa oceňujte popisom, prejavujte záujem, použite napríklad vety typu "Vidím, že si dal všetky hračky do skrine.", "Namaľoval si modrý autobus s piatimi oknami.", "Dojalo ma, ako si spievala, hlavne tá tretia sloha sa mi páčila."," Všimla si si, že tiež nie je utretý prach, a urobila si to, to bol veľký zápal do upratovania.".
Oslobodenie dieťaťa od nálepky
Často sami (aj nevedome) alebo vaše okolie dieťa pasuje do nejakej role, zaškatuľkujete ho a ono sa, prekvapivo, tak správa ďalej. Nemusí byť ľahké ho tejto nálepky zbaviť. Ak sa dieťa podľa starej nálepky správa, povedzte mu bez obviňovania o svojich pocitoch a očakávaniach ( "Tento týždeň si prišla dvakrát neskoro."). Treba dieťaťu tiež ukázať jeho novú tvár, vyhľadávať situácie, kedy sa podľa nálepky nespráva a dať mu o tom vedieť, napr. "Všimol som si, že sa učíš matematiku už od desiatej, to je poriadna vytrvalosť.", "Upratal si si veci na kreslenie do krabice, len pod stolom zostala jedna pastelka.". Takéto situácie možno aj cielene chystať a ich vzniku napomôcť, napríklad tým, že dieťa požiadate o pomoc práve s tou činnosťou, ktorú nerobí rado alebo mu nejde. Zamerajte sa na pozitívne vlastnosti a správanie dieťaťa a hovorte o nich aj pred ostatnými, keď dieťa počúva. Nepoužívajte ale ani kladné nálepkovanie ("Ty si dobré dievčatko". "Ako vždy si bola na písomku naučená."), To dieťa núti túto rolu hrať, vyvíja na neho tlak, môže mať obavy zo zlyhania.
Rešpektujúca výchova u batoliat: Trpezlivosť a dôslednosť
Základom je mať trpezlivosť, netrestať fyzicky ani psychicky, udeľovať rozumné množstvo príkazov a zákazov, nechcieť po dieťati príliš veľa naraz alebo mať príliš náročné požiadavky, ale mať jasné a jednoduché pravidlá a byť dôsledný. Potrebné býva vysvetľovať veci stále dokola a pritom sa správať k dieťaťu konzistentne. Dieťaťu poskytujte vašu fyzickú i emocionálnu dostupnosť, oporu a povzbudenie. Uznávajte jeho emócie. Aj keď z požiadavky neustúpite, je potrebné chápať, že dieťaťu sa to nemusí páčiť a má na to právo. Akonáhle je schopné vnímať, svoje stanovisko mu vysvetlite, zdôvodnite ho.
Za vhodné sa považuje vážiť si názor dieťaťa, dať mu možnosť výberu. Ak je to možné, nie je to v rozpore s vašimi potrebami a okolitým prostredím, dieťaťu vyjdite v ústrety, napr. mu podajte hrnček, z ktorého chce práve teraz piť. Namiesto slov "musíš" a "nesmieš" sa v rešpektujúcej výchove nastavujú batoľaťu hranice pomocou slov typu "len spoločne", "iba pri stole", "krehké", "používame to na", "namiesto toho môžeme", "až doma" , "je to nutné, pretože".
Veľmi pomáha ponuka alternatív - miesto zakázané, nevhodné, nebezpečné.
Rodina ako základná bunka spoločnosti
Rodina je základná bunka spoločnosti. Je to prirodzené prostredie, nikdy to nie je prostredie izolované od spoločnosti. V spoločnosti sa človek rodí, rastie a hlavne rozvíja. Funkčná rodina môže byť len jedna - rodina, ktorú spája vzájomná láska, úcta a porozumenie.
Detský plač: Komunikačný prostriedok a prejav potrieb
Detský plač sprevádza dieťa už od prvých chvíľ, keď príde na svet. Najprv ním vyjadruje hlad, smäd, nepohodlie a všetky nepríjemné pocity. Neskôr sa dieťa naučí rozprávať a skôr, než by začalo plakať, povie svoje potreby.
Vplyv rodiny na rozvoj osobnosti dieťaťa
Najzraniteľnejšou ľudskou bytosťou je bezpochyby dieťa. Primárnym subjektom jeho osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku, formovania jeho charakteru i osvojenia hodnôt ako najcennejšieho potenciálu. Nie vždy je rodina schopná plniť svoje funkcie, nakoľko je v dnešnej dobe čoraz viac vystavovaná vplyvu ekonomickej a spoločenskej disharmónie. Je rodiskom narušených disfunkčných rodín, v ktorých sú deti zanedbávané, týrané, alebo sa o nich rodičia riadne nestarajú. V takejto situácii si dieťa samo poradiť nevie a ani nemôže. Vtedy prichádza na pomoc širšia podporná sieť subjektov ako sú orgány štátnej správy, samospráva, neštátne subjekty, cirkev či odborníci v sociálnej oblasti.
Každá rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od kolísky až po hrob. Je to istý druh inštitúcie, ktorá má pre vývoj a život človeka nenahraditeľný význam. Okrem uspokojovania fyzických, psychickým a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka.
Rodina je zložitý proces, dielo tvorené ľudskými osobnosťami, ktoré sa v priebehu trvania neustále vyvíja a premieňa. Zoskupenie ľudí s rozličnými ľudskými potrebami, ktorých snahou je vytvoriť súlad, či jednotu založenú na verbálnej aj neverbálnej komunikácii. Existuje v čase a priestore, jej korene sú v minulosti a jej smerovanie do budúcnosti.
Schaefferová (1995) mala pravdu, keď napísala, že „rodina je ako ľudské umelecké dielo, lebo na umeleckom diele treba pracovať, vytvára sa roky a stále nie je hotové. Fantázia, tvorivosť, originalita, talent, záujem, láska, súcit, vzrušenie, odhodlanie a čas vytvárajú rozmanitosť rodiny, ktorá je výzvou pre každú inteligentnú ľudskú bytosť, aby sa dala do práce v ateliéri samotného života.“
Rodina- to je patriť k sebe navzájom, navzájom sa ovplyvňovať, súcitiť spolu, strachovať sa jeden o druhého, vzájommne sa o seba zaujímať. Takto by mala vyzerať zdravá, funkčná rodina. Aj tá je však neustále v pohybe. Žiadne dva roky v nej nie sú rovnaké, a rodina má pred sebou mnoho podôb a kombinácií. Tak ako sa premieňajú jednotlivci, ich osobnosť dospieva a zreje, tak sa mení aj obraz rodiny. Zoskupenie jedincov, ktorí môžu spoločne zdieľať prácu aj zábavu a v ich komunikácii môže stále dochádzať k neustále rastúcej výmene myšlienok. Je to zápas o kontinuitu, ktorý sa nedá dosiahnuť nikde inde, ako v rodine.
André Maurois povedal: „Priateľ vás môže mať rád pre vašu inteligenciu, milenka pre váš pôvab, ale rodina vás miluje bez dôvodu… Vedomie, že existujú vám blízki ľudia, ktorí sa s vami chcú podeliť o príjemné, či nepríjemné záležitosti, je dvojitým požehnaním nielen pre dieťa, ale pre ľudí každého veku. Je to ochrana pred tým, že neurobíme to najhoršie čo nás v zlosti, či sebaľútosti napadne, je to ochrana pred nebezpečenstvom. Po druhé je to inšpirácia pre to, ako pokračovať v živote ďalej. Pomáha to dieťaťu poznať, že niekomu inému skutočne záleží na tom, či sa nám darí, alebo nedarí. Je dobré, keď jedinec vie, že môže prežiť ťažké chvíle a prekonať úskalia, rovnako ako môže spoznať, že na vzťahu treba pracovať s istou dávkou nesebeckosti a porozumenia. (Shaefferová,1995). Ak v takýchto vzájomných vzťahoch dieťa vyrastá, vekom prenáša skúsenosti z generácie na generáciu. V histórii prešla rodina rôznymi stupňami vývoja a menili sa funkcie, ktoré plnila. Prichádzalo to najmä so zmenami spoločenských podmienok. Rodina predstavuje určitý systém, ktorý neustále hľadá a nachádza svoje miesto v spoločnosti. Funguje v plnom rozsahu a má svoje opodstatnenie len vtedy, keď uspokojuje potreby a požiadavky každého svojho člena, ktoré sú na ňu a zároveň spoločnosťou kladené. Už od narodenia potrebuje každá ľudská bytosť pevné puto so svojimi rodičmi, aby bol jej telesný a duševný vývoj normálny a úplný. Jeho súčasťou je aj priamy a pravidelný fyzický kontakt ako prameň citových prejavov vo forme pohladení či bozkov. (Peltová, 1995). To je prirodzená súčasť života normálnej rodiny. Rodina je miestom, kde sa rodia a utvárajú medziľudské vzťahy a formuje alebo deformuje sa v nej osobnosť a správanie človeka. Miesto, kde sa jedinci neustále premieňajú, navzájom ovplyvňujú, inšpirujú, a pomáhajú si. Každý jedinec rastie, intelektuálne, citovo, duchovne, fyzicky, duševne sa vyvíja, alebo chradne. Tým ovplyvňuje, alebo inšpiruje ostatných jedincov. Ak sa ľudia v tvorivých oblastiach rozvíjajú, ak dospievajú k hlbšiemu duchovnému poznaniu, ak sa obohacujú znalosťami, prežívajú podnetné objavy myšlienok, potom sa ovplyvňujú pozitívne. Ak dieťa vyrastá v tvorivom prostredí, získava zaujímavé podnety, ktoré ho v živote budú ovplyvňovať. Ako najstaršia základná spoločenská skupina je najtesnejšie spojená najrôznejšími vzťahmi a to navonok aj vo vnútri - funkciami a činnosťami zabezpečujúcimi potreby svojich členov a spoločnosti ako celku. Celou svojou históriou prechádza neustálymi zmenami, čo do veľkosti, významu i začlenenia do spoločnosti. Základ rodiny tvoria manželia spolu s deťmi, teda nukleárna rodina. Za rodinu je považovaný i mononukleárny typ rodiny, prípadne rozvedeného partnera s dieťaťom, či deťmi, taktiež manželov alebo osoby, ktoré majú dieťa v náhradnej starostlivosti. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie funkcií voči svojim členom, ale aj štátu, uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov, k čomu prispieva efektívna komunikácia a spätná väzba. Adekvátna adaptácia na meniace sa podmienky vo vnútri systému, ale aj vo vonkajšom prostredí, čo pomáha pri prekonávaní kríz.
Funkcie rodiny
Rodina plní množstvo dôležitých funkcií, ktoré sa v historickom kontexte menia. Medzi základné funkcie rodiny patria:
- Biologicko-reprodukčná funkcia - má zabezpečovať udržanie života už počatím a porodením nového človeka. Súčasťou biologicko-reprodukčnej funkcie rodiny je aj celková starostlivosť o členov rodiny - to je zabezpečenie potravy, starostlivosť o zdravie členov rodiny.
- Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia - to sa však nevzťahuje len na dieťa v rodine, vzťahuje sa celkovo na všetkých jej členov. Zabezpečovacia funkcia sa netýka len oblasti materiálnej, ale postupne prechádza do oblasti sociálnej, duševnej až duchovnej. Má tiež v najširšom poňatí poskytovať svojim členom životné istoty.
- Emocionálna funkcia - emocionálna funkcia v rodine je viazaná na plne rozvinutého človeka, zodpovedného, pre ktorého citový vzťah nie je ničím chvíľkovým, ale trvalou bázou istoty a citovým zázemím pre všetkých jej členov. Emocionalita sa tak stáva najdôležitejším faktorom rodiny. V rodine, ktorej členovia k sebe prechovávajú silné emočné väzby, je dostatok pokoja a istoty pre všetkých jej členov. Milujúci rodičia aj súrodenci si poskytujú navzájom lásku aj potrebnú starostlivosť, čo ovplyvňuje ich psychické i fyzické zdravie.
- Socializačno-výchovná funkcia - Výchovná funkcia rodiny je zámerné pôsobenie na mladého človeka v zmysle plnenia najvšeobecnejšieho cieľa výchovy - formovania všestranne rozvinutej osobnosti. V širšom chápaní ide o pôsobenie starších rodinných príslušníkov na mladších bez toho, aby si to uvedomovali. Rodinné právo upravuje vzťahy vznikajúce v rodine, založené manželstvom alebo na základe príbuzenstva. Sú to vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi a ich prostredníctvom aj medzi ostatnými príbuznými, najmä medzi starými rodičmi a deťmi, ale aj medzi súrodencami. Okrem toho reguluje aj vzťahy náhradnej rodinnej výchovy individuálnej, ako je osvojenie, pestúnska starostlivosť a zverenie dieťaťa do výchovy iného občana alebo rodiča. Rodina je prostriedkom kontinuity od minulosti cez súčasnosť do budúcnosti, zabezpečuje medzigeneračné prepojenie a ak optimálne funguje, vytvára nenahraditeľné prostredie pre všetkých členov, najmä však pre deti. Dieťa sa rodí bezbranné, neschopné samo prežiť, preto potrebuje dobre fungujúcu rodinu ako ideálnu skupinu zabezpečujúcu jeho prežitie. Rodina je vo väčšine prípadov prvým modelom ľudského spolužitia, v ktorých sa dieťa stretáva, formuje jeho vývoj, ovplyvňuje jeho životnú cestu, dieťa v nej nachádza oporu ale zároveň sa učí v rodine budovať si svoju individuálnu odlišnosť. Dieťa je darom predovšetkým pre rodinu, osobitne pre matku, ktorá je prvou vychovávateľkou. Základy dôležitých oblastí, ktorými sú citová stabilita, charakter, osobnostné črty a mnohé ďalšie, sa kladú a budujú v prvých rokoch života. Mnohé návyky, ktoré pretrvávajú po celý život, sa začínajú utvárať v ranom a predškolskom veku. Teda pri utváraní osobnosti sa za rozhodujúce pokladá jednoznačne rané a predškolské obdobie ako najvýznamnejšia etapa v živote každého človeka, ktorá je východiskom pre vývin a rozvoj osobnosti každého jedinca. V tomto veku sa formujú elementárne základy ľudských hodnôt, citu, lásky, umu, vzťahov a zrelosti budúceho dospelého človeka.
Sociálna sieť rodiny
Schopnosť rodiny vychovávať deti a vyrovnávať sa s ťažkosťami je závislá od toho, ako je rodina napojená na svoje sociálne okolie. Toto spojenie sa nazýva sociálna sieť rodiny. Sociálna sieť rodiny je koalícia rodín, ktoré sú od seba závislé, do nich sa niekedy počítajú ešte iní nepríbuzní ľudia (priatelia, známi, prípadne i profesionáli pracujúci v inštitúciách, ktoré s rodinou prichádzajú do styku.)