Rodičovstvo je jedným z najvýznamnejších poslaní v živote človeka, ktoré je spoločnosťou mimoriadne uznávané. S rodičovstvom prichádza ruka v ruke zodpovednosť za dieťa, ktorá je zakotvená v právnych predpisoch Slovenskej republiky. Táto zodpovednosť však nie je neobmedzená a trvá len do určitého veku alebo situácie. Kedy teda rodičovská zodpovednosť končí a aké sú jej hranice? Tento článok sa zameriava na túto komplexnú problematiku a snaží sa poskytnúť ucelený pohľad na práva a povinnosti rodičov voči svojim deťom, ako aj na práva detí samotných.
Rodičovské práva a povinnosti: Základný rámec
Rodičovské práva a povinnosti sú definované zákonom o rodine a zahŕňajú široké spektrum oblastí, od starostlivosti o zdravie a výživu dieťaťa, cez zabezpečenie bývania a vzdelania, až po výchovu a zastupovanie dieťaťa. Obaja rodičia majú rovnaké práva a povinnosti voči svojmu dieťaťu, a to bez ohľadu na to, či žijú spolu alebo oddelene. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia a pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa prihliada na jeho názor, ak je schopné ho vyjadriť.
Súčasťou rodičovských práv a povinností je aj plnenie vyživovacej povinnosti, ktorá je podľa zákona o rodine prvoradá. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Každý rodič je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť minimálne v rozsahu, ktorý zabezpečuje dieťaťu základné životné potreby. Nezaopatreným dieťaťom je dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky a aj po jej skončení, najdlhšie do 25 rokov veku, ak sa sústavne pripravuje na budúce povolanie.
Kedy rodičovská zodpovednosť končí?
Rodičovská zodpovednosť nekončí automaticky dosiahnutím určitého veku dieťaťa. Hoci plnoletosť, teda 18 rokov, je významným míľnikom, rodičovské povinnosti môžu pretrvávať aj po tomto veku. Kľúčovým faktorom je schopnosť dieťaťa samého sa živiť.
Schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Táto povinnosť zaniká až vtedy, keď je dieťa schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Posudzuje sa to podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom sa zohľadňuje vek dieťaťa, jeho zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie a uplatnenie sa v spoločnosti, samotná schopnosť zamestnať sa a vykonávať prácu, ako aj jeho majetkové pomery.
Prečítajte si tiež: Sprievodca dehydratáciou u dojčiat
Dieťa je považované za schopné sa samostatne živiť aj v prípade, že nie je zamestnané a nemá pravidelnú odmenu za svoju prácu, ak má schopnosti a možnosti sa zamestnať a mať príjem. Ak bolo výživné určené rozhodnutím súdu, tak zaniká na základe rozhodnutia súdu o zrušení vyživovacej povinnosti. Len samotné naplnenie skutočnosti, že nastal právny stav, kedy dieťa je schopné samo sa živiť, nezbavuje povinnú osobu povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu bez toho, aby vo veci rozhodol súd.
Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania (prvá ukončená stredná škola, resp. vysoká škola). Týmto okamihom je dieťa pripravené živiť sa ďalej samé, existujú však aj výnimky.
Možnosť "vyhodenia" dieťaťa z domu
Nikde v zákone nie je napísané, že rodič nemôže vyhodiť svoje dieťa z domu (domácnosti). To, či môže rodič vyhodiť dieťa z domu, závisí od toho, či je dieťa schopné samé sa živiť. Nepozerá sa pritom na to, či dieťa je zamestnané a má príjem, ale na to, či je schopné sa zamestnať a mať príjem.
Pokiaľ má dieťa schopnosti a možnosti sa samé o seba postarať, potom ho môže rodič "vyhodiť" z domu. Pokiaľ si dieťa myslí, že na to rodič nemá právo, môže sa obrátiť na súd. Súd v tomto prípade bude brať do úvahy to, či dieťa je schopné sa samé živiť a samozrejme sa bude prihliadať aj na dobré mravy a správanie sa dieťaťa k rodičovi. Pokiaľ sa dieťa správa v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičovi, rodič nie je povinný toto správanie dieťaťa trpieť. V takýchto prípadoch sa zohľadňujú aj dobré mravy. Dieťa by si malo vážiť svojich rodičov, pokiaľ sa o nich starajú a vytvárajú im domov.
Špecifické situácie a výnimky
Existujú situácie, kedy rodičovská zodpovednosť môže byť obmedzená alebo pozastavená, prípadne prenesená na iné osoby alebo inštitúcie.
Prečítajte si tiež: Kreatívne knižky a vek detí
Zásah štátu do rodičovských práv
Ak rodičia nevykonávajú práva a povinnosti vo vzťahu k svojmu dieťaťu riadne, štát môže do týchto ich práv zasiahnuť, resp. ich môžu byť dokonca pozbavený. Nevhodné správanie sa detí, ako aj porušovanie povinností rodičov, vyplývajúcich z ich rodičovských práv a povinností, alebo zneužívanie ich práv môže každý oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu.
Náhradná starostlivosť
Ak rodičovské práva a povinnosti nemôže vykonávať ani jeden z rodičov, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti. Náhradná osobná starostlivosť a pestúnska starostlivosť majú prednosť pred ústavnou starostlivosťou.
Ústavná starostlivosť
Ak nie je možné zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa v rodinnom prostredí, súd môže nariadiť ústavnú starostlivosť. Súd v rozhodnutí, ktorým nariaďuje ústavnú starostlivosť, musí presne označiť zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené.
Práva dieťaťa
Maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich.
Praktické rady a odporúčania
- Komunikácia a vzájomný rešpekt: Dôležitá je otvorená komunikácia medzi rodičmi a deťmi, založená na vzájomnom rešpekte a porozumení.
- Podpora a povzbudzovanie: Rodičia by mali svoje deti podporovať v ich záujmoch a aktivitách, a povzbudzovať ich k dosiahnutiu ich cieľov.
- Stanovenie hraníc: Je dôležité stanoviť jasné hranice a pravidlá, ktoré dieťaťu poskytujú pocit bezpečia a istoty.
- Odborná pomoc: V prípade problémov vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi je vhodné vyhľadať odbornú pomoc, napríklad u psychológa alebo mediátora.
Zodpovednosť za dieťa a jeho bezpečnosť
Žiaden zákon neupravuje to, ako staré dieťa a na ako dlho je možné nechať samé doma. Podľa psychológa treba zvážiť povahu dieťaťa a jeho temperament. Ak je dieťa príliš živé, je veľký predpoklad, že sa v prípade neprítomnosti rodiča niečo môže stať. Ideálny čas je vraj okolo 8 až 9 roku života, kedy dieťa už plne chápe, čo je to smrť. Dôležité je ísť na to postupne. Nechať dieťa samé 15 či 30 minút na ihrisku či na chalupe a zistiť ako reaguje a hlavne prejaviť mu dôveru.
Prečítajte si tiež: Dieťa v turistickom nosiči
Ak bude odhad rodiča nesprávny a dieťaťu sa osamote niečo stane, rodič za to musí prevziať plnú zodpovednosť. Môže ísť v konečnom dôsledku o naplnenie skutkovej podstaty ublíženia na zdraví z nedbanlivosti. V extrémnych prípadoch môže ísť o naplnenie skutkovej podstaty trestného činu opustenia dieťaťa. Ak v tomto prípade rodič vystaví dieťa nebezpečenstvu smrti alebo ublíženia na zdraví, hrozí mu trest odňatia slobody na 1 až 5 rokov.