Rozchod alebo rozvod rodičov je pre dieťa vždy záťažová situácia, s ktorou sa potrebuje vyrovnať. Psychologička Eva Hargašová sa venuje rodinám, párom a jednotlivcom, ktorí sa snažia zlepšiť svoje vzťahy a vyrovnať sa s náročnými životnými situáciami. V tomto článku sa zameriame na psychologické aspekty rozchodu rodičov a ich vplyv na dieťa, pričom vychádzame z odborných poznatkov a skúseností psychologičky Hargašovej.
Dôležitosť vzťahu medzi rodičmi pre dieťa
To najdôležitejšie, čo rodičia môžu dať svojmu dieťaťu, je dobrý a láskyplný vzťah medzi nimi dvoma a zároveň k dieťaťu. Na základe tohto vzťahu si dieťa vytvára obraz o svete. Zlé nie je len to, keď sú v rodine konflikty a hádky, ale napríklad aj to, keď sa dieťa naučí, že mamina sa ocinovi len prispôsobuje. Sú naozaj veľmi nezdravé rodiny, kde sa v živote nehádajú. Keď dieťa nikdy nevidí, že sa mama hnevá a čo s hnevom urobila, nenaučí sa, ako ho zvládať.
Traumy dieťaťa vznikajú v rodinách, kde sú nezdravé a nefunkčné vzťahy. Výsledkom je, že rodičia sa rozhodnú rozviesť, a môže to byť to najzdravšie, čo sa môže stať. Napríklad matka už má toho dosť, že otec zvláda niektoré situácie len tak, že sa opije. Potom príde domov a hnev zvláda len tak, že je agresívny. Ona sa rozhodne, že už toto pre seba nedopustí a nedopustí ani, aby tým boli ovplyvnené deti, a rozhodne sa odísť z manželstva.
Príčiny rozchodov a ich vplyv na dieťa
Dvaja ľudia sa rozchádzajú nie preto, že by sa nemali radi, ale preto, že cítia bolesť, ktorá je už neznesiteľná, ktorú nevedia inak riešiť. Pre ženu môže byť veľmi bolestivé, že muž trávi veľa času v práci, a vo vzťahu sa cíti veľmi osamelá. Muž sa môže cítiť veľmi osamelý a cítiť veľkú bolesť z toho, že má ženu, ktorá mu nerozumie, a kedykoľvek má chuť byť v kontakte s ňou, tak tam preňho nie je, pretože je príliš unavená, lebo celý deň bola s deťmi. Sú to naoko maličkosti, nie je tam taký veľký problém, ako keď je tam násilie, ale pre tých ľudí je to natoľko dôležité a ťažké a tá bolesť je natoľko veľká, že sa rozhodnú obetovať aj manželstvo a vzťah.
Rozchod rodičov ovplyvní kohokoľvek - aj pubertiaka, aj toho menšieho. Ak rodičia, ktorých dieťa ľúbi, idú od seba, je to záťažová situácia, s ktorou sa potrebuje vyrovnať. Čím je dieťa staršie, tým má viac mechanizmov, ako sa vie so záťažovou situáciou vyrovnať. Čím je dieťa menšie, tým má menej kapacity si s tým nejako samo poradiť. Je to pre staršie dieťa jednoduchšie aj preto, že sa vie vykričať, tresnúť dverami, možno rodičom vynadať? Je to tiež jeden zo spôsobov, ako si poradiť s emóciou, ktorá príde. U menších detí sa niekedy deje to, že pokiaľ nie je niekto, kto im pomôže emóciu zvládnuť, emóciu si „zapuzdria“.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Ako vysvetliť rozchod deťom
Rodičia, ktorí idú od seba, by to mali vedieť vysvetliť deťom, aby tú emóciu ľahšie zvládli. V zásade to, čo dieťa potrebuje vedieť, je veľmi podobné, bez ohľadu na vek. Stačí prispôsobiť slovník. Dieťa potrebuje počuť, že ani ocka, ani mamu nestráca, že to, že maminka a ocko už nebudú bývať spolu, neznamená, že sa niečo mení na ich láske k nemu.
Druhá dôležitá vec je, že to nie je jeho vina. Je potrebné, aby dieťa počulo: „Ty za to nemôžeš. Bol to náš vzťah. Naše konflikty. To, že sme sa s tvojou mamou alebo ockom rozišli, je len medzi nami dvoma dospelými. Ty si nemohol urobiť nič viac ani menej, aby si to zmenil.“
Ďalšou dôležitou vecou, o ktorej väčšina rodičov netuší, je povolenie milovať druhého partnera. Je úžasné, ak rodič dokáže naozaj dať svojmu dieťaťu slobodu a povedať mu: „To, že sa ja na maminku alebo ocka hnevám, neznamená, že sa naňho musíš hnevať aj ty. To je medzi nami. Pokojne môžete mať spolu váš vzťah. Taký, aký bude.
Zmeny v správaní dieťaťa a ich príčiny
Keď sa dieťaťu zhorší v škole prospech alebo viac vyrušuje, s veľkou pravdepodobnosťou to môže súvisieť s problémami v rodine. Je to veľmi zjednodušené, ale dá sa to tak povedať. Môžu byť za tým problémy v rodine, no môžu byť za tým aj ťažkosti samotného dieťaťa. Buď je to dieťa nadpriemerne inteligentné a nudí sa na hodine, a preto vyrušuje. Alebo, naopak, má nejaké ťažkosti, napríklad aj poruchy učenia, a nezvláda učivo. A to je spôsob, ako signalizuje, že je preň príliš ťažké. Signalizuje to tým, že vyrušuje.
Poviem konkrétny príklad. Dieťa, ktoré je v striedavej starostlivosti rodičov, v škole veľmi vyrušuje. Vnímavý učiteľ sa môže jednak snažiť komunikovať s rodičmi. Pomerne často prídu rodičia za psychológom s tým, že si ich zavolal učiteľ, učiteľka alebo vychovávateľka z družiny, že ich dieťa sa v škole nejako javí, a my ako rodičia sme si to nevšimli. Učiteľ môže osloviť samotných rodičov a môže byť vnímavý aj k deťom. Ak sú rodičia zameraní na výkon, učiteľ je niekedy prvý človek, ktorý má pre dieťa pochopenie a povie mu, že je v poriadku, že teraz urobilo chybu. Alebo keď je dieťa doma často kritizované, učiteľ môže byť prvý, ktorý ho pochváli, ukáže mu jeho silné stránky a povzbudí ho.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Závisí to aj od toho, ako to povedia. Je rozdiel v tom, či poviete rodičom, že sú hlupáci, ktorí sa iba hádajú a nevedia sa dohodnúť, a jasné, že to zle vplýva na dieťa, a preto začalo nosiť horšie známky. Iná vec je informovať rodiča, ako sa dieťa správa, že si myslíte, že dieťaťu je ťažko, a bolo by fajn nájsť preň nejakú pomoc.
Striedavá starostlivosť a jej vplyv na dieťa
Striedavá starostlivosť je dobrá pre niektorý typ rodičov. Základom aj striedavej starostlivosti je, aby rodičia vedeli spolu komunikovať, aby jeden druhého vedeli ako rodiča podporiť, pretože je to dobré aj pre dieťa. A my ako partneri sme síce skončili, ale stále je to otec môjho dieťaťa a bez neho by to dieťa nebolo a stále je to matka môjho dieťaťa a bez nej by to dieťa nebolo.
Čo v praxi znamená, že sa rozídená dvojica navzájom podporuje. To, čo spomínate, je praktická časť; v skutočnosti je to hlbšie. Ide o to, aby sme druhému partnerovi dovolili vytvoriť si s dieťaťom vzťah a nechať ich, aj keď je to niekedy ťažké, nech si veci medzi sebou sami vyriešia. Nepliesť sa do toho. A urobiť to podporujúcim spôsobom. Nie tak, že „teraz si to totálne nezvládol, pozri sa, ako si naňho nakričal, teraz tam plače a mal si to urobiť lepšie, ja to viem lepšie, preto ti idem dať teraz kázeň“. Je dobré urobiť krok späť, nechať to len na tých dvoch a len podporiť toho muža alebo ženu. Napríklad povedať: keby si chcel, môžem ti povedať, čo by mohlo v takej situácii fungovať, lebo aj ja som bola neraz v takej situácii a viem, aké je to ťažké.
Je z pohľadu dieťaťa dobré, ak sa rodičia pri striedavej starostlivosti dohodnú na základných pravidlách, na nejakom rozvrhu pre dieťa, ktorý by obaja dodržiavali? V niečom sa to podobá na to, keď dieťa ide k starým rodičom na víkend. Starí rodičia majú iné pravidlá na jedenie sladkostí, na pozeranie telky, iné pravidlá na trávenie voľného času. Potom to býva ťažké, lebo keď sa vráti od starých rodičov, aj doma chce cukríky na raňajky alebo pozerať telku. Treba si len obhájiť to, že u starých rodičov je to inak, ale doma platia tieto pravidlá. Deti sa to vedia naučiť a aj rodičia by si mali uvedomiť, že keď sa už nestarajú o dieťa spoločne, to, aké pravidlá má, keď je s otcom, je vec medzi dieťaťom a otcom.
Áno, chodia práve s tým, že je to pre nich ťažké, keď dieťa príde a zrazu hovorí - ty si tá najhoršia mama na svete, pretože oco mi dovolí byť na tablete veľmi dlho a ty mi tablet zakazuješ alebo mi ho obmedzuješ na jednu hodinu denne. Vtedy podporujem rodiča, ako si má obhájiť, že uňho platia tieto pravidlá.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Platí teda, že ak je dieťa v striedavej starostlivosti, ale rodičia spolu normálne vychádzajú, nemusí byť výsledkom to, že dieťa je citlivejšie, má v škole problém. Určite áno.
Nový partner v živote rodiča a jeho vplyv na dieťa
Pomerne veľa rodičov sa bojí robiť chyby. Je to od malých vecí až po naozaj veľké chyby. Niekto môže brať ako naozaj veľkú chybu samotný rozchod. Závisí to aj od toho, čo žena od toho čaká. Je úplne v poriadku, ak dieťaťu ako priateľa predstaví niekoho, kto je naozaj len priateľ alebo nie je nič viac ako kolega v práci, s ktorým trávia super čas, idú všetci spolu na ihrisko a je super, že sú spolu. Je iné, keď je to už človek, s ktorým chce ďalej žiť, a dúfa, že odteraz už bude súčasťou rodiny. Je fajn robiť tieto zmeny postupne, aby to nebolo tak, že z človeka, ktorý bol ešte včera cudzí pán, je zrazu človek, ktorý s nami býva.
Je dôležité byť pri deťoch a sprevádzať ich aj tým, že on sa im nemusí páčiť. Keď prichádza niekto nový do rodiny, je to na začiatku cudzí prvok, ktorý spôsobí trochu chaos a prinesie emócie. Nie je to veľmi iné, ako keď sa dieťaťu narodí nový súrodenec. Aj vtedy sa s tým dieťa potrebuje vyrovnať a nemusí sa mu to vždy páčiť. To platí aj o novom partnerovi. Je fajn si uvedomiť, že to, že je to zo začiatku ťažké a prinesie to chaos, je úplne normálna fáza.
Dôležité je, aby rodičia boli tí, ktorí sú architekti rodiny. Aby počúvali svoje dieťa, dovolili mu vyjadriť svoje emócie aj to, že sa mu to nepáči, že je to preň ťažké a že by bolo niekedy najradšej, aby si mamin partner pobalil kufre a šiel tam, odkiaľ prišiel.
Túžba dieťaťa po znovuzjednotení rodičov
Úplne základné je, ako má dieťa spracovaný rozchod rodičov. Každé dieťa má v sebe túžbu, aby mama a oco boli spolu. Je jedno, či sú rozídení čerstvo alebo už sú od seba štyri roky. Rodičia niekedy hovoria: veď ono si ani nemôže pamätať, že sme niekedy boli spolu, veď sme sa rozišli, keď bolo veľmi malé. Dieťa tú túžbu v sebe stále má a je na nejakom stupni spracovania toho, že to tak nie je. Až keď sa toho dotkne a môže začať smútiť, začne sa celý proces, aby sa s tým vyrovnalo.
Pýtate sa na pocit vylúčenia. Naozaj je veľmi dôležité, aby si rodičia uvedomili, že potrebujú byť špeciálne citliví na to, aby dieťa medzi seba začleňovali, uisťovali ho o láske, aby sa necítilo vyčlenené. Dieťa sa môže cítiť vyčlenené, aj keď je to jeho biologický súrodenec, lebo zrazu prišiel niekto nový - a ja som odstrčený a zrazu som už veľký.
Pre rodičov je dôležité, aby mohli stráviť kvalitný čas osamote matka s dieťaťom a otec s bábätkom. A potom otec so starším dieťaťom a matka s bábätkom a rodičia sami a aj deti nejaký čas samy, aby sa mohlo budovať aj súrodenecké puto.
Vplyv rodinných vzorcov na budúce vzťahy dieťaťa
Keď sa ku mne dostane klient, ktorý si praje, aby menej kričal na svoje deti, aby vedel povedať nie, keď mu šéf dáva desiatu úlohu, alebo si praje lepšie zvládať to, keď manželka trávi veľa času s kamarátkami, je to taká detektívna práca. Tušíme, že niekde tam na začiatku sa niečo stalo, ale zistiť, čo sa presne stalo, je veľmi dlhá cesta. Je to kombinácia faktorov, ako sa rodičia správali sami k sebe a čo naučili dieťa. Nakoľko bolo zrelé, ako si vysvetľovalo, čo sa dialo, akú malo kapacitu, aké významy si robilo.
Napríklad niekedy sa stane, že keď je dieťa ešte príliš malé a má veľkú potrebu byť ešte v maminom náručí, ale už sa narodilo druhé dieťa, staršie dieťa si príliš skoro zažije, že je odložené z maminho náručia. Mama môže byť pritom veľmi unavená, lebo má dve malé deti do dvoch rokov a manžel je dlho v práci, a tak potrebuje, aby druhé dieťa bolo už väčšie, než v skutočnosti je. Takéto dieťa si potom môže vytvoriť spojenie, že keď ja potrebujem lásku mojej mamy a lásku mojej ženy, tak tu pre mňa nie je. A v dospelosti môže vyrásť na človeka, ktorý keď pocíti, že niečo potrebuje od ženy a ona z hocijakého dôvodu to nie je schopná urobiť, tak sa mu ozve veľmi stará bolesť. Nemusí si ju uvedomovať, ale bude taká silná, že si ju musí naplniť - a hocijako. Môže sa mu to opakovať v akomkoľvek vzťahu - keď bude mať ženu ako šéfku alebo ako spolupracovníčku, alebo bude mať manželku, dcéru.
Reálne prípady sú naozaj dôkazom toho, že sa o svete učíme vo svojej rodine a aj ťažkosti, ktoré potom máme, sú z nezdravých vzťahov v rodine. Alebo je tam niečo v nerovnováhe. Napríklad sa môže stať, že v rodine, kde sú rodičia príliš ochranárski k jednému dieťaťu a dávajú mu ešte za vzor staršieho súrodenca, môže dôjsť k tomu, že mladšie dieťa nadobudne pocit, že nikdy nebude také dobré ako starší súrodenec. To môže viesť od pocitu menejcennosti a nedôvery vo vlastné schopnosti až k pocitom úzkosti a strachu, ako sa vyrovná s ťažkými vecami vo svete, ktoré vníma, že tam sú. Strach a úzkosť môže byť niekedy taká silná, že začne používať kompenzačné mechanizmy, napríklad musí v byte zapnúť a vypnúť všetky svetlá - až sa môže uňho niekedy vyvinúť obsedantno-kompulzívna porucha. Základom tejto poruchy býva aj to, keď sú rodičia príliš ochranárski, keď je dieťa veľmi malé. Napríklad keď má dieťa dva roky a začína sa rozliezať po okolí, no rodičia mu neustále hovoria, že to nesmie, a zároveň ho zahanbujú. Najradšej by dieťa nechali priviazané k jedálenskej stoličke, aby sa ničoho nechytalo. Základná vec je, aby sa aj oni postupne učili dôverovať svojmu dieťaťu a dovolili mu veci skúšať a zažiť.
"Patchworkové" rodiny a ich špecifiká
Rozvodov a detí, ktoré vychováva nevlastný rodič, pribúda. Či už ste na jednej alebo na druhej strane, nepokazte to. Ani bežné rodiny, teda tie podľa modelu mama, otec a deti, nie sú vždy ideálne. Rodiny, do ktorých si jeden alebo obaja z partnerov prinesú aj deti, nazývané aj „patchworkové“ či „pozošívané“, to môžu mať v určitých situáciách náročnejšie.
Začiatok akéhokoľvek spolužitia, aj vtedy, keď spolu začínate žiť len vo dvojici, však prináša svoje nároky. Musíte si zvykať na slabosti toho druhého, jeho mrzuté nálady, rôzne preferencie pri výbere jedla či teploty v miestnosti… jednoducho na tisícky drobností. A to ste ešte len dvaja. „Predstavte si, že sa zrazu majú zladiť traja, štyria či viacerí ľudia. Alebo vari deti, hoci aj rôzneho veku, nemajú právo na svoj hlas?“ pýta sa psychologička.
V tom, ako si vaše dieťa bude rozumieť s vaším novým partnerom alebo vy s jeho potomkami, zohráva úlohu viacero skutočností. Ak si ako slobodná mamička s bábätkom založíte vzťah s mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťatka, vaše spolužitie sa môže vyvíjať úplne prirodzene. Samozrejme, závisí to aj od jeho prežívania a pripravenosti byť otcom. Opačné prípady sa takmer nevyskytujú. Ak sú deti väčšie, nový partner si musí získať ich dôveru. Záleží na jeho talente byť rodičom, hoci aj nevlastným deťom, ale takisto na biologickom rodičovi. Ten by nového partnera alebo partnerku mal rešpektovať a nepodrývať.
Pre spokojné spolužitie „pozošívaných“ rodín je dôležité aj oslovovanie nového člena. Nežiadajte, aby vaše dieťa hneď nazývalo vášho partnera otcom. Keby to urobilo samo od seba, možno neskôr, možno po svadbe a hoci aj po rokoch, pre otčima to bude vyznamenanie. V opačnom prípade by to bol tlak na dieťa. „Malo by pocit, že tým zrádza vlastného otca, a ten by si mohol myslieť, že ho oberáte o otcovstvo,“ vysvetľuje odborníčka. To isté platí aj pre novú partnerku. Na začiatku vzťahu stačí neutrálne oslovenie ujo alebo teta, neskôr sa dieťa pre oslovenie rozhodne samo. Ale pozor, hoci máte nového partnera, neznamená to, že sa tým anuloval vzťah dieťaťa s jeho biologickým otcom, aj keď by ste si to možno priali. Právne ani morálne to neplatí. Dieťa má právo na svojho vlastného rodiča, aj keď si môže vytvoriť vzťah s novým členom aktuálnej rodiny. Čím je ten vzťah lepší, tým lepšie je to pre všetkých.
Hrany prípadnej nedôvery a ostychu vo vzťahu dieťa a nový partner by ste mali začať osekávať ešte skôr, ako začnete spolu žiť. Nerozhodujte sa bez ohľadu na názor svojho potomka s nádejou, že si zvykne. Čo ak nie? Aj keď sa milujete, nepodceňujte nesúlad s názorom detí. Veľkú úlohu môžu zohrať starí rodičia všetkých detí. Či sú schopní akceptovať voľbu svojho bývalého zaťa alebo nevesty, či chápu, že keď sa rodina ich dieťaťa rozpadla, zákonite sa dá predpokladať príchod nového človeka, ktorý bude alternatívnym rodičom. Ak ho prijmú a vytvoria si vzťah založený na slušnosti a rešpekte, pre ich vnúča to bude plus.
Máte dieťa alebo deti aj nového partnera? Pre dobro vášho spolužitia môžete urobiť veľa. Uvedomte si, že už netvoríte koalíciu len so svojimi ratolesťami, ale vytvorili ste rodinu. Veci by ste teda mali riešiť spoločne. Platí to aj v prípade, že obaja partneri majú deti, či už žijú spoločne počas celého týždňa alebo len cez víkendy. Rešpektujte sa navzájom ako rodičia. Ak partner niečo zakáže, nepodrývajte jeho autoritu. Môžete sa prihovoriť za zrušenie zákazu či trestu, ale musíte ho rešpektovať. Všetci v rodine tvoria spoločenstvo a dospelí sú v nej autoritami. Aj oni však môžu urobiť chybu. Ak si ju priznajú, nestratia autoritu. Naopak, môžu si ju posilniť.
Hranice spolužitia „patchworkovej“ rodiny sú dané tým, čo si môžete dovoliť ako rodič. Nikto by nemal biť ani vlastné deti a už vôbec nie nevlastné. Zakazuje to aj zákon! Zabudnite aj na to, že sa budete dieťaťu vysmievať, ponižovať ho či urážať. Na druhej strane, fyzické násilie zo strany dieťaťa je takisto neprípustné. Keby dieťa úplne ignorovalo nevlastného rodiča, vlastný rodič by sa s ním mal porozprávať, prípadne požiadať o pomoc detského psychológa. Akékoľvek prehnané efekty nie sú prípustné. Ak ste dieťa nechtiac urazili, ospravedlňte sa mu. Ak ono urazilo vás, máte právo žiadať ospravedlnenie.
Uvedomte si, že ak máte deti vy, váš partner alebo obaja, novú rodinu by ste mali vytvárať opatrne, s ohľadom na ich postoje a názory. Je prirodzené, že prídu aj náročnejšie obdobia, napríklad puberta a dospievanie. Vtedy sa deti búria aj proti vlastným rodičom, hoci ich veľmi ľúbia. Niekedy o to viac, o čo silnejšie sa snažia vymaniť zo závislosti od rodiča a vybudovať si nezávislosť. Keby ste si navzájom začali vyčítať postoje k „tým druhým“ deťom, vtedy treba doslova bežať k poradenskému psychológovi. Problém totiž nemusíte mať len vo vzťahu k deťom, ale aj medzi sebou. Vždy stojí za to pokúsiť sa zachrániť aj „patchworkovú“ rodinu.
Ženy sú častejšie v rolách matiek, ktoré do vzťahu prinášajú deti. Možno im väčšmi rozumejú, na druhej strane hrozí riziko, že s nimi začnú vytvárať koalíciu. Muži sa zase viac venujú voľnočasovým aktivitám, s deťmi sú menej často, takže z toho vyplýva menšie riziko konfliktov. Ak si ani jeden z dvojice nebudete vynucovať autoritu nevhodným spôsobom, vaša nová rodina môže celkom dobre fungovať. Každé spolužitie je však jedinečné a všeobecne sa posúdiť nedá.
Rady pre pevný "patchwork"
- Dieťa s novým partnerom zoznamujte postupne, nevrhnite sa hneď do spoločného bývania.
- Rešpektujte názor svojho aj partnerovho potomka.
- Nezakazujte deťom stretávať sa s biologickým rodičom ani s príbuznými z jeho strany.
- Nerobte medzi deťmi rozdiely.
- Ak ste v pozícii novej partnerky, nevynucujte si autoritu nevhodným spôsobom. To platí aj naopak.
- Ako partneri spolu komunikujte aj o názoroch na výchovu, nepodrývajte si navzájom autoritu, hoci jeden z vás je nevlastný rodič.
- O veciach sa snažte rozhodovať spoločne s deťmi a hľadajte kompromisy.