Nie je to len v génoch, i keď popierať ich vplyv by bolo nerozumné. Predispozície zdedené po rodičoch sú ako rám fotografie, do ktorej sa zhmotní nový život. Súčasná psychológia a rôzne alternatívne školy potvrdzujú, že rozhodujúcim faktorom je najmä obdobie počatia a životná situácia matky, v ktorej sa nachádza. Rozprávajme sa s tvorčekom, ktorého nosíme pod svojím srdcom a dajme mu všetku lásku, ktorá v nás aj vďaka nemu rastie ako nádherný kvet plný jemných vibrácií a farieb.
Hudba a dieťa v brušku: Príbeh Márie a jej syna
Na inšpiráciu, Mária mala 24 rokov, keď otehotnela. Odmalička síce chodila na hudobnú, ale pre zdravotné problémy a azda i pre nedostatok osobnej motivácie sa rozhodla pre inú profesiu, i keď tiež kreatívnu. Spev a klavír zavesila na klinec, no pracovala v PR agentúre v oblasti hudobného priemyslu. Otec dieťatka ako dospievajúci mladík spieval v džezovej kapele a hral na saxofóne, no i jeho život zavial inde. Stal sa stavebným inžinierom. Keď zistili, že čakajú rodinku, chodili často na prechádzky do prírody a najmä, počúvali hudbu. Všetko, od klasickej po najnovší pop. Veľmi často, najmä v neskorších fázach tehotenstva, trávili spoločné chvíle doma tak, že Mária sedela v kresle, manžel pustil nejaké cédečko a slúchadlá jej priložil na bruško, „aby mohol malý počúvať…“ Chlapec sa narodil síce trochu dehydratovaný, no mal sa k svetu. Keď vyrástol, odrazu v pätnástich chytil do ruky gitaru a za rok sa na nej naučil hrať. O tri roky ho opantal hip-hop. Kúpil si potrebnú techniku a dnes je z neho skvelý dídžej. Skladá nielen počítačovú hudbu, ale píše si aj vlastné texty a pripravuje vydanie debutového albumu. Možno to boli gény, no zrejme práve preferencie matky počas tehotenstva predpripravili chlapcovo zameranie. Veľa ľudí rozpráva podobné príbehy, a tak by sme sa mali lepšie pozrieť na „zázraky“, ktorým sa dá pomôcť celkom jednoduchou metódou.
Doba sa mení: Deti včera a dnes
Za čias našich starých rodičov sa deti rodili, keď sa ich dušička hlásila na svet a nikto nad tým nelamentoval. Rodiny nemali často príliš veľa peňazí, ale deti sa prirodzenou cestou učili všetko, čo pre svoj vývoj potrebovali. Dievčatá varili s babkami obed, chodili okopávať záhradu, vedeli zavárať, šiť, chodili do mliekarne po čerstvé mlieko. A spievali, tancovali, hnevali sa i tešili. Chlapci pomáhali okolo domu, opravovali si motorky, brigádovali u susedov, vedeli urobiť poličku či opraviť práčku. Dnes máme všetko: nové byty, farebnú televíziu s nekonečným počtom kanálov, lietame po celom svete a jeme cudzokrajné jedlá. Deti vyrastajú pri počítačových hrách a rozprávajú sa s kamarátmi prostredníctvom mobilov. A rodičia na ne nemajú čas. Ibaže rýchla rozprávka pred spaním nenahradí každodenný spoločne strávený čas.
Ako sa rozprávať s dieťaťom v brušku
Spojenie matky a dieťaťa sa stane silným a nádherným ešte predtým, než sa narodí. Keď sme na prechádzke, môžeme sa s ním nahlas alebo len mentálne zhovárať a vysvetľovať mu, kde sme, prečo obdivujeme stromy a ako krásne lietajú holuby na námestí. Poetika života ešte nikoho nešťastným neurobila. Nehovorme o kríze, rozprávajme o láske. O tom, aká je úžasná a že bez nej je ľudský osud iba suchou epizódou. Ak radi spievame, spievajme tak často, ako je len možné, a nielen v sprche. Zamerajme našu pozornosť do vnútra a dajme mu vedieť, že o ňom vieme a tešíme sa s ním, že svieti slnko a že hudba nás robí vyrovnanejšími.
Hudba, ktorú by ste mali a nemali počúvať v tehotenstve
Zabudnime na tragické tóny, lebo budúce mamičky a ich krásne utajení miláčikovia v brušku potrebujú čisté, veselé a harmonické tóny. Púštajme si zamilované pesničky, vynikajúce sú balady s gitarou či klavírové love songy. Nalaďujme sa na šťastie a lásku, lebo chceme mať zdravé a šťastné dieťa.
Prečítajte si tiež: Tipy pre pokojné bábätko
Keď nie je všetko ideálne: Hudba ako terapia
Očakávaný drobček je často spásou rodiny a premení každý priestor na príbeh o anjelikovi, čo si povedal, že bude s nimi. Sú však aj horšie osudy, keď otehotnie neplnoleté dievča, keď tehotnú ženu opustí partner, deti sa rodia aj po znásilneniach. Poviete si, komu by sa v takejto situácii chcelo spievať. Boj medzi láskou a bolesťou býva neľahký. No práve preto, že okolnosti ani zďaleka nepripomínajú ideál, práve vtedy je čas napríklad… na hudbu. Často si totiž nemôžeme vybrať alebo ovplyvniť okolnosti nášho života, no máme voľbu - ako na ne budeme reagovať. To znamená, že nie sme bezmocné obete okolností, ale slobodné bytosti, ktoré si môžu vybrať ako životný postoj - lásku. Dieťatko je dar, aby sme mali pre čo žiť a každú kvapku radosti dokáže znásobiť miliónkrát. Ak nám je ťažko, pustime si niečo od Beatles alebo Bryana Adamsa či Ivana Táslera. Počúvajme muzikály alebo relaxačnú hudbu, ktorú už dostať všade. Nahrajme si pesničky, na ktoré máme dobré spomienky a vyberajme si nové, nabité pozitívnou energiou. Lebo ani my nie sme nikdy sami, tak ako po narodení dcéry či syna už nikdy nebudeme ako predtým. Rodičia sú modelom pre svoje deti, takže ak chceme, aby z nich hudba vykúzlila citlivých a vnímavých ľudí, nechajme ich vyrásť v nej do sily a dobroty.
Túžba po dieťati: Volanie duše?
Ahojte..mám úplne chaos sama v sebe..nechápem akú túžbu, (volanie?) mám na dieťatko…ešte som taký silný pocit v živote nemala … mám dve krásne deti, tretie sme s mužom plánovali ale o dosť neskôr, no hlava vraví teraz nie, bude to ťažké s tromi malými deťmi, ale srdce veľmi chce a vždy to v sebe riešim a dusím , a premáham sa že ešte vydržím ten rok-dva a potom sa začneme snažiť … my sme veľmi nábožensky založená rodina a čo ak tá silná túžba ktorá prišla z ničoho nič, bez riešenia znamená to, že dušička je už pripravená k nám ? Príchod nového bábätka je v každej rodine dlho očakávanou a radostnou udalosťou.
Príchod súrodenca: Zmena pre staršie dieťa
Ak však ide o druhého potomka, táto radostná udalosť znamená obrovskú zmenu pre staršie dieťa. S príchodom nového člena rodiny tým ostatným prirodzene pribúda zodpovednosť. Samozrejmosťou je rodičovská zodpovednosť nových mamín a ocinov. Rovnaká zmena sa však udeje aj u starších detí, ktoré zrazu získali novú úlohu - odteraz už vždy budú „veľkáči“, a tí budú pre svojich mladších súrodencov ochrancami aj vzormi. Aj keď to možno v tom zhone nervozite tak nevyzerá, možno sa začal rodiť najsilnejší vzťah na celý život. Staršie generácie postupne odchádzajú, ale vekovo blízki súrodenci sú tu jeden pre druhého často až do smrti. Aj keď to naši prvorodení nevedia a často sú, podobne ako my, spočiatku zmätení, práve sa im stalo niečo veľmi, veľmi dobré. Preto by sme ako rodičia mali urobiť všetko pre to, aby sa príbeh sesterskej či bratskej lásky začal písať tým správnym perom. Mamina mi zrazu nevenuje všetku svoju pozornosť, ale stále sa venuje tomu malému vrieskajúcemu bábu. A ja už prečo nemôžem piť mliečko či voziť sa v kočíku? Problémov, ktoré musí spracovať a zvládnuť malá detská dušička, je nepreberné množstvo. Preto by sme nemali zabúdať pri každej príležitosti im preukazovať lásku a pozornosť. Vaše staršie dieťatko za každých okolností musí cítiť, že je milované.
Príprava na príchod súrodenca: Ako zapojiť staršie dieťa
Zoznamovať ho so svojím malým bračekom či sestričkou ešte v brušku treba začať čo najskôr, samozrejme v závislosti od veku a kognitívnych schopností vášho prvorodeného. Výskumy ukazujú, že už deti okolo dvoch rokov vedia pochopiť, čo znamená zväčšujúce sa bruško maminky. Odteraz ich môžete zapájať do príprav na príchod nového člena rodiny, aby sa cítili užitoční a dôležití. Zlatým pravidlom je nerobiť zásadné zmeny v živote staršieho dieťaťa práve v čase, keď domov zavíta mladšia sestrička či braček. Bude treba novému bábätku uvoľniť kolísku? Postieľku či dokonca novú detskú izbičku pre staršiu ratolesť by ste mali zvládnuť vyriešiť ideálne už niekoľko mesiacov pred pôrodom. Ak ste to nestihli, odložte to radšej až o niekoľko mesiacov po príchode bábätka. Nech sa staršia dcérka či synček necítia odstrčené v tom najnevhodnejšom čase a nech majú čas spracovať zmeny. Svojho staršieho potomka nenechávajte bokom - zapájajte ho do diania ako plnohodnotného člena rodiny. Starší braček či sestrička by na príchod nového súrodenca nemali čakať doma. Napriek tomu, že prvé stretnutie prebieha veľmi spontánne, nezaškodí ani troška plánovania. Pomôžte vášmu prvorodenému vybrať vhodnú hračku pre nového súrodenca, začnete tak v ňom prirodzene budovať pocit starostlivosti. A čo je dôležitejšie, nezabudnite mať pripravený malý darček aj pre svojho prvorodeného. Bez ohľadu na to, či má rok, tri alebo päť, bude trvať ešte nejaký čas, kým novú rodinnú situáciu svojím detským prežívaním spracuje. Preto je vhodné, aby od prvého momentu dostával o situácii od rodičov jasné signály. Miesto jedného dieťaťa sú tu teraz deti dve a obe sú bez rozdielu ľúbené. A ani rodičia nerobia medzi deťmi rozdiely. A ešte jedna rada na záver. Na čo určite nezabudnúť počas tohto prvého magického momentu? Foťte. Nakrúcajte video. Je jedno, či ide o profesionálne zariadenie alebo lacnú kameru vášho telefónu. Moment, keď sa vaše deti prvýkrát stretnú, patrí medzi tie najpamätnejšie a najkrajšie na svete nielen re vás a vaše deti, ale pre celú rodinu. Akokoľvek zmätené budú zábery z tohto nezabudnuteľného emotívneho stretnutia, môžete si byť istí, že sa k nim budete chcieť ešte vrátiť.
Žiarlivosť a pozornosť: Ako reagovať na pocity staršieho dieťaťa
Príchod nového bábätka je pre starších súrodencov pravdepodobne najväčšou životnou zmenou, akú doteraz zažili. Dosiaľ si rodičovskú lásku a pozornosť užívali ako jedináčikovia, odrazu sa budú musieť s niekým deliť. Rodičia nebudú k dispozícii vždy, niekedy sa jednoducho musia starať o mladšieho súrodenca. Vaše prvorodené dieťa sa určite poteší, keď mu budete ukazovať jeho dôležitosť a dávať mu malé úlohy spojené s výchovou. Na prechádzke môže pomôcť s kočíkovaním, pri prebaľovaní môže rodičom podávať čisté plienky alebo časti bábätkovského oblečenia. Najmä počas prvých týždňov bábätko spravidla veľkú časť dňa prespí. Kým pri prvom dieťati bol práve toto čas, keď ste sa mohli venovať samej sebe a aspoň krátkemu relaxu, teraz tento čas patrí vášmu staršiemu dieťaťu. Nebuďte prekvapená, keď predsa len budete počuť od svojho staršieho potomka vetu z nadpisu tohto článku, u detí je to pomerne častá reakcia. Aj isté prejavy žiarlivosti a vynucovania si pozornosti sú namieste - podobne, ako sa novej situácii musíme prispôsobiť my dospeláci, aj deti potrebujú istý čas, aby novú životnú realitu spracovali. Ako v takýchto prípadoch reagovať? Snažte sa byť chápaví, vaše deti to skutočne nemajú ľahké. Za takéto negatívne reakcie voči mladšiemu bračekovi či sestričke svoje dieťa určite netrestajte, skôr sa snažte pochopiť ho, objať, vyjadriť mu podporu. Dobrou správou je, že vo väčšine prípadov ide iba o krátkodobé prejavy, ktoré časom vymiznú. Ak rodičia dávajú deťom dostatočne najavo, že majú dostatok lásky pre všetkých, tie si čoskoro začnú uvedomovať pozitíva novej reality. Mať malého bračeka alebo sestričku je predsa úžasné!
Prečítajte si tiež: Recenzie a informácie o plávaní pre bábätká
Príbeh prvorodičky: Psychoterapia pôrodom
Náš prvý syn bol dlho očakávaný. K jeho počatiu nám pomohla hormonálna stimulačná liečba. Celé tehotenstvo som si každučkým dňom užívala a tešila sa na príchod malého stvorenia. Počas tehotenstva som „trpela“ silným narcizmom, pripadala som si s bruškom nádherná :-). Od 18. týždňa som poctivo chodila na profylaktickú prípravu do nemocnice, študovala som bežné komerčné časopisy pre mamičky, knihy typu „Veľká kniha o matke a dieťati“ a pod. Syn sa vypýtal na svet presne na 280 deň v nedeľu 28. novembra. Bolo to pre mňa trochu sklamanie, pretože to bolo o 4 dni skôr ako bol vypočítaný termín a nebola som na to psychicky pripravená, lebo som mala ešte všeličo v pláne… Po začatí odtekania plodovej vody čosi po pol noci sme šli do nemocnice. Cestou začali kontrakcie.
Skúsenosti z nemocnice: Stres a poníženie
V nemocnici prišlo druhé sklamanie z toho, že som nemohla rodiť do vody ako som si predstavovala (vraj im prasklo potrubie…). Kontrakcie zosilňovali. Neútulné prostredie nemocnice a cudzí ľudia na mňa pôsobili dosť stresujúco. Našťastie po celý čas bol so mnou manžel, ktorý mi pomáhala ako vedel a bol mi silnou oporou. Po prijatí a spisovaní množstva dotazníkov sestrička skonštatovala, že kontrakcie ešte nemôžem mať, lebo monitor jej to neukazuje. Dostalo sa mi ešte poníženia od službukonajúceho lekára, ktorý ma okríkol so slovami, že ak budem hysterická, pošle môjho manžela domov (len pre to, že som v kontrakciách nebola schopná sama vyjsť na kozu a chcela som pomoc manžela…). S manželom sme čas trávili striedavo vo „vzdychárni“ a vo vedľajšej miestnosti s nepohodlným lôžkom a sprchou. Medzi tým prišla ďalšia rodička a ak sme chceli byť s manželom spolu, opustili sme „vzdycháreň“ a uskromnila som sa na nepohodlnej posteli (nazvime to skôr lavica) vo vedľajšej miestnosti. V podstate mi bolo jedno kde som, len nech je pri mne manžel. Protivný chlap odchádza, prichádza príjemný. Prečo vlastne sú pôrodníci väčšinou chlapi?
Pôrod a sklamanie
Som na pôrodnom lôžku, poloha na chrbte, nohy vyviazané. Počas tehotenstva sa mi z každej strany dostávali informácie o tom, že v poslednom trimestri žena nemá ležať na chrbte, lebo dieťatko svojou váhou tlačí na dolnú dutú žilu, čo spôsobuje matke závraty a dieťa má problém s dýchaním… A teraz musím ležať na chrbte, dieťa tlačiť „do kopca“ proti gravitácii a podľa pokynov sestričky, ktorá vie lepšie ako ja čo treba robiť: v momente, keď necítim potrebu na tlačenie mám tlačiť a keď ju cítim, musím to zastaviť… Občas vnímam pokriky sestričky o tom, že mám dýchať, lebo ohrozujem dieťa: „nepočujete, že mu slabnú ozvy?!“ Ale ako mám dýchať - ako pes, alebo zhlboka, kto si má spomenúť na to, ako nás to učili na profylaxii? Sestrička neporadí, len kričí - dýchať, tlačiť, zastaviť, dýchať, tlačiť, netlačte…! Manžel dáva inštrukcie aby ma nestrihali, masírovala som si poctivo hrádzu. Niekto mi skáče po bruchu a malý je o chvíľu vonku. Prichádza ďalšie sklamanie - namiesto toho, aby mi malého dali na bruško a priložili k prsníku, odstrihnú pupočnú šnúru a pracú sa s ním preč. Niečo do mňa napichali (oxytocín) a rodím placentu. Presnejšie nerodím, trhajú ju zo mňa. Vydýchla som si, že ma ani nenastrihli, keď tu zrazu lekár zahlási, že ideme šiť. Predsa len strihali, vraj mal malý pupočnú šnúru prehodenú cez plece, tak ho bolo treba zachraňovať (Apgar skóre 10-10-10)… Aké nebezpečné bolo moje telo pre neho! Konečne mi doniesli malého (je to to správne dieťa?). Ešte stále ma šijú, je to bolestivé, ruky mám od bolesti zapreté do madla a mám byť schopná tešiť sa z malého uzlíčka? Hrádza došitá, som schopná pár hollywoodskych úsmevov pre prvú spoločnú fotku a už malého berú preč. Predstavenie skončilo, manžela posielajú domov, letmo sa s ním lúčim a mňa prekladajú znovu na vzdycháreň, lebo na oddelení je plno. Trávim tam dopoludnie, dostávam raňajky. Ale ako sa najesť v polohe na chrbte a ubolená? Mám si tlačiť na brucho, aby sa zavinovala maternica. Cítim únavu, bolesť a rezignáciu. Som plná emócií - mám to za sebou, mám syna (myslím, tak to na sone vždy vyzeralo), posielam SMS-ky. Vtedy som to vnímala že pôrod bol bez komplikácií, všetko prebehlo hladko, takmer prirodzene. Kistellerovu expresiu som vnímala ako úžasnú pomoc od sestričky, nástrih hrádze ako záchranu syna, následné odlúčenie kvôli vyšetreniu ako bežnú prax… Syna som videla už umytého, zabaleného asi 5 minút počas šitia popôrodných poranení a potom až o pol dňa.
Popôrodná trauma a hľadanie cesty k synovi
Aké bolo moje rozčarovanie, keď som namiesto zahorenia veľkou láskou k nemu zrazu cítila, že mi ukradli bruško a doniesli mi cudzinca… Rozum mi vravel, že to stvorenie mám ľúbiť, je to môj syn, ale srdce to tak úplne necítilo. Neubránila som sa neustálemu porovnávaniu jeho čŕt s našimi, či je to naozaj naše dieťa, či nám ho náhodou v nemocnici nevymenili. Prerod ženy v matku bol tvrdý. Niekde som čítala názor jedného vnímavého otca: deti sú skvelo evolučne prispôsobené na pôrod a pokiaľ prebieha tak ako má, štartuje v nich tie správne procesy. Ale sú pripravené aj na to, že sa niečo zadrhne a dokážu spustiť náhradný program. Vo chvíli, keď po pôrode a umiestnení do inkubátora neprichádza očakávaná reakcia od matky, dieťa spúšťa program „mŕtva mama“, keď po nejakej dobe začne plakať, aby si privolalo pomoc pre prípad, že mama pri pôrode zomrela. U syna to trvalo asi 30 minút, potom si začal cucať prst keď nemal k dispozícii prsník - proste všetko náhradné programy, ktoré mu umožňujú prežiť, ale vďaka ktorým sa možno nikdy nespustia tie správne programy. Myslím, že podobné procesy sa spúšťajú aj opačne - zo strany mamy. Prečo inak by toľko žien trpelo popôrodnou depresiou, alebo blues? Veľa som sa popri tom aj naučila a hlavne to, ako veľmi vplýva samotný pôrod na správanie mamičky ale aj dieťatka…
Druhý pôrod: Zázrak zrodenia doma
Nastal čas na druhé dieťa. To ale znovu neprichádzalo. Jedna vnímavá bytosť mi objasnila dôvod, neschopnosti počať dieťa - niekto z nás nie je pripravený na dieťa. Objavila som liečivú silu prírody - vo veľkom som jedla medvedí cesnak, ktorý čistí telo, pila som čaje zo žihľavy, alchemilky a nakoniec myšieho chvosta (rebríček), ktorý mi upravil aj hormonálnu hladinu. Na internete som našla úžasnú knihu Rodili sme doma, kde bolo 10 príbehov o domácich pôrodoch na Slovensku. Táto kniha ma veľmi ovplyvnila a rozhodla som sa, že keď príde druhé dieťa, porodím ho doma. V mojom rozhodnutí ma ihneď podporil aj manžel. Keď som mala z nich veľkú časť naštudovanú, stal sa veľký zázrak - bez pomoci akýchkoľvek medicínskych zásahov sme prirodzene počali nášho druhého syna. Celé tehotenstvo som si znovu užívala, hltala som knihy, ktoré znovu samé prichádzali - Aby pôrod nebolel, Hypnopôrod, Hovory s pôrodnou babou, Znovuzrodený pôrod, Bonding - pôrodná radosť… Príbehy na stránke www.pribehyproivanu.cz ma sprevádzali posledným trimestrom a dodávali mi veľa sily a odvahy. Študovala som všetky dostupné informácie o pôrode doma, hľadala som pôrodnú asistentku, ktorá by ma bola ochotná sprevádzať. Buhužiaľ, na Slovensku nemáme nikoho, kto by oficiálne mohol ženu sprevádzať pri domácom pôrode. Pôrodné asistentky nemôžu ani samostatne vykonávať pôrod bez zásahu lekára pôrodníka (to bola jedna z alternatív, kedy by som bola ochotná pristúpiť na možnosť porodiť aj v pôrodnici). Našla som si pôrodnú babu s bohatou pôrodno praxou. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, odmietla som genetické vyšetrenie indikované kvôli môjmu veku. Vedela som, že môj syn je zdravý. Psychicky som bola na tom tiež výborne, naučila som sa vnímať signály tela, naučila som sa komunikovať so svojim nenarodeným dieťatkom. Hneď sme ho začali oslovovať menom, ktoré čakalo na rad celých 7 rokov. Vedela som, že je v poriadku. Vedela som, kedy sa cíti dobre a jasne mi dával najavo, kedy mám odísť z „dusivého“ prostredia, prípadne kedy mám poľaviť a oddýchnuť si. Prvé pohyby som začala cítiť už v 12 týždni.
Prečítajte si tiež: Ideálne šaty pre dievčatko
Alternatívny pohľad na tehotenstvo a pôrod
Môj fyzický stav bol z môjho subjektívneho pohľadu vynikajúci aj vďaka bylinkám z knihy Zdravé tehotenstvo prirodzený pôrod. Z lekárskeho pohľadu v rámci tabuľkovej normy - gynekológ ma do ničoho nenútil, bral ohľad na individualitu môjho tela. Nerobil zbytočné vnútorné vyšetrenia, malého kontroloval aj pohmatom, nepotreboval zakaždým UZV. Vysoký tlak nameraný iba v ordinácii vysvetlil ako syndróm bieleho plášťa. Chudokrvnosť - v tehotenstve sú určité odchýlky normálne, nenútil ma užívať železo keď vedel, že si železo dopĺňam stravou. Dokonca citlivo zvažoval či mi má robiť ďalšie odbery, aby sa hodnoty kvôli tomu nezhoršili. Prosil ma len, aby som v nemocnici potom tvrdila že som si železo dopĺňala, aby ho za to nezvozili. Ku koncu tehotenstva zistil, že som GBS pozitívna. Trochu ma to znepokojovalo. Tesne pred pôrodom som dostala antimikotickú liečbu (z iného dôvodu, čo malo priaznivo ovplyvniť aj hodnoty GBS), siahla som aj po alternatívach ako cesnak, kokosový olej+tea tree, bylinky… O. i. Posledný trimester bol pre nás dosť stresujúci - plánovali sme sa stihnúť presťahovať do domu ešte pred pôrodom, ale práce na dome nemali konca kraja.
Pôrodný plán a realita nemocnice
Zašla som aj do najbližšej pôrodnice prediskutovať si môj pôrodný plán. Bol dosť striktný. PA ho zhodnotila v zmysle „že toto všetko robíme“, všetko z neho bagatelizovala. Napríklad - dieťa po pôrode dať na moje bruško, podporiť bonding - áno dajú mi ho, ale len na pár minút, lebo ho musia zobrať rýchlo preč na vyhrievacie lôžko (v pôrodnom pláne bolo uvedené že treba moje telo alebo telo otca uprednostniť pred vyhrievacím lôžkom) a vyšetrenie, lebo inak nemôžu ukončiť PC program. Zasa technika povýšená nad ľudskú bytosť. Bez ukončenia PC programu dieťa oficiálne neexistuje. Ako si vôbec dovolí narodiť sa bez riadenia nejakým programom? Výsledok našej diskusie - PA bola veľmi milá, všetko mi obkecala, ale v konečnom dôsledku by z môjho pôrodného plánu nebolo splnené takmer nič…
Domáci pôrod: Intuitívne rozhodnutie a zázrak
Naše druhé dieťatko sme neplánovali a to, že som tehotná, nás prekvapilo v životnej fáze plnej starostí a neistôt. Po večeroch a cez obednú siestu som začala intenzívnejšie hľadať informácie a kontaktovať ženy, ktoré porodili dieťatko tak, aby sa to nepriečilo ich predstavám a pocitom. Všetky chceli skoro to isté: Prirodzený pôrod v intímnom prostredí, bez vonkajších zásahov, neoddeľovanie od bábätka a vlastná voľba polohy a pomocníkov… Normálne veci. Uvedomovala som si, že toto je v pôrodnici nesplniteľné a za kompromisy by som musela pevne bojovať a to je zase počas pôrodu zbytočný odlev síl a pozornosti. Som veľmi individuálne orientovaný človek, všetko robím rada sama a po svojom. Jednoducho nás, ženy, postupne odpájali od našich detí… Zamenili sme našu sebadôveru za dôveru alebo až slepú vieru v zdravotnícky systém podporovaný až riadený farmaceutickými spoločnosťami, ktoré sú nadnárodnými koncernami zameranými na zisk, a ten prichádza, keď sú ľudia chorí! Všetky ženy, ktoré rodili doma, či už v zahraničí alebo u nás a v ČR a na videách na youtube, rozprávali alebo vyzerali úplne inak ako v pôrodnici. Takže som začala zisťovať, či môžem aj ja… Tehotenská príprava bola pre mňa založená na hľadaní svojho vnútorného pokoja, sebadôvery a dôvery v život a vo vnútorný hlas… Jednoducho som si povedala, že moje telo to zvládne, ak budem v pohode a bez pochybností a ak sa niečo stane, tak to tak má byť.