Ľudská psychika zohráva kľúčovú úlohu v našom prístupe k jedlu a stravovacím návykom. Či už ide o snahu schudnúť, udržať si zdravú váhu alebo zlepšiť celkovú pohodu, psychologické aspekty diéty sú často prehliadané. Tento článok sa zameriava na prepojenie medzi psychológiou a stravovaním, pričom sa dotýka aj vplyvu rodičovstva na formovanie stravovacích návykov detí.
Vplyv rodičovstva na stravovacie návyky detí
Česká psychologička Lenka Šulová sa venuje sociálnej psychológii a vo svojich prednáškach sa zaoberá rôznymi otázkami súvisiacimi s rodičovstvom. To, akými budete rodičmi, sa formuje už od raného veku. Kvalita rodičovstva spočíva hlavne v tom, akým spôsobom nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, ako často nás objímali, ako sa nám prihovárali, ako nás vedeli prebaľovať alebo hladiť. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 - 6 rokom. V tomto období je pre dieťa dôležité, aby dokázali vnímať a prijímať pôsobenie od obidvoch svojich rodičov, aby s nimi trávili dostatok času, aby videli, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy. V predškolskom veku je veľmi dôležité, aby deti mali dostatok času a možností prežívať chvíle s obidvomi rodičmi. Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje. Lenka Šulová tiež upozorňuje na to, že vo veku 12 rokov je dieťa v tzv. opatrovateľskom období.
Rodičia sa už v prvom roku dieťaťa hrajú s dieťaťom rôzne jazykové rituálne hry. Napríklad keď ho obliekajú, tak ho vyzývajú, aby ručičkami ukázalo, aké veľké narastie. Často ho tiež šteklia, usmievajú sa, rôznym spôsobo krútia hlavou, využívajú gestá či mimiku a podobne. Dieťa očakáva, že pri nejakej činnosti mu rodičia hovoria nejaké slová. Je to pre neho rituál, ktorý si obľúbi. Pri kúpaní sa mu môžu spolu s kačičkou prihovárať pomocou zvukou kvak - kvak.
Spoločným znakom rodičovskej reči je to, že je intuitívna a prispôsobuje sa veku dieťaťa. Všetci rodičia dokážu využívať reč zameranú na dieťa a táto reč má svoje charakteristické znaky. Dôležité je hlavne to, aby sa rodičia dokázali rečovo znížiť na úroveň dieťaťa. Otcovia však ťažšie dokážu dieťaťu porozumieť. Matkám sa to darí lepšie. Je to hlavne preto, lebo otec prežíva s dieťaťom väčšinou menej času. Pretože otec rozumie menej, častejšie žiada dieťa o vysvetlenie slov. Dieťa je tak donútené tvoriť obmenené slová, aby mu otec porozumel. Ak prídu za otcom, tak mu vydržia aj dlhšiu dobu vysvetľovať, čo vlastne chcú, ak on im nerozumie, a tak sa z hľadiska rečového vývoja viac snažia. Vďaka tejto sťaženej komunikácii s otcom v rečovom vývoji napredujú rýchlejšie. A tak je to pre deti lepšie, ako keby sa o ne starala len matka.
Ľudské mláďa je veľmi nesamostatné, a preto potrebuje dospelých na to, aby sa o neho starali. Novorodenci a kojenci sú vybavení tzv. protosociálnym správaním, ktoré im umožňuje komunikovať s okolím. Napríklad úsmevom reagujú na ľudskú tvár a je to iný prejav radosti, ako je záujem o lesklú hračku. V tomto období už má dieťatko vrodenú dispozíciu a začína naň vplývať okolie tým, či dokáže alebo nedokáže prijať jeho povahu. Tiež dochádza k vytváraniu špecifického pevného vzťahu medzi dieťatkom a osobou, ktorá sa oň stará, najčastejšie matkou. Tá dieťa kŕmi, prebaľuje, kúpe, vníma jeho nepokojný spánok a vkladá sa do starostlivosti úplne celá. Je dôležité reagovať na jeho plač, novorodenec nevie dať inak najavo svoju nepohodu. Názory, že dieťa sa má nechať vyplakať, nie sú správne. Ono potrebuje získať istotu, že keď sa necíti dobre alebo mu niečo chýba, niekto skutočne príde.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíviu vo vzťahu k dieťaťu. Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču. U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný. Otec je mostom dieťaťa do spoločnosti. Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú. Často sa to prejavuje v materskej škole tým, že nedokážu prijať, že učiteľka sa správa ináč ako mama.
Ideálne je, ak je matka s dieťaťom doma do troch rokov a ak sa pri výchove podieľajú obaja rodičia v jednej domácnosti.
Komunikácia medzi deťmi a rodičmi pred narodením
Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru. Lenka Šulová v prednáške uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom. Niekedy je však komunikácia medzi matkou a dieťaťom aj nefunkčná. Tá sa najviac prejavuje už medzi 12 - 15 mesiacom dieťaťa. Lenka Šulová uvádza, že takmer 20 percent žien nemá predpoklady na to, aby dokázali medzi nimi a dieťaťom rozvinúť harmonickú komunikáciu v prvom roku života.
Stravovacie návyky a psychológia
Stravovacie návyky sú komplexný súbor správania, ktorý je ovplyvnený biologickými, psychologickými a sociálnymi faktormi. Psychológia stravovania sa zaoberá tým, ako naše myšlienky, emócie a presvedčenia ovplyvňujú to, čo jeme, kedy jeme a prečo jeme.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Emočné jedenie
Jedným z najčastejších psychologických aspektov stravovania je emočné jedenie. Ide o konzumáciu jedla v reakcii na emócie, ako je stres, smútok, nuda alebo hnev. Emočné jedenie môže viesť k prejedaniu sa, nezdravým stravovacím návykom a problémom s váhou.
Obmedzujúce diéty
Ďalším psychologickým faktorom, ktorý ovplyvňuje stravovanie, sú obmedzujúce diéty. Hoci sa môžu zdať ako účinný spôsob, ako schudnúť, často vedú k negatívnym psychologickým následkom, ako je pocit deprivácie, zvýšená chuť na zakázané potraviny a v konečnom dôsledku aj k prejedaniu sa.
Poruchy príjmu potravy
V extrémnych prípadoch môžu psychologické problémy spojené so stravovaním viesť k poruchám príjmu potravy, ako je anorexia nervosa, bulímia nervosa a záchvatové prejedanie sa. Tieto poruchy sú vážne duševné ochorenia, ktoré si vyžadujú odbornú liečbu.
Ako zlepšiť psychologický prístup k stravovaniu
Našťastie existuje niekoľko stratégií, ktoré môžu pomôcť zlepšiť psychologický prístup k stravovaniu a podporiť zdravé stravovacie návyky:
- Sebauvedomenie: Zamerajte sa na to, čo jete a prečo jete. Identifikujte emócie alebo situácie, ktoré spúšťajú nezdravé stravovacie návyky.
- Mindful eating: Praktizujte vedomé jedenie, čo znamená venovať pozornosť svojim pocitom hladu a sýtosti, ako aj chuti a textúre jedla.
- Zvládanie emócií: Naučte sa zvládať emócie zdravými spôsobmi, ako je cvičenie, meditácia alebo rozhovor s blízkou osobou.
- Realistické ciele: Stanovte si realistické ciele v oblasti stravovania a váhy. Vyhnite sa extrémnym diétam a zamerajte sa na postupné zmeny v stravovacích návykoch.
- Podpora: Vyhľadajte podporu od rodiny, priateľov alebo odborníka na výživu alebo psychológa.
Toxické rodičovstvo a jeho vplyv
Definovať toxického rodiča je zložité. Nejde totiž zatiaľ o lekársky termín ani o jasne definovaný pojem. Keď ľudia alebo pacienti hovoria o toxických rodičoch, zvyčajne opisujú rodičov, ktorí sa neustále správajú tak, že vo svojich deťoch vyvolávajú pocit viny, strach alebo povinnosť, pričom ich konanie nie je izolovanou udalosťou, ale vzorcom správania. Aj rodičia sú ľudské bytosti. To znamená, že aj oni môžu robiť chyby a robiť potenciálne škodlivé veci svojim deťom, no neúmyselne. Vtedy však majú snahu zlepšiť sa a chyby napraviť. Vo svojej prapodstate ide podľa odborníčky o druh egocentrického správania, keď rodič môže byť emocionálne nedostupný, narcistický, respektíve neprejavuje záujem o veci, ktoré sú dôležité pre jeho potomka. Akoby sa svet točil len okolo neho, a nech rozpráva alebo rozhoduje o čomkoľvek, výsledkom je zas a znova len to, čo vyhovuje jemu. A dieťaťu dokonca aj dávno po osemnástke z toho vypadáva dookola tá istá otázka - a čo ja?
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Toxickí rodičia navyše nekončia pri sebe, majú pocit, že majú právo aj už dospelým potomkom zasahovať do súkromia, nedovolia im robiť vlastné rozhodnutia a sú voči nim neustále kritickí. Charakteristické je aj manipulatívne správanie, keď sa rodič môže snažiť ovládať dieťa tým, že sa pomocou pocitu viny alebo hanby hrá s jeho emóciami. Alebo, naopak, mlčí výrazne manipulatívnym a vydieračským spôsobom. A neupustí od toho, až kým frustrovaný potomok unavený ich taktikou nepodľahne a oni tak nedosiahnu svoje.
Rodina - bez ohľadu na to, akú má podobu - má významný vplyv na pocit vlastnej hodnoty, vnímanie druhých, dôveru v nich a na celkový pohľad na svet. Keď si uvedomíte, že ste boli vystavení toxicite, môže byť užitočné alebo dokonca oslobodzujúce zistiť, že správanie, ktorému ste sa naučili, je rovnako toxické. Nie je to však nič nezvrátiteľné a história sa v tomto prípade nemusí opakovať. Prvým krokom je uvedomiť si, že prostredie, v ktorom človek vyrastal, formovalo aj jeho. Nemôžete sa totiž zmeniť, kým nepochopíte a neprijmete, že mnohé z rodičovského správania ste podvedome prebrali. Aj ako dospelí totiž môžeme byť stále pod vplyvom rodičov. Mnohí akoby doslova čakali, že im dá niekto zvonku povolenie z tohto vplyvu uniknúť.
Strach zo zmien a ako ho prekonať
Strach je súčasťou ľudskej výbavy. Zvieratá sa na rozdiel od nás snažia opustiť prostredie, ktoré im nevyhovuje. Keď nemajú dosť potravy, vedia, že ak zmenu neurobia, tak neprežijú. My vieme, že prežijeme, a presviedčame sa, že aj keď je to zlé, tak to poznáme a aspoň vieme, čo nás čaká. Stále to bude asi rovnako zlé, ale vieme s tým nejako narábať, čiže napokon je jednoduchšie v tom zotrvať. Každá zmena si vyžaduje istú energiu. Ak som na mieste, ktoré mi energiu výrazne konzumuje, môžem mať pocit, že už nemám žiadne záložné zdroje, aby som to zmenil. Kariérna zmena či nový vzťah je niečo, čo možno nepoznám, a môžem snívať, aké by to mohlo byť fajn, ale nikto mi nepotvrdí, že mi v tom bude na 100 % dobre.
Základ je nastaviť si hranice, za ktoré už nie som ochotný ísť. Súvisí to aj s mierou utrpenia, ktorú práve zažívame. Je dostatočne veľká na to, aby sme zmenu uskutočnili? Je dobré sa pozrieť aj do minulosti, lebo často máme mylný pocit, že stav, ktorý prežívame tu a teraz, tu bol vždy. Je zmena, ktorú vnímam ako lepšiu, naozaj taká ohrozujúca, ako ju prežívam? Cítim sa schopný ju zvládnuť, aj keď prídu nástrahy? Podstata je v tom, ako poznám samého seba a viem sa o seba oprieť a postarať.
Ak napríklad chcem zmeniť prácu, môžem z toho pociťovať strach, lebo idem do niečoho nového - nepoznám to a neviem, či to vyjde. No v tomto procese sa objavujú aj iné emócie ako strach a s nimi má zmysel pracovať a uvedomovať si ich. Môžem cítiť túžbu to vyskúšať, som zvedavý, aké to bude, keď sa do toho pustím, cítim vzrušenie, keď premýšľam, aké by to bolo. Môžem byť aj nahnevaný, lebo vnímam, že nenapĺňam svoj potenciál. To všetko sú dôležité informácie a bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, navnímať ich a pomenovať.
Na nové aktivity, väčšie či menšie zmeny bude však potrebný aj dostatok energie. Mozog je úžasný optimalizátor využívania energetických zdrojov. Niektoré stereotypné činnosti vieme vykonávať „na autopilota“ - tak, že si ich ani neuvedomujeme. Ak ho však chceme preprogramovať, potrebujeme na to energiu.
Autopilot vie fungovať aj na oveľa vyšších úrovniach. Ovplyvňuje aj náš pracovný výkon, partnerskú dynamiku, vzťahy s kolegami, priateľmi a inými ľuďmi. Niekde naše nastavenia môžu byť optimálne a niekde potrebujú zmenu. Treba rátať s tým, že na to budeme potrebovať nejakú energiu a že bude aj nejaký čas trvať, kým sa to naučíme a osvojíme si nové návyky.
Sebapoznanie je dôležité. Ide o akési odstúpenie od seba a uvedomenie si všetkých myšlienok a emócií, ktoré v danej chvíli prežívam. V tomto prípade hovorím o človeku, ktorý je dostatočne emočne a aj kognitívne kompetentný. Ak by to bolo také jednoduché, tak by to ľudia aj častejšie robili. Mnohí sú práve uväznení v niektorej z emócií, napríklad zostávajú v strachu, a vtedy je ťažké odstúpiť od seba. Poznanie je proces, ktorého je každý do nejakej miery schopný. Nehovoríme o nejakej patológii, ale nie je to zadarmo, musíme sa tomu venovať. Bolo by úplne najlepšie, keby nás tým vybavili už rodičia.