Individuálna psychológia, vyvinutá Alfredom Adlerom začiatkom 20. storočia, predstavuje psychologický smer, ktorý kladie dôraz na jedinečnosť každého človeka a jeho snahu o prekonanie pocitu menejcennosti a dosiahnutie pocitu spolupatričnosti. Vznikla ako reakcia na klasickú psychoanalýzu Sigmunda Freuda a priniesla do psychológie holistický pohľad na človeka ako na sociálnu bytosť.
Zrod a vývoj Individuálnej psychológie
Individuálna psychológia vznikla v prvých desaťročiach 20. storočia ako reakcia na klasickú psychoanalýzu Sigmunda Freuda. Alfred Adler, pôvodne Freudov blízky spolupracovník, sa s ním postupne názorovo rozchádzal. Adler nesúhlasil s Freudovým dôrazom na sexualitu ako primárny motor ľudského správania a vyzdvihol úlohu sociálnych faktorov a vedomého úsilia pri formovaní osobnosti. Adlerova práca reflektovala aj širší intelektuálny a sociálny kontext doby, s dôrazom na sociálnu spravodlivosť a rovnosť. Na rozdiel od Freudovho pesimistického pohľadu na ľudskú povahu, Adler zdôrazňoval potenciál človeka pre rast, rozvoj a konštruktívne prispievanie k spoločnosti.
Kľúčové koncepty Individuálnej psychológie
Pocit menejcennosti a snaha o prekonanie
Centrálnym konceptom Individuálnej psychológie je pocit menejcennosti, ktorý Adler považoval za univerzálny ľudský zážitok. Tento pocit pramení z detskej skúsenosti s závislosťou a neschopnosťou zvládať svet. Snaha o prekonanie pocitu menejcennosti je motorom ľudského správania a vedie k úsiliu o dosiahnutie dokonalosti a kompetencie.
Životný štýl
Životný štýl je individuálny spôsob, akým sa človek snaží prekonať pocit menejcennosti a dosiahnuť svoje ciele. Formuje sa v ranom detstve, zvyčajne do piateho roku života, a ovplyvňuje všetky aspekty správania, myslenia a cítenia. Životný štýl je charakteristický pre každého jednotlivca a prejavuje sa v jeho postojoch, hodnotách a vzťahoch k druhým ľuďom.
Sociálny záujem (Gemeinschaftsgefühl)
Sociálny záujem (Gemeinschaftsgefühl) je kľúčový koncept Individuálnej psychológie, ktorý vyjadruje pocit spolupatričnosti, solidarity a zodpovednosti voči druhým ľuďom a spoločnosti ako celku. Je to vrodená tendencia, ktorú je však potrebné v priebehu života rozvíjať a posilňovať. Sociálny záujem je základom psychického zdravia a šťastia.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Fiktívny finalizmus a „akoby“ princíp
Adler tvrdil, že ľudské správanie je riadené fiktívnymi cieľmi, ktoré si človek vytvára v ranom detstve. Tieto ciele sú často nereálne a idealizované, ale slúžia ako kompas, ktorý udáva smer jeho úsiliu. „Akoby“ princíp (fiktívny finalizmus) zdôrazňuje, že človek koná, akoby jeho ciele boli dosiahnuteľné, aj keď v skutočnosti nemusia byť.
Rodinná konštelácia
Individuálna psychológia venuje pozornosť aj vplyvu rodinnej konštelácie na vývoj osobnosti. Poradie narodenia, vzťahy so súrodencami a rodičovský štýl majú významný vplyv na formovanie životného štýlu. Napríklad, prvonarodené dieťa sa často snaží udržať si pozíciu moci a kontroly, zatiaľ čo najmladšie dieťa môže byť rozmaznávané a mať ťažkosti s samostatnosťou.
Vplyv poradia narodenia na osobnosť
Začiatkom 20. storočia rakúsky psychiater Alfred Adler predstavil myšlienku, že poradie narodenia môže ovplyvniť vývin a osobnosť jednotlivca. Adler, zakladateľ individuálnej psychológie, bol výrazne ovplyvnený psychoanalytikom Sigmundom Freudom.
Hlavné body Adlerovej teórie poradia narodenia tvrdia, že prvorodení majú sklon rozvíjať silný zmysel pre zodpovednosť, prostrední súrodenec túži po pozornosti a najmladší zas inklinuje k dobrodružnosti a rebelstvu.
Adler zároveň zaviedol pojem „rodinná konštelácia“, ktorý kladie dôraz na dynamiku medzi členmi rodiny a jej vplyv na formovanie osobnosti a vývin jednotlivca.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Prvorodené dieťa
Podľa Adlera bývajú prvorodení konzervatívni, majú vodcovské sklony a schopnosti a priťahuje ich moc. Ako najstarší prirodzene preberajú zodpovednosť za mladších súrodencov. Radi preberajú iniciatívu, bývajú rodinne založení a inklinujú k rodičovstvu a zakladaniu vlastných rodín viac, ako ostatní zo súrodencov. Prvorodené deti majú svojich rodičov úplne pre seba, aspoň na krátky čas, kým nepríde na svet ďalšie dieťa. Na druhej strane môžu od vás veľa očakávať a preto sú prvorodené deti veľmi často orientované na výsledok, otvorené a tvrdohlavé pri dosahovaní svojich cieľov.
Prostredné dieťa
Prostredné deti sú často charakterizované ako: nezávislé, mierotvorcovia, túžiace po uznaní, spoločenské, prispôsobivé, vyhľadávajúce pozornosť, žiarlivé, súťaživé a neisté. V rodinách s tromi deťmi má najmladší chlapec sklon byť pasívnejší alebo uvoľnenejší. Zatiaľ čo najstaršie dieťa nastavuje medzi súrodencami latku a udáva tempo, to druhé sa neustále snaží rovnakú úroveň dosiahnuť alebo staršieho predstihnúť. Prostredné deti bývajú len zriedka sebecké aj napriek tomu, že sú veľmi ambiciózne. Ich celoživotná snaha vedie aj k mnohým zlyhaniam, no vedia sa s nimi dobre vyrovnať, pretože pre nich nie je tak dôležitá cesta, ako cieľ.
Termín „syndróm prostredného dieťaťa“ sa často používa na označenie negatívnych dôsledkov toho, že dieťa je „v strede“. Pretože sú niekedy prehliadané, v dospelosti môžu mať sklony správať sa tak, aby vyhoveli ostatným - len aby si získali pozornosť a priazeň. Sú prispôsobivejšie ako prvorodení, sú skvelé v rokovaniach a v robení kompromisov. Avšak deti, ktoré nie sú ani najstaršie, ani najmladšie, majú často pocit, že dostávajú od rodičov menej pozornosti, čo v nich vyvoláva súťaživosť.
Prostredné deti sú pod tlakom rôznych vplyvov z rôznych strán. Môžu byť samotári či spoločenskí, depresívni či bezstarostní, súperiví či tolerantní, rebeli či zmierovatelia, agresívni či pacifisti. Vyskytnúť sa môžu tiež pocity odstrčenosti a prebytočnosti, nakoľko sú prostredné deti neustále predbiehané mladšími či zatlačované staršími súrodencami. Vedci hovoria o tom, že prostredným deťom sa nedostáva toľko pozornosti, koľko je venovanej najstarším a najmladším deťom, čo má za následok „syndróm prostredného dieťaťa."
Najmladšie dieťa
Najmladší súrodenci - často označovaní ako „bábätká rodiny“ - bývajú vnímaní ako rozmaznávaní a hýčkaní v porovnaní so staršími súrodencami. Rodičia sú v tejto fáze zväčša skúsenejší (a zaneprázdnenejší), preto k výchove pristupujú voľnejšie, s menšou prísnosťou. Najmladší sú často popisovaní ako: spoločenskí, zábavní, očarujúci, slobodomyseľní, nedorastení, manipulatívni, sebastrední, závislí a rizikovo orientovaní. Dostáva sa im veľa pozornosti a starostlivosti od rodičov a starších súrodencov, preto občas mávajú problém osamostatniť sa a získať potrebnú sebadôveru. Nastáva však aj opačný extrém, že sa najmladšie dieťa „vezie“ a je svojim spôsobom samorast, ktorý svojou šikovnosťou a talentom hravo predstihne ostatných. Musia si len zvyknúť na fakt, že ich v živote nikto nebude ofukovať tak, ako to robili príbuzní.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Adlerova teória hovorí, že najmladšie deti bývajú výrečné, šarmantné a spoločenské. Hoci majú často viac slobody, zároveň sa môžu cítiť zatienené staršími súrodencami - čo vedie k tomu, že sa u nich môže objaviť „syndróm najmladšieho dieťaťa“. Pretože rodičia bývajú pri najmladších benevolentnejší, tieto deti môžu mať slabšie rozvinutú sebakontrolu. V porovnaní s najstarším súrodencom môže mať najmladší na pleciach viac nezávislosti a menej zodpovednosti, preto najmladší súrodenci často rebelujú a riskujú.
Jedináčikovia
Jedináčikovia dostávajú všetku pozornosť a lásku svojich rodičov. Súrodenecká rivalita je niečo, čo nepoznajú. Konkurencia prichádza až v neskoršom štádiu, keď sa jedináčik začne stýkať s inými deťmi v škôlke alebo škole. Kým deti vo viacpočetných rodinách súťažia o istú prestíž so súrodencami, jedináčik sa porovnáva s rodičmi. Keďže nemá okolo seba súťažiacich v rovnakom postavení, býva veľmi závislé na rodičoch a nie raz aj egocentrické. Keďže rodičia svoje jediné dieťa prehnane chránia, nie je neobvyklé, že sa stane od nich závislým.
Možné vplyvy poradia narodenia na vzťahy
Poradie narodenia môže ovplyvniť vzťahy rôznorodými spôsobmi - napríklad spôsob, akým si vytvárame putá s inými ľuďmi, aj to, ako sa vo vzťahoch správame.
Komunikácia
Poradie narodenia môže ovplyvniť spôsob, akým komunikujeme s ostatnými - čo má veľký dosah na dynamiku vo vzťahoch. Prvorodení a jedináčikovia bývajú pri komunikácii priamejší, čo však druhí môžu vnímať ako panovačnosť alebo potrebu kontrolovať. Prostrední súrodenci sú menej konfliktní a častejšie hľadajú kompromisy a riešenia, ktoré vyhovujú všetkým. Najmladší často využívajú humor, šarm a ľahkosť na to, aby si získali pozornosť a ovplyvnili komunikáciu.
Očakávania
To, čo od vzťahov očakávame, môže byť taktiež ovplyvnené poradím narodenia. Prvorodení mávajú vysoké nároky na seba aj na druhých, čo môže viesť k sklamaniu alebo kritike, ak ľudia nenaplnia ich očakávania. Prostrední súrodenci majú tendenciu hľadať vo vzťahoch rovnováhu - túžia po spravodlivosti a po tom, aby si obaja partneri rovnako prispievali a boli si rovnocenní. Najmladší môžu podvedome presúvať zodpovednosť na partnera a sami zaujímať vo vzťahu uvoľnenejší postoj bez potreby všetko riadiť.
Metódy výskumu a terapeutická prax
Adlerova Individuálna psychológia využívala predovšetkým kvalitatívne metódy výskumu, ako sú kazuistiky, analýza životných príbehov a pozorovanie správania. V terapeutickej praxi sa zameriaval na dialóg s klientom, pochopenie jeho životného štýlu a identifikáciu jeho fiktívnych cieľov. Adler tiež využíval metódu analýzy snov, avšak interpretoval ich odlišne ako Freud. Sny nepovažoval za prejav nevedomých potrieb, ale skôr za súčasť prípravy na budúce udalosti a riešenie problémov. Výchova a poradenstvo sú ďalšie oblasti, kde sa Individuálna psychológia uplatňuje.
Kritika a vplyv Individuálnej psychológie
Niektorí kritici Individuálnej psychológie poukazujú na to, že jej koncepty, ako napríklad životný štýl a sociálny záujem, sú ťažko merateľné a empiricky overiteľné. Ďalšia kritika sa týka Adlerovho dôrazu na vedomé procesy, ktorý podľa niektorých zanedbáva vplyv nevedomia na ľudské správanie.
Myšlienky Individuálnej psychológie významne ovplyvnili humanistickú psychológiu a kognitívno-behaviorálnu terapiu. Dôraz na vedomé ciele, sociálne faktory a potenciál pre osobný rast pretrváva v mnohých súčasných terapeutických prístupoch. Koncepty ako životný štýl a sociálny záujem sa stali súčasťou bežného psychologického slovníka a sú užitočné pri pochopení ľudského správania a motivácie. Individuálna psychológia má trvalý odkaz v oblasti psychoterapie, výchovy a poradenstva a zostáva relevantná aj v 21. storočí.
Adlerove názory na výchovu a neposlušnosť
Alfred Adler si získal pozornosť najmä názormi na výchovu a upozornením na pocit menejcennosti, ktorý vedie k neposlušnosti. Podľa neho je náš charakter budovaný v detstve, avšak nielen rodičmi, ale aj širokou verejnosťou (učitelia, vychovávatelia, súrodenci …). Z jeho učenia a individuálnej psychológie si berú mnohí rodičia a terapeuti inšpiráciu, ako správne vychovať deti.
Pocit menejcennosti ako príčina neposlušnosti
Základom teórií Alfreda Adlera je pocit menejcennosti a podradenosti. Deti sa s týmto pocitom prirodzene rodia, a detstvo slúži na to, aby sa s ním popasovali a prekonali ho. Pokiaľ sa tak nestane, dieťa si tento pocit kompenzuje, môžu sa rozvinúť neurózy a depresie. V dospelom veku dieťa vyžaduje od seba dokonalosť a stavia si nerealistické a nemožné ciele ktoré nie je schopné splniť - baží po perfektnosti. Najlepším spôsobom, ako sa vyhnúť psychickým problémom a ťažkostiam (neurotická osobnosť, depresia, úzkosť) je zachádzať s dieťaťom ako s rovnocenným; musí sa cítiť a skutočne byť cenenou súčasťou rodiny. Ak sa dieťa tak necíti, začína vyvádzať a byť nezbedné.
Žiadne rozmaznávanie ani zanedbávanie
Adler bol striktne proti rozmaznávaniu a zanedbávaniu. Rozmaznané dieťa sa nenaučí samé riešiť problémy, byť samostatné, schopné a mať vieru vo svoje schopnosti. Keď mu rodič stojí za chrbtom, zasahuje, rieši vzniknuté problémy, chráni ho pred negatívami sveta a dopraje mu všetko len aby nebolo smutné, dieťa sa to naučí veľmi rýchlo využívať a stáva sa závislé. Nikdy sa nebude cítiť kompetentné a dostatočne podporené, aby malo vieru, že svoj život zvládne. Naopak zanedbané dieťa sa nenaučí vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Rodičia ho dostatočne nepodporili a nedali mu pocítiť, že na jeho potrebách záleží. Zanedbané dieťa sa naučí, že jeho pocity a priania nie sú dôležité a namiesto zdravej osobnosti si vyvinie osobnosť tzv. people pleaser=človek so silnou potrebou plniť priania ostatných a zavďačiť sa im v snahe byť ocenené. Oba spôsoby výchovy sú podľa Adlera nesprávne, pretože podporujú vývoj nezdravej osobnosti dieťaťa.
Naša základná potreba je niekam patriť a cítiť pocit spolupatričnosti, naopak zdrojom komplexov a neuróz je konflikt medzi nárokmi na uznanie v spoločnosti a strachu z neúspechu. Spomínané štýly výchovy prispievajú k tomuto konfliktu, ktorý sa mnohí márne snažia prekonať.
Výchova cukru a biča je neefektívna a zastaralá
Adler veľmi kritizoval výchovu trestom a odmenou. Dieťa sa naučí, že na odmenu má nárok a začne ju vyžadovať zakaždým, aj keď si ju nezaslúži. Bude ju vyžadovať častejšie a častejšie, a pokiaľ mu ju začnete odopierať, zatne sa a nebude s vami spolupracovať. Pod hrozbou, že napríklad neuprace izbu ak mu nedáte odmenu vás postupne začne vydierať. O nič lepší nie je ani trest. Trest vyvoláva pocit viny a strach, nehovoriac o dlhodobých následkoch - deti majú tendenciu sa ako dospelí sami „potrestať“, ak sa im niečo nepodarí (napríklad si vynadajú, prestane im záležať na ich zdraví, ich vnútorný hlas im napovedá, že sú naničhodní). Deti uvažujú v procese trestu nasledovne - myslia si, že keď sú potrestané, dáva im to právo trestať tiež. Oplatia vám to - buď tým, že odmietnu zjesť zeleninu, nechcú ísť spať, nespravia si úlohy, neuprace, ublíži sebe alebo súrodencovi a potrestajú neho. Najhorší prípad je obrátenie trestu voči sebe, kedy môže prichádzať k sebanenávistnému správaniu ako poškodzovanie, alkohol, drogy alebo iné sebadeštruktívne správanie.
Čo podľa Adlera znamená, keď dieťa neposlúcha
Ako bolo spomenuté, pocit menejcennosti nás brzdí vo vývoji v zdravú a vyrovnanú osobnosť. Každé dieťa s týmito pocitmi zápasí, aby dosiahlo naplnenie dvoch základných potrieb - pocitu spolupatričnosti alebo spojenia, a významnosti. Inými slovami, dieťa sa musí cítiť byť právoplatnou súčasťou rodiny, na ktorej záleží, nie je menejcenná a nepodstatná. Pokiaľ to dieťa neprekoná, začne vyvádzať a jeho chovanie vypovedá negatívne prvky. Adler upozorňuje, že neposlušné dieťa je dieťa, ktoré stratilo odvahu.
V tomto prípade sa začne správať nasledovným spôsobom:
- vyžaduje pozornosť vyvádzaním, neadekvátnym správaním alebo príkazmi
- zapája vás do mocenských bojov - vymieňate si argumenty, necháte sa zatiahnuť do konfliktov v snahe „vyhrať“ a udržať si tak moc - o to isté sa snaží aj dieťa, čím konflikt nemá konca
- pomsta - dieťa sa rodičom pomstí tým, že sa nenavečeria, hádže jedlo po stene, neurobí si úlohy, neuprace, ublíži sebe alebo súrodencovi
- cíti bezmocnosť, ktorá sa vyvinie v apatiu, depresiu a možné sebadeštruktívne správanie
- Adler radí, aby sme na deti netlačili- nemusia zmeniť svoje chovanie, stačí ich podporiť a pomôcť im, aby sa cítili cenené, výnimočné a kompetentné
Rodičovské ciele podľa Adlera
Zdravý človek si uvedomuje, že chybovať je ľudské a má odvahu byť nedokonalý. Podľa Adlera je tento prístup k deťom veľmi dôležitý - nechať ich chybovať, ale poukazovať na následky ich chovania. Prirodzené a logické dôsledky správania umožňujú dieťaťu ich pochopiť a upraviť svoje chovanie. Takže žiaden trest ani ospravedlňovanie, že sú to len deti - učte deti byť odvážne natoľko, aby sa nebáli svojej nedokonalosti a na chyby nazerali ako míľniky vývoja a učenia. Odvaha je podľa Adlera nesmierne dôležitá; keď si uvedomíme, akí neperfektní sme, odvaha nám pomáha čeliť neistote a budovať pocit kompetencie, aby sme sa nedokonalosti nebáli.
Druhým podstatným cieľom výchovy je utvoriť si s deťmi spojenie cez rešpekt a rovnosť. Deti musia vedieť, že sú nedielnou a dôležitou súčasťou rodiny - zapájajte ich do chodu domácnosti, nech majú svoje povinnosti ale aj práva. Musia cítiť, že do rodiny patria, sú vypočuté, majú svoj hlas a vážnosť.
Deti sa musia cítiť kompetentné. Nerobte za dieťa nič, čo už zvládne samé, podporujte ho v samostatnosti (nech sa oblečie, uprace izbu …) a neriešte problémy za neho. Namiesto toho ho učte, aby premýšľalo samé za seba, podporte ho v prichádzaní na riešenia svojich problémov avšak buďte mu láskavou oporou (nechať dieťa byť samostatné neznamená nezáujem). Ukážte mu dôsledky jeho činov a dopad jeho správania a emócií nielen na iných, ale aj na neho samé.
Pocit istoty je základná potreba, vďaka ktorej cítime stabilitu. Bez nej si vybudujeme neurotickú a úzkostnú osobnosť, ktorá neistotu kompenzuje nezdravým spôsobom života. Adler hovorí o istote ako prekonaní ťažkostí. Ak deti naučíte, že chybovať je ľudské, ale že sú kompetentné aby prekonali všemožné nástrahy, nadobudnú istotu, že to skutočne zvládnu.
Na aké správanie reagujeme, také v deťoch podporíme
Deti si vybudujú zlé návyky, pokiaľ ich rodič posilňuje. Posilnením myslí Adler pozornosť; dieťa baží po pozornosti rodiča a akým správaním si ju získa, také správanie bude opakovať zas a znova. Adler radí, aby sme reagovali len na to správanie, ktoré chceme vidieť u detí aj naďalej. V konflikte alebo vyvádzaní nereagujte, odíďte preč a dieťa sa naučí, že si týmto vašu reakciu nezaistí. Nerobte za dieťa nič, čo už zvládne samé - závislé dieťa sa stáva prikazujúcim dieťaťom. Novodobý trend deťom všetko vysvetľovať keď majú záchvat hnevu je taktiež nezmyslom - Adler radí, aby sme konali než vysvetľovali.
Vzťahy medzi súrodencami a ich vplyv na osobnosť
Láska a porozumenie medzi súrodencami vytvárajú jeden z pilierov zdravého vývinu psychiky dieťaťa. Keď sa narodí prvé dieťa, najprv je jedináčikom, takže sa stane stredobodom pozornosti. Avšak, akonáhle sa narodí druhé dieťa, starší súrodenec si uvedomí, že bol zosadený „z trónu“. Táto situácia pre neho znamená, že o svoju moc prišiel. Vo formovaní jeho osobnosti sa vyskytne určitý „pocit tragédie“, ktorý sa môže v neskoršom veku prejaviť vo forme nejakého pádu. Druhorodené dieťa má iné postavenie. Stále má niekoho, kto mu nastavuje latku a udáva tempo. Prirodzene sa mu snaží vyrovnať, čo sa prejaví i v jeho vlastnostiach - napr. sklon k rebelovaniu a neuznávanie autorít. Mnohokrát sa ale stane, že mladšie dieťa svojho staršieho súrodenca prekoná. Akým spôsobom sa to udeje? Starší súrodenec môže byť rozladený existenciou „konkurenta“, ktorý mu zasiahol do života a stráca sebadôveru. Pozoruhodná je aj pozícia najmladšieho súrodenca, čiže toho, ktorý ním ostane navždy a nenarodí sa do rodiny už ďalšie dieťa. Ide o výhodnú pozíciu, ktorú mu už nikto neohrozí.
Podľa Adlera sa práve tieto deti rozvíjajú najlepšie. Taktiež v ich prípade udávajú tempo iní a druhorodenému dieťaťu sa podobajú tým, že sa snažia prekonať druhých. Mávajú množstvo energie. Zvykne sa stať, že najmladší sa v živote venuje inej oblasti ako jeho súrodenci a snaží sa odlišovať. Práve preto, že je jednoduchšie nemať konkurentov a je ľahšie stať sa úspešným v inom odbore.
Ak je najstaršie dieťa dostatočné šikovné a bystré, druhorodenému sa nemusí podariť „poraziť ho“. Tým pádom bude najstaršie dieťa lepšie sociálne prispôsobené i sebavedomejšie. Avšak, mladší súrodenec si môže prestať veriť a častejšie v živote stráca odvahu a nádej. V rodine sa môže vyskytnúť i situácia, keď sa popri takmer dospelých súrodencoch narodí ďalšie (najmladšie) dieťa a do určitej miery vyrastá ako jedináčik. Je teda stredobodom pozornosti a podvedome sa snaží ostať ním i v dospelosti.
Ako sa môžu prejaviť vzťahy medzi súrodencami v dospelosti
Je ideálne, ak súrodenci spolu vyrastali v optimálnom a napĺňajúcom prostredí a ostávajú v kontakte až do smrti a sú si navzájom celý život pomocou. Avšak, vidíme aj v okolí mnoho súrodeneckých nezhôd. I prehnanú snahu po úspechu, ktorá sa niekedy stáva až závislosťou, keď sa stávame jej otrokmi. Rozmýšľame niekedy nad tým, aká je naša motivácia? Čo ak práve aj tu zohrávajú úlohu naše dávne súrodenecké vzťahy a podvedomá rivalita? Ešte stále môže v človeku rezonovať potreba s niekým súperiť, bojovať a poraziť ho.
V praxi zvyknú psychológovia odhaľovať skryté, nenaplnené túžby, ktoré sa premietajú do medziľudských vzťahov v dospelosti. Veľa duševných problémov pramení z detstva. Adler sa do veľkej miery zaoberal skúmaním spomienok z detstva, na základe ktorých hodnotil individuálne každý prípad. Aj súčasní psychoterapeuti, či už z adleriánskeho, alebo iného psychoterapeutického smeru sa snažia priviesť človeka k pochopeniu toho, čo sa udialo v jeho rannom detstve. Takto môžu efektívnejšie vykročiť so svojím klientom na cestu terapie, ak je to potrebné.
Zároveň si ale môžeme rozhodnúť, či sa necháme unášať dôsledkami zranení, ktoré sa udiali v detstve častokrát i nechcene. Treba si uvedomiť, že každý má možnosť vybrať si, aký postoj zaujme k svojmu životu a svojim súrodencom. Je na zamyslenie, prečo si niekedy lepšie rozumieme s úplne cudzími ľuďmi ako s vlastnou rodinou. Napriek tomu, že súrodenec je možno v niektorých oblastiach úspešnejší ako my, nezabúdajme, že sme jedinečnou osobnosťou so všetkými pozitívnymi stránkami a schopnosťami, ktorými môžeme obohatiť tento svet. Najdôležitejším faktorom vytvorenia si plnohodnotného života bez zbytočných duševných trápení, ktoré nikam nevedú, je naučiť sa milovať sám seba.
Mýty o prostredných deťoch
O prostredných deťoch sa hovorí, že sú neúspešné, nepriebojné a že to majú v živote nastavené horšie, ako ich súrodenci, ktorí sa narodili ako prví alebo poslední. Avšak, nie vždy to tak musí byť. Prostredné deti majú veľa spoločného s druhorodenými a prostredné dieťa je tiež ovplyvňované najbližším starším súrodencom. Môže sa teda uňho objaviť čokoľvek, čo sa odvíja od staršieho súrodenca. Vo väčšine prípadov sa objavujú protikladné tendencie.
Prostredné deti sú pod tlakom rôznych vplyvov z rôznych strán. Môžu byť samotári či spoločenskí, depresívni či bezstarostní, súperiví či tolerantní, rebeli či zmierovatelia, agresívni či pacifisti. Vyskytnúť sa môžu tiež pocity odstrčenosti a prebytočnosti, nakoľko sú prostredné deti neustále predbiehané mladšími či zatlačované staršími súrodencami. Vedci hovoria o tom, že prostredným deťom sa nedostáva toľko pozornosti, koľko je venovanej najstarším a najmladším deťom, čo má za následok „syndróm prostredného dieťaťa." Aj Alfréd Adler, rakúsky psychoanalytik, priekopník modernej psychiatrie sa domnieval, že miesto človeka v rodine v poradí, v akom sa narodil, malo vždy silný vplyv na jeho charakter.
Mýtus: Prostredné deti to nikde nedotiahnu
Tento mýtus vychádza z toho, že rodičia sa najčastejšie venujú najstaršiemu potomkovi. Zakladajú si na jeho schopnostiach, výsledkoch, talentoch a najviac premýšľajú aj na jeho budúcnosťou. Mnoho psychológov tvrdí, že kvôli tomu akosi zabúdajú na druhé dieťa v poradí, čo má za následok, že prostredné dieťa stráca ctižiadostivosť. Lenže nie vždy to prebieha práve takto, v skutočnosti totiž môže sloboda voľby vlastnej životnej cesty naopak vyústiť do úspešnej kariéry, ktorá je často vzdialená od predstáv rodičov či súrodencov. Skutočnosť, že ste prostredným dieťaťom, vám môže pomôcť rozvíjať mediačné a iné schopnosti, ktoré ste v detstve uplatňovali pri riešení súrodeneckých sporov.
Mýtus: Prostredné deti sú nevýrazné a nepriebojné
Mnohí ľudia si myslia, že prostredné deti sú nevýrazné a nepriebojné. Odborníci však tvrdia, že to nemusí byť vždy pravda. Nezáleží ani tak veľmi na tom, ktoré v poradí sa dieťa narodilo, ale skôr na tom, aká je jeho rodina a súrodenci. Ak máte veľmi spoločenskú sestru alebo brata, bude pre vás pravdepodobne zložitejšie držať sa v úzadí. Určite si všimnú aj vás. Ale existuje ešte ďalšie množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú, ako sa budete cítiť v spoločnosti. A tak i v prípade, že je starší súrodenec domáci typ, nemusíte byť takí istí.
#
tags: #dieta #ziskat #neziaducim #sposobom #adler #pozornost