Každý rodič sa niekedy stretol s agresívnym správaním svojho dieťaťa. Dokonca aj tí rodičia, ktorí si to už nepamätajú, lebo sú ich deti dospelé. Agresivita u malých detí je normálna, u chlapcov aj u dievčat. Deti sa ešte len učia, ako agresivitu kontrolovať a ako s ňou zaobchádzať. A na to potrebujú čas a pochopenie.
Rozdiely medzi chlapcami a dievčatami
Nie som veľký zástanca nálepkovania či genderového stereotypizovania. Napriek tomu existuje pár neodškriepiteľných rozdielov, ktorými sa chlapci od dievčat odlišujú. A nemyslím len na fyzickej, ale aj na mentálnej úrovni. A jeden z tých neodškriepiteľných faktov je, že už v batoľacom veku majú chlapci výrazne vyššiu hladinu testosterónu oproti dievčatám. Tento rozdiel sa k tomu kontinuálne v priebehu rokov ešte zväčšuje. A práve vďaka testosterónu preto chlapci vykazujú určité vlastnosti, ktoré nevidíme radi: agresivita, súťaženie, bitky atď. Samozrejme, žijeme v spoločnosti, kde existujú spoločenské normy, ktoré isté formy správania nepripúšťajú. To, čo si však neuvedomujeme, je, že sa týmto normám deti ešte len učia a potrebujú si ich ešte zvnútorniť.
Ja som žena a preto mi je prirodzene bližší princíp ženský. Moji chlapci mi však ukazujú a učia ma, čo je to mužský svet. Je plný fyzického kontaktu a pohybu. Občas veľmi nekoordinovaného. Je plný kriku, skokov a úderov. Čím viac akcie, tým lepšie. Občas sa mi do toho veľmi nechce. Občas utržím nedobrovoľne zopár rán. Ale snažím sa. Už takmer 7 rokov sa stále viac a viac ponáram do ich sveta a snažím sa porozumieť im a aj tej s ich svetom spojenej agresivite. Nie vždy je to pre mňa ľahké a nie vždy to dokážem. Pracujem však na tom každý deň.
Tým však nehovorím, že byť mamou dievčat je ľahké a že byť mamou dievčat neprináša so sebou svoje výzvy. Tiež nehovorím, že dievčatá sa nebijú, či nesúťažia, či nevykazujú známky agresivity. A tiež nehovorím, že všetci chlapci tak robia. To v žiadnom prípade. To, čo ale hovorím je, že byť mamou dievčatka je trochu iné. Lebo dievčatá sú trochu iné ako chlapci. A ten ich dievčenský svet je nám mamám trochu bližší. Lebo sme aj my ženy. A preto ich aj viac chápeme. Aspoň si teda myslím, že by som dokázala mať viac pochopenia pre náladovosť svojej dcéry (ak by som nejakú mala), ako prirodzene mám pre agresivitu môjho syna.
Príčiny agresivity u detí
Agresivitu si však nechceme pripustiť, že ju máme. Veľmi usilovne sme totiž my a naši rodičia pracovali na tom, aby sme s ňou stratili kontakt. A preto si aj teraz ťažko my sami dokážeme priznať to množstvo nevyjadrenej agresie, ktoré v nás potichúčky počas dňa buble. To, že však túto svoju vlastnú agresivitu neprijímame a odmietame, má na nás vplyv na podvedomej úrovni. A potom zrazu z ničoho nič vybuchneme. A väčšinou na niekoho, kto si ju dovolil len tak ukázať. Na toho, kto s ňou je v kontakte a ešte sa nenaučil ju potlačovať. A to sú deti. Málo čo dokáže v nás rodičoch spustiť tak silnú agresivitu, ako agresivita našich detí. A keďže máme agresivitu asociovanú s násilim, je u nás v spoločnosti silne tabuizovaná. To je práve ten dôvod, prečo sa akékoľvek prejavy agresivity u našich detí snažíme silou mocou potlačiť. Konáme zo strachu, lebo sa bojíme, že keď to teraz tak necháme, naše deti budú čím ďalej agresívnejšie a nezvládateľnejšie.
Prečítajte si tiež: Vývoj ukazovania u detí v dvoch rokoch
Ten prvý krok, keď sa chceš naučiť zvládať agresívne chovanie detí je, priznať si svoju vlastnú agresivitu. Prijať ju a uznať ju. To, proti čomu bojujeme, spravidla naberá na sile. Aj tá naša vlastná agresivita stratí na sile, len čo sa jej pozrieš do očí, uznáš ju a objímeš ju.
Z mojich pozorovaní konfliktov medzi deťmi, pri ktorých jedno z detí vykazuje známky agresivity, vyplýva, že na takúto situáciu reagujú najnegatívnejšie práve mamičky dievčat. A úplne najnegatívnejšie tie mamičky, ktoré majú zatiaľ dievčatko iba jedno. Je to pochopiteľné. Nemáte skúsenosť s tým, že by vašu krehkú, jemnú, útlú, nežnú vílu niekto takýmto odsúdeniahodným spôsobom napadol. Nemám vám to vôbec za zlé. Keby som nebola mamou dvoch chlapcov a keby som nepoznala nenásilnú komunikáciu, nemala by som pre takéto správanie žiadne pochopenie. Tento divoký svet plný pohybu, kontaktu a agresivity mi bol odjakživa cudzí. Pamätám si, že už na základnej škole som na chlapcov pozerala ako na mimozemšťanov. Keby som teda bola teraz mamou dievčatka, pravdepodobne by som reagovala rovnako. Napriek tomu však píšem tento článok, lebo cítim, že vám to chcem vysvetliť. Že vám chcem povedať, že viem, že sa vám to nepáči (ani mne), ale že agresivita u malých detí je normálna. U chlapcov, aj u dievčat. Viem, nie je akceptovaná v našej spoločnosti, ale deti si tú normu musia ešte vžiť. Ešte sa len učia, ako agresivitu kontrolovať a ako s ňou zaobchádzať. A na to potrebujú čas a naše pochopenie.
Tiež som predtým nevedela, ako reagovať, keď nejaké iné dieťa (alebo moje vlastné) ublížilo môjmu (alebo inému) dieťaťu. A tak som hľadala odpovede. A našla som ich v nenásilnej komunikácii. A keďže sa moje deti do takýchto situácií dostávali pomerne často, mala som veľa príležitostí daný postup skúšať, overovať a vypilovať. A rada sa s ním podelím, aby sa na detskú agresivitu naučil reagovať úplne každý rodič v našej spoločnosti.
Agresivita u detí môže mať rôzne príčiny, vrátane:
- Rodinné prostredie: Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia alebo sú samy obeťami týrania, často prejavujú agresívne správanie.
- Médiá: Násilné scény v televízii, videohrách a na internete môžu poskytovať nesprávne vzory správania.
- Problémy s komunikáciou: Malým deťom často chýbajú verbálne zručnosti na efektívne vyjadrenie svojich emócií.
- Vyžadovanie pozornosti: Agresia môže byť spôsob, ako získať pozornosť, aj keď je negatívna.
- Frustrácia: Keď dieťa niečo chce a nedokáže to dosiahnuť, môže reagovať agresívne.
- Vývojové štádiá: U mladších detí sa ešte len vyvíja sebakontrola a nemusia chápať, že bitie je nesprávne.
- Problémy s reguláciou emócií: Niektoré deti majú problémy s reguláciou svojich emócií a impulzov.
- Narušená rodinná dynamika: Agresiu pozorujeme u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev.
- Nesprávny spôsob socializácie: Dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania, pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta.
- Strata bezpečia a istoty: Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narúča jeho emocionálny vývoj.
Prejavy detskej agresivity
Agresivita sa u detí prejavuje rôznymi spôsobmi:
Prečítajte si tiež: Stratégie zvládania ignorácie u dvojročných detí
- Fyzické prejavy: Bitky, kopanie, hryzenie, ničenie vecí.
- Verbálne prejavy: Nadávanie, zosmiešňovanie, vyhrážanie sa.
- Psychická agresia: Manipulácia, vydieranie, sociálne vylúčenie.
Ako reagovať na agresívne správanie
Dôležité je reagovať pokojne a neodsudzujúco. Tu je niekoľko krokov, ako postupovať:
- Zakroč fyzicky: Pokiaľ nezakročí rodič dieťaťa, ktoré práve uhyzlo/udrelo/sotilo tvoje dieťa, zakroč fyzicky ty. Oddeľ svoje dieťa od druhého dieťaťa.
- Zachovaj pokoj: Nie s tragickým výrazom tváre, výkrikom alebo nahnevane a agresívne. Snaž sa o tú najpokojnejšiu reakciu, akú si len v danej situácii schopný/á, s neutrálnym výrazom tváre. Viem, že to môže byť v tej situácii občas náročné, ale skutočne s najväčšou pravdepodobnosťou nejde o život a tvoje dieťa neutrpí žiadnu väčšiu ujmu.
- Vypočuj ublížené dieťa: Pokiaľ plače. Buď tým pevným oporným bodom. Nesnaž sa plač zastaviť. Daj mu čas. Venuj mu empatiu.
- Opíš situáciu: Keď sa trochu ukľudní, opíš mu situáciu tak, ako si ju videla. Tak, ako sa podľa tvojho pozorovania stala. Fakticky. Nie odsudzujúco. (Napr. Hrala si sa s lopatkou a chlapčekovi sa asi veľmi páčila, tak si ju chcel zobrať a pri tom ťa udrel. To ťa teraz bolí, je to tak?)
- Buď mediátorom konfliktu: Deti nie sú sociálne ešte tak ďaleko, aby takúto náročnú situáciu dokázali zvládnuť sami. Ani my dospelí to občas nevieme. Zober dieťa za ruku a obráť sa na dieťa, ktoré udrelo/sotilo/uhryzlo.
- Venuj empatiu: (Napr. Tebe sa páčila tá modrá lopatka, však? Vieš, Martinku ale bolelo, keď si ju udrel a zobral si si lopatku. Ona sa k tomu s tou lopatkou ešte hrala a nebola hotová, vieš? Preto ju chce teraz naspäť. Prosím, vráť jej ju. Môžeme ti však požičať tieto hrabličky. Alebo by si sa chcel hrať s nami? Keď sa chceš s niekým iným hrať, kľudne to môžeš povedať, nemusíš nikomu nič brať z ruky.)
- Neodsudzuj rodiča druhého dieťaťa: Taktiež nečakaj žiadnu ráznu reakciu od rodiča toho druhého dieťaťa. Pravdepodobne jej/mu je daná situácia maximálne nepríjemná a sám/sama nevie, ako má reagovať. Áno, mali tam byť rodičia a mali zakročiť, aby k tomu nedošlo. Možno však je to už 190. Chápem, že môže byť ťažké, si predstaviť, že reaguješ s pochopením na niekoho, kto práve udrel/sotil/uhryzol tvoju princeznú. Možno ti však pomôže uvedomiť si, že to, čo sa tak urputne snažíme potlačiť, možno raz bude aj tvoja dcéra potrebovať. Je to totiž tá istá agresivita, ktorá raz partnera tvojho dievčatka bude viesť k tomu, aby chránil svoju rodinu a nedovolil nikomu, aby jej ublížil. Je to tá istá agresivita, sila a odhodlanie, ktorá mobilizuje a ktorá dokáže vo svete niečo zmeniť. A nie len sa nečinne prizerať a pasívne agresívne frfľať na všetko a všetkých okolo seba. Ale aj keby sme jej užitočnosť nechceli pripustiť, tak aspoň pripustime, že tu je a ukážme deťom, ako vyzerá neagresívne správanie.
- Dôveruj: Nakoniec už budeš potrebovať len veľkú dávku dôvery. Dôvery v to, že aj rešpektujúca reakcia na agresivitu v podobe fyzického oddelenia, prijatia a empatického určenia hraníc, stačí na to, aby si deti zvnútornili, že si takéto reakcie neprajeme.
Milí rodičia, nielen dievčat. Chápem vaše pobúrenie a rozhorčenie na ihriskách, keď deti ukazujú agresívne správanie. Avšak aj napriek tomu nás, rodičov detí, ktoré takéto správanie kvôli svojmu veku vykazujú, váš pohľad, výkrik, zlosť v očiach a odsúdenie občas bolia. Pracujeme však na tom a pracujeme aj na sebe. Viem, že skúsenosť mať chlapca (alebo dvoch) vám sprostredkovať nemôžem. Tak dúfam, že som vám aspoň sprostredkovala svoj pohľad na nich týmito riadkami.
Ďalšie stratégie na zvládanie agresívneho správania
- Stanov jasné pravidlá: Vysvetlite dieťaťu, čo je prijateľné a čo nie.
- Buď konzistentný: Dôsledne dodržiavajte pravidlá a reakcie na agresívne správanie.
- Uč dieťa vyjadrovať emócie: Pomôžte dieťaťu nájsť alternatívne spôsoby vyjadrenia jeho emócií, napríklad pomocou slov.
- Modeluj neagresívne správanie: Ukážte dieťaťu, ako zvládať hnev a frustráciu bez agresie.
- Poskytuj dostatok pozornosti: Venujte dieťaťu čas a pozornosť, aby sa cítilo milované a dôležité.
- Posilňuj pozitívne správanie: Chváľte dieťa, keď sa správa vhodne a vyjadruje svoje emócie bez agresie.
- Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť: Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.
- Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním: Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.
- Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik: Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.
- Dýchajte zhlboka: Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.
- Čítajte knihy a príbehy: ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc.
- Používajte imagináciu: V situácií, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.
- Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia: Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.
- Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly: Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak sa agresívne správanie dieťaťa nezlepší alebo sa zhoršuje, vyhľadajte pomoc detského psychológa alebo psychiatra. Odborník môže pomôcť identifikovať príčiny agresivity a navrhnúť vhodné terapeutické postupy.
Zvládanie hnevu a frustrácie u seba samého
Je dôležité, aby ste aj vy ako rodič vedeli zvládať svoje emócie. Robte si prestávky, vyhľadajte podporu u priateľov alebo v podpornej skupine a dbajte na zdravý životný štýl.
Prečítajte si tiež: Vývojové míľniky v dvoch rokoch